Eva Dedinská sa narodila v znamení Raka a priznáva si vlastnosti pripisované tomuto znameniu: citlivosť, empatiu, prispôsobivosť, cieľavedomosť, ale aj tvrdohlavosť.
A citlivé, empatické sú aj jej príbehy.
Už jej vyšli knihy Zmätok v srdci, Až na dno, Budem tvojimi očami, Keď slzy liečia, Dve tváre dvoch mužov , Za náprstok šťastia a najnovšie pribudol príbeh Dievča s modrými očami.
Agáta nie je obyčajná mladá žena. Je výnimočná. Vidí a počuje veci, ktoré ľudia okolo nej nevnímajú. Cíti ľudský strach a bolesť, aj radosť a šťastie. Dar alebo prekliatie?
„Niekto to volá jasnovidectvo. Pre iných sme vizionári. Ja nie som ani jedno, ani druhé. Ja mávam sny,“ hovorí o sebe Agáta.
Niekoľko rokov spolupracovala s políciou. Potom, pre jednu chybu vo výklade snov, bola z policajného kolektívu vylúčená. Rozhodla sa svoje schopnosti stlmiť, emócie potlačiť, sny ignorovať. Nejaký čas to fungovalo, až kým…
Zrazu sa jej v snoch začne zjavovať plavovlasé dievčatko s modrými očami. Prečo ju vyhľadalo? Čo jej chce povedať? Kto to je? Kde je? Agáta nedokáže ignorovať jeho volanie o pomoc. Púšťa sa do neľahkej úlohy. Spočiatku sama. Keď sa veci začnú komplikovať, je nútená obrátiť sa na kapitána Reissa, skeptického policajta, ktorý ju, aj napriek niekoľkoročnej spolupráci, stále považuje za podvodníčku.
Eva Dedinská:
„Vraj či ma písanie zmenilo, pýtajú sa ma. Nezmenilo. Jedine ma nakoplo do zodpovednejšieho písania. Inak som to stále ja – Eva, matka a manželka, ktorá píše.
Píšem, lebo písaním odbúravam stres.
Píšem, lebo ma to baví.
Je fascinujúce vymyslieť príbeh, vytvoriť postavy, ich životy a potom sa tešiť, keď ich ľudia príjmu, akoby skutočne existovali.
Píšem, lebo ma veľmi ovplyvňuje okolitý svet a v hlave mám veľa príbehov a životných tragédií. Čo s nimi? Musím ich dať na papier a uvoľniť tak priestor novým pocitom a vnemom.“
Začítajte sa do novinky Dievča s modrými očami:
PROLÓG
Nechápem, čo sa stalo, veď ráno som si bola istá, že chlapca držia v starej chajde, stojacej pri neobývanom dome v Cifrove. Všetky tie indície, ktoré mi hlavou prechádzali, nás naviedli na to miesto. Určite som ich pochopila správne. Keby som mala čo len najmenšie pochybnosti, nezverila by som sa kapitánovi Reissovi. Všetko nasvedčovalo tomu, že práve tá ošarpaná búda sa stala chlapcovým väzením.
Ako to, že na tých miestach niet nijakej búdy? Iba zopár plechových tabúľ, porozhadzovaných po pozemku, dokazovalo, že nie som úplný blázon.
Kapitán Oliver Reiss, s ktorým spolupracujem už tretí rok, mi dôveroval. Hneď po raňajšej porade sme vyrazili na to miesto. Nasadli sme do neoznačeného policajného vozidla a vyštartovali. Hoci nám cesta trvala iba polhodinu, zmocnila sa ma predtucha, že únoscovia sa nejakým spôsobom dozvedeli o našom príchode a včas utiekli. Zutekali aj s malým chlapcom. Keď sme dorazili na miesto, bolo to ešte horšie. Stará plechová búda bola rozobraná do poslednej zhrdzavenej skrutky. Nikde nijaká stopa po dieťati. Ani po únoscoch. Ako sa im podarilo ujsť? Neodvážila som sa však nič povedať. Už aj tak som mala čo robiť, aby som celkom nerozladila večne skeptického vyšetrovateľa.
Na policajnú stanicu sme sa vrátili so sklonenými hlavami. Nebyť majora Drahoša, ktorý zrejme jediný veril v moje schopnosti, jeho nadriadení by nás hneď vyhodili zo zboru – prinajmenšom kapitána Reissa, ja som do skupiny vyšetrovateľov oficiálne nepatrila. Našťastie, major sa za nás prihovoril a vďaka nemu mám stále prácu. S touto myšlienkou som sa neskoro večer vracala domov – vyčerpaná, smutná, zmätená.
Ako som sa mohla takto pomýliť? Nevedela som si to vysvetliť. Predsa som jasne videla plechovú jednopodlažnú stavbu bez okien. Búda nemala podlahu ani strechu a vznášala sa nad písmenami vtlačenými do hliny: C a R. Podľa nich vyšetrovatelia predpokladali, že obrazy, ktoré sa mi ráno premietli pred očami, súvisia s obcou Cifrov. V tejto malej dedine stálo najviac neobývaných domov. Rozhodujúci však bol železničný most, stojaci niekoľko metrov za dedinou – taký istý bol v mojej vízii. Aj starosta obce potvrdil, že na čísle 154 naozaj stojí čosi plechové, čo vraj kedysi bolo skladom záhradkárskych potrieb.
Ako je teda možné, že jedinou stavbou na pozemku bol starý neobývaný dom s vybitými oknami a spadnutou strechou? Namiesto plechového väzenia, kde sme mali nájsť malého Šimonka, na nás čakali plechové tabule rozhádzané po úzkom dvore. Nijakí únoscovia, ani chlapec.
Vo dverách malého dvojizbového bytu ma privítal Eager, starý bígl s ovisnutými ušami. Kľukla som si k nemu a olízal ma. Čítala som mu v očiach, že si chce zabehať. Ihneď ma prepadli výčitky. Túžila som zvaliť sa do postele a nerobiť nič. Na prechádzku so psom sa mi vôbec nechcelo.
Vzdychla som si. Sadla som si na skrinku na topánky, vyzula neforemné mokasíny – na nerozoznanie od pánskych, zato oveľa pohodlnejších ako štýlové lodičky na podpätkoch. Cítila som ťažobu v nohách, chodidlá som preto pritlačila na studenú dlažbu, chrbtom som sa oprela o stenu a zaklonila hlavu. Aspoň tak päť minút bez pohybu… aj bez myšlienok. Bola som unavená, vysilená, zmorená. Bolelo ma celé telo. Tlak som cítila nielen v krčnej chrbtici, ktorá ma bude trápiť ešte niekoľko dní, ale aj v spánkoch. Hlava mi dunela, dozvuky z prežitého dňa mi udierali do vyčerpaných nervov, až sa mi iskrilo pred očami.
„Všetko je nanič! Všetko stojí za hovno!“ uľavila som si. Vlastné zlyhanie ma desilo, odstrašovali ma spomienky na ten neodpustiteľný omyl. Zablokovala som si myseľ, umlčala svedomie, zatvrdila srdce, aby som ho ochránila pred pocitmi, ktoré ma prepadli v Cifrove, keď sa skutočnosť po prvý raz nezhodovala s mojimi vidinami. Neschopnosť. Vina. Strach.
Vošla som do kuchyne. Zostala som stáť vo dverách. Zrak sa mi rozbehol po izbe. Mimovoľne som hodnotila miestnosť, hoci mi ten neosobný priestor bol celkom ukradnutý. Do zorného poľa sa mi dostali zvädnuté kvety. Najhoršie na tom bola ovisnutá črepníková ruža. Listy mala suché, ledva sa držali na stonke, niekoľko ich bolo roztrúsených na parapete okolo črepníka. Nadvihla som ho aj s ružou a hodila do odpadkového koša. Toľko moja starostlivosť o kvety!
Bolo mi do plaču. Klesla som na stoličku. Priložila som si prsty na spánky a jemne som ich masírovala. Bolesť hlavy neprestávala, naopak, prichádzala ďalšia vidina. Ak sa trochu posnažím, možno sa mi ju ešte podarí odohnať. Teraz najmenej potrebujem ďalšiu popletenú víziu. Predklonila som sa a hlavu schovala medzi kolená. Zhlboka som dýchala.
