„Je to amatérsky film, ktorý citlivo zobrazuje nežné vzťahy matky a dvoch najmladších detí rodiny Glassovcov,“ povedal o svojej knihe Franny a Zooey J.D.Salinger. Rozhodne ide o majstrovský rozbor rodinných vzťahov a práve vychádza v novom vydaní.
Americký spisovateľ J. D. Salinger sa už za svojho života stal legendou. Nezanechal príliš veľa diel, no aj tak jeho tvorba ovplyvnila mnohé generácie čitateľov na celom svete. Preslávil ho predovšetkým kultový román Kto chytá v žite o tínedžerskej vzbure proti svetu dospelých, no čitateľskú obľubu a uznanie kritiky si získala aj jeho rozsahom neveľká knižka Franny a Zooey z r. 1961.
Kniha obsahuje dve krátke prózy, ktoré pôvodne vyšli samostatne v časopise The New Yorker – poviedku Franny (1955) a novelu Zooey (1957).
Dej oboch próz sa odohráva v 50. rokoch minulého storočia. Súrodenci Franny a Zooey sú najmladšími členmi fiktívnej rodiny Glassovcov, ktorá vystupuje vo viacerých Salingerových krátkych prózach.
Poviedka Franny zachytáva rozhovor pôvabnej, nespútanej študentky Franny s jej intelektuálskym priateľom Laneom. Na prvý pohľad tvoria títo dvaja mladí ľudia dokonalý pár, no keď sa pokúsia otvorene porozprávať o veciach, na ktorých im záleží, vyplávajú na povrch ich skutočné pocity.
V novele Zooey sa stávame svedkami rozhovoru medzi Zooeym a matkou Bessie a medzi Franny a Zooeym. Franny už nejaký čas prežíva citový zmätok a existenciálnu krízu. Po príchode domov sa nervovo zrúti a jej blízki sa jej pokúšajú pomôcť. Zatiaľ čo matka sa snaží posilniť jej telo výdatnou slepačou polievkou, starší brat Zooey, bývalé geniálne dieťa, z ktorého sa stal samotár a mizantrop, ale aj úspešný herec, sa jej usiluje poskytnúť útechu a bratskú radu. Ich vášnivý, miestami až zraňujúco otvorený rozhovor je popretkávaný úvahami protagonistov o viere v Boha a zmysle poctivej práce, o odvahe a zodpovednosti, ale aj o dôležitosti rodinných pút.
Franny a Zooey je nevšedná útla knižka. Chytí za srdce každého vnímavého človeka, ktorý si hľadá vlastné miesto vo svete, a aj po rokoch ostáva rovnako silnou výpoveďou o ľudskej túžbe po nájdení zmyslu života, akou bola v čase svojho vzniku.
Naozaj majstrovské dielo, ktoré môžete čítať aj opakovane a vracať sa k nemu aj po dlhých rokoch.
Začítajte sa do knihy Franny a Zooey:
HOCI JASNE SVIETILO SLNKO, sobotné ráno znova vytiahlo zo šatníkov zimníky a nesplnili sa nádeje, že príjemné počasie vydrží až do konca týždňa — do veľkolepého víkendu, keď sa mali uskutočniť športové hry Yalovej univerzity. Spomedzi dvadsiatky chlapcov, čakajúcich na vlak s príchodom desať päťdesiatdva, ktorý im mal priviezť partnerky, iba šiesti-siedmi vyšli do zimy na otvorený perón. Ostatní postávali bez čiapky a s cigaretou v ruke v malých skupinkách vo vykúrenej čakárni a viedli typicky študentské reči — navzájom sa nástojčivým a neústupným tónom zdôverovali so svojím pohľadom na kontroverzné problémy, ktoré okolitý neakademický svet už nekonečne dlhé roky zámerne alebo z nevedomosti obchádza.
Lane Coutell v koverkotovom pršiplášti s otepľovacou vlnenou vložkou patril k hŕstke tých, ktorí vyšli na nástupište. Správal sa, akoby s ostatnými nemal nič spoločné. Dobrých desať minút stál od nich bokom, aby sa nemusel zapájať do rozhovorov, za jeho chrbtom stojan s bezplatnou ponukou brožúrok hnutia Kresťanská veda, ruky bez rukavíc vo vreckách.
Okolo krku mal tmavohnedý kašmírový šál, ktorý ho pred chladom ani veľmi nechránil. Nečakane, celkom mimovoľne si vybral z vrecka pravú ruku, aby si šál napravil, ale vzápätí si to rozmyslel, ruka mu zamierila pod kabát a z vnútorného vrecka vytiahol list.
S pootvorenými ústami sa hneď dal do čítania.
Text na bledobelasom listovom papieri bol napísaný — vlastne naklepaný — strojom. Skrkvaný, zhúžvaný list svedčil o tom, že už niekoľkokrát opustil obálku a jeho majiteľ ho nečíta prvý raz.
Tuším utorok…
Milan Buno, knižný publicista
