Máte rady Darinku Hamarovú? Možno ste už čítali od nej knihy ako Slzy muža, Životom nekráčam sama, Ruleta života, či Slzy anjela.
Toto je však niečo celkom iné. Historická romanca, ktorá sa vymyká predchádzajúcim príbehom… no je dobré, že sa Darina vrhla aj na tento žáner.
Vyskladala totiž úžasný príbeh plný vášne, lásky, ale aj zrady a tajomstiev. Vytvorila nezabudnuteľné postavy, ktoré vám vojdú pod kožu.
Obľúbite si najmä Šarlotku, ako mladučkú Charlotte Pignotovú familiárne volá autorka.
„Na to, aby sme mohli milovať, nepotrebujeme oči, stačí nám srdce.“
Posledná kniha je nádherný príbeh Charlotte de Griese, ktorý sa odohráva na pozadí búrlivých a dramatických udalostí vo Francúzsku na sklonku 18. a začiatku 19. storočia. Životný príbeh pekárovej dcéry, grófky a ženy túžiacej po láske, ktorej osud všetko splnil, ale inak ako si želala.
Ak sa chcela Charlotte dostať z domu do obchodu na Île de la Cité, musela prekonať nemalú vzdialenosť. Ulica Rue de Seine, kde mala ich rodina dom a pekáreň, sa nachádzala v štvrti Saint Germain na ľavom brehu rieky Seiny.
Táto mladá pekárka si každé ráno pospevujúc skackala z nohy na nohu do pekárničky. Každého úctivo pozdravila, či už mávnutím ruky, alebo pokývaním hlavy. Nejednému sa s úsmevom prihovorila. A rozosievala radosť naokolo…
Charlotte milovala tieto ranné prechádzky, a hoci mohla využiť voz, ktorý zásoboval predajňu chlebom a pečivom, radšej chodila pešo.
Mladí parížski básnici sa ju zavčas rána pokúšali ohurovať svojimi básňami a pamfletmi. Vylievali si pred ňou svoje city. Nejeden, len čo ju zbadal, sa vyznával plamennými slovami zo svojej lásky k najkrajšej žene, akú kedy videl. Ešte šťastie, že k obchodu to nemala ďaleko a vždy sa so smiechom svojim nápadníkom ubránila…
„Kto ste? Prečo sa ma dotýkate? Váš hlas…“
„Kto som? Mená nie sú dôležité, lež to, čo po nich zostane. Povedzme, že som vietor, ktorý odhŕňa vlasy z vášho čela, slnce, ktoré hladí vaše líca, hviezdy, vyvolávajúce zasnený úsmev na vašich perách a som aj mesiac, prinášajúci spánok na vaše unavené viečka. Som vzduch, ktorý dýchate, voda, ktorou zaháňate smäd. Som všetko a nič.“
Kto je tajomný muž v podzemí poľovníckeho zámku vo Vincenneskom lesíku? Aké tajomstvo skrýva papierová škatuľa od cukríkov?
Čo sa stane, ak sa v jednej osobe stretne pekárova dcéra, grófka a žena, túžiaca po láske? Vznikne Posledná kniha.
Historický román plný vášne, lásky, priateľstva a zrady, ktorý vás prevedie tými najtmavšími katakombami Paríža až za hranice vašej fantázie.
Začítajte sa do tohto nádherného príbehu:
Pekárova dcéra
(1783)
Pekársky majster François Pignot, ktorému nikto nehovoril inak ako papá Pignot, nemal syna. Zato dcér mu jeho milovaná žena Agnès porodila päť. Jednu krajšiu ako druhú. Kým štyri staršie túžili po kariére speváčky či tanečnice, ambície najmladšej siahali po prah kráľovského paláca, ba niekedy aj zaň.
V srdci Paríža, na ostrove Île de la Citè, ktorý zhora pripomínal loď a ktorý sa v jeho západnej časti zužoval do akéhosi cípu, tam, kde most umelcov Pont Neuf spájal oba brehy matky francúzskych riek, v mieste, v ktorom sa pomaly dotýkali obe nábrežia Seiny z ostrova, Quai des Orfèvres, Nábrežie zlatníkov, a Quai du Grand-Cours-d´Eau, mal majster pekár svoj obchod. Nikto nechápal, ako sa on, François Pignot, dostal na také zaujímavé miesto. Lepšie si už pre svoje výrobky ani nemohol nájsť.
Charlotte, od útlej mladosti opretá o veraje otcovho obchodu, kde sa predával ten najlepší chlieb s chrumkavou kôrkou a najchutnejšie koláče voňajúce vanilkou a škoricou v celom Paríži, pri pohľade na promenádujúce sa manželky a dcéry parížskych šľachticov po nábrežiach rieky snívala byť raz ako ony.
Vzbudzovať obdiv a lásku, občas nenávisť, no vždy byť stredobodom pozornosti. Čo na tom, že už aj dcéry obchodníkov či remeselníkov sa natriasali v krinolínach, ovládali hru na klavíri sťa dámy z vyšších kruhov, keď ona bola len Charlotte Pignotová, najmladšia pekárova dcéra, a nie grófka, kňažná, markíza či kontesa. Neraz si spurne dupla nôžkou, keď ju mama Pignotová vyrušila zo snívania a zavolala pomôcť obsluhovať zákazníkov, zapovedajúc sa v duchu, že raz sa celý svet zmení a ona bude tá, ktorú budú všetci obskakovať, ktorej bude Paríž ležať pri nohách.
Vtedy ešte nemohla tušiť, aká bude cesta osudu, ktorú jej pri narodení sudičky vložili do kolísky a po ktorej bude musieť chtiac-nechtiac kráčať. Aby sa dievčaťu išlo ľahšie, okrem krásy a umu dostalo do vienka aj výnimočný cit pre obchodovanie a narábanie s peniazmi a ešte jednu vlastnosť, ktorej moc pochopila omnoho neskôr.
Papá Pignot sa naučil pekárskemu remeslu od najvychýrenejšieho pekára v meste, ktorým nebol nikto iný než jeho otec. Zdedil po ňom nielen remeslo, ale aj najväčšiu pekáreň v Paríži, sídliacu v jeho predmestskej časti Saint Germain. Dennodenne zavčas rána vyrážali z jej brány vozy plne naložené zlatistými pecňami chleba a koláčov od výmyslu sveta, aby zásobili obchody po celom meste. Celá štvrť bola po celý deň prevoňaná nezameniteľnou vôňou, ktorá dráždila azda všetky zmysly človeka. Všetko, čo robil, robil poctivo a s láskou. Nikdy nikoho neoklamal, každý bochník chleba, každý kúsok koláča mal v sebe to, čo mal mať.
S rovnakou láskou miesil cesto na rožky pre grófa či knieža, ako pre kňazov z opátstva Saint Germain des Prés alebo pre krajčíra z ulice St. Martin.
Miloval svoje dcéry, ale ani u nich nestrpel záhaľčivý život a učil ich úcte k práci a peniazom, ktoré zarobili. Každý deň museli chodiť pomáhať do obchodu, aby si on mohol večer čo večer mädliť ruky od radosti nad rozrastajúcim sa majetkom jeho rodiny.
Tak ako poctivo piekol chlieb, rovnako poctivo sa každý večer zatvoril do svojej izby na poschodí. Nalial si pohár výborného červeného vína, ktoré mu nosil jeho známy vinár až z Bordeaux, ostrým nožom zastrúhal brko, namočil ho do čierneho atramentu a úhľadným písmom zaznamenával číslo po čísle všetky výdavky a príjmy toho dňa. Rituál, ktorý sa s pravidelnou presnosťou opakoval každý deň v tú istú hodinu. Posvätná chvíľa, počas ktorej ho nesmel nikto rušiť. Ani Agnès, ani dcéry.
Pri vedení účtovných kníh si všimol jednu zaujímavosť. V deň, keď v obchode predávala jeho najmladšia dcéra, tržby vzrástli takmer dvojnásobne. Nechápal. Veď do predajne chodili stále tí istí ľudia, brali ten istý tovar, len ho od nej kupovali viac ako po iné dni.
Ešte viac ho prekvapila, keď raz večer narušila jeho pokoj a prišla za ním do jeho kráľovstva čísiel. Práve v čase dôležitej práce s účtami.
Neslýchané! S hrôzou v očiach zalamovala pod schodmi mama Pignotová v očakávaní veľkého hnevu svojho muža, ktorý z duše neznášal, keď ho rušili pri počítaní, koľko v ten deň zarobil a koľko minul.
No ten len zdvihol obrvy, ukazovákom si posunul maličké okrúhle okuliare, ktoré sa len horko-ťažko držali na konci jeho statného nosa, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani jeho posvätné územie, spokojne pokračoval v písaní. Nemohol sa predsa hnevať na svojho miláčika, zarábajúceho mu pekné peniaze. Niežeby bol lakomý, to veru nie, ale šetrnosť patrila medzi jeho dobré vlastnosti.
Vošla potichu, mlčky si sadla do pohodlného hojdacieho kresla a sledovala otca. Jeho mohutná postava pôsobila za písacím stolom trochu komicky. Nikdy ho v takejto polohe nevidela. Vždy len v bielej zástere s bielou čiapkou na hlave, so zamúčenými rukami, ako vydáva príkazy svojim pomocníkom pekárom a ako karhá učňov a tovarišov, keď niečo pokazili. Najväčší trest, aký bol schopný udeliť, bolo poťahanie za ucho. Nikdy na nikoho nekričal, aj jeho káranie sa podobalo skôr na akési otcovské dohováranie.
Charlotte otca nerušila, vedela, že to nemá rád. Už to, že sa teraz ocitla v jeho blízkosti, bolo od nej odvážne. Nakoniec položil brko na stôl. Spokojne pokýval hlavou, zložil z nosa okuliare, statočným dúškom si upil červeného vína a opakom ruky utrel kvapky moku zachytené na obrovských mrožích fúzoch. Až vtedy našla v sebe trochu odvahy a osmelila sa mu prihovoriť.
„Papá,“ nesmelo ho oslovila, využijúc kratučkú prestávku, do ktorej statočného pekára prinútil dopitý pohár vína a potreba naliať si ešte jeden. Raz darmo, statná postava si vyžadovala svoje.
„Áno, srdiečko?“
Dcéra si všimla výbornú náladu svojho otca spôsobenú možno vypitým vínnym mokom a možno vynikajúcimi číslami v hospodárení jeho podniku a už smelšie sa ho začala vypytovať. Prečo pečú taký a nie onaký chlieb, prečo do všetkých obchodov dodávajú rovnaké množstvo všetkých druhov koláčov, prečo nezvýhodnia tie, ktoré idú na odbyt, samé prečo, prečo, prečo.
Ťažké otázky, vzdychol si v duchu pekár a sťažka sa oprel o operadlo stoličky. Hm, som už naozaj starý. Nerozumiem mladým tohto sveta, rozjímal sám pre seba. Namiesto toho, aby sa učila tancovať, spievať, namiesto toho, aby sa fi ntila a obzerala po chlapcoch, jej po rozume
behal obchod. Zvláštne časy žijeme, veru zvláštne, dumal ešte hodnú chvíľu po dcérinom odchode.