Cesta za láskou je nádherný príbeh o druhých šanciach. O tom, že nikdy nie je neskoro, aby ste našli svoju skutočnú lásku, s ktorou budete potom žiť dlho a šťastne…
„Jeden z najlepších ľúbostných príbehov Mary Baloghovej,“ napísal New York Times a dodáva, že Baloghová určila svojimi brilantnými dojímavými príbehmi zlatý štandard v historickej romantike.
Za dva roky, čo uplynuli od smrti grófa Riverdala, sa jeho rodine podarilo prekonať hanbu, že prišla o tituly a majetok. Len bývalá grófka Viola sa s tým stále nevyrovnala. Keďže deti sú dávno dospelé a ona už nie je súčasťou spoločenskej smotánky, netuší, kde by mala hľadať šťastie – až kým jej náhoda neprivedie do cesty príťažlivého Marcela Lamarra, markíza Dorchestera.
Z Marcela Lamarra sa po smrti manželky takmer pred dvadsiatimi rokmi stal notorický sukničkár a búrlivák. Viola ho poznala už ako mladá matka, no vtedy odolala jeho zvádzaniu. Marcelovi sa aj po rokoch zdá krásna vdova neodolateľná a zaumieni si, že tentoraz mu neunikne. Na svoje veľké prekvapenie však zistí, že Viola túži po vášnivom dobrodružstve rovnako ako on…
Po románoch Krásna dedička, Horúce objatie a Vysnívaný manžel prišla teda obľúbená Mary Baloghová s novinkou – štvrtá kniha úspešnej série o osudoch rodu Westcottovcov určite stojí za prečítanie. Príbeh Violy Kingsleyovej, bývalej grófky Riverdalovej, vás chytí za srdce.
Začítajte sa do novinky Cesta za láskou:
MARCEL LAMARR, MARKÍZ DORCHESTER, sa veľmi nepotešil, keď jeho koč náhle odbočil na dvor nezaujímavého hostinca na kraji nezaujímavej dediny, zakolísal sa a zastal. Dal svoju nespokojnosť najavo, nie slovami, ale chladným upreným pohľadom, pričom zdvihol lorňon, no nie celkom k oku, keď kočiš otvoril dvierka a ospravedlňujúco pozrel dnu.
„Koňovi sa uvoľnila podkova, mylord,“ vysvetlil.
„Neskontroloval si mu podkovy, keď sme pred hodinou menili záprah?“ spýtalo sa jeho lordstvo. Ale nečakal na odpoveď. „Ako dlho?“
Kočiš pochybovačne pozrel na hostinec a stajne naboku, nevynoril sa z nich koniar, aby im pribehol na pomoc. „Nie veľmi dlho, mylord,“ uistil svojho zamestnávateľa.
„Rázna a presná odpoveď,“ vyhlásilo jeho lordstvo stroho a spustilo lorňon. „Povedzme hodinu? Ani o sekundu dlhšie? Počkáme vnútri, André, a oceníme kvalitu piva, ktoré tu čapujú.“
Tón, akým to vyslovil, naznačoval, že od toho piva veľa neočakáva.
„Jeden-dva krígle by neuškodili,“ odvetil veselo jeho brat André. „Od raňajok už prešlo dosť času. Nechápem, prečo vždy musíš vyraziť tak zavčasu a potom tvrdošijne sedíš v koči, kým menia záprah.“
Kvalita piva ich skutočne neohúrila, ale proti kvantite nenamietali. Pivo podávali vo veľkých krígľoch a také spenené, že na stole zostávali mokré kolieska. Hostinec sa možno preslávil práve tými litrami. Hostinský im bez vyzvania priniesol čerstvé mäsové pirohy na dvoch tanieroch, takých plných, až viseli cez okraj. Pochválil sa, že ich upiekla jeho dobrá žena, uklonil sa a žiarivo sa na nich usmial, no jeho lordstvo len chladno, ľahostajne kývlo hlavou. Tá dobrá žena vraj robí najlepšie mäsové pirohy a nákypy v okruhu tridsiatich kilometrov, ba možno i viac, hoci jej hrdý manžel nechcel vyzerať ako chválenkár. Ich lordstvá sa musia presvedčiť samy, no nepochyboval, že s ním budú súhlasiť, možno povedia, že sú najlepšie v celom Anglicku — hádam i vo Walese, v Škótsku a Írsku. Vôbec by ho to neprekvapilo. Boli ich lordstvá niekedy v tých odľahlých končinách? Počul, že…
Nemuseli sa zaujímať o to, čo počul, lebo v tej chvíli sa otvorili dvere za výčapom a zachránila ich trojica ľudí, takmer okamžite nasledovaná prúdom ďalších hostí. Podľa všetkého to boli miestni dedinčania, všetci v nedeľnom oblečení, hoci nebola nedeľa, veselo, hlučne zdravili hostinského aj iných hostí. Podľa najhlasnejšieho z nich mali ústa vyprahnuté ako púšť a žalúdok prázdny ako žobrákova miska v časoch hladomoru, takže sa potrebovali potúžiť pivom aj pirohmi, lebo čoskoro je čas obeda a oslavy sa začnú až o hodinu, možno i neskôr. Samozrejme, predpokladali, že keď sa začnú oslavy, bude tam plno hostí až do večera, ale medzičasom…
V tej chvíli si niekto spomenul — a ostatní s ním náhlivo súhlasili —, že nič sa nevyrovná kuchyni jeho manželky.
A preto sú tam, uistili hostiteľa.
Príchodzí si rýchlo uvedomili, že v ich strede sú dvaja cudzí ľudia. Niektorí zmätene odvrátili pohľad a rýchlo sa usadili čo najďalej od stola neznámych, pokiaľ to rozmery miestnosti dovoľovali. Tí odvážnejší im úctivo kývli hlavou a usadili sa na svojich zvyčajných miestach. Jeden odvážlivec vyjadril nádej, že ich urodzenosti si prišli užiť zábavu, ktorá sa bude v ich skromnej dedinke konať až do večera. V miestnosti zavládlo ticho a všetka pozornosť sa sústredila na ich urodzenosti v očakávaní odpovede.
Markíz Dorchester netušil, ako sa dedina volá, ani ho to nezaujímalo, znechutene sa poobzeral po tmavom, spustnutom výčape, nikoho si nevšímal. Možno ani nepočul tú otázku a nevšimol si, že všetci stíchli. Jeho brat mal veselšiu náturu a bol ochotný tešiť sa z každej novinky, takže priateľsky kývol prítomným a položil nevyhnutnú otázku.
„A aké oslavy sa tu majú konať?“
Nič viac tí ľudia nepotrebovali. Chystajú sa oslavovať koniec žatvy a budú sa konať súťaže vo všetkom možnom — v speve, hre na husliach, zápasení, lukostreľbe, pílení dreva, a to menovali len zopár aktivít. Deti majú preteky v behu, v jazdení na poníkoch, ženy vo vyšívaní a varení. Samozrejme, bude sa konať aj výstava zeleniny a ovocia a tí najlepší dostanú ceny. Bude tam pre každého niečo. Aj stánky so všetkým možným tovarom, za aký budú ľudia ochotní minúť peniaze. Väčšinu záhradných plodov a ženských výtvorov po uzavretí súťaží predajú alebo vydražia. Podvečer sa v sieni pod kostolom bude konať veľkolepá oslava a večer bude tancovačka. Zisk z predaja pôjde na opravu kostolnej strechy.
Milan Buno, knižný publicista
