Konečne sme sa dočkali.
Teda ešte nie celkom, pár dní si budeme musieť počkať.
Ak ste žili Džínsovými denníkmi Zuzky Šulajovej, už 22.septembra vychádza piate pokračovanie kultovej série.
Úplne prvý vyšiel v roku 2007 a teraz je tu Džínsový denník 5. Začítajte sa do prvých strán.
Odkedy sa Paula rozišla s Lukášom, jej život akoby stagnoval. Potom však Patrik príde s návrhom, aby s ním išla navštíviť brata do Sydney. Paula spočiatku odmieta, ale nakoniec odcestuje spolu s Denisou, ktorá práve rieši osobnú drámu.
Paula sa prekvapivo rozhodne zostať v Sydney celkom sama. Spoznáva rôznych ľudí, rôzne kultúry, cestu jej skrížia problémy, ale aj chalan, ktorý jej pomôže – paradoxne i roztápať ľady medzi ňou a Lukášom.
Paula sa bude musieť rozhodnúť: ostane žiť v cudzej krajine alebo sa vráti na Slovensko, kde je všetko hore nohami?
Začítajte sa do novinky Džínsový denník 5 už teraz:
1. 8. 2012 – STREDA
17.02
Držte palce… idú sem Libuša s Maťom a Tiborkom a spoločne na rodičov vychrlíme, že chcem ísť do Sydney. V práci som dala výpoveď. Pýtala som sa šéfa, či by mu vadilo, keby som si zažiadala o mesiac neplateného voľna, a keď rovno povedal, že to v súčasnej situácii a ešte k tomu v letnej sezóne nehrozí, dala som výpoveď. O mesiac som teda nezamestnaná. Neviem, ako sa cítim. Bola som tam skoro dva roky, zvykla som si. Aj napriek všetkým prešľapom, ako napríklad včera, keď som vonku na tabuľu napísala ponuku dňa na pondelok, hoci bol utorok, a došlo mi to, až keď som začula rozhovor zákazníkov, ktorí frflali, že neobnovujeme ponuky. Alebo keď mi lietacie dvere do kuchyne vyrazili z ruky naloženú tácku a sklený krčah s vodou padol Dušovi rovno na hlavu (práve vtedy bol zohnutý pri skrinke pod kasou), takže sme ho oživovali, a tiež ratovali dieťa, ktoré bosé behalo nebezpečne blízko črepov. A keď som zákazníčke doniesla čili omáčku k sendviču namiesto kečupu, asi ani nemusím písať ďalej. Možno bude šéf aj rád, že odídem. Neviem, nedal najavo žiadnu emóciu.
A ja… Čo mám cítiť ja? Ak mi nevyjde Sydney, čo je celkom pravdepodobné, veď to závisí od toľkých vecí, čo budem robiť? Nezamestnaná si zase hľadať robotu. Ale kde, dofrasa?
Och, Liba je už tu, počujem ujúkanie Tiborka, tuším sa vrhol na ocka. Držte palce.
20.44
No. Som ešte v obývačke, ale neviem, či by som nemala odísť minimálne do izby. Tibor a Subo spolu blbnú, Maťo fotí syna, ako sa vešia na psa a ten ho potom priľahne, čo sa Tiborovi strašne páči, Libuša sa chichoce na fotkách z Bešeňovej, ktoré dali vyvolať u Maťovho kamaráta, o každom zábere rozpráva priemerne tri minúty a dáva ich kolovať, pričom rodičia fotky bez záujmu odkladajú na kôpku, čušia, mlčia a nevidia. No zbohom.
Keď prišli, Tiborko natešene zapišťal a vrhol sa ockovi do náručia. „Starkýýý!!!“
„A čo vy tu takto uprostred týždňa?“ prekvapene sa opýtala mama.
„Starký, pustíme si tú loďku?“ dožadoval sa Tibor, ale Libuša ho prerušila: „Teraz nie, Tiborko, starkého potrebuje maminka. Choď sa zatiaľ hrať sám.“
„Potrebuješ ma???“ vyvalil sa ocko, až sa mi chcelo smiať.
Maťo sa pokúsil ujať slova, ale Liba ho prevalcovala. Vlastne všetkých. „Rozprávali sme sa v pondelok s Paulou…“
„Libi…!“
„… a rozhodli sme sa, že odcestuje minimálne na pol roka do Sydney. My s Maťkom jej v tom pomôžeme.“
Nastalo ticho, úplne hrobové ticho. Dobre, preháňam, ozýval sa spev drozdov a Tiborko sa rehotal na Subovi. Rodičia však stuhli, mame z rúk vypadol časopis a ockova ruka ochabnuto hmatkala po mobile. Neviem, čo s ním chcel, žeby volať políciu, že mu unášajú dcéru? Ale potom som usúdila, že len potreboval nejaký oporný bod, ktorého sa mohol držať.
„Ssssydney?“
„Bude študovať manažment,“ pokračovala neochvejne Libuša.
Ocko sa dvakrát trhane nadýchol a v ruke mliaždil mobil. Dúfam, že aj dotykové sú odolné voči tlaku. „Aha. Takže si si povedala, že by si mohla študovať manažment v Austrálii. A kde na to zoberieš peniaze, moja zlatá? Myslíš, že je to len tak, luskneš prstami a si tam? A ocinko všetko zaplatí? Snívať je pekné, ale realita je niečo iné, dcéra moja.“
O slovo sa prihlásil Maťo. „Paula to už má všetko naštudované a skonzultované s nami aj s Patrikovým bratom, ktorý tam žije päť rokov. Čo sa týka financií, to je to najmenej.“
Ocko otvoril a zatvoril ústa celkom ako ryba, zatiaľ čo mama sa dívala na Tiborka sediaceho na Subovi.
