Zlatokopka bola úžasná kniha. To sa zhodneme:) Takže nečudo, že bude pokračovanie Zlatokopka 2, ktorá vyjde 19.mája.
Úplne prvotný rukopis prvej Zlatokopky mal za nejasným koncom vetu "Až sa mi podarilo otvoriť oči." Rátalo sa s dvojkou, no po dohode s vydavateľom sa táto veta vyškrtla, keďže pokračovanie nebolo naplánované hneď a človek nikdy nevie…
No teraz už je isté, že sa môžete tešiť na Zlatokopku 2, v ktorej sa hrdinka ocitá akoby v inom svete. "Čitateľky budú celý príbeh čítať v prvej osobe, rozpráva ho teda Zlatokopka a tak spolu s ňou budú pozerať do tváre známym postavám a môžu spolu s ňou hádať, o koho ide," prezrádza autorka Lucia Sasková exkluzívne pre Romantiku.
Začítajte sa do úryvku zo Zlatokopky 2 a už teraz sa tešte na skvelý príbeh:
„Zlatko moje, no konečne!“ Mama. Ustráchaná, strhaná, šedivejšia a staršia. Za ňou vošiel otec s pracovným kufríkom v ruke. A zrejme lekár. Mladý, oblečený ešte v civile, hm, veľmi pekný chlap.
„Ahoj, mami.“ Objala ma tak vrúcne, ako to vedia len matky. Otec ma s úsmevom chytil za ruku.
„Ako ti je?“ spýtali sa takmer súčasne.
„Už lepšie. Je mi fajn.“ Doktor si sadol na stoličku pri posteli. Uprel na mňa jasnozelené oči a z jeho pohľadu som mala pocit, že je medzi nami dôvernejší vzťah, než býva medzi lekárom a pacientom. Stratila som reč a chvíľu mi trvalo, kým som opäť dokázala vnímať okolie.
„Už bude len dobre, neboj sa,“ presviedčala ma mama. „Musíš veľa oddychovať.“
„Mami, prosím ťa, oddychovala som už príliš dlho, je čas vstávať,“ vyhlásila som energicky, aby som ju presvedčila, že som naozaj v poriadku.
„No, nič netreba preháňať.“ Pohladkala ma po ruke.
„Želám dobré ráno Šípkovej Ruženke.“ Do nemocničnej izby vošiel ďalší doktor v klasickom bielom plášti. „Tak ste sa nám zobudili, skvelé. Už vás ten spánok musel nudiť, však?“ zažartoval a prešiel k prístroju, na ktorom vytlačil nejaký graf. Chvíľu naň hľadel a potom dodal: „Toto už nebudete potrebovať.“ Usmial sa na sestričku a tá prikývla. „Zjavne ste nabrali toľko sily, že jej máte aj na rozdávanie. To je výborné. Dáme vás preč z tejto škaredej izby.“
„Pôjdem domov?“ spýtala som sa asi príliš odvážne.
„Samozrejme, že áno, ale nie hneď. Trošku si u nás pocvičíte, popozeráte, čo tu všetko máme, a potom si vás odvezú. Nenecháme si vás tu navždy, nemusíte mať strach.“ Jeho pozitívne myslenie bolo priam nákazlivé. Kiežby boli takí všetci lekári. Neraz som sa stretla s úplne opačným prístupom.
„Skvelé.“ Moja reakcia bola mierne nevraživá, nemala som chuť ostať tam ani o deň dlhšie, aj keď som vedela, že v mojom prípade to bude zrejme nutné.
„Chce to čas, nebojte sa. Keď sa budete cítiť lepšie, pôjdete domov. Ešte to chvíľu s nami vydržte.“ Začal mi prehmatávať ruky aj nohy, podobne ako lekár v noci. Zasvietil mi do očí, povedal, aby som skúsila pohnúť rukami, nohami a hlavou, a ja som s hrdosťou zakývala prstami na nohách a na rukách – nechýbalo veľa, aby som mu prostredníkmi ukázala neslušné gesto.
„Výborne.“ Usmial sa zasa. „Aké je ročné obdobie?“
„Jeseň.“
„Rok?“
„Dvetisícštrnásť.“
„Koľko máte rokov?“
„Dvadsaťsedem.“ Tie isté ľahké otázky.
„Ako sa volá tento mladý muž?“ Ukázal na pekného kolegu sediaceho vedľa postele.
