Izabela. Láskou spútaní
Prečítajte si úryvok z historickej romance Izabela. Láskou spútaní, ktorá má podľa prvých ohlasov potenciál stať sa slovenským bestsellerom. Ponorte sa do príbehu, ktorý je plný lásky, romantiky, dobrodružstiev a intríg odohrávajúci sa v 15.storočí vo Francúzsku. Sledujete osudy nádhernej Izabely, ktorú osud nešetrí, no ona tvrdohlavo ide za svojím šťastím…
Izabela. Láskou spútaní – 2. úryvok
2.
Prekliaty
„Slečna…! Milostivá slečna!“ znel chodbou Júliin krik, ktorý ozvena, odrážajúca sa od vysokých úzkych stien, ešte zvýrazňovala. Dvere sa otvorili, ukázala sa v nich usmiata tvár Anny de Moselle. Jej útla postava sa strácala pod bielou košeľou, ktorú si práve obliekla na noc.
„Čo tak kričíš? Vieš, že to otec nemá rád!“
„Teraz tu nie je. Vydáva príkazy na rannú cestu. Práve preto som za tebou prišla.“
„Ako? On niekam odchádza? Ani len rozlúčiť by sa neprišiel?“
„Ale nie! Prišla som ti povedať, že skoro ráno cestujete spolu. No poď dnu, lebo s tými bosými nôžkami tu prechladneš a nebudeš môcť nikam ísť. Aj tak ti musím pripraviť šaty na cestu.“
Jemne postrkovala Annu dovnútra rozsiahlej komnaty, v ktorej veselo poskakovali plamene troch voskových sviec. Na odhrnutých jemných prikrývkach bolo vidieť, že ich majiteľka bola už pod nimi ukrytá, keď sa ozval Júliin krik. V kozube plápolal oheň a mäkké svetlo, osvetľujúce časť izby, dopadalo na veľký obraz visiaci nad ním. Bol to obraz mladej ženy so svetlými vlasmi, zviazanými vzadu na krku širokou belasou stuhou, ktorá jej obopínala celý vrch hlavy. Dievčina v tmavých šatách sedela na nádvorí paláca a s jemne naklonenou hlavou hľadela smutno do zeme. Neďaleko kozuba stála vyrezávaná truhlica. Júlia k nej podišla.
„Poklad môj, ktoré šaty si chceš obliecť?“ spýtala sa a už-už otvárala ťažký drevený poklop, pomaľovaný farebnými vