Konečne sme sa dočkali ďalšej knihy Jany Benkovej!
"Moja novučká, veselá kniha na leto k sviežemu drinku alebo k rannej káve s názvom MALINOVÝ SEN
v exkluzívnom prebale vyjde oveľa skôr, než sme predpokladali," prezrádza obľúbená autorka.
O čom jej nový román je?
A pridáme aj 2 úryvky, tak čítajte:
Eliška privolí na stávku so svojím priateľom Borisom, s ktorým spoločne vlastní personálnu agentúru. Kto stávku vyhrá, bude agentúre šéfovať. Zamestná sa teda ako asistentka vo firme Ovocný raj, kde dennodenne prežíva vtipné a priam až neuveriteľné situácie. Hoci sú jej skúsenosti z personálnej agentúry pestré, Ovocný raj je aj pre ňu príliš silnou kávou. Vydrží to? Podarí sa jej vyhrať veľkú hru s Borisom? A pomôže kamarátke Eve dostať sa zo spleti jej ľúbostných vzťahov?
Román MALINOVÝ SEN je o tom, že aj v tomto uponáhľanom čase, keď všetci žijeme pod obrovským tlakom, ešte existujú aj krásne vzťahy plné lásky a ohňa…
Nový sexi román Jany Benkovej plný života, lásky a pre ňu typických iskrivých sviežich dialógov.
1. úryvok z knihy Malinový sen:
Zaklopala som, ale nikto sa neozval. Skúsila som to ešte raz, dôraznejšie. Nič. Jemne som strčila do dverí. Neboli zamknuté, tak som otvorila dokorán. Ocitla som sa na chodbe a zakričala: „Dobrý deň!“
Nič.
Uhladila som si úzku sukňu, na ktorú sa mi vďaka rozopnutému kabátu ešte lepilo zopár snehových vločiek, a vkročila som do kancelárie s tromi stolmi. Na jednom z nich zapnutý počítač, plno dokumentov a farebných lepiacich papierikov v štýle pracovného neporiadku a na vešiaku v kúte dva kabáty.
Zostala som stáť a zahľadela sa na pootvorené dvere do dvoch vedľajších miestností. Jedna vľavo, druhá vpravo. Ktorú si vyberiem?
„Dobrý deň,“ pozdravila som ešte hlasnejšie a trochu aj natiahla krk, či tu konečne niekoho neuvidím. Pozrela som sa kontrolne na hodinky, či som tu naozaj v správnom čase. Bolo desať hodín, čiže dorazila som presne podľa dohody. A na dverách bolo správne meno firmy – Ovocný raj.
Vtom sa spoza najväčšieho rohového stola ako blesk vynorila strapatá ryšavá hlava s dlhou ofinou, vypnutou vysoko nad čelo kolíkom na vešanie bielizne, a zvýskla.
Ja tiež.
Strapatá zalapala po dychu a priložila si dlaň na hrudník. „Kristepane! To bol šok!? Vy ste ma teda poriadne vydesili! Myslela som si, že vidím ducha!“
Oči som mala ešte zväčšené od prekvapenia, ale snažila som sa usmiať. „Prepáčte, ale klopala som dvakrát, aj som ohlasovalasa pýtala, či tu niekto je. Asi ste ma nepočuli. Dobrý deň.“
„Dobrý deň,“ narovnala si výstrih na šatách a usadila sa na stoličku aj s nejakými papiermi, čo zrejme pozbierala pod tým stolom.
Napokon pôsobila celkom sympaticky, len môj pohľad magicky priťahoval ten ležérny kolík vo vlasoch. Bol žltý. Zrazu sa znovu strhla a náhlivo prebehla ku mne. Bola oblečená v priliehavých šedých vlnených šatách nad kolená a na nohách mala papuče. Vyzerala síce iba na dvadsaťpäť, možno kúsok do tridsať, ale zrejme bola zarytý domácky papučový typ, tak čo – urobila si pohodlie aj v práci.
Sprisahanecky sa ku mne naklonila: „Prišli ste na to výberko, však?“
„Áno, na konkurz, pozval ma pán riaditeľ.“
„To je tu udalosť, to je udaloooosť!“ žmurkla na mňa.
