Erika Jarkovská napísala príbeh Osamelé vtáča, ku ktorému ju inšpiroval život americkej domorodej ženy Zintkaly Nuni.
K Ave Greenovej, ambicióznej a zatiaľ trochu citovo odmeranej manažérke finančnej spoločnosti v Bostone, zavíta jedného dňa príťažlivý mladík indiánskeho pôvodu Noah Cane a hneď pri prvom stretnutí to medzi nimi zaiskrí…
Noah pracuje ako kurátor v Sioux Falls, kde sa snaží všemožne pomáhať mládeži z rezervácie Rosebud. Máva však podivné sny. Opakovane sa mu v nich zjavuje domorodá žena Zintkala Nuni, ktorá umrela pred viac ako sedemdesiatimi rokmi. Na jej naliehanie pátra po minulosti svojich predkov, nájde ukryté dokumenty a dozvie sa z nich prekvapivé fakty. Tie ho privedú do Bostonu, kde sa snaží presvedčiť Avu, že je pravnučkou Zintkaly Nuni. Po počiatočnej nedôvere zo strany Avy napokon spoločne odhalia, že hlas ducha domorodej ženy nebol márny. Podarí sa im naplniť poslanie, ktoré im zverila Zintkala Nuni a ktoré sa ukázalo byť mocnejšie než smrť?
Začítajte sa do novinky Eriky Jarkovskej Osamelé vtáča:
- N o a h a A v a
Boston
Len čo vstúpil do priestrannej kancelárie, zariadenej moderným nábytkom v svetlom odtieni, s veľkou knižnicou po pravej strane a bielou koženou sedačkou po ľavej, jeho povznesená nálada mierne poklesla a úsmev, ktorým pred chvíľou priviedol asistentku do rozpakov, skŕčovatel. Potlačil nutkanie poznamenať niečo v duchu: Wau, pekná kancelária! Z okien za vaším chrbtom je vidieť až do prístavu? Stávalo sa mu totiž, a nevedel vysvetliť prečo, že keď sa občas dostal do rozpakov, hovoril podobné táraniny, ale statočne s touto vlastnosťou bojoval. Bol rád, že sa mu to tentoraz podarilo.
Za veľkým stolom sedela útla žena a meravo na neho pozerala. Na okamih vyzerala skoro ako Terminátor, už-už čakal, kedy na neho spod stola vytiahne obrovský guľomet. Potom sa odlepila z miesta a vyšla mu v ústrety po tmavom koberci: biela blúzka bez rukávov odhaľovala jej opálené ramená. Plavé vlasy mala nahladko začesané a zviazané na zátylku do uzla. Okrem drobných náušníc ju už ďalšie šperky nezdobili. Pohla kútikmi úst, ale sotva badateľný úsmev nezjemnil ostrejšie črty tváre s úzkym nosom aj perami. Nebola krásna, ale bola svojsky príťažlivá, viac prísna než priateľská. Vystrela smerom k nemu ruku. Zovrel drobnú dlaň s pevným stiskom. Sýta kvetinová vôňa parfumu z jej blúzky mu pohladila nozdry.
„Vitajte, pán Cane, aký ste mali let? Boli ste sa už ubytovať?“
„Nie, slečna Greenová, idem rovno z letiska. Chcem sa vám znovu poďakovať za láskavosť, ale nemám dobrý pocit z toho, že by som mal stráviť víkend v Bostone na vaše trovy,“ usmial sa, pokrútiac hlavou. Všimol si skúmavý pohľad jej sýtomodrých očí, z titulu profesie zvyknutých odhadovať človeka už v prvých sekundách stretnutia. Na okamih mal pocit, akoby ho celého preskenovala.
