Erika Jarkovská miluje historické príbehy, v ktorých šikovne prepletá dobrodružnú linku s romantickou. Najradšej sa vracia do Severnej Ameriky 19. a 20.storočia. Tak je to aj v novinke Sny vo vetre. Historicko-romantický príbeh je strhujúcim rozprávaním o osudovej láske a jej protivenstvách. Odohráva sa v americkej Louisiane, vo Wyomingu aj v nemeckom kráľovstve Württemberg v rokoch 1804 – 1883. S napätím sledujeme osudy hlavných hrdinov, ktorými sú skutočné dejinné postavy.
V roku 1804 prezident USA Jefferson zostaví expedíciu a poverí ju úlohou nájsť schodnú obchodnú cestu zo St. Louisu k pobrežiu Pacifiku. Jedným z veliteľov expedície je William Clark. Sprievodkyňou sa im stane domorodá žena Sakagawea, do ktorej sa William zamiluje. Ibaže Sakagawea je už ženou francúzskeho obchodníka a má s ním syna Jean-Baptista.
Jeana v dospelosti osud spojí s nemeckým vojvodom a na istý čas sa stane jeho spoločníkom. Aj pre Jeana pripravil život osudovú lásku – krásnu Anastáziu, dcéru veliteľa zámockého pluku. Ako sa však zdá, William ani Jean nemajú príležitosť prežiť život po boku milovanej ženy. Ale je osud skutočne taký tvrdý a sú ich sny naozaj iba poletujúce vo vetre?
Námet pre príbeh Sny vo vetre našla Erika Jarkovská pri pátraní po zmienkach o Šošonoch. „Neodmysliteľnou súčasťou histórie tohto národa bola azda najznámejšia domorodá žena Ameriky – Sakagawea, nakoľko jej meno sa spája s expedíciou Lewisa a Clarka, ktorých prezident Jefferson poveril úlohou nájsť schodnú obchodnú cestu zo St. Louisu k pobrežiu Pacifiku,“ vysvetľuje E.Jarkovská.
Sakagawea, najatá ako sprievodkyňa a tlmočníčka, sa ukázala byť pre expedíciu veľmi prospešná. „Po preštudovaní dostupných informácií som narazila na niekoľko pozoruhodných zaujímavostí okolo života veliteľa výpravy Williama Clarka, no najmä Sakagawei a jej syna Jean-Baptista, ktorého mala s francúzskym lovcom Charbonneauom a ktorému sa Clark stal tútorom. Tie natoľko pošteklili moju fantáziu, že som sa rozhodla stvoriť o nich príbeh,“ dodáva autorka.
Historický dobrodružno-romantický príbeh Sny vo vetre je rozdelený do troch častí.
Prvá je venovaná dobrodružnej ceste k Pacifiku a láske Williama ku Sakagawei.
Druhá Jean-Baptistovi a jeho láske ku krásnej Anastázii, do ktorej sa zamiloval počas krátkeho pôsobenia v nemeckom kráľovstve, kam ho zavial vietor ako spoločníka vojvodu.
Tretia je venovaná Indiánke Porivo, obdivuhodnej starene, ktorú s Williamom a so Jean-Baptistom spája prekvapivé tajomstvo.
Začítajte sa do novinky Sny vo vetre:
Jean si na dnešnú príležitosť vybral bledé vychádzkové nohavice, pripevnené k topánkam podpinkami, hodvábnu košeľu s naberanými rukávmi, vysokými, striebornou niťou vyšívanými manžetami a čipkovaným nákrčníkom, a čiernu zamatovú vestu s granátovými gombíkmi. Vesta zvýrazňovala jeho štíhlu postavu a náramne mu svedčala. Nedal na radu komorníka a neobliekol si aj slávnostný žaket. Poslúchol však Fridrichovho kaderníka a vlasy na sluchách si nechal natočiť do lokní a spevniť pomádou. Zadívajúc sa na svoj obraz v zrkadle, neodpustil si úsmev a prihladil si tenké fúziky. Bol so svojím výzorom nadmieru spokojný, čo mu neskôr potvrdilo mnoho žien obdivnými pohľadmi.
„Vyzeráte ako princ, Herr Jean,“ pochválila ho Berta, keď ho zbadala kráčať dolu po schodoch.
„Ale choď, nie je vari na zámku už dosť Hohenlohe-neviemkoho?“ zažartoval, hoci ho pochvala kuchárky pote-šila. Ibaže krátko na to stretol Anastáziu. Ani sa nepristavila, iba mu kývla hlavou na pozdrav a šla po práci. Sklamalo ho to, pretože nezachytil v jej očiach obdiv, aký sa teraz zračil v pohľade Mathildy.
Chtiac-nechtiac vstal spoza stola a vyšiel princeznej v ústrety.
„Herr Charbonneau, venovali by ste mi opäť tanec?“ spýtala sa sladkým zaliečavým hláskom. Usmievala sa a oboma dlaňami, schovanými v hodvábnych rukaviciach, zvierala vyšívanú pompadurku. „Okrem otca a strýka Fridricha ste jediný, s kým je možné si tu ako-tak zatancovať. Netušila som, že tu budú všetci títo… mešťania,“ pohrdlivo ohrnula peru. Ukázala rukou von z nádvoria, kde sa zabávali menej majetní obyvatelia mesta a služobníctvo zámku.
No Jean-Baptiste by sa najradšej zdržiaval práve s nimi, pretože tam bola aj Anastázia. Zo dva razy sa tam bol pozrieť, ale vrátil sa mrzutý. Zakaždým ju videl s niekým sa zhovárať. Známy zvonivý smiech ho bodal do srdca. Navyše dookola ako strážny pes obchádzal jej otec a stretnutiu s ním sa pre istotu vyhýbal.
„Čo to len strýkovi Fridrichovi napadlo, pozývať sem tú sedlač? Niečo také som ešte nezažila. Matka je toho názoru, že si strýko tie čudné maniere akiste priniesol z Ameriky,“ pokračovala Mathilda, kriviac ústa do podkovy. „Apropo, muzikanti hrajú príšerne, to u nás v Öhringene…“
„Prepáčte, Prinzessin,“ prerušil ju Jean a uklonil sa, „myslím, že na tanec už nebude čas, vonku sa začal hlavný program Majálesu.“ Ukázal rukou k zámockým múrom, spoza ktorých sa ozýval jasot, pokriky a piskot.
„Pff, nevedela som, že vás tak veľmi uchvacujú sedliacke obyčaje,“ odfrkla dotknuto Mathilda.
„Nuž viete, vaša výsosť, nám, ktorým koluje v žilách obyčajná krv, ani iné neostáva,“ uklonil sa a prenechal Mathildu synovi starostu, mladému Koberovi, ktorý ju práve pri-šiel požiadať o tanec.
Na priestranstve pod ozdobeným stožiarom bolo už zhromaždené množstvo obyvateľov Mergentheimu a služobníctvo zo zámku. Jean blúdil očami v dave a potešil sa, keď spoznal kamarátov, s ktorými zvykol trávievať večery v hostinci. Aj oni ho zbadali a zamávali mu. Čomu sa potešil menej, bolo, že uvidel aj Gretchen a trochu sa preľakol, aby sa k nemu verejne neprihlásila. Dnes večer nechcel zažiť nijakú hanbu, zaujímala ho iba Anastázia. Keď ju však zazrel stáť v hlúčiku dievčat a mládencov neďaleko stožiara, nálada mu opäť poklesla. Smiala sa a tlieskaním a ujúkaním rovnako ako ostatní povzbudzovala prvého z odvážlivcov, ktorý sa šplhal na stožiar, aby z jeho vrcholca ukoristil jeden z venčekov alebo aspoň stuhu pre svoju milovanú.
Čoskoro sa k Jeanovi pridali aj princ August v sprievode starostu a pánov z radnice, Fridrich so sestrou, ba aj namrzená Mathilda, zavesená o predlaktie mladého Kobera, ktorý priam žiaril hrdosťou.
