Štvrtý román šikovnej slovenskej autorky Beatrix Zaťkovej, v ktorom nás tentoraz pozýva do budúcnosti. Tá je plná moderných technológií a umelej inteligencie, no emócie nechýbajú ani tam. Ani láska a nenávisť. A k tomu prirodzene poriadna dávka napätia i dobrodružstva. Pre jej čitateľov možno niečo nečakané, určite však nové a je dobré, že sa pustila aj do takéhoto príbehu.
Svet budúcnosti v novinke Dva svety vykresľuje pútavo a so zdvihnutým ukazovákom. Mrazivý príbeh o tom, ako môžeme dopadnúť vo svete umelej inteligencie a moderných technológií, ak ich nedokážeme udržať pod kontrolou…
Dva svety
Svet neďalekej budúcnosti, vyspelá technika, umelá inteligencia, ľudské odcudzenie a uprostred toho mladá policajtka Líza. Jej milovaný manžel náhle z nepochopiteľných príčin upadol do kómy spolu s miliónom ďalších ľudí – v jedno ráno, v jednu minútu a sekundu ju bez varovania opustil.
Dva roky samoty a beznádeje preruší stretnutie s Alexom, ktorého postretol v to nešťastné ráno rovnaký osud. Kto iný môže lepšie pochopiť hĺbku Lízinho smútku a prázdnoty ako on? Neúnavným pátraním Líza zisťuje, že podivný spánok ich najbližších nezavinila náhoda. Lenže to ani zďaleka netušila, že jej predchádzajúci život bol iba dobre nasimulovaným divadlom. Na vlastnú päsť rozohráva riskantnú hru, ktorej nitky vedú do najvyšších kruhov, a sama sa tak ocitá v nebezpečenstve.
A čo ak sa v jedno ráno, v jednu minútu a sekundu možno opäť všetko zmení? Čo to spraví s Lízou a Alexom? Koho vlastne milujú, ako sa rozhodnú a zachránia si vôbec holé životy?
Dva svety prinášajú napätie, lásku aj nenávisť a sú mrazivou výpoveďou o tom, že svet budúcnosti postavený na umelej inteligencii a moderných technológiách nám pripravuje pasce plné samoty a blúdenia.
Beatrix Zaťková je nitrianska spisovateľka. Jej prvý román Podivuhodná kniha, ktorá vyčistila more zaujal nielen svojím obsahom, ale aj originálnym štýlom písania a pútavým dejom.
Nasledovali Dámska jazda na dno duše, Horský hotel Hodváb a teraz Dva svety.
Začítajte sa do novinky Dva svety:
Ekobus bol poloprázdny – tak ako vždy a tak ako všetko. Poloprázdne kiná, vyľudnené športoviská, opustené obchodné centrá. To, čo kedysi slúžilo deviatim miliardám ľudí, dnes využívala necelá jedna miliarda. Nepotrebné stavby sa priebežne búrali a ustupovali stále viac bujnejúcej a prekvitajúcej prírode. Konglomeráty sa zmenšovali, zalesnené plochy rozširovali. Búracie práce však nenapredovali v dostatočnom tempe a tak kde-tu zostávali mestá duchov s chátrajúcou infraštruktúrou a číhajúcim nebezpečenstvom.
Ľudia sa stretávali minimálne. Veď načo aj? Pohodlie domova im poskytovalo všetko potrebné – od učenia, práce, nákupov, ktoré k nim dopravovali ekologicky a zároveň ekonomicky, až po šport a zábavu. Ak sa rozhodli socializovať, poslúžil im online videohovor – bol príjemný, neinfekčný a nezaťažoval planétu presunom zúčastnených.
Elektrické ekobusy sa hojne využívali, no vzhľadom na stále sa znižujúci počet obyvateľov planéty – poloprázdne.
Ten, v ktorom sa viezli, bol jeden z najnovších a najmodernejších, pretože na svoju činnosť nepotreboval vodiča. Leo sedel pri okne. Prstom na sklo vyťukal pár informácií a v okamihu už sledoval na okennej tabuli najnovší videoklip svojej obľúbenej virtuálnej kapely.
Líza tupo civela pred seba. Nevšímala si hustý les, ktorý sa mihal za oknom, ani srny a jelene pasúce sa v diaľke. Sústredila sa na svoj stav. Bolesť hlavy bola slabšia, depresia bez zmeny, koncentrácia sa mierne zvýšila. Zistila to pomocou mobilného zariadenia, ktoré bolo perfektne prepojené s jej telom aj mysľou. Zodvihla pohľad od prístroja a začala kontrolovať, či má oblečené nohavice, či nevybehla len v podprsenke a či má obe topánky rovnaké.
S úľavou usúdila, že je všetko v poriadku, aj keď celkom istá si nebola. Rozhodla sa netrápiť. Napokon, veď na to má Lea – nikdy by ju nepustil do sveta neupravenú. A tak si začala prezerať ľudí v ekobuse. Premýšľala nad tým, či aj oni majú podobné problémy a koho z nich postihlo rovnaké nešťastie ako jej malú rodinu. Možno tú paniu v stredných rokoch. Jej zamyslená zvädnutá tvár skrýva veľa bolesti, to je isté. Mladé dievča s modrými vlasmi, sledujúce na okennej tabuli akýsi šialený film, vyzeralo šťastne. Pán tam celkom vpredu by mohol byť vážny kandidát na nedávnu životnú stratu – spustené plecia, sivé vlasy, zápach samoty, ktorý sa istotne okolo neho šíri… On to bude! Možno máme namierené na rovnaké miesto, pomyslela si Líza. Nie, nemáme, všetci sú už tam, len moje dieťa bude meškať. Nestihne otvorenie pre svoju nezodpovednú vyšinutú matku.
„Mami!“
„Áno, synček?“ vyhŕkla Líza.
„Vystupujeme.“
Z ekobusu vyskočili rovno do kaluže. Pršalo a fúkal silný vietor. Mali by sa z toho tešiť, veď životodarná vlaha pomáha planéte v jej rozkvete, no práve teraz sa im dážď veľmi nehodil. Líza, samozrejme, zabudla na dáždnik, a tak po pár sekundách boli do nitky premoknutí a uzimení. Vietor začal fúkať zo severu a po krásnych slnečných dňoch im priniesol nemilé prekvapenie. Nezostávalo im iné, len neotáľať, rázne vykročiť a napredovať k cieľu, ktorým bola biela budova črtajúca sa na druhej strane cesty, utopená v sýtej zeleni rozľahlého parku. Dlhé roky chátrala, bola určená na kontrolovaný odstrel, no v poslednej minúte sa rozhodlo o jej opätovnom využití. Zrenovovali ju, nákladne vybavili a dnes začala slúžiť svojmu novému vysokošpecializovanému účelu. Keď bola Líza v Leovom veku, hrávala sa tu s kamarátmi a bratom na schovávačku. Rodičia sa o tom nesmeli dozvedieť, báli sa úrazu, bolo to nebezpečné a zakázané. Bezstarostne a úspešne to pred nimi tajila a ani vo sne by jej nenapadlo, že spojenie s touto budovou bude pevné a kruté, že jej prinesie úplne iný druh bolesti, akej sa kedysi obávali jej rodičia.