„Odkiaľ to mám vedieť? Som hore len zopár hodín, nepoznám tu všetkých lekárov,“ odvetila som, vraštiac čelo nad bizarnosťou otázky. Očividne som však odpovedala zle. Viac než zle. Sediaci doktor, ktorého meno som v živote nepočula, na mňa a na lekára v plášti zmätene pozrel. Mama vystrašene zhíkla a zakryla si rukou ústa. Otec len mlčky sklopil zrak.
„Čo to má znamenať?“ spýtal sa nechápavo zelenooký doktor. Alebo praktikant?
„Kolega ma na to upozornil, chcel som, aby ste o tom vedeli. Poškodenie mozgu, zapríčinené ťažkým poranením hlavy, vyvolalo amnéziu. V tomto prípade retrográdnu. Nepamätá si skutočnosti ani udalosti z posledných rokov. Presný rozsah sme ešte nezisťovali, ale dostaneme sa k tomu.“
„Nepamätá si nič? Ako to, že rodičov pozná?“
„Rodičia tu boli vždy. Časové rozmedzie, v ktorom spomienky zmizli, býva rôzne.“
„Je to trvalé? Už nikdy si nespomenie?“
„To uvidíme. Je pri vedomí ešte príliš krátko. Takže je veľmi ťažké a v podstate nemožné robiť akékoľvek závery. Po vyšetreniach budeme múdrejší.“
„Božemôj,“ vzdychla opäť mama. Ale usmiala sa na mňa. Myslím, že bola spokojná, že na nich dvoch som nezabudla.
„Žije, neutrpela žiadnu väčšiu ujmu. To je teraz prvoradé. Všetky vitálne funkcie sú v poriadku, verte mi, strata pamäti je popri tom všetkom zanedbateľná vec. A nikde nie je napísané, že si nezačne spomínať. Najprv sa jej začnú vynárať prežité situácie, akoby záblesky, a neskôr sa jej pamäť môže obnoviť úplne. Chce to len čas a trpezlivosť. Ako takmer pri všetkých diagnózach.“
Trpezlivosť a čas. Všetci už boli ako obohratá platňa. Mala som pocit, že si na nič nedokážem spomenúť. Akoby som sa snažila vykopať zo zeme niečo, čo v nej nikdy nebolo.
„Poďte, porozprávame sa.“ Doktor v bielom plášti napokon otvoril dvere a vyprevadil všetkých troch z izby.
„Vy oddychujte, neskôr vás vezmeme na tie vyšetrenia a presťahujeme do krajšej izby. Aj s krajším televízorom.“ Ukázal na vypnutý prístroj vedľa mojej postele. Usmial sa, ja tiež, aj keď len zo zdvorilosti. Stále som sa nedokázala spamätať z toho všetkého, čo sa okolo mňa dialo. Vďaka liekom som však bola úplne pokojná, napriek zmätku, ktorý som mala v hlave.
Keď sa dvere opäť otvorili, vošiel dnu ten človek so zelenými očami a peknou tvárou.
„Ahoj.“ Usmial sa a posadil na stoličku, na ktorej som ho ešte pred chvíľou považovala za lekára. Mlčala som. Hľadel mi do očí tak uprene, že mi to pripadalo nevhodné. Cítila som sa zvláštne. „Vôbec si ma nepamätáš?“ spýtal sa a chytil ma za ruku – príliš intímne gesto od cudzieho človeka.
„Kto si?“ Zakrútila som hlavou.
„Som tvoj priateľ. A som neskutočne šťastný, že sa konečne pozerám do tvojich otvorených očí. Bol som tu každý deň a čakal na túto chvíľu.“ Pohladkal ma po líci.
Skoro mi oči vyliezli z jamiek. Toto že je môj priateľ? Predstavila som si Roba, ktorý bol pre mňa do tejto chvíle jediným príťažlivým chlapom. Automaticky som ho v hlave porovnávala s týmto upraveným, voňavým, krásnym mužom, ktorý ma oddane drží za ruku a zaľúbene mi hľadí do očí. Radosť sa vo mne miešala s obavami.
„Tak to som nečakala…“ Nevedela som, čo na to povedať. Nestávalo sa mi často, že by som onemela, to ku mne jednoducho nepatrilo. Rovnako však ku mne nepatrila ani strata spomienok. Zrejme sa nikdy nedokážem zmieriť s tým, že v mojom živote nastal takýto neskutočný chaos.