Nestihla som sa spýtať, či je udalosťou ten konkurz, alebo fakt, že mi zavolal sám riaditeľ, keď sa objavil v tých otvorených dverách ten, o kom sme práve hovorili.
„Čo to tu bol za krik?!“ Hneď si všimol návštevu a preniesol pozornosť na mňa. „Vitajte! Poďte ďalej. Ina, vy skočte na tú poštu,“ mávol rukou a nečakal, kým prejdem do jeho kancelárie. Do dverí sa nasáčkoval tesne predo mnou.
Bol to vysoký muž v športovom oblečení, zavalitý, s nakrátko ostrihanými jemne prešedivenými vlasmi s trochu dlhšou ofinou a asi dvojdňovým strniskom na tvári. Odhadovala som mu niečo medzi 45 a päťdesiatkou.
„Môžeme vás ponúknuť čajom,“ povedal, len čo som vošla do jeho minimalisticky zariadenej kancelárie v tejto modernej novostavbe v širšom centre Bratislavy. Mal na sebe ošúchané rifle, tričko, na ňom rozopnutý sveter, slnečné okuliare vysunuté nad čelo, aj keď bol december.
„Áno, prosím si.“
„Teda chcete?“ ubezpečil sa a vyšiel na sekretariát. Ryšavka tam už nebola. „Aj kávu máme.“ Skôr, než som stihla zareagovať, pokračoval: „Ale iba takú obyčajnú, zalievanú, nič extra,“ pri tej predstave sa zatváril znechutene aj on sám a pokrčil nos. „Je tam ešte čaj?“ zvolal kamsi dozadu a vzdychol.
Odtiaľ sa po chvíli ozval iný mužský hlas: „Ešte tam od rána trochu zostalo.“
Zatiaľ som sa posadila na koženú sedačku a kabelku som si položila vedľa seba. Pohľad mi zablúdil na podlahu, kde sa vedľa sedačky zachvel chumáč prachu. Hop, hop.
„To už bude asi studený,“ pokrčil plecami ten vysoký. „Tak ak tam ešte je, nalej návšteve.“
Studený. A zvyšok od rána. Aha. Trochu som sa zháčila, ale hneď som sa aj spamätala.
„Som riaditeľ tejto firmy,“ poklopkal po prázdnom stole a zložil si tie slnečniaky. On si nevytlačil ani môj životopis? A svoje celé meno mi nepovie? „Tak, hovorte, ktoráže ste vy,“ ukázal na mňa prstom.
„Som Eliška Pekancová. Predvčerom ste ma pozvali na konkurz na miesto vašej asistentky.“ Nezasmej sa a vzchop sa, opakovala som si v duchu.
„No fajn.“
Čakala som, ako začne. Nemohol tušiť, že som profesionál a presne viem, ako má vyzerať pracovný pohovor. Preto som na toto stretnutie bola zvedavá dvojnásobne.
Chvíľku okopával roh stola a sledoval svoju nohu, ako sa mu to darí, potom zdvihol hlavu a zapichol do mňa pohľad: „Bývate ďaleko odtiaľto?“
„Ani nie, v Prievoze.“
„Cestujete mestskou dopravou?“ súkal zo seba otázky jednu za druhou.
Aha, neformálny začiatok… Mám mu povedať, že pred budovou parkujem so svojím BMW? „Áno, dopravou.“
Naklonil hlavu: „Ako dlho vám sem bude trvať cesta?“
„Nie dlho, asi desať minút.“
„Dobre, dobre…“ prstami klopkal po stole a pohľad mu blúdil po kancelárii, až zastal na rádiu pod oknom.
Nie, nezapol nám k rozhovoru aj pesničky. V tej chvíli totiž vošiel nejaký zamyslený muž a bez slova mi podal veľkú pokreslenú šálku s tým čajom od rána. Bez tanierika, bez lyžičky. Strčil mi ju do ruky neformálne ako starej dobrej kamoške a hneď sa zasa stratil.
„Môžete nastúpiť v januári?“ spýtal sa riaditeľ.
