Novinka od autora knihy "Chlapec v pásikavom pyžame", ktorú si obľúbili aj mnohí slovenskí čitatelia.
Ako ovplyvní vývin chlapca detstvo v prítomnosti Hitlera?
Autor slávneho Chlapca v pásikavom pyžame už tretíkrát zvolil neľahkú tému: vojna očami dieťaťa.
V druhom románe Zostaň, kde si, a potom odíď, sa venoval prvej svetovej vojne a teraz sa v novinke Chlapec na vrchole hory opäť vrátil k druhej svetovej vojne v príbehu chlapca Pierrota, ktorý sa narodil v Paríži, ale predčasná smrť oboch rodičov spôsobila, že sa po krátkej zastávke v sirotinci ocitol v horskom sídle Adolfa Hitlera, kde jeho teta Beatrix pracuje ako gazdiná.
Hitler mu do istej miery nahrádza otca a veľmi si chlapcovu prítomnosť obľúbi. Venuje mu prekvapivo veľa času. Dáva mu čítať knihy zo svojej knižnice, dovolí mu neohlásene klopať na dvere pracovne a vojsť, rozpráva sa s ním, podmaňuje si ho. Vie, že Pierrot potrebuje mužský vzor, a tak mu na spoločných stretnutiach podsúva, že mu on, samotný führer, môže nahradiť otca.
A Pierrot sa v ňom vidí, túži sa mu podobať. Chlapec je svedkom mnohých historických okamihov, napríklad návštevy vojvodu z Windsoru s manželkou Wallis Simpsonovou.
Ako ho poznačí život v Berghofe pod krídlami Führera?
Chlapec na vrchole hory je príbeh o tajomstvách, zrade, morálnej zodpovednosti a odpustení. Príbeh, pri ktorom si čitateľ položí otázku: Čo by som robil ja?
“Lebo tak sa to robí u nás doma.
Odstrkujeme od seba ľudí, ktorých máme radi, nerozprávame sa o dôležitých veciach a nedovolíme, aby nám niekto pomohol.”
V neobyčajnom príbehu obyčajného chlapca sme svedkami vymytia mozgu. Chlapec, o ktorom sme ešte pred chvíľou boli presvedčení, že vie, čo je správne…sa zrazu stáva kýmsi iným…
Prečítajte si úryvok z knihy Chlapec na vrchole hory:
PRVÁ KAPITOLA
Tri červené bodky na vreckovke
Aj keď otec Pierrota Fischera nepadol vo Veľkej vojne,chlapcova matka Émilie vždy tvrdila, že ho zabila vojna.
Pierrot nebol jediné sedemročné dieťa v Paríži, ktoré žilo iba s jedným rodičom. Spolužiak, čo sedel v lavici pred ním, nevidel matku štyri roky, odkedy ušla s predavačom encyklopédií. Triedny tyran, ktorý Pierrota volal Le Petit pre jeho nízky vzrast, mal izbu nad trafikou svojich starých rodičov na avenue de la Motte-Picquet, kde väčšinu času zhadzoval z okna balóny naplnené vodou na hlavy chodcov a potom sa dušoval, že s tým nemá nič spoločné.
V suterénnom byte ich domu na neďalekej avenue Charles-Floquet býval Pierrotov najlepší kamarát Anšel Bronstein iba sám s matkou pani Bronsteinovou, otec sa mu pred dvoma rokmi utopil pri neúspešnom pokuse preplávať Lamanšský prieliv.
Keďže sa narodili v rozpätí niekoľkých týždňov, Pierrot a Anšel vyrastali ako bratia, jedna matka sa starala o obidve bábätká, keď si druhá potrebovala zdriemnuť. No na rozdiel od mnohých súrodencov sa nikdy nehádali. Anšel bol totiž od narodenia hluchý, a tak si chlapci vytvorili vlastný znakový jazyk, v ktorom sa ľahko dohovorili, lebo prstami šikovne vyjadrili všetko, čo chceli. Dokonca mali aj vlastné znaky, čo používali namiesto mien. Anšel prisúdil Pierrotovi znak psa, lebo ho považoval za láskavého a verného kamaráta, a Pierrot určil Anšelovi znak líšky, lebo o ňom všetci hovorili, že je v triede najmúdrejší. Takto pri tom vyzerali ich ruky: Skoro stále boli spolu, naháňali futbalovú loptu po Champ de Mars, čítali rovnaké knihy. Boli takí dobrí kamaráti, že Pierrot jediný smel čítať príbehy, ktoré Anšel potajomky písal vo svojej izbe. Ani pani Bronsteinová netušila, že jej syn sa chce stať spisovateľom.
Tento je dobrý, posunkoval Pierrot a prsty sa mu mihali vo vzduchu, keď kamarátovi podával kôp- ku papierov. Páčila sa mi tá časť s koňom, a ešte tá, kde objavia zlato skryté v truhle. Tento nie je až taký dobrý, pokračoval a podal mu druhú kôpku.
Hlavne preto, že strašne škriabeš, niektoré časti som nevedel prečítať… A tento, dodal, mávajúc treťou kôpkou papierov ako v slávnostnom sprievode, tomu som vôbec nerozumel. Na tvojom mieste by som ho hodil do koša.
Je to experiment, posunkoval Anšel, kritika mu neprekážala, ale niekedy mal nutkanie brániť príbehy, ktoré sa kamarátovi nepáčili.
Nie, odpovedal Pierrot a pokrútil hlavou. Jednoducho nedáva zmysel. Radšej ho nedávaj čítať nikomu inému. Pomyslia si, že máš o koliesko menej.
Aj Pierrotovi by sa páčilo písať príbehy, no nikdy neobsedel dosť dlho, aby stihol dostať slová na papier. Radšej sedával na stoličke oproti kamarátovi a „rozprával“. Vymýšľal si alebo opisoval, čo sa mu prihodilo v škole. Anšel ho pozorne sledoval a neskôr všetko zapísal.
To som napísal ja? spýtal sa Pierrot, keď dostal hotový príbeh a prečítal si ho. Nie, napísal som to ja, odpovedal Anšel, krútiac hlavou, ale príbeh je tvoj.
