Milujeme Gaelen Foleyovú.
Patrí vo svete k top autorkám historických romancí, ale obľúbili si ju aj desaťtisíce slovenských čitateliek. A teraz prichádza s ďalšou skvelou dobrodružnou romancou z populárnej série o členoch rodu Knightovcov.
Hriešne fantázie.
Ak sa vám nechce čakať na doručenie knihy, môžete si ju hneď teraz stiahnuť do čítačky, tabletu alebo počítača a čítať už o päť minút. Navyše s peknou zľavou 31%, takže ušetríte vyše 4 eurá. Takže pre nedočkavých a šetrných – sťahujte Hriešne fantázie TU.
A oplatí sa – veď čítajte ďalej. Nižšie aj veľký úryvok.
Kedysi slávna šľachtická rodina Balfourovcov sa ocitla na pokraji úpadku a jej jedinou nádejou je pôvabná Lily Balfourová. Táto nebojácna mladá dáma odíde z vidieckeho sídla do Londýna s úmyslom uloviť si bohatého ženícha. Ideálneho kandidáta nájde v osobe neurodzeného zbohatlíka Edwarda Lundyho. Donoca sa s ním zasnúbi, no všetky jej plány obráti naruby stretnutie s príťažlivým majorom Derekom Knightom, neohrozeným vojakom a dobrodruhom, ktorý sa práve vrátil z Indie. Derek má povesť lámača ženských sŕdc a dámy my samy padajú k nohám, jeho však zaujíma iba hrdá, neprístupná Lily. A hoci to medzi nimi poriadne iskrí, obaja sa bránia rodiacemu sa citu…
Stiahnite si Hriešne fantázie a čítajte o pár minút.
Gaelen Foley je americká spisovateľka romancí, ktoré podľa New York Times a USA Today patria medzi najpredávanejšie knižné tituly posledných rokov. Možno netušíte, že vysokoškolské prostredie, ale najmä jej ,,romantická duša“ sú jedným z hlavných dôvodov, prečo sa začala venovať písaniu romantických príbehov. Už ako malé dieťa mala blízky vzťah k študovaniu dejín, takže sa to celé spojilo a Gaelen začala písať historické romantické romány.
A urobila dobre. Má úspechy po celom svete a milióny čitateliek. Pretože jej príbehy očarujú svojím láskavým humorom a citom pre detail. Knihy Gaelen Foleyovej preložili do viac ako 17 jazykov.
Začítajte sa do 1.kapitoly z knihy Hriešne fantázie:
Prvá kapitola
Anglicko, 1818
„Úbohé dámy! To je ich koniec! Čo si teraz počnú?“
„Asi predajú staré sídlo, hoci Boh vie, že je to len rozvalina.“
„Ale je to ich domov, nemajú kam ísť.“
„Pch, výsledok nešťastnej pijatiky a kariet, drahá.“
„Áno, ale to nie je ich vina. Ach, aké smutné je vidieť úpadok kedysi slávnej rodiny!“
Šepot prichádzal z druhej alebo tretej lavice za Lily Balfourovou. Tlmené hlasy pomaly prenikali do jej zármutku a odvádzali pozornosť od prázdnoty v srdci, od dažďa ospalo bubnujúceho po vysokých oknách farského kostola a od monotónnej pohrebnej reči dediča titulu starého otca – nového lorda Balfoura. Bol v stredných rokoch a pre Lilinu stranu rodiny cudzinec.
Ako tiché šušotanie pokračovalo ďalej, otupenosť zo straty sa na Lilinej tvári ukrytej za čiernym sieťkovým závojom menila na šok a potom na čisté pobúrenie.
Čo to má znamenať? uvažovala pohoršene. Niekto klebetí o jej rodine, priamo tu, počas pohrebu starého otca?!
Aké opovážlivé klebetnice!
Snažila sa rozpamätať, ktorí susedia spomedzi miestnych významných ľudí naplnili najbližšie lavice za ňou, no myseľ mala prázdnu. Posledné dva dni prežila v hmle, ochromená zármutkom a vyčerpaná niekoľkomesačnou starostlivosťou o svojho umierajúceho hrdinu.
Počas toľkých rokov sa jej starý otec zdal mocnejší ako sám život. Bolo takmer nad jej sily vidieť ho, ako sa zo dňa na deň scvrkáva na chorého starca a ako zomiera.
No už ho viac nebolo, už odpočíval v pokoji, ako verila, a kým sa pohrebná reč jeho dediča naťahovala, ich susedia pokračovali v špekuláciách o osude jej rodiny. Teraz Lily natiahla krk a načúvala s podráždenou zvedavosťou.
„Možno im nový lord Balfour pomôže. Vyzerá ako muž s dobrým srdcom,“ nadhodila súcitne jedna z matrón, ale druhá pohrdlivo odfrkla.
„Lady Clarissa by to nikdy neprijala. Obe strany rodiny už celé roky neprehodili spolu ani slovko. Myslela som, že je to všeobecne známe.“
„Nuž áno, ale nemôže ich nechať umrieť od hladu. Ach, je to také smutné!“ nariekala tlmene jej spoločníčka. „Najprv pán Langdon zomrie v Indii, a potom synovec v tom strašnom súboji. Možno na starej balfourovskej kliatbe naozaj niečo je.“
„Hlúposť. Môže za to len ich pýcha. Keby nemali nosy tak vysoko, riešenie by mali priamo pred sebou.“
„Aké riešenie? Čo tým myslíte?“
Veru, čo? Lily sa zamračila a premýšľala nad tým istým. „Jedna zo slečien by si ešte mohla nájsť závideniahodnú partiu,“ ponáhľala sa s vysvetlením prvá dáma. Tlmeným hlasom pokračovala: „Nuž, staršia sesternica asi nie. Slečna Pamela bude mať takmer štyridsať a je veľmi zvláštna. Ale tá mladšia, Lily. Bezchybný pôvod a výzorom sa podobá na matku.
Dovolím si povedať, že správnym sobášom by im do vreciek mohlo natiecť dosť zlata, a mali by po problémoch.“
Pri tých slovách Lily cítila, ako jej krv mizne z tváre, celá stuhla, či skôr napla sa, a silnejšie zovrela päsť, v ktorej žmolila vreckovku. Nie!
„Ale, drahá, nebudú si môcť dovoliť, aby sa zúčastnila londýnskej spoločenskej sezóny. Sotva si viem predstaviť, z čoho zaplatia pohreb.“
„Nuž, podľa mňa má šancu teraz, alebo nikdy. Veď jej ťahá na dvadsaťpäť. Kým odloží smútok za starým pánom, už nebude v kurze. A, úprimne, vôbec nechápem, prečo sa doteraz nevydala. Veď určite nemá núdzu o ponuky.“
Čo sa do toho, dopekla, stariete? pomyslela si Lily, zatínajúc zuby.
„Možno sa lady Clarisse žiaden z dcériných nápadníkov nezdal dosť dobrý pre starú balfourovskú krv.“
„Určite. Ale tak či tak je už vo veku, keď nepotrebuje matkin súhlas, nie? Neviem ako vy, drahá, ale keby som bola na jej mieste, mala by som pocit, že som si nesplnila svoju povinnosť.“
„Ale no tak!“
„Nie, vážne! Na čo čaká, na princa? Na rytiera v žiarivej zbroji? V jej veku som už mala tri deti.“
Lily pri ich až príliš pravdivom konštatovaní zvraštila tvár a úkosom vrhla na matku neistý pohľad. Lady Clarissa Balfourová ani vo veku štyridsaťštyri rokov nevyzerala na to, že by sa mala vzdať titulu jednej z najkrajších žien južného Anglicka. Mnohí ju považovali aj za jednu z najobávanejších.
Podľa toho, ako v lavici vzpriamene sedela, Lily pochopila, že aj jej mama počula tie nehorázne reči. Ale na rozdiel od pokornejšej a oveľa poslušnejšej Lily lady Clarissa pomaly otočila svoju krásnu hlavu ku klebetiacim susedám a venovala im zdrvujúci pohľad. Musel ich zasiahnuť ako ľadový závan severáka.
Ako… sa… opovažujete?!
Lily počula, ako dámy za ňou zahanbene zalapali po dychu. Neprekvapilo ju to. Poznala ten pohľad. Pohodlnejšie sa usadila v lavici. Dobre vedela, aké je to utŕžiť matkin pohľad, z ktorého mrazilo do špiku kostí. Bola len rada, že teraz nebola jeho terčom ona.
Jej matka bola dcérou grófa – skutočnosť, na ktorú nikto v jej prítomnosti nemohol zabudnúť – a bola pridobre vychovaná na to, aby čo len zvýšila hlas. Samozrejme, ani nebolo treba, keď vedela pohľadom metať okolo seba blesky.