Opäť mierne nadvihla kútiky úst, pokrútiac hlavou: „To je v poriadku, pán Cane, považujte to za ospravedlnenie môjho odmietavého postoja voči vám spred roka.“
Jej neodbytnosť ho utvrdila v názore, aby ospravedlnenie prijal a nepiplal sa v ňom. Navyše pôsobila dojmom, že s tým nemá nijaký problém – finančný ani osobnostný. Vyzerala presne tak, ako si ju predstavoval podľa tónu jej hlasu v telefóne: ako žena, ktorá si nepotrpí na to, aby jej muži otvárali dvere na aute, ani na prílišnú zdvorilosť; pokojne si dá s chlapmi v krčme pohár piva, alebo sa s nimi pustí do pretláčania dlaňami, s lakťom rovnocenne položeným na stole. Rozhodne nepatrila k tým bezmocným osôbkam, čo ustráchane žijú v tieni kreditiek manželov, ale ani k bezduchým krásaviciam, podozrivo sa vyskytujúcim na snobských večierkoch po boku starých pracháčov. Žena, ktorú mal pred sebou, až pridobre poznala svoju cenu aj miesto.
„Dovolil som si…“ Narýchlo zložil vak z pleca v miernych rozpakoch zo svojich myšlienok. Otvoril ho a vytiahol škatuľku z čierneho papiera s výrazným zlatým nápisom v strede: Chocolat de Belgique van d´Or. „Na kvety som cestou nenatrafil,“ dodal, pretože ho to skutočne mrzelo.
Postrehol zaváhanie aj prekvapenie v jej očiach.
„Kvety? Ja ale… och, ďakujem pán Cane,“ prijala darček s rozpačitým úsmevom.
„Noah,“ navrhol.
Ukázala rukou smerom k sedačke: „Prosím, posaďte sa, pán Cane.“
Poslúchol a usadil sa na pohodlnom gauči, trochu sklamaný z jej odmeranosti. Vak pohodil vedľa seba. Pohľadom sprevádzal jej oblé, útlejšie boky, obtiahnuté červenou sukňou po kolená, ako aj pekne formované nohy, keď prešla k dverám, aby objednala u asistentky občerstvenie. Ráznymi krokmi prešla za pracovný stôl, načiahla sa po sako, ale rozmyslela si to, pošúchala si spánky a vrátila sa k sedačke, v dlani stále držiac škatuľku s bonbónmi. Pripadala mu mierne roztržitá. Vôňa parfumu ju sprevádzala ako tieň a naplnila celú pracovňu. Keď sa posadila do hlbokého kresla oproti, nedalo sa nevšimnúť si vábivý lesk pančúch, ako aj čierne lodičky s vysokými podpätkami, ktoré jej tvarovali priehlavky, keď si preložila nohy. Noah len s námahou preniesol pohľad na stenu v blízkosti dvier. Zdobili ju mnohé zarámované ocenenia za vynikajúce pracovné výsledky, ako aj zopár fotografií s osobnosťami, známymi z televízie a verejných vystúpení. Ava Greenová očividne nepatrila k priemeru tejto firmy. Už takmer otváral ústa, aby sa spýtal, či šedivý pán na fotografii, s ktorým stáli vedľa seba ako dobrí priatelia, potriasali si rukami a naširoko sa usmievali, bol skutočne senátor Kennedy, ale nezostal mu na otázku čas.
„Prejdem k tomu, kvôli čomu som vás sem pozvala,“ pozrela mu priamo do očí, príliš vážne na to, aby jej pohľad bral na ľahkú váhu, a hoci ju poznal iba pár minút, mal pocit, že jej myseľ sa vrátila späť do tela obchodníčky. Chvíľková roztržitosť sa vytratila, hoci škatuľku s bonbónmi z dlaní neodložila. „V liste, ktorý ste mi poslali pred rokom, sa odvolávate na Renée Sansom Floodovú. Prečítala som si jej najnovšiu knihu a príbeh ženy v nej opisovaný ma zaujal. Na základe neho, ako aj informácií v podkladoch, ktoré ste mi poslali, pripúšťam skutočnosť, že som začala uvažovať o vašich slovách. Čo-to som si o vás zistila, viem, že ste pôsobili v organizácii Lost Bird, ktorá pomáha príbuzným v hľadaní nezvestných či adoptovaných detí po celých Štátoch. Zo všetkého najviac ma však zaujíma dôvod, kvôli ktorému ste začali pátrať po príbuzných Zintkaly Nuni. Počúvam vás, pán Cane.“
Jej hlas znel odrazu kovovo, neosobne, nepripúšťal žarty, klamstvo ani kompromisy. Noah nadobudol dojem, akoby jej slová ochladili vzduch v miestnosti oveľa viac než zapnutá klimatizácia.