„Môj zať nebude platiť za moju dcéru,“ odsekával ocko.
Otvorila som ústa. „To znamená, že nie si proti?“
„To znamená, že nikam nejdeš. Pekne si ten nepremyslený nápad vyhoď z hlavy. Skončila si školu, budeš tu pracovať ako každý spromovaný vysokoškolák, a keď zmúdrieš, dáš výpoveď a nájdeš si niečo primeranejšie.“
„Už som dala výpoveď,“ oznámila som potichu a mechanicky im vysvetlila svoje plány, na čo ma Libuša prerušila a zdôraznila, že sa od nich nepýtam, ale im to rovno oznamujem, a do Sydney sa dostanem, aj keby za to mala položiť život. To som už na ňu gánila, nech nie je melodramatická.
Ocko sa zatváril posmešne. „A ty si myslíš, že to zvládneš? Sama v cudzine? Veď o živote vôbec nič nevieš, oklame ťa kadejaký potulný šašo, nič si doteraz nezažila.“
Vystrčila som bradu. „Však práve. Usúdila som, že si chcem skomplikovať život. Skončila som školu, skončil… no, Lukáš, a musím sa nejako pohnúť vpred.“
„Tak si nájdi poriadnu robotu, možno tam spoznáš slušného chlapca a pohneš sa,“ rozhodil rukami ocko a vyzeral pritom ako právnik, ktorý mi práve podhodil jediné logické riešenie.
„A kde je tam možnosť dačo zažiť? V Sydney budem iba sama za seba.“
Mama zašepkala: „Veď práve. Čo ak sa ti tam niečo stane? Budeš strašne ďaleko na to, aby sme ti pomohli, Paula. Nestačí ti Praha? Alebo Viedeň?“
Ocko razantne hodil rukou, aby zmĺkla, a pokračoval vo vlastných argumentoch: „Aj tu budeš sama za seba, len sa ty neboj, užiješ si toho do aleluja. Keď ti ochorie mama a budeš sa musieť postarať o ňu aj o svoje deti, keď ti otca zabije spadnutý strom a mama tvojho muža bude epileptička. A syn dostane ovčie kiahne!“
Libuša vyprskla do smiechu, zatiaľ čo Maťo sa usilovne snažil tváriť vážne. Ja som na počudovanie cítila, že tento boj vyhrávam.
„Prvý mesiac tam budú so mnou kamaráti. Neviem si predstaviť lepší začiatok v cudzine. Ocko, ty si bol na vojne, obaja ste boli na intrákoch, než ste vhupli do rodinného života, zažili ste toho až-až. Ja som celý čas doma. Výpoveď beží, teraz už potrebujem len peniaze a dokumenty. Ak sa mi to nepodarí, pôjdem len na ten mesiac a potom… nová robota.“
„Čo sa tak tvárite?“ ozvala sa Libuša. „Ja sa neviem dočkať, kedy nám Paula začne posielať fotky od protinožcov. A keď si sem dovezie nejakého exotického muža. Vy nechcete vnúčatko mulata? Óóóch…“ roznežnila sa pri tej predstave a zopäla ruky. Maťo do nej musel štuchnúť, aby sa spamätala, a skonštatoval, že ju nikdy nepustí do zahraničia samu, lebo si zjavne sama dá spraviť mulata.
„Vnuk mulat,“ zopakoval ocko tónom ako pred infarktom.
„A predstavte si svalnatého austrálskeho surfistu, tie širokánske plecia, svaly…“ vzdychala Libuša ďalej. „Alebo sexi aborigéna…!“
„Libuša, nepreháňaj, nejdem si tam hľadať chlapa.“
„To je dobre, to znamená, že sa nejaký isto-iste priplichtí.“
„No jasné.“
Mama pozrela na ocka a zajachtala: „Asi začneme cvičiť angličtinu, Maroš…?“
„V Austrálii sú smrteľne jedovaté pavúky. Veľa. A hady. A sucho. Horúco. Veď zomieraš pri tridsiatich stupňoch! Jazdí sa vľavo, prejde ťa auto hneď v prvý deň. Otvoríš skriňu, skočí na teba pavúk ako hrom a je po tebe. Sadneš na záchod a do zadku ťa uhryzne had. Musíš spláchnuť predtým, než si sadneš, áno? A sú tam požiare. Kúpime ti neoprén.“ Ocko si prečistil hrdlo a potiahol golier domáceho trička, hoci sa mu ani náhodou nedotýkal hrdla. „Fajn,“ skoro si odpľul. „Fajn. Ak si to dokážeš vybaviť sama, dokonca tam prežiješ a budeš šťastná, fajn. Ak tam budeš mať problémy, nechcem o nich počuť ani á, ani bé, ani cé, ani zet, inak poletím za tebou a pôvodcu problémov zastrelím. A vonkoncom netúžim mať na krku medzinárodnú blamáž, je ti to jasné?! Poraď si sama, keď si myslíš, že na to máš. Aspoň zistíš, že to nie je také ľahké, že ti je s nami dobre, budeš si vážiť svoju krajinu a rodičov, ktorí sa o teba starajú ako o prasa na dožinky. Zaži si život vyhnanca v cudzine, keď sa ti žiada. Uvidíš, čo to je, byť cudzincom.“
Ocko zjavne svoju reč dokončil, lebo odvtedy sedí a prikyvuje Libuši na fotky z Bešeňovej, odkladá ich na kôpku, pričom zo deväťkrát netrafil a pustil ich na zem. Ehm.
Ale… zdá sa, že mám súhlas. Vyšlo to…! Už len zvládnuť byrokraciu, získať víza a môže sa letieť!
Ja poletím do Sydney. Ja!