„Áno, to by som mohla.“
„Dobre,“ narovnal sa. „Druhého vás čakám. Prosím vás, a v týchto vysokých čižmách mi sem už nechoďte, neznášam klopkanie podpätkov. Robí to zbytočný hluk. Prineste si sem nejaké dobré papuče.“
„Ale… To je všetko?“
„Niečo sa vám nepozdáva?“
„Nepoznám bližšie podmienky. Aký plat ponúkate v pozícii asistentky? Pracovný čas? Presnejšia pracovná náplň?“ vymenúvala som.
Vzdychol si a pretrel čelo. „Každý sa pýta len na peniaze!“
2. úryvok z knihy Malinový sen:
„No, som len asistentka, viete,“ mlela som. „V tej realitke… Ako sa volá… Ani si to ešte nepamätám, viete? Zábavné nie? Lebo robím vo dvoch firmách,“ zachichotala som sa a zasa rozhodila rukami.
„Dobre, slečna, mohli by sme sa pohnúť… Ja som Ondreja žiadal až o tri nehnuteľnosti, táto je prvá, mali by sme sa poponáhľať. Od jednej musím byť vo Viedni.“
„Jáááj, tak to asi nestihnete,“ rozosmiala som sa znova a priateľsky som do neho štuchla. „Vlastne s tým vôbec nepočítajte, ak vám môžem poradiť.. Vybrať si bývanie nie je také jednoduché. Musíme všetko pekne…“
Chvíľu neveriacky pozeral na miesto, kam kde som ho práve štuchla. „Poďme a uvidíme, potom si k tomu môžeme povedať viac,“ vykročil ku vchodu bytovky. „Naozaj sa ponáhľam.“
„A nedáte si so mnou jednu cigu?“ spýtala som sa s doširoka otvorenými očami. V duchu som sa modlila, aby sa na to nechytil, nikdy som totiž nefajčila. „Je také príjemné ránko.“
„Nefajčím,“ povedal rozhodne.
„A čo tak tu na minútku do kaviarne, aha, tamto do tej, to je len pár krokov,“ rozhodila som rukami tak, že sa mi zošmykla kabelka a zletela na zem. „Joj, prepáčte,“ svižne som ju zdvihla,. „sSom taká nešika. Nevyspatá. Dlho pozerávam telku. A teraz ten môj nový…“
„Nemám na to čas, slečna, myslel som to vážne.“
„Mohli sme si dať niečo, uvoľnili by ste sa,“ chichotala som sa ako bláznivá. „Idete si pozrieť nové bývanie, trochu to oslávte. Aj mne by to dobre padlo s takým fešákom…“ Sama som sa čudovala, kam na tie silné vety v takom rýchlom slede chodím. A celkom suverénne. „Ale dobre, dobre, nechcem pôsobiť roztržito, chápem, ponáhľate sa.“
Už to nekomentoval. Pred vchodom zastavil a čakal, kým vyberiem kľúče.
Hrabala som sa v kabelke i vo vrecku plášťa. „Počkajte, kde ich mám… Kdeže ste, kľúčiky naše? Kdeže ste…?“
„Nemáte kľúče?“
„No…“ Pprehmatala som celú kabelku a potom ju otočila na druhú stranu. Vysypali sa mi z nej veci na chodník. Začala som zbierať hrebene, púder a parfum. „Viete, tento parfum… Mám ho tiež z Viedne.. Z výpredaja. Šetrím si ho. Keď mi šéf konečne po dvoch mesiacoch dá výplatu, trochu si vydýchnem, lebo takto žiť… To sa jednoducho nedá… Stále na to musím myslieť.“
Narovnala som sa tak prudko, že som si nevšimla, ako blízko pri mne stojí a hlavou som mu narazila do rozkroku.
Strhol sa a ja som hľadala slová: „Prepáčte… Ja… Prepáčte mi to, fakt. Nechcela som sa ho dotknúť, vážne nie… Vlastne – ničoho som sa vlastne nedotkla, ja len… Ani neviem, čo sa stalo, som taká neobratná… Len mi je trápne, ako tu zbieram tie veci z chodníka… Prepáčte.“
Zastavil ma: „Máte tie kľúče?“ Zzamračil sa. „Či nie?“
„Nájdem ich, nevidíte, ako sa snažím? Bože, takmer mi tu vypadli také osobné veci,“ sypala som zo seba ďalej a sledovala, ako dvíha obočie.
„Našli ste?“
Šmátrala som znovu po vreckách. „A viete, že asi nie?“