Vonku od rána pršalo, aj nebo to teda vedelo, a tak plakalo zatiaľ namiesto nás a potom už s nami. Sára od nás nechcela nič iné, iba nás vyzvala, aby sme si k nej ľahli a vypli televízor. Prikryli sme sa jednou prikrývkou, hlavy spojili a preplietli si navzájom ruky. Teda… Bendži si tie jej celkom privlastnil a mne ostal iba jej ostrý, kostnatý lakeť. A studené pravé líce…
Opýtaj sa Boha je silný príbeh o láske, spravodlivosti, no najmä o nádeji, v ktorú všetci tak veľmi dúfame. Príbeh Sáry, Oskara a ich syna Bendžiho. Rozprávanie o tom, že občas do našich životov vojde neuveriteľná bolesť a smútok…no treba ísť ďalej, milovať a myslieť na tých, ktorí zostali.
Opýtaj sa Boha
Keď nežná Sára navždy odíde, Boh sa snaží jej synovi Bendžimu a Oskarovi dennodenne ukázať, kadiaľ sa majú na svojej spoločnej ceste vydať, aby prežili… Pre neutíchajúci hnev a prehlbujúci sa smútok za milovanou Sárou však na tej iba blúdia.
„Chcem byť ten, ktorý ťa zachráni!“
„Ale ja sa smrti nebojím. Niet sa čoho. Končíme tam, kde sme začali, Oskar. To je celé.“
Zlom nastane v napohľad pokojnej Turzovke, kde bývajú rodičia Bendžiho biologického otca. Tu Oskar pochopí, prečo je jeho nevlastný syn iný… a tak ťažko sa prispôsobuje svetu, ktorí žijú ostatní a aj on sám. Lenže Turzovka a Bendžiho starkí v jednu noc zmenia svoju tvár…
Ako keď nebo znezrady zatiahnu ťažké čierne mračná a tie križuje jeden blesk za druhým. Bude Bendži pri svojich starých rodičoch v bezpečí?
Dokáže Oskar naslúchať Bohu a svojej Sáre?
Opýtaj sa Boha je príbeh na jednej strane smutný, bolestivý, ako vystrihnutý zo života…no na strane druhej dáva nádej a môže inšpirovať. Je o láske, žiali, no aj viere a nádeji.
„Bože môj, mám to! Môžeš byť tam hore pokojná. Môžeš sa na nás spoľahnúť. Že to tu zvládneme!“
Ivana Ondriová
S manželom Viliamom, dcérou Ninkou a synom Timkom žijú v malom domčeku v Prešove. Pracuje na tlačovom oddelení, kde má na starosti komunikáciu a propagáciu a svoju prácu si maximálne užíva.
„Odkedy som v roku 2012 vydala svoju knižnú prvotinu, rok čo rok pre vás píšem ďalší z príbehov, ktorý sa mi ako blesk z jasného neba zrodí v mojej hlave. Aby som kus seba a svojho srdca dala tým, ktorí literatúru milujú rovnako ako ja,“ odkazuje Ivana.
Jej príbehy nie sú len o romantike, láske, vzťahoch a priateľstvách, ale aj o náročných chvíľach našich životov, ktoré bývajú jeho súčasťou a s ktorými sa musíme popasovať. Preto v nich nájdete aj dramatické okolnosti a napätie, aby ste ich čítali jedným dychom od začiatku až do konca.
„Písanie je pre mňa oddych, inšpirácia, motivácia, sebareflexia, dokonalý únik z reality a niečo, čo ma neuveriteľne napĺňa a dobíja energiou. A ja pevne verím, že sa vám moje písmenká páčia,“ dodáva Ivana Ondriová.
Prečítajte si úryvok z knihy Opýtaj sa Boha:
„Zdá sa, že sme na mieste, Bendži,“ povedal som, len čo sme prekročili hranicu Turzovky a ja som nútene spomalil na povolenú päťdesiatku. Mestečko ma privítalo mierne ospalé, lebo pomaly, ale isto deň striedal večer, ktorý aj koncom marca prichádzal relatívne skoro.
Hoci nebolo ešte ani šesť, pouličné neóny už sliepňavo osvetľovali hlavnú cestu, ktorou sme práve prechádzali.
Nič.
Bendži mlčal.
Rovnako ako po celých tých vyše tristo kilometrov do Turzovky. Hlavu zdvihol od mobilu iba vtedy, keď som nečakane zatrúbil na neposlušného vodiča na ceste alebo keď nás niekto obiehal.
Inak sedel na zadnom sedadle, akoby tam primrzol.
„Ešte nikdy si tu nebol.“
Bum, kurva, strieľaj, ratata, píp, čo to vlastne pozeral? Jeho mobil vypĺňal celý interiér Škody, ktorú som len nedávno vymenil, a prehlušil dokonca aj pokojnú muziku z autorádia.
Nemal som však odvahu ani silu povedať mu dosť. Vytrhnúť mu mobil z ruky a prinútiť ho komunikovať.
Nemal som silu sa naňho ani dívať. Snažil som sa o to predlhých osem mesiacov. Boh predsa vie, ako veľmi, nie? Každý deň, každú jeho minútu. Sára, Sára, počuješ? Naozaj som sa snažil! Tak mi to, prosím, nevyčítaj!
Potom prišla tá pomyslená kvapka. Ten moment spred dvoch dní. A ja som zistil, že to nezvládnem.
Udrel som rukou do volantu a radšej zrak uprel na scenériu neveľkého mestečka na Horných Kysuciach. Mali bývať niekde na Slovanskej za mostom. Pani Pýchová mi v telefóne vravela, že ich dom nájdem asi tristo metrov od križovatky, ktorou sa na moste dalo dostať do východnej a západnej časti mesta.
Aké zvláštne.
Tam, kde slnko vychádza a kde zapadá. My sme mierili na západ…
Dom mal súpisné číslo 63 a ja som práve prechádzal okolo sedmičky. Zdalo sa mi nemožné, že je tá ulica až taká dlhá.
Bola nezvyčajne milá.
Tá pani Pýchová.
Počúvala ma so zatajeným dychom a potom zo seba na jeden nádych vytisla, nech k nim ich Bendžiho, samozrejme, privediem.
Presne takto mi to tlmočila.
Ich Bendžiho.
Azda to nebolo znamenie, že je všetko, ako má byť, a ja robím správnu vec?
Sára, Sára, takto je to najlepšie. Tak sa na mňa nedívaj s toľkým smútkom! Nedívaj sa na mňa ako na vraha. Vídal som ju všade. Keď som zaspával a ráno vstával do práce, keď som nakupoval a s Bendžim sa vracal do nášho bytu. Keď som sedel na káve s kolegom alebo v škôlke na stretnutí rodičov, áno, rodičov, kde mi bolo oznámené, že Bendžimu rok navyše v predškolskom zariadení prospel a teraz je už naozaj pripravený nastúpiť do školy.
Naozaj?
Mne sa zdal Bendži presne taký istý ako pred rokom či pred štyrmi, keď som sa s jeho mamou zoznámil.