Matky by nemali mať deti, ktoré trpia. Nemáme mať deti, ktoré umierajú.
A nemali by sme z nich vychovať zlých ľudí.
Druhá tvár je príbeh o žene, ktorej skúsenosť s materstvom vôbec nezodpovedá jej predstavám a naplní všetko, čoho sa kedy obávala.
Rozprávanie o jednom nevydarenom materstve, ktoré vyvoláva otázky. Ponorí vás do temnej stránky materstva a čo všetko môže žena prežívať…nielen radostné očakávanie bábätka, prípravu izbičky, oblečenia a hračiek. Niektorí ľudia proste nie sú schopní byť dobrými rodičmi…možno sa to nenaučili. Možno si to nesú zo svojho detstva a z toho, ako vychovávali ich…
Druhá tvár
Blythe očakáva svoju prvorodenú Violet v presvedčení, že bude láskavou a milujúcou matkou, ktorá pripraví svojej dcére také detstvo, aké ona nikdy nemala. Materstvo Blythe vyčerpáva, hoci sa neskutočne snaží, a pomaly nadobúda presvedčenie, že s jej dcérou nie je niečo v poriadku. Violet sa vôbec nespráva tak ako väčšina detí. Alebo si to Blythe len namýšľa?
Manžel Fox ju presviedča, že sú to len jej predstavy, ktoré nezodpovedajú skutočnosti. Čím viac ju presviedča, tým viac Blythe pochybuje o svojej príčetnosti. A spolu s ňou aj čitateľ čoraz menej verí príhodám z detstva, ktoré sa Blythe vynárajú v mysli.
Keď sa manželom narodí syn Sam, Blythe prežíva s dieťaťom blažený vzťah, po akom vždy túžila. Zdá sa, že aj Violet sa teší bračekovi a úprimne ho miluje. Ale potom sa všetko zmení a Blythe musí čeliť zničujúcej pravde.
Čo ak neľúbite?
Druhá tvár je silný román, ktorý vás pohltí a ukáže vám, že predstavy o materstve nemusia vždy zodpovedať pravde. Potvrdzuje aj nepísané pravidlo, že ak neveríte intuícii žien, život vás prekvapí a zvalcuje.
Je to provokatívne a miestami až nepríjemné čítanie, no nebudete ho vedieť odložiť. Akoby vás priťahovalo a pohlcovalo. Niektoré matky zanedbávajú svoje dcéry…no občas vedia byť deti natoľko problematické a monštruózne, že ohrozujú svojich rodičov.
Čo v takom prípade?!
Začítajte sa do novinky Druhá tvár:
Pritiahol si si stoličku bližšie a poklepal koncom ceruzky po mojej učebnici, civela som na stránku a nechcela zdvihnúť pohľad. „Haló?“ povedala som, akoby mi niekto telefonoval. Rozosmialo ťa to. A potom sme tam sedeli a chichotali sa, dvaja neznámi ľudia v univerzitnej knižnici, čo sa zapísali na rovnaký výberový predmet. Na prednášky museli chodiť stovky študentov – nikdy predtým som si ťa nevšimla. Zvlnené vlasy ti padali do očí a občas si si ich natáčal na ceruzku. Mal si také zvláštne meno. V to popoludnie si ma odprevadil domov, cestou sme mlčali. Neskrýval si, aký si zo mňa hotový, neprestajne si sa na mňa usmieval. Ešte nikdy mi nikto nevenoval takú pozornosť. Pred internátom si mi pobozkal ruku a opäť nás to oboch rozosmialo.
Čoskoro sme dovŕšili dvadsaťjeden rokov a boli sme nerozluční. Do promócie nám zostával necelý rok. Strávili sme ho tým, že sme spali v mojej obrovskej internátnej posteli alebo sa učili, sediac na opačných koncoch gauča s prepletenými nohami. Chodievali sme s tvojimi kamarátmi do baru, no vždy sme sa skoro vracali domov, do postele, kde sme si užívali novotu tepla toho druhého. Ja som takmer nepila a ty si mal už večierkov po krk – chcel si len mňa. Nikomu z môjho okolia to zjavne neprekážalo. Mala som malý okruh priateľov, boli to skôr známi. Tak veľmi som sa sústredila na to, aby som si kvôli štipendiu udržala dobré známky, že som nemala čas a ani záujem o typický študentský život. V tom období som sa s nikým veľmi nezblížila, až kým som nestretla teba. Ponúkol si mi niečo iné. Vymanili sme sa zo spoločenského života a spokojne si vystačili jeden s druhým. Uspokojenie, ktoré si mi ponúkol, ma pohltilo – predtým, ako som ťa spoznala, som nemala nič, a tak si sa poľahky stal mojím všetkým. Nechcem tým povedať, že si si to nezaslúžil – práve naopak. Bol si jemný, ohľaduplný a chápavý. Bol si prvý človek, ktorému som sa zdôverila, že sa chcem stať spisovateľkou, na čo si mi povedal: „Neviem si ani predstaviť, že by si robila niečo iné.“ Vychutnávala som si spôsob, akým sa na nás pozerali iné dievčatá, ako keby mali dôvod na žiarlivosť. Keď si v noci spal, vdychovala som vôňu tvojich lesklých čiernych vlasov a ráno som ti prstom prechádzala po zarastenej čeľusti, aby som ťa zobudila. Bol si ako droga.
Na moje narodeniny si spísal sto vecí, ktoré na mne miluješ. 14. Milujem, ako po usnutí tíško chrápeš. 27. Milujem, ako nádherne píšeš. 39. Milujem, keď ti po chrbte píšem svoje meno. 59. Milujem, keď si cestou na hodinu rozdelíme mafin. 72. Milujem tvoju nedeľnú náladu po prebudení. 80. Milujem, keď dočítaš knihu a potom si ju položíš na hruď. 92. Milujem, aká raz z teba bude dobrá mama.
„Prečo si myslíš, že zo mňa bude dobrá mama?“ Položila som zoznam a na okamih som mala pocit, že ma až tak dobre nepoznáš. „Prečo by si nebola dobrá mama?“ Zo žartu si ma pichol do brucha. „Si starostlivá. A zlatá. Neviem sa dočkať, kedy budeme mať spolu bábätká.“ Nemohla som urobiť nič iné, len sa silene usmiať. Nikdy som nestretla človeka, ktorý by mal také dychtivé srdce ako ty.
Jedného dňa to pochopíš, Blythe. Ženy v tejto rodine… sme iné.“
Stále vidím mamin oranžový rúž na cigaretovom filtri. Popol padá do pohára, pláva v posledných kvapkách môjho pomarančového džúsu. Smrad spálenej hrianky.
Na moju mamu Cecíliu si sa pýtal len párkrát. Povedala som ti len čisté fakty: (1) opustila nás, keď som mala jedenásť rokov, (2) potom som ju videla len dvakrát a (3) netuším, kde je. Vedel si, že toho tajím viac, no nikdy si nenaliehal – bál si sa toho, čo by si sa mohol dozvedieť. Chápala som to. Všetci máme právo čosi od toho druhého aj od seba samého očakávať. S materstvom je to rovnaké. Všetci očakávame, že máme dobré mamy, a keď sa vydáme, že aj my budeme dobré mamy.
