George Orwell bol človek politický, ale rozsiahly výber z jeho publicistiky ukazuje, že jeho tematický záber bol veľmi široký. Od každodennej politiky až po umývanie riadu a pitie anglického čaju.
Ťažiskom výberu Tak to vidím ja je osemdesiat autorových stĺpčekov, ktoré v štyridsiatych rokoch písal pre týždenník Tribune. Tie dopĺňa rozsiahly výber jeho esejí a recenzií.
Tak to vidím ja
Práve na tomto širokom a tematicky rôznorodom priestore vidieť nielen Orwellovu žurnalistickú zdatnosť, svetonázorovú orientáciu a názorovú vyhranenosť, ale v podstate celý proces objavovania a skúmania tém, ktoré neskôr spracoval vo svojich románoch Zvieracia farma a 1984, ako sú nedôvera voči intelektuálom, podozrievavosť voči komunizmu, sociálna a triedna rozdelenosť, patriotizmus kontra nacionalizmus a ďalšie.
Všestranný George Orwell
Integrálnou súčasťou Orwellovej esejistiky sú aj jeho úvahy o literatúre a umení (Kipling, Wells, Dickens, Swift, Zamiatin, Dostojevskij, Sartre, Pound či Dalí), ktoré prekračujú úzky, žánrovo obmedzený rámec literárnych recenzií. Ide aj o ponaučenie, že ľavičiarstvo nie je sociálny populizmus a nacionalizmus nie je cnosť.
Brilantnosť Orwellovej esejistiky a jej štylistická vybrúsenosť, vtip a sarkazmus sú dôkazom, že sa mu podarilo urobiť z písania o politike a všednosti umenie. Preto – ale nielen preto – si zaslúži pozornosť všetkých, ktorí majú odôvodnené obavy z neobmedzenej sily štátu, skorumpovanej ideológie a propagandy, ktorá ohrozuje tradičný koncept pravdy a lži.
Vypočujte si besedu Stále aktuálny George Orwell a jeho dve knihy.
Rozprávali sa Igor Otčenáš, zostavovateľ a prekladateľ knihy Tak to vidím ja, Tomáš Mrva, prekladateľ knihy Na dne v Paríži a Londýne a Jakub Drábik, historik.
Úryvok z knihy – ŠÁLKA DOBRÉHO ČAJU
Esej na sobotu, Evening Standard, 12. januára 1946
Stačí zobrať do rúk prvú kuchárku a zistíte, že ak v nej hľadáte zmienku o „čaji“, pravdepodobne nič nenájdete; prinajlepšom tam bude niekoľko strohých pokynov, ktoré vám však o tom najdôležitejšom nič nepovedia.
To je zvláštne, a nielen preto, že čaj je jedným z pilierov civilizácie tejto krajiny, rovnako ako Írska, Austrálie a Nového Zélandu, ale aj preto, lebo o najlepší spôsob jeho prípravy sa vedú vášnivé spory.
Keď skúmam vlastný recept na dokonalý čaj, nachádzam v ňom prinajmenšom jedenásť zásadných bodov. V dvoch by sme možno dosiahli všeobecnú zhodu, ale minimálne štyri sú veľmi diskutabilné. Toto je teda mojich jedenásť pravidiel, z ktorých každé považujem za zásadné.
Predovšetkým by sa mal piť čaj indický alebo cejlónsky. Čínsky čaj má svoje prednosti, ktorými najmä dnes nemožno opovrhovať – je lacný a dá sa piť bez mlieka –, no veľmi nás nepovzbudí. Nie sme po ňom ani múdrejší, ani odvážnejší, ani optimistickejší. Každý, kto používa onú chlácholivú frázu o „šálke dobrého čaju“, má bezpochyby na mysli čaj indický.
Po druhé, čaj by sa mal pripravovať v malom množstve, to znamená v čajníku. Čaj z varnice je vždy bez chuti a čaj z kotla, aký sa varí v armáde, chutí po mastnote a vápne. Čajník by mal byť z porcelánu alebo keramiky. Čaj zo striebornej alebo zliatinovej kanvice je mdlý, ale z emailovej ešte horší; v tejto súvislosti je zvláštne, že čaj z cínovej kanvice (čo je dnes rarita) až taký zlý nie je.
Po tretie, čajník by mal byť predhriaty. To sa dá lepšie urobiť na kozubovej ohrievacej doske než vypláchnutím horúcou vodou.
Po štvrté, čaj by mal byť silný. Na jednu zhruba litrovú kanvicu naplnenú po rysku potrebujete šesť vrchovatých lyžičiek čaju. V dobe prídelovej to iste nie je niečo, čo by sa dalo robiť denne, no som toho názoru, že jedna šálka silného čaju je lepšia ako dvadsať šálok slabého. Všetci praví milovníci čaju majú svoj nápoj radi nielen silný, ale rok za rokom ešte o trochu silnejší – to je fakt, zohľadňovaný v prídeloch navyše pre starobných dôchodcov.
Po piate, čaj by sa mal dávať priamo do kanvice. Žiadne sitká, mušelínové vrecúška či iné spôsoby, ako ho uväzniť. V niektorých krajinách dávajú pod ústie čajníka záchytný košíček na uvoľnené čajové lístky, ktoré sú vraj škodlivé. V skutočnosti môže človek neškodne skonzumovať pomerne značné množstvo takýchto lístkov, a ak sa čaj nevsype do kanvice voľne, nikdy sa dobre nevylúhuje.
Po šieste, je potrebné priniesť čajník k nádobe, v ktorej sa varí voda, nikdy nie naopak. Voda by mala vo chvíli dotyku s čajom vrieť, čo znamená ponechať nádobu s vodou nad plameňom až do chvíle, keď ňou budeme čaj zalievať. Niektorí tvrdia, že by voda nemala vrieť dlho, no ja som si zatiaľ nevšimol, že by v tom bol nejaký rozdiel.
