Jedného letného dňa v roku 1596 si dievčatko ľahne na slamník s horúčkou. Jej dvojča, chlapec Hamnet, všade hľadá pomoc. Ich mama Agnes je ďaleko, v záhrade, kde pestuje liečivé byliny. Otec sa zdržiava v Londýne. Rodičia netušia, že jedno z detí sa nedožije konca týždňa.
Hamnet je najnovší román autorky Maggie O´Farrellovej, za ktorý získala ocenenie The Women’s Prize For Fiction 2020. Je to príbeh chlapca, o ktorom nevieme takmer nič. Jeho meno však nesie nesmrteľná tragédia z pera jeho otca Williama Shakespeara.
V osemdesiatych rokoch 16. storočia mali manželia, ktorí bývali na Henley street v Stratforde, tri deti – Susannu a potom Hamneta a Judith, dvojičky. Chlapec Hamnet zomrel roku 1596 vo veku jedenásť rokov. Jeho otec približne o štyri roky napísal hru pod názvom Hamlet.
Hamnet. Hamlet. V alžbetínskej dobe boli obe mená identické.
Historický román Hamnet
Román Hamnet rozpráva o Shakespearovi z pohľadu jeho manželky a detí vo chvíli, keď sú obaja manželia hlboko zranení smrťou syna. Chlapcovho otca ani raz nenazve celým menom, vždy je to len manžel, muž, mládenec, otec či brat. Jeho výzor a vystupovanie však zodpovedajú predstave, akú sme si o ňom vytvorili podľa jeho hier a historických faktov.
Autorka sa vracia aj k histórii netradičného vzťahu mladého Willa Shakespeara a o osem rokov staršej Anne/Agnes Hathawayovej, ktorý napriek všetkému pretrval do konca ich života.
Zároveň krásne citlivo opisuje život v grófstve Warwickshire na konci 16. storočia. Veľkú pozornosť venuje životu žien v neskorej renesancii na starých obrazoch a bezpochyby potešia zmysly každého čitateľa.
Sú romány, ktoré otvárajú dvere minulosti a pritom ju prenesú do súčasnosti, takže nám je blízka a samozrejmá ako tlkot vlastného srdca. Hamnet pulzuje životom a dosviedča, aký krehký je tok nášho žitia.
Maggie O’Farrellová
Maggie sa narodila v roku 1972 v Severnom Írsku, vyrastala vo Walese a v Škótsku. Pracovala v Poetry Society a ako redaktorka v nedeľnom vydaní denníka Independent – Independent on Sunday. Žije v Londýne. Dnes patrí k najuznávanejším autorom, ktorí často figurujú v rebríčku bestsellerov Sunday Times.
Hamnet je mimoriadne citlivý a živý príbeh, ktorý sa vás dotkne. Svojím smútkom i stratou. Svoj neopakovateľnou atmosférou, zmyselnosťou…príbeh, ktorý vás vezme do minulosti a nazriete do rodiny slávneho Williama Shakespeara.
„Príbeh Shakespearovho syna sa skrýval v tieni viac ako štyristo rokov. Maggie O’Farrellová ho s pôsobivou invenciou vytiahla na svetlo,“ povedala spisovateľka Kamila Shamsie. V Sunday Times sa o knihe vyjadrili ako o neobyčajnom senzuálnom zážitku.
Novinárka Claire Tomalin ho nazvala odvážnym pokusom, no druhým dychom dodáva, že je to krásne vymyslené aj napísané.
Začítajte sa do novinky Hamnet:
Po schodisku schádza chlapec.
Chodba je úzka a skrúca sa. Chlapec berie každý schod pomaly, šúcha sa popri stene, topánka pri každom kroku buchne.
Kúsok nad úpätím schodov znehybnie, obzrie sa na cestu, ktorú prešiel. Potom odrazu rázne preskočí posledné tri schody, ako má vo zvyku. Keď dopadne, zatacká sa a spadne na kolená na dlaždicovú podlahu.
Je dusný, bezveterný deň koncom leta a izbu na prízemí presekávajú dlhé pásy svetla. Zvonka naňho zlostne blčí slnko, sklá na mriežkovaných oblokoch vsadených do omietky sú žlté.
Vstane a pošúcha si nohy. Pozrie jedným smerom, hore schodmi. Potom druhým smerom, váha, ktorým sa dať.
Izba je prázdna, na mriežke zádumčivo blikoce oheň, oranžové uhlíky pod mäkkým, kúdoliacim sa dymom. V udretých kolenách mu búši v rytme tepu srdca. Stojí s jednou rukou na zástrčke dverí na schody, odratú koženú špičku topánky má podvihnutú, prichystanú na pohyb, na útek. Vlasy, svetlo sfarbené, takmer zlaté, mu v chumáčoch trčia z čela dohora.
Nikto tu nie je.
Vzdychne, vtiahne do seba teplý prašný vzduch, pohne sa cez izbu a z dverí na ulicu. Lomoz tragačov, koní, pouliční predavači, ľudia, ktorí na seba pokrikujú, chlap, ktorý vyhadzuje vrece z horného obloka, nič z toho k nemu nedolieha. Ťahá sa popri priečelí domu do vchodu v susedstve.
Vôňa domova starých rodičov je stále rovnaká – zmes dymu z dreva, politúry, kože, vlny. Je podobná, a predsa neurčito iná ako v susediacom obydlí s dvoma izbami, ktoré starý otec vystaval v úzkej medzere pri väčšom dome, v obydlí, kde býva on s mamou a sestrami. Zavše si láme hlavu, prečo je to tak. Veď tie dve obydlia delí iba tenká trstená stena, ale vzduch má v každom iný ráz, inak zaváňa, je inej teploty.
Vo väčšom dome to hvízda prievanom a zvíreným vzduchom, ťukaním a búšením v dielni starého otca, klopaním a volaním zákazníkov pri okne, hlukom a trmou-vrmou na zadnom dvore, príchodmi a odchodmi strýkov.
Dnes však nie. Chlapec stojí vo vchode, načúva, či tu niekto nie je. Z tohto miesta vidí, že dielňa vpravo je opustená, stoličky pri pracovných stoloch prázdne, náradie nečinné na policiach, na tácke pohodené rukavice ako odtlačky rúk, nech si ich každý pozrie. Okno, cez ktoré predáva je zavreté a zahasprované. Ani v jedálni vľavo nikto nie je. Na dlhom stole naukladané obrúsky, nezapálené sviečka, kopa peria. Nič viac.
Zavolá, je v tom pozdrav aj otázka. Raz, dva razy. Nachýli hlavu, načúva, či sa niekto neozve.
