Máloktorý panovník v moderných európskych dejinách bol takým ctiteľom ženských pôvabov (rozumej nenapraviteľným sukničkárom 🙂 ) ako Henrich VIII. história jeho šiestich manželstiev je dostatočne známa, ale menej sa už vie o jeho milenkách. Doba však tejto „záľube“ priala a to autorka knihy majstrovsky vystihla.
Druhá Boleynová je historický román z pera skúsenej autorky, ktorá vás už po pár stranách prenesie do 16.storočia na kráľovský dvor. A so všetkým, čo k nemu patrí.
Dve sestry súperia o to najcennejšie. O lásku a kráľa.
Píše sa rok 1521.
Na anglickom tróne sedí Henrich VIII. kráľovský dvor sa utápa v radovánkach, usporadúvajú sa turnaje, tanečné zábavy, kráľ sa oddáva poľovačkám. Kráľovná Katarína upadá do nemilosti, lebo Henrichovi neporodila vytúženého syna.
Na dvor prichádzajú Mary Boleynová a jej sestra Anna. Ich rodina túži po moci a pre svoj cieľ neváha bezohľadne využívať dcéry. Mary sa vydá, no stane sa kráľovou milenkou a porodí mu dcéru a syna. Kráľov záujem o ňu chladne a zatúži po jej sestre Anne. No tej ide o viac ako o postavenie milenky.
Román Druhá Boleynová je pokračovaním série o dynastii Tudorovcov, prvá kniha mala názov Katarína Aragónska. Autorka Philippa Gregory je britská spisovateľka, jedna z najlepších autoriek historických románov.
Aj v tomto historickom príbehu úžasne rozohrala vzťahy na kráľovskom dvore. Verejne známe, i tajné. Je zaujímavé, že o Mary Boleynovej a jej úlohe v živote Henricha VIII. sa dlhé roky ani nevedelo. Na jej meno narazila viac-menej náhodou spisovateľka Philippa Gregoryová, keď dávala dohromady dokumentáciu o tudorovskom námorníctve. Objavila zmienku o lodi s týmto menom, ktorú kráľ spustil na more. V prvej chvíli sa spisovateľka domnievala, že ide o chybu kronikára. Že tá loď sa zrejme volala po kráľovnej Anne…
Po hlbšom štúdiu historických faktov ju však očarila postava Mary Boleynovej. To ona významne ovplyvnila osud kráľa Henricha VIII. a tiež svoje sestry Anny.
Začítajte sa do novinky Druhá Boleynová:
Jar 1521
Počula som tlmené vírenie bubnov. Nevidela som však nič, iba šnurovanie na živôtiku dámy, ktorá stála predo mnou a bránila mi vo výhľade na popravisko.
Na kráľovskom dvore som žila už vyše roka, zúčastnila som sa na stovkách slávnostných podujatí, ale na takomto ešte nikdy.
Keď som ustúpila trocha nabok a natiahla krk, uvidela som odsúdeného, ako v sprievode kňaza pomaly kráča z Toweru k trávnatej ploche, kde čakalo drevené pódium s dreveným klátom uprostred, kat vystrojený do práce v košeli s krátkymi rukávmi a s čiernou kapucňou na hlave. Celá scéna pripomínala skôr divadlo ako skutočnú udalosť a ja som to pozorovala, akoby to bolo dvorské zábavné predstavenie. Kráľ sedel na tróne, tváril sa neprítomne, akoby si v duchu opakoval prejav na udelenie milosti. Za ním stál môj manžel William Carey, za ktorého som bola už rok vydatá, môj brat George a môj otec sir Thomas Boleyn. Všetci sa tvárili pochmúrne. Zamrvila som prstami v hodvábnych črievičkách a zatúžila som, aby sa kráľ poponáhľal s udelením milosti, takže by sme sa všetci mohli pobrať na raňajky. Mala som len trinásť rokov a bola som stále hladná.
Vojvoda z Buckinghamu si hore na popravisku vyzliekol hrubý kabát. Boli sme dostatočne blízki príbuzní na to, aby som ho nazývala strýkom. Prišiel na moju svadbu a daroval mi pozlátený náramok. Otec mi povedal, že mnohorako urazil kráľa. V žilách mu kolovala kráľovská krv a vydržiaval si priveľkú družinu ozbrojených mužov, čo sa nepáčilo kráľovi, ktorý mal obavy o trón, lebo na ňom dosiaľ nesedel celkom bezpečne. Najhoršie zo všetkého však boli jeho údajné slová, že kráľ stále nemá syna a dediča, že syna a dediča nedokáže splodiť a pravdepodobne zomrie bez syna, ktorý by po ňom nastúpil na trón.