„A nebudú vás tie sedliacke obyčaje nudiť, Prinzessin?“ podpichol Mathildu Jean. Prebodla ho za to pohľadom.
Pod stožiarom práve zaznel potlesk a burácajúci jasot, keď prvý z mládencov odovzdal ukoristený venček svojej vyvolenej a zinkasoval za to odmenu v podobe bozku. A už sa na stožiar šplhal ďalší mládenec, ktorý dopadol rovnako, a po ňom ďalší a ďalší. Čoskoro sa počet stúh a venčekov priviazaných v korune preriedil a na konári zostal visieť posledný.
Jean po celý čas ako jastrab sledoval, ktorý z mládencov obdaruje Anastáziu. Ale dosiaľ sa tak nestalo. Možno sa všetci potenciálni nápadníci zdráhali kvôli jej otcovi. Ten sa totiž s dlaňou zastrčenou za zapínaním kabátca uniformy a druhou položenou na rukoväti šable, pripevnenej na ľavom boku, prechádzal dookola a sliedil po všetkých ako dravec. Dozaista tým odradil mnohých mladíkov nielen od tanca, ale aj od špásovania s jeho dcérou.
Jean sa na chvíľu zarozprával s Fridrichom a Frederikou Lujzou. Vojvodkyňa natešene a hlasno tlieskala každému mladíkovi, zdolajúcemu stožiar až ku korune, akoby ona bola tou, ktorej mali odtiaľ priniesť ukoristené trofeje.
„Hubert! Hubert! Hubert!“ ozvalo sa odrazu skandovanie prítomných pod stožiarom.
Obrátil tým smerom hlavu. Videl, ako sa Hubert, chudými rukami a nohami oblapiac stožiar, pomaly šplhá nahor. Ani na okamih nezapochyboval, pre ktorú z prítomných dievčat sa rozhodol získať posledný venček hompáľajúci sa na stuhe v korune stožiara. V tej chvíli Jeana posadol podivný majetnícky pud, aký doteraz ešte nezažil. Nie, nikto nesmie obdarovať Anastáziu. To nedovolí! Šialene zatúžil mať ju iba pre seba, vlastniť ako šperk či ako vzácny predmet; dotýkať sa jej vlasov a tela, zvierať ju v náručí. Nevšímal si vnútorný hlas, ktorý mu pripomínal, že to dievča chcel iba zviesť z pomsty k jej otcovi. Odrazu si už nebol istý tým, či mu to postačí. Od veľkej túžby po krásnej dievčine ho až rozboleli slabiny. Ochromený žiarlivosťou sledoval, ako sa Anastázia pozerá k stožiaru a povzbudzuje toho ťuťmáka Huberta.
Vtedy odrazu k Jeanovi obrátila hlavu. Pravdepodobne po celý čas dobre vedela, kde sa nachádza, aj to, že ju pozoruje. Zvážnela, prestala tlieskať aj sa smiať. Jej pohľad, upretý naňho, nadobudol zvláštny výraz. Ten, ktorý poznal doteraz – miestami pohŕdavý a nahnevaný, miestami pobavený či zvedavý –, vystriedalo čosi, čo nevedel identifikovať, ale mal pocit, že mu to pohladilo dušu. Divoko sa mu rozbúchalo srdce. Zazdalo sa mu, že obaja zabudli, kde sú a že si jediným pohľadom povedali to, čo jeden pred druhým tajili. Cítil, ako sa mu blaženosť rozpína po celej hrudi. Nie veru, Anastázia nebude patriť inému, zaumienil si. Aj keby som sa mal kvôli tomu opäť duelovať!
Hubert sa vyšplhal už do polovice stožiara. Šlo mu to pomalšie než mládencom pred ním, ale nevzdával sa; povzbudzovanie a pokriky mu dodávali nových síl.
Jean sa zvrtol a rozbehol do zámku. Bral schody po dvoch a do svojej komnaty sa priam vrútil. Strhol zo steny indiánsky luk a tulec so šípmi, ktoré nosil so sebou ako spomienku na Šošonov. Tulec si prevesil cez rameno a potom sa behom vrátil k stožiaru. Hubert sa medzitým vyšplhal k jeho vrcholcu. Nohami a jednou rukou sa pridržiaval kmeňa kymácajúceho sa stožiara, zatiaľ čo druhou sa načahoval za venčekom. Ibaže ten visel priďaleko.
„Zlez radšej dolu!“ zakričal ktosi z davu, pretože sa vrcholec stožiara pod Hubertovou váhou naklonil nabok.
„Vráť sa, je to nebezpečné!“ volala naňho aj Anastázia.
„Vezmi aspoň stuhu, keď už si tam!“ radili mu iní.
Ale Hubert nedbal na rady, načahoval sa, hmatal po venčeku a stožiar sa stále viac nakláňal. Odrazu popri jeho dlani zasvišťal šíp. Ostrý hrot prerazil čečinu, zlomil vetvičku, o ktorú bol venček priviazaný a spolu s ňou šíp dopadol na zem pod stožiar.
Davom prebehla vlna šumu. Ozvali sa zhíknutia aj výkriky prekvapenia. Všetci boli takí zaujatí Hubertom, že si nikto nevšimol, čo robí Jean.
Jean prešiel k stožiaru, zohol sa po šíp a s trémou odväzoval z vetvičky venček. Začul hundranie, protesty, piskot aj nelichotivé poznámky na svoju adresu. Nezaujímal sa však o ostatných, iba veľmi túžil odovzdať trofej Anastázii… Keď sa otočil k miestu, na ktorom stála predtým, nebolo jej. Ale ako to? Vari vôbec nevidela, čo kvôli nej urobil? pomyslel si sklamane. Poobzeral sa, no dievčina akoby sa vyparila. Namiesto nej zbadal jej otca s tvárou zrumenenou a pokrivenou od zlosti, ako naňho gánil z davu.
S venčekom v jednej ruke a lukom v druhej sa sklamane vrátil k Fridrichovi.
„Zase si sa musel predvádzať? Ktovie, koľkých si poštval proti sebe,“ privítal ho vojvoda s výčitkami namiesto pochvaly.
„Nech, čo ma je po kom,“ rozmrzene mykol plecom.
„Zosmiešnil si toho chudáka. K čomu to bolo dobré, prosím ťa? Dúfam…“ Vojvoda pristúpil bližšie a nakloniac sa k nemu šeptom poznamenal: „Dúfam, že si to neurobil kvôli tej…“
„A keby áno?“ vzbĺkol Jean.
„Potom si koleduješ o problémy. Fries ťa raz naozaj zastrelí alebo prebodne šabľou.“
„Ale Fridrich, nedramatizuj, prosím ťa, prečo by ho mal prebodávať?“ zamiešala sa medzi nich Frederika Lujza, ktorá zopodiaľ natŕčala uši. „Veď to bola ohromná zábava! Nič si z jeho rečí nerobte, Herr Jean. Môj brat iba žiarli rovnako ako ostatní, lebo sami by niečo také nedokázali. Ja vám za váš výkon tlieskam, bol excelentný! Ten chlapec by sa vám mal skôr poďakovať za to, že nespadol a nedolámal sa. Veď ste mu zachránili život!“ štebotala vojvodkyňa rozjarene.
Princezná Mathilda tiež podišla bližšie. Premerala si ho pohľadom a s ústami skrivenými do podkovy poznamenala: „Takto sa predvádzajú všetci muži v Amerike?“
„Kdeže, vaša výsosť, iba divosi ako ja.“ Jean sa namrzený uklonil, zvrtol a kráčajúc na nádvorie zámku odhodil venček do trávy. Nevidel, ako jeho odchod zúženým pohľadom sledoval Georg Fries ani ako venček o chvíľu zodvihol Hubert.
V klenbovom podchode Jeana zastavili kamaráti z hostinca. Poklepávali ho po pleci a hlučne mu blahoželali k streleckému výkonu. Za ten prejav spolupatričnosti ich všetkých pozval na víno.