„Chápem, že si z toho všetkého v šoku. Ja tiež. Viem, budeme to mať zo začiatku trocha ťažké. Ale urobím všetko pre to, aby si bola šťastná a zdravá ako predtým.“
„Čo bolo predtým? Chcem, aby si mi všetko povedal.“ V hlave mi vírilo toľko otázok.
„To sa nemusíš báť. Budeme mať na to kopu času.“
„Nebudeš to mať so mnou jednoduché.“ Zdvihla som pochybovačne obočie. Áno, ten chlap je krásny, ale ak chce odísť, nech to urobí radšej hneď.
„To vôbec nevadí. Po tých nekonečných dňoch, čo si tu ležala bez pohybu, bez života, napojená na všetky možné aj nemožné prístroje, to bude viac než príjemná zmena. Skoro som sa zbláznil od radosti, keď mi zavolali, že si sa prebrala.“ Jeho slová mi prišli vtipne prehnané, ale asi by som si mala zvyknúť na takéto správanie svojich blízkych.
„Si milý.“
Môj priateľ sa mi začínal páčiť. Za tú krátku chvíľu mi stihol prejaviť viac podpory ako Robo počas celého nášho vzťahu.
„Keď budeš niečo potrebovať, len povedz.“
„Vďaka.“ Pohyb bol pre mňa ešte vždy veľmi namáhavý, a tak som ho iba malíčkom pohladkala po ruke, v ktorej držal moju dlaň.
Netrvalo dlho a vďaka personálu, ktorý sa mi dennodenne naplno venoval, som hýbala hlavou i rukami, dokonca som sa už vedela posadiť. To, čo som si však nedokázala nevšimnúť aj poležiačky, boli moje prsia, presnejšie ich veľkosť, na ktorú som nebola zvyknutá. Moje pohyby boli ešte veľmi neisté, ale podarilo sa mi nemotorne strčiť ruku pod pyžamo. Panebože! Ja mám umelé kozy? Ja? Kde som na ne nabrala? Peniaze, odvahu. Sú fakt veľké. A pevné! A vlastne sa mi páčia. Ale priznávam to potichu, len tak sama pre seba.
A práve tie umelé kozy sa pre mňa stali motiváciou, aby som sa čo najskôr dokázala sama posadiť a poriadne si ich prezrieť v zrkadle.
„Tvoja postava bola vždy dokonalá. Staráš sa o seba, cvičíš.“ Priateľ mi podal väčšie zrkadlo, ktoré viselo v kúpeľni nad umývadlom.
„Sú od teba?“ Odtrhla som zrak od svojho obrazu.
„Nie, keď som ťa spoznal, už si ich mala.“ Pohladkal ma po vlasoch. Jeho dotyky boli príjemné, lichotili mi a nebolo ťažké zvyknúť si na ne.
Vošla sestrička. „Návštevné hodiny sa pomaly končia. Pán primár chce s vami ešte hovoriť,“ povedala môjmu priateľovi a mne pomohla presadnúť z postele na vozík. Na nohy som sa ešte nepostavila. Ani som sa o to nepokúšala. Dôležité bolo, aby som najprv nabrala silu do rúk a chrbtice. Bolo pre mňa ponižujúce byť odkázaná na pomoc iných a ešte ponižujúcejšie robiť aj tie najchúlostivejšie úkony za asistencie nemocničného personálu.
„Samozrejme, idem hneď za ním.“ Dal mi bozk do vlasov a odišiel. Sestrička mi zakryla nohy dekou a potlačila vozík k dverám. Každý deň som končila krátkym rehabilitačným cvičením.
„O chvíľu sme späť,“ oznámila chlapovi sediacemu pred mojou izbou s hlavou schovanou za novinami. Len prikývol. Nevyzeral ako zamestnanec nemocnice. Na to si ma až s príliš veľkým záujmom prezrel. Veľký, holohlavý, nepríťažlivý, na tvári výraz gorily vyberajúcej vstupné na diskotéke.
Keď sme sa vrátili, nebol tam. A ja som sa prvýkrát navečerala ako človek, za stolom, vlastnými rukami a príborom.
„Skvelé. Vaše pokroky sú naozaj obdivuhodné,“ s úsmevom skonštatovala sestrička, keď prišla na kontrolu a po podnos s tanierom.