Také názory sa nesmeli vyslovovať nahlas. Kráľ, dvor aj celá krajina vedeli, že kráľovná musí porodiť syna, a to čo najskôr. Tvrdiť niečo iné znamenalo prvý krok na ceste vedúcej k dreveným schodom popraviska, po ktorých teraz môj strýko pevne a bez strachu vystupoval. Správny dvoran nikdy nevyslovuje nepríjemné pravdy. Život kráľovského dvora by mal byť vždy veselý.
Strýko Stafford prešiel do prednej časti pódia, aby vyslovil svoje posledné slová. Bola som priveľmi ďaleko, nepočula som, čo hovorí, a navyše som nespúšťala zrak z kráľa, čakajúc, že vstane a udelí kráľovskú milosť. Muž stojaci v ranných slnečných lúčoch na popravisku bol kráľovým partnerom pri tenise, súperom v rytierskych súbojoch, spoločníkom pri nespočetných pitkách a hazardných hrách, boli kamaráti od kráľových chlapčenských rokov.
Kráľ mu teraz udelí lekciu, tvrdú verejnú lekciu, a potom mu odpustí a všetci pôjdeme na raňajky.
Malá vzdialená postava sa obrátila k spovedníkovi. Muž sklonil hlavu, aby prijal požehnanie a pobozkal ruženec. Kľakol si pred klát a zovrel ho oboma rukami. Uvažovala som, aké to musí byť… položiť si líce na hladké navoskované drevo, vdychovať teplý vetrík vanúci od rieky, počuť nad hlavou škriekanie čajok. Aj keď strýko vie, že je to iba divadlo a nie naozaj, musí sa cítiť čudne, keď kladie hlavu na klát a za chrbtom mu stojí kat.
Kat zdvihol sekeru. Pozrela som na kráľa. Stále nezakročil. Znova som vrhla pohľad na popravisko. Môj strýko s hlavou na kláte naširoko roztiahol ruky… znak súhlasu, signál, že sekera môže dopadnúť. Znova som pozrela na kráľa. Určite už vstáva. No kráľ stále sedel, peknú tvár mal zamračenú. A zatiaľ čo som nespúšťala pohľad z kráľa, bubny znova zavírili, náhle stíchli, ozval sa úder sekery, najprv raz, potom znova a tretí raz – zvuk taký domácky, ako keď rúbete drevo. Neveriacky som hľadela, ako strýkova hlava padá do slamy a z čudne znetvoreného krku vyteká jasnočervená krv. Kat v čiernej kapucni odložil veľkú zakrvavenú sekeru a zdvihol hlavu zo slamy za husté kučery, aby sme všetci videli tú čudnú vec pripomínajúcu masku – od čela po nos čierna páska cez oči a zuby vycerené v poslednej vyzývavej grimase.
Kráľ pomaly vstal a ja som si detinsky pomyslela: „Panebože, aké príšerné nedorozumenie! Odkladal to tak dlho, až bolo neskoro. Všetko sa pokazilo. Zabudol prehovoriť včas.“
Ale mýlila som sa. Kráľ to neodkladal ani nezabudol. Chcel, aby strýko zomrel pred očami celého dvora, chcel, aby všetci vedeli, že je tu len jediný kráľ a tým kráľom je Henrich. Že môže byť len jediný kráľ a tým je Henrich.
A že tomu kráľovi sa narodí syn – a čo len zmienka, že je to inak, bude znamenať potupnú smrť.
Dvor sa mlčky vrátil do Westminsterského paláca na troch člnoch plávajúcich proti prúdu rieky. Muži na brehu snímali čiapky a pokľakli, keď okolo nich rýchlo plával kráľovský čln so záplavou vlajok a ligotom prepychových látok.
Sedela som v druhom člne s dvornými dámami, v kráľovninom člne. Vedľa mňa sedela moja mama. V zriedkavej chvíli záujmu ma počastovala letmým pohľadom a prehodila: „Si veľmi bledá, Mary, nie si chorá?“
„Neverila som, že ho popravia,“ odvetila som. „Myslela som, že mu kráľ odpustí.“
Mama sa naklonila dopredu, dotkla sa perami môjho ucha, aby nás cez škrípanie člna a veslárovo bubnovanie nikto nepočul. „Potom si hlúpa,“ odvrkla.
„A je hlúpe, že to vôbec vyslovíš. Pozoruj a uč sa, Mary. Pri dvore niet miesta na chyby.“