Ava mávala vo zvyku dôkladne sa pripravovať na každé stretnutie. Zakaždým, keď sa ozval bzučiak a Jenny vnútornou linkou ohlásila návštevu, odložila všetku prácu bokom, vstala, ponaťahovala si kosti, prepudrovala líca aj nos, prihladila si vlasy a opäť sa posadila, aby s klientom vstupujúcim do pracovne od prvej chvíle nadviazala očný kontakt. Pripadala si ako pavúk, čo vystrelí po obeti svoju lepkavú sieť, nedajúc jej nijakú šancu, ale táto hra ju bavila. Vedela, že na prípravný rituál má presne tri minúty, pokým Jenny otvorí dvere a vovedie prichádzajúceho.
Očakávala dengľavého neduživého muža s hrubými sklami okuliarov na nose, maskujúceho nimi oči zoslabnuté od štúdia všelijakých spisov po večeroch a nociach; s neustále spotenými dlaňami, tenkými prstami a nezdravou farbou pokožky, ktorá bude taká tenká, až cez ňu presvitajú modrasté žily. Výzor kurátorov bol jej mysľou pevne definovaný. Jedného takého poznala ešte v Providence. Nadbiehal jej ako stredoškoláčke a vytrvalo ju otravoval nudnými rečami o sociálnych krivdách.
Ibaže mladý muž, ktorý krátko po druhej hodine popoludní vstúpil do jej pracovne, so slnečnými okuliarmi vo vlasoch nad čelom, prstami zvierajúc ramienko ruksaku, nijaké z očakávaných kritérií na kurátora nespĺňal. Ba na okamih jej vyrazil dych.
Noah Cane, panebože, vyzeral ako filmový herec, rockový spevák či azda ako model, alebo rebel, alebo všetko dokopy. Musel si byť vedomý svojej príťažlivosti, pretože úsmevom, aký doteraz videla len v reklamách na zubnú pastu, objal celý priestor vrátane jej pracovného stola aj s ňou samotnou. Až sa jej zazdalo, že so sebou priniesol vietor aj kus slnka z dakotských planín, aby ho vypustil práve tu, v jej prítomnosti, v kancelárii naplnenej prácou od koberca až po strop. Husté čierne vlasy mu voľne padali na vyšportované ramená. Nedali sa prehliadnuť ani svaly, rysujúce sa na jeho hrudi pod bielym tričkom, ale nie prehnané, také tie schwarzeneggerovské, akými sa vystatovali anabolikami vykŕmení jedinci v posilňovniach a chodili sa nimi pretŕčať okolo bazénov; len také akurát, aby ich ženské oko s radosťou pohladilo. Zrak jej nechtiac skĺzol k úzkym bokom v obtiahnutých džínsoch, až si automaticky predstavila aj malý pevný zadok, ktorý odtiaľto nemala ako vidieť, ale zatúžila sa o tom čím skôr presvedčiť. Až jej odrazu vyschlo v krku. Musela sa zhlboka nadýchnuť a preglgnúť, kým vyšla spoza stola. Po celý čas, ako pochodovala po pracovni vystavujúc sa jeho očiam, myslela na to, či nemá niekde spotený fľak na blúzke, uvoľnený pramienok vlasov či azda očko na pančuche, hoci dobre vedela, že pri jej dôslednosti to bolo takmer nemožné. Chcela sa pred jeho pohľadom zahaliť do saka, ale rozmyslela si to, narýchlo si aspoň nenápadne skontrolovala manikúru.