Po chvíli som sa upokojila. Kontrolovala som si dýchanie. Napätie zo mňa pomaly opadávalo.
Zavčasu som sa tešila z víťazstva. Keď som sa vystrela, pred očami sa mi zjavila chlapčenská tvár. Bledá tvár bez života, na lícach stopy po slzách. Ten výjav ma tak vydesil, až som podskočila na stoličke. Zošmykla som sa z nej a bolestivo dopadla na zem. Poriadne som sa udrela. Rozplakala som sa, ale nie od bolesti. Tá bolesť bola zanedbateľná. Za slzami bolo ukryté čisté zúfalstvo. Nevedela som si vysvetliť tie nesprávne dešifrované posolstvá. Za celé tie roky sa predsa ani raz nestalo, aby niektorá z mojich vidín nevyšla.
Nebolo to jednoduché. Nejaký čas trvalo, kým som tento dar prijala. Ak sa vidiny vôbec dajú nazvať darom. Raz to boli obrazy. Inokedy zvuky či vône. Najhoršie boli hlasy, zverujúce mi nezrozumiteľné odkazy. Keď som ich obsah nakoniec rozlúskla, neváhala som osobu, ktorej sa odkaz týkal, kontaktovať. Išla som aj na políciu, presvedčená, že im vďaka nim dokážem pomôcť. Aj som pomohla. Neraz!
Ten deň však nebol jediný, keď sa realita vzďaľovala od mojich vidín. Nasledovali ďalšie, krátko po sebe. Všetko úsilie venované prípadu uneseného chlapca bolo márne. Naše pátranie bezvýsledné. Keď som sa netrafila v ďalších troch odkazoch a zaviedla som políciu na nesprávne miesta, začala som o sebe naozaj pochybovať. Stratila som sa v obrazoch, ktorým som donedávna tak dokonale rozumela.
Šimona nakoniec našli ďaleko od miest, kam som ich posielala. Chlapec bol mŕtvy. Pohodili ho na pšeničnom poli vzdialenom stovky kilometrov od oblasti, ktorú sme s policajtmi dešifrovali ako predpovedané miesto zločinu. Prišla som aj o posledné zvyšky dôvery, ktorú som si v policajnom zbore vybudovala.
Jasné, že som prišla o prácu.
1.
Vyzeralo ako bábika. Plavovlasé dievčatko ležalo na ružovej posteli – ružová plachta, ružový vankúš, obliečka s usmiatou tvárou rozprávkovej Barbie. Schúlené do klbka stískalo v rukách plyšové zvieratko. Líčka mu sčerveneli od spánku, ústočká malo pootvorené, dýchalo pokojne. Cez okno nad posteľou sa do izby prebíjal ranný vietor a hral sa so záclonou. Zelené žabky na dolnom okraji záclony sa roztancovali.
Zrazu sa obraz zmenil.
Plavovlasé dievčatko – nemohlo mať viac ako sedem rokov – sedelo na špinavej zemi, len tak v pyžame, kolená si pritiahlo k brade. Tvár si zakrývalo špinavými rukami, aby ho nikto nepočul plakať. Telíčko sa mu natriasalo od vzlykov a zimy. Plavé vlásky malo zlepené špinou a bosé chodidlá umazané od hliny. Plyšové zvieratko ležalo vedľa neho, bolo bez hlavy. Miestnosť bola chladná a steny začmudené. Dlážka strácala farbu pod nánosom prachu a špiny. Nijaké svetlo. Nijaké okná.
Dievčatko zodvihlo hlavu. Pozrelo pred seba. Tvárička sa mu zmrštila, skrivila, prázdne ústa sa otvorili. Akoby kričali. Nebolo však počuť nijaký zvuk. Miestnosť napĺňalo strašidelné ticho. Dievčatko sa začalo triasť, krútilo hlavou, drobnými päsťami si bilo do tváre.
Potom nastala čierna tma, hrôzu naháňajúca temnota. Trvala sekundu, no akoby trvala večnosť. Uprostred tej tmy zrazu bliklo svetlo. V tom svetle akoby z veľkej diaľky prichádzalo dievčatko ako bábika. Bolo pokojné a usmievalo sa. Zastalo. Natiahlo rúčku a pohlo ňou, akoby chcelo niekoho pohladkať.