„Kiežby sa to isté dalo povedať aj o mojej pamäti,“ vzdychla som sklamane. Moja hlava totiž naďalej ostávala na mŕtvom bode. Každý ma povzbudzoval, že príde čas, keď si spomeniem. Ale zatiaľ sa nič nedialo. V mojej mysli sa nevynoril ani náznak spomienky, bola prázdna ako čierna diera. Každý pokus na niečo si spomenúť bol pre mňa sklamaním.
„Máte okolo seba skvelých ľudí. Keď prejdete do domácej starostlivosti, bude to iné. Veď práve na známych miestach sa spomienky vracajú najčastejšie.“
„Prečo teda už nie som doma?“
„Ešte musíte nabrať silu. Aby ste dokázali čo najviac samostatne fungovať.“
„A to bude kedy?“
„So svojím priateľom máte veľa spoločného.“ Zasmiala sa.
„Ako to myslíte?“ nechápavo som sa spýtala.
„Pýta sa nás takmer denne to isté.“
„A odpoveď?“ Aj keď ma potešil jeho záujem, moja otázka bola pre mňa dôležitejšia.
„Nič netreba unáhliť. Dočkáte sa.“ Napravila vankúš a prikrývku na posteli a pomohla mi presadnúť si. Podala mi ovládač od telky, prisunula bližšie stolík s minerálkou a sladkosťami a zatiahla látkové žalúzie. „Keby niečo, zazvoňte.“
Väčšinou nebolo treba. O pár hodín vždy prišla, pomohla mi do kúpeľne, v kúpeľni, napolohovala mi posteľ na pohodlný spánok a dala lieky. Nebolo to inak ani v ten deň. A ja som pokojne zaspala v čase, v ktorom som kedysi ešte len premýšľala, čo s načatým večerom.
Snívalo sa mi o tom chlapovi s novinami pred mojou izbou. Bol to zvláštny sen. Akoby som ani nebola jeho súčasťou, a predsa som všetko sledovala. A počula som prudkú hádku dvoch mužov. Nekričali, ale hovorili tak hlasno, že sa ich nedalo nepočuť.
„Na toto nemáš právo!“
„Ty vieš hovno o tom, na čo mám ja právo!“
„Čo chceš robiť? Myslíš, že ti to celé len tak prejde?“
„Teba vôbec nemusí trápiť, čo ja budem robiť. Dávaj si pozor, aby teba niečo neprešlo…“
„Myslíš si, že ti patrí celý svet?“
„Nemyslím, ani náhodou, teba z neho však dokážem veľmi rýchlo zniesť. Nevieš, čoho som schopný, nepoznáš ma. A ver mi, ty toľko peňazí nemáš.“
Do hádky sa zamiešal ženský hlas. „Zbláznili ste sa? Tie reči si odpusťte, cirkus môžete robiť vonku, ale ani náhodou nie tu!“
„Len som vysvetľoval tuto mladému pánovi, že je už dávno po návštevných hodinách.“
„To je pravda, nemáte tu už čo robiť, odíďte, prosím.“
Zrazu ticho. Tma. A ja sa prepadám do ešte hlbšieho spánku.
Budím sa až neskôr, na zvuk otváraných dverí a prúžok ostrého svetla, prenikajúceho z chodby. Môj priateľ si sadá k posteli.
„Čo tu robíš?“ šepkám zmätene.
„Nemohol som spať. Chcem, aby si už bola doma.“
„Bývame spolu?“ Ani vo sne mi nenapadlo, že sa z nemocnice nebudem vracať k našim, do svojej detskej izby.
„Jasné, namiesto postele máme letisko a bez teba som v nej bol už príliš dlho, aby sa mi tam dobre spalo.“
„Tu sa ti bude spať lepšie?“ Nechápavo som naňho zaostrila v tme.
„Pôjdem, keď zaspíš. Nevadí ti to?“ Moje pocity boli viac ako zmiešané, ale nie, v podstate nevadilo.
„Nie, som rada, že si tu. Možno nebudem mať tie divné sny.“ Pobozkal ma. Už nie priateľsky na líce, ani nežne do vlasov. Priložil si mäkké pery na moje ústa. Jemne. Váhavo. Ale zároveň odhodlane.
„Tak dobrú noc.“ Bola som pod vplyvom liekov priveľmi ospalá, aby som sa zmohla na nejakú reakciu. Jeho bozk však v okamihu odohnal myšlienky na zlé sny. Držala som ho za ruku pevnejšie ako kedykoľvek predtým.