Keď sa lady Clarissa Balfourová úplne nevzrušene opäť obrátila dopredu, jej dokonalá tvár, biela a tvrdá ako maska z mramoru, kontrastovala s čiernou čipkou smútočných, až po krk uzavretých šiat. Len čo uzemnila klebetnice, úkosom hodila na Lily chladný, spokojný pohľad.
Ako matka som sa ťa zastala, vyrozumela Lily.
Odpovedala nenápadným, trochu nešikovným prikývnutím. Potom sa pokúsila opäť obrátiť pozornosť na smútočnú reč, ale, pravdupovediac, bolo veľmi ťažké počúvať prázdne frázy nového grófa Balfoura o mužovi, ktorého sotva poznal a ktorého všetci z okruhu niekoľkých míľ mali radi. Vlastne asi s výnimkou Lilinej matky. Lady Clarissa bola starému vikomtovi poriadnou nevestou, ale už ako dieťa Lily cítila, ako jeden druhého obviňujú zo smrti jej otca. Vždy si pripadala ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. A ako tam sedela, ponorená do myšlienok, z ktorých ju jej susedky tak hrubo vytrhli, skormútene sa snažila rozhodnúť, ktorý pohreb bol horší: tento alebo otcov.
V skutočnosti nešlo o nijakú súťaž. Dnes mala síce zlomené srdce, ale nedalo sa to porovnať so stratou, ktorú zakúsila pred pätnástimi rokmi ako deväťročné dieťa. Hoci starého otca vrúcne ľúbila, a keď ho opúšťali sily, bola pri ňom deň čo deň, ešte bližšia si bola s otcom – ako by povedala jej pestúnka, boli jedna duša.
Navyše, starý otec bol starý a chorý a Lily vedela, že umiera. Ale pred rokmi, keď bola len malé dievčatko, nevedela, čo to je smrť, a verila, že jej úžasný otecko zažíva v Indii veľkolepé dobrodružstvá, jazdí na slonoch a stretáva sa so žiarivými maharadžami. To jej povedal.
Sľúbil, že sa vráti s vrecom plným rubínov pre mamu a ďalším vrecom plným diamantov pre ňu. Moja princeznička! Princezná Lily! Jedného dňa budeš najúžasnejšou dievčinou v celej krajine…
Švihácky, šarmantný Langdon Balfour bol beznádejný rojko a vždy mal sklon zveličovať, ale ako deväťročná ho Lily brala za slovo. Asi o rok neskôr správa o jeho smrti na následky žltej zimnice rozbila Lilin detský svet na márne kúsky.
Možno preto bolo také ťažké počúvať reč nového lorda Balfoura.
Mal tam stáť jej ocko, to on mal rozprávať každému o svojom otcovi, uvažovala trpko. To ocko mal zdediť titul a prevziať zákonnú úlohu mužskej hlavy rodiny. Možno by sa ani vtedy nevyhli úpadku, zruinovaniu, ale aspoň by boli spolu.
Namiesto toho jediné, čo jej ostalo, boli vädnúce spomienky na rozprávky, ktoré jej zvykol rozprávať, a na vyhliadkovú vežu v záhrade, ktorú by dokončil, keby sa mu neminuli peniaze… a čas.
Teraz sú len domácnosťou žien so šialene nízkou apanážou, z ktorej ťažko vyžijú.
Boh nám pomáhaj! pomyslela si Lily a pomaly sklopila zrak. Jej neznáma susedka má určite pravdu. Sú prekliati. A hneď tu bol pocit viny. Známy pocit viny. Možno jej klebetná suseda trafila do čierneho. Mohla by si to všetko dať do poriadku, keby si nebola taká sebecká, vyčítalo jej svedomie.
Prečo by si sa nemohla vydať, keď by sa tým všetko vyriešilo? Len sa pozri na svoju úbohú matku! Netrpela už dosť? Pozri, aká je hrdá! Nenarodila sa preto, aby bola chudobná. Dokážeš to! nástojilo svedomie, snažiac sa dodať jej odvahu. Môžeš ich zachrániť. Vieš, že môžeš, len keby si zabudla na minulosť a prestala sa báť!
Ale Lily sa bála. Skúsenosť ju naučila, že zdravá nedôvera voči ľuďom a svetu je potrebná na prežitie. A ktovie, keby jej otec mal v sebe kúsok primeraného strachu, možno by dnes ešte žil. Strach bol dobrý.
Pohrebný obrad sa onedlho skončil. Klebetnice sa vyparili ešte pred tým, ako smútočné zhromaždenie povstalo a nasledovalo nosičov rakvy, zachmúrene odnášajúcich milovaného lorda z kostola.
Kým sa džentlmeni presúvali do priľahlého cintorína, aby pochovali vikomta, dámy nastupovali do kočov a vyrážali k sídlu Balfour Manor, kde Lilina rodina pripravila skromné pohostenie.
Lady Clarissa kráčala vpredu vznešene ako kráľovná, nadvihujúc si pri kalužiach blata lem čiernych sukní, zatiaľ čo jeden z ich verných sluhov – ktorý, mimochodom, nedostal zaplatené už niekoľko mesiacov – skackal za ňou a držal jej nad vlasmi úhľadne schovanými pod čiernym čepcom dáždnik.
„Poď, Lily!“ zvolala lady Clarissa. „Musíme sa pripraviť na hostí.“
Lily sa ani nepohla. „Radšej by som išla pešo. Potrebujem…“
Jej ďalšie slová zmrazil matkin rozhorčený pohľad.
„Lily, prší. Nevymýšľaj!“
„Mám dáždnik. Rada by som bola chvíľku sama, ak by ti to neprekážalo, mama.“
Lady Clarissa sa zvrtla o stoosemdesiat stupňov a zabodla do nej pichľavý pohľad. „Isteže by mi to prekážalo. Potrebujem, aby si vítala hostí, keď budú prichádzať. Ja budem v salóne podávať čaj a ty ich budeš vítať vo vstupnej hale.“
„Teta Daisy povedala, že ma zastúpi. Bude to len chvíľka.“
Lady Clarissa vrhla na svoju zavalitú, zvyčajne bezradnú, ale láskavú švagrinú neistý pohľad.
„Á-áno, ja budem pri dverách,“ ozvala sa teta Daisy.
Lady Clarissa prevrátila oči.
„Ach, Clarissa, nechaj ju ísť!“ prosila teta Daisy úpenlivo.
„Chúďa dievča mu chce dať posledné zbohom.“
Lilina matka hodila smerom k cintorínu pohŕdavý pohľad, a potom pokrčila plecami. „Nieže sa zabudneš! O dvadsať minút bude dom plný hostí a ja ťa budem potrebovať.“
„Áno, matka,“ prikývla Lily, a keď sa jej mama odvrátila, vďačne sa na tetu Daisy pozrela. Potom lady Clarissa a zvyšné dve členky jej sprievodu – popletená, uvravená teta Daisy a do kníh večne zabratá sesternica Pamela, ktorá práve krčila nosom a sušila si od dažďa zafŕkané okuliare – nastúpili do čierneho koča a vyrazili k Balfour Manoru.
Majestátna tehlová budova bola od kostola vzdialená, čo by kameňom dohodil. Pomedzi stromy bolo vidieť štít strechy. Nie je to rozvalina, pomyslela si Lily urazene. Strecha bola možno na jednom či dvoch miestach deravá, no a čo? Ako hľadela na rad kočov pomaly sa posúvajúci k sídlu, s neprestajným úžasom uvažovala nad prekvapením v závete starého otca. Preskočil jej matku a svoj majetok – Balfour Manor – odkázal Lily.
Samozrejme, vedela, prečo to urobil. Nie preto, lebo sa oňho starala, ani preto, lebo bola krv jeho krvi, kým jej matka iba nevestou. Urobil to preto, aby si bol istý, že ak Lily dodrží svoju prísahu a nikdy sa nevydá, čo je dosť možné vzhľadom na to, čo sa jej stalo, potom bude mať aspoň miesto, kde môže navždy žiť – miesto, ktoré bude môcť volať svojím domovom.
Ani jej matka by ju nemohla vyhodiť, ako sa raz vyhrážala. Pri spomienke na matkino chladné odsúdenie sa Lily zachvela, hoci sa to stalo už pred desiatimi rokmi, keď bola len pätnásťročné vystrašené dievča. Ešte stále trpela hanbou, ktorú uvalila na svoju hrdú rodinu. Našťastie sa na prísny rozkaz starého otca všetci okolo nej zomkli a strážili jej tajomstvo celé roky, chrániac ju v mene rodinnej cti pred poškvrnou.
