Suzanne Collins
Mockingjay (2010) – Drozdajka (Ikar, 2011)
Ani v záverečnej časti trilógie Hry o život nie je autorka Suzanne Collinsová k svojej hrdinke milosrdná. Naopak, Katniss Everdeenová prežíva najťažšie obdobie svojho života. Hoci z Hier štvrťstoročia ako-tak vyviazla so zdravou kožou a mama so sestrou sú v bezpečí, jej starosti sa ešte neskončili. Sídlo zrovnalo so zemou Dvanásty obvod, zahynuli tisíce ľudí. Katniss pripisuje vinu za ich smrť sebe. Peeta Mellark, jej partner z Hier, zostal v rukách nepriateľov, ktorí ho kruto mučia. Na čelo odboja sa postavil Trinásty obvod, aj keď len donedávna sa o jeho existencii takmer nič nevedelo.
Vojna prináša obete na obidvoch stranách, rozdiely medzi dobrom a zlom sa čoraz viac stierajú. Víťazstvo sa síce prikláňa na stranu rebelov, no koniec je stále v nedohľadne. Krviprelievanie môže zastaviť iba Katniss. Ak chce zachrániť Peetu, zabrániť ďalšiemu mareniu životov, poraziť Sídlo a nenávideného prezidenta Snowa, musí sa znova chopiť roly drozdajky. Opäť zisťuje, že o svojom osude nerozhoduje sama, ale do istej miery sa stáva nástrojom v mocenskom súboji. Ešte stále nevyriešila dilemu, ktorému z dvoch najbližších priateľov patria jej city…
Katniss, akú sme poznali v prvých dvoch dieloch, tu už skoro nenachádzame. Niektorí čitatelia sa na amazon.com sťažujú, že aká bola silná a odolná predtým, tak teraz je z nej ufňukaný slaboch, večne zranený, na liekoch, v nemocnici, schovávajúci sa pred svetom. Vyčítajú to autorke a neuvedomujú si, že práve takéto Katnissine správanie je reálne! Ktorý dospelý človek – o sedemnásťročných deťoch ani nehovoriac – by bol normálny, keby prežil, resp. zažíval to, čo hlavná hrdinka? Kto by v sebe našiel silu odolať takýmto hrôzam? Tak isto sa na internete vedú polemiky o tom, či román končí šťastne. Všetky hlavné postavy síce prežili, niektoré majú deti, ale môže byť človek šťastný po všetkých tých krutých a príšerných veciach, ktorými prešiel?
Kniha je rovnako ako predchádzajúce diely rozdelená na tri celky a najväčšie napätie nachádzame vždy v poslednom. Collinsová píše podobným štýlom ako D. Brown – na konci každej kapitoly nás ohromí novou, nečakanou skutočnosťou, čím nás núti pokračovať a nezložiť knihu, kým ju nedočítame. A práve tieto dejové zvraty, táto nepredvídateľnosť je jedna z vecí, ktoré si na celej trilógii cením najviac. Ďalej je to Collinsovej schopnosť opísať strašnú vec jednoducho, ako keby až nezaujato, čím pôsobí oveľa skutočnejšie a desivejšie, ako keby ju popisovala kvetnato a s kopou pátosu. Románu vyčítam iba pár vecí: autorka osudy mnohých vedľajších postáv neukončila, resp. odflákla a taktiež hrdinka nie je priamou účastníčkou vyvrcholenia deja (definitívneho pádu Sídla). Ale na záver hovorím toto: dojmy z tejto knihy sú také silné, že ich asi ani neviem popísať. Poznám dobrú knihu podľa toho, ako intenzívne na ňu po prečítaní myslím. Drozdajku som dočítala pred takmer troma dňami a stále ju mám pred očami …
Kristína
Trilógia The Hunger Games
1. The Hunger Games (2008) – Hry o život (Ikar, 2009) – Hunger Games – Aréna smrti (Fragment, 2010)
2. Catching Fire (2009) – Skúška ohňom (Ikar, 2010) – Hunger Games – Vražedná pomsta (Fragment, 2010)
3. Mockingjay (2010) – Drozdajka (Ikar, 2011)
Ukážka z knihy:
Keď ustupujem od pekárne, do niečoho narazím, stratím rovnováhu a zadkom dopadnem na kus kovu zohriateho od slnka. Pokúšam sa prísť na to, čo to mohlo byť, a potom si spomeniem, ako dal nedávno Thread upraviť námestie. Pribudli na ňom kláty, praniere… a toto sú zvyšky šibenice. Je to zlé, veľmi zlé. Myseľ mi zaplavia obrazy, ktoré ma mučia vo dne aj v noci. Predstava, ako Peetu týrajú – topia, pália, režú, púšťajú mu do tela elektrinu, mrzačia ho a bijú – v snahe vytiahnuť z neho informácie o vzbure, ktoré nemá. Tuho privriem oči a usilujem sa mu na vzdialenosť stoviek kilometrov poslať myšlienky, telepaticky ho ubezpečiť, že v tom nie je sám. Lenže to nie je pravda. Peeta je sám a ja mu nemám ako pomôcť.
Rozbehnem sa preč z námestia k jedinému miestu, ktoré nezničili plamene. Miniem trosky starostovho domu, kde bývala moja priateľka Madge. O nej ani o jej rodine neviem nič. Vzali ich vďaka postaveniu jej otca do Sídla, alebo ich ponechali napospas ohňu? Okolo mňa sa rozvíri popol, lemom sukne si zakryjem ústa. Nebojím sa, že vdýchnem dusivý popol, skôr ma desí predstava, z koho by mohol pochádzať.
Tráva je spálená a popolavý sneh napadal aj tu, ale dvanásť domov v štvrti víťazov zostalo nepoškodených. Vbehnem do obydlia, v ktorom som prežila posledný rok, zaplesnem za sebou dvere a opriem sa o ne chrbtom. Vnútro domu vyzerá byť nedotknuté. Je tam čisto a desivé ticho. Prečo som sa vrátila do Dvanásteho obvodu? Ako mi táto návšteva pomôže nájsť odpoveď na otázku, pred ktorou niet úniku?
„Čo si počnem?“ zašepkám do prázdna. Naozaj to neviem.