Na večeru si pripravím niečo výdatnejšie. Uličkami supermarketu som sa musela predierať, no dnes mi to vôbec neprekážalo. Mala som pocit, že je poludnie. Nepostrehla som, kedy ubehli všetky tie hodiny, ktoré zvyčajne v práci pretrpím. Tak aj včera, prišla som domov napoly mŕtva, hlava mi trešťala, k tomu ešte prázdny žalúdok – celý deň som nejedla, uzatvárala som totiž účtovníctvo pre miestny autoservis – a v porovnaní s tým novým malopodnikateľom to bol beh cez mínové pole. Zato teraz som sa cítila výborne, nabitá energiou, celý večer som mala pred sebou.
Aby som sa dostala k regálom so zeleninou, musela som prejsť okolo stojana s novinami a časopismi. Mrkla som tým smerom. Srdce mi zamrelo v hrudi. Čas akoby sa zastavil. Zrazu som pocítila nesmiernu únavu. Energia, ktorá ma až do tejto chvíle takmer nadnášala, vo svetle oslepujúcich neónových lámp razom zmizla. Nevidela som nič, nevnímala nikoho, celú moju pozornosť si privlastnila čiernobiela fotografia na prednej strane jedných z ponúkaných novín. Prešla som k stojanu. Chvíľu som stála bez pohybu, iba tak som hľadela na obrázok a triedila si myšlienky. Zápasila som s dusivým pocitom, ktorý sa ma zmocnil. Nedýchala som, skôr som chrčala. Keby si ma niekto všimol dôkladnejšie, priskočil by mi na pomoc, alebo rovno zavolal záchranku. Po niekoľkých minútach hlúpeho zízania na stojan s novinami – musela som sa uhnúť desiatke senzáciechtivých ľudí, stála som im v ceste za novým číslom bulvárneho časopisu – som z neho vytiahla výtlačok denníka s fotografiou, zaberajúcou takmer polovicu strany.
Na obrázku vynikala dievčenská tvár. Vlastne okrem malého dievčaťa na nej nebolo nič iné. Držala som noviny oboma rukami, sústredila sa na fotografiu. Tá tvár, jej výraz, ústa, vlasy – všetko mi bolo akési povedomé. Chvíľu mi trvalo, kým som si spojila dievča z novín s dievčatkom z vidiny. Prepadla ma hrôza. Nevedela by som vysvetliť prečo, jednoducho som vycítila, že článok pod fotografiou nebude oslavnou piesňou mladej gymnastke či výherkyni Hviezdoslavovho Kubína. Tušila som, že ten článok poodhalí rúško tajomna, ktorým boli doteraz zahalené moje stretnutia s plavovlasým dievčatkom. Bola to ona. Hoci tá usmiata tvárička mala ďaleko od tváre s bezzubými ústami, odprisahala by som, že ide o jednu a tú istú osobu – o dieťa.
Začítala som sa do článku:
Polícia žiada verejnosť o pomoc pri pátraní po maloletej Terézii Borkovej, ktorá je nezvestná od 7. júna. Naposledy ju videli žiaci a pedagógovia zo Základnej školy M. Rázusovej-Martákovej na Podhradnej ulici. Dievča sa po vyučovaní nevrátilo domov. Do dnešného dňa sa neozvalo. Jeho rodičia ani blízka rodina nemajú o ňom do dnešného dňa nijaké správy. Terézia mala oblečené…
Prečítala som si článok dva razy. Dopĺňala som si informácie o dievčati – o Terezke.
Nevedela som si ani len predstaviť bolesť a strach, ktoré v týchto chvíľach prežívajú jej rodičia. Nehovoriac o tom, čo asi prežíva malá Terezka. Kde si, Terezka? prebehlo mi mysľou.
Naďalej som sa bránila spájať svoje vidiny s pátraním po plavovlasom dievčatku. Nie, nebudem sa tým zaoberať. Prestala som s podobnými vecami. Sú iní ľudia a iné inštitúcie na to, aby dievčatko našli a vrátili mame. Nebudem sa do toho miešať!
Aby som premohla svoje svedomie, ktoré ma znovu a znovu volalo k zodpovednosti za odkazy z vízií, predstavila som si iné dieťa. Vrátila som sa v čase. Takto pred rokom som hľadela na nehybné telíčko násilne usmrteného Šimona. Aj vtedy som chcela pomôcť. Aj vtedy som tak robila zo všetkých síl. Nakoniec som to zbabrala. A možno aj mojou vinou Šimonko zomrel.
So spomienkou na chlapca som sa zvrtla od stojana a pobrala k pokladnici. Bez rozmýšľania som ich položila na pokladničný pás, zaplatila za ne a strčila ich do kabelky.
Cesta autom mi trvala dlhšie ako inokedy. Pre myšlienky, ktoré mi ustavične vírili hlavou, som spomalila. Radšej prísť domov neskôr ako neprísť vôbec. Mala som ťažkosti sústrediť sa na dianie na ceste, s vypätím všetkých síl som držala oči na vozovke a sledovala situáciu. Neprestajne mi v hlave šumelo Terezkino meno. Myslela som na ňu, hoci som si to dôrazne zakázala.
Keď som prišla k bytovke, odstavila som auto na jediné voľné parkovné miesto, zaháňajúc hrozbu nahnevaného pána Majera, ktorý na tom mieste zvykne parkovať svoje drahé BMW. Vystúpila som z auta. Zdvihla som hlavu. V oknách na štvrtom poschodí bola tma. Nič nečakané.
Ako predpovedali tmavé okná, byt bol prázdny. Aj Eager dnes na mňa zazeral. Chápem ho, veď bol celý deň sám zatvorený v panelákovom byte.
Obišla som ho a prešla do obývačky, kde som mimovoľne zapla televízor. V kuchyni som naplnila Eagrovi misku granulami, napustila mu vodu do inej nádoby a s fľaškou neperlivej minerálky som sa usadila pred televízor. Pre mňa nezvyčajné správanie. Práve sa začínali popoludňajšie televízne noviny. Kam som prepla, sypali sa na mňa udalosti dňa. Nevnímala som ich. Nevenovala som im zvýšenú pozornosť. Iba som prepínala, akoby som hľadala niečo konkrétne. Odstrkovala som od seba obraz malej školáčky. Únos dievčaťa z malého severoslovenského mesta nie je senzácia, ktorá by patrila do druhých najhlavnejších správ dňa. A predsa som ovládač nepustila z ruky.
O chvíľu som už nič z televízora nevnímala. Pohltili ma vlastné myšlienky. Čo sa mu mohlo stať? Kde je? Prečo je v mojich snoch? Čo odo mňa chce? Prečo ja?
Vďakabohu za starostlivé sestry! Nástojčivé vibrovanie mobilu ma vytrhlo z úvah, na ktoré som ešte stále nebola pripravená.
„Haló,“ ozvala som sa do telefónu. Bola som neosobná. Stačilo zopár sestriných slov, aby ma z toho rozbolela hlava.
„Ako bolo v práci? Čo robíš? Práve chystám večeru. Pridáš sa? Prišla by si na iné myšlienky. Samota ti neprospieva. Mala by si viac času tráviť s priateľmi, s rodinou, s nami. Agáta, počuješ ma?“
„Ako sa majú chlapci?“ márne som sa snažila zmeniť tému.
„Majú sa dobre,“ stručná a jasná odpoveď. „Čo sa však nedá povedať o tebe.“
„Tiež sa mám dobre. Priam výborne,“ skočila som jej do reči. Moja sestra je úžasná – vzdialená niekoľko kilometrov; najlepšia je, keď je ticho, keď sa mi nepletie do života a nesnaží sa ma „zachrániť“ pred samotou.
Moja staršia sestra. Cukrárka, ktorá pečie tie najlepšie koláče a ešte lepšie torty. Celý jej život je sladký, má dobrého muža, úžasných chlapcov – dvojčatá, príjemnú sladkú prácu, ktorá je súčasne jej najväčšou záľubou. Kto sa už môže mať lepšie? Azda preto sa Radka nevie zmieriť s tým, že môj život je protiklad toho jej, navyše s tým nič nerobím, nepokúšam sa to nijako zmeniť – a to ju dráždi najviac.
„Agáta, dlho si u nás nebola. Občas by si nás mohla navštíviť,“ vytkla mi.
Dlaň som si priložila na čelo. Mala som ju studenú, čo v tomto momente ocenila moja rozhorúčená myseľ. Predklonila som sa. Lakťami som sa oprela o kolená. Sestru som počúvala na pol ucha. Nevyplatilo by sa s ňou hádať, ani sa púšťať do dlhých debát. Radka to predsa myslí dobre. Problém je vo mne!
„Radka!“ rázne som ju prerušila. „Musím končiť. Eager potrebuje ísť von.“
Radka sa na chvíľu odmlčala. Prekukla moje klamstvo. Zvažovala, či hrať moju hru, alebo sa do mňa vyčítavo pustiť.
„Dobre,“ aparát zaplnil jej ťažký povzdych. „Zavoláme si.“
„Maj sa,“ rýchlo som sa rozlúčila. „Pozdrav chlapcov, aj Sláva.“
Vyčerpaná som sa oprela o sedačku a zaklonila hlavu. Zatvorila som oči. Zaspala som.
Keď som sa zobudila, za oknami už kraľovala tma. Správy vystriedal večerný film. Prinútila som sa vstať a vziať Eagra na prechádzku.
Radka nemá pravdu, rozmýšľala som, keď sme s Eagrom vchádzali do parku. Samota mi vyhovuje. S mojím prekliatím – či darom – je priam nemožné stretávať sa s niekým. Nemám priateľov, o partnera nestojím. Už raz som to skúsila a nedopadlo to dobre. Zo začiatku moju výnimočnosť – tak to nazýval – toleroval, páčilo sa mu to, vzrušovalo ho to. Záhadná žena, ktorá sa pohybuje medzi nebom a zemou, a nemusí pre to urobiť nič. Podporoval ma, keď som so svojimi víziami vyšla na verejnosť a ponúkla pomoc polícii. Keď mi vízie prerástli cez hlavu, Erik sa zrazu ocitol na druhej koľaji. Moja práca ma celkom pohltila. Priznávam. Mala som však na výber?! Ja som si to jasnovidectvo nevymyslela. Nevyhľadávala som podnety na vízie. Netúžila som verejne prezentovať svoje schopnosti. Prichádzalo to samo. Kdekoľvek a kedykoľvek. Bolo to silnejšie ako ja. S víziami prichádzala zodpovednosť. Ako by ste sa zachovali vy, keby niekto vo vašich snoch volal o pomoc? Keby vás všade prenasledovalo nenarodené dieťa s pupočnou šnúrou omotanou okolo krku? Tie obrazy ma priviedli k žene v očakávaní. To, že mi uverila, zachránilo jej dieťa. Čo tak diaľnica plná havarovaných vozidiel? Alebo starec s prázdnymi očami blúdiaci lesom?
„Prečo sa ma nesnaží pochopiť?“ povedala som mrzuto. Sestrino dohováranie ma tak vyviedlo z miery, že som zakopla o konár starého duba, ktorý trčal zo zeme. V nočnej tme som ho ľahko prehliadla. Len tak-tak som sa udržala na nohách. Eager sa rozštekal. Jeho brechot sa niesol ospalým parkom.
„Došľaka!“ zahrešila som. Oprášila som si nohavice a prehrabla vlasy. Vykročila som so vztýčenou bradou. Nedám sa Radkou vytočiť! Snažila som sa už na ňu nemyslieť.
Hneď sa mi v nej usadil bývalý manžel. Človek zodpovedný za môj spoločenský úpadok. Potriasla som hlavou a rozbehla sa za psom. Odmietam sa čo i len myšlienkou zaoberať Erikom!
Dobehla som Eagra, zapla mu vôdzku a potiahla ho opačným smerom. Iba chvíľu sa vzpieral. Potom sa dal odviesť.
Ten čerstvý vzduch, ktorý mal oslobodiť moju myseľ a prečistiť mi hlavu, mi skôr ublížil. Ponáhľala som sa domov. Tešila som sa na posteľ. Ak pánboh dá, hneď zaspím. Ak bude ešte milosrdnejší, dopraje mi bezsennú noc.
Milan Buno, literárny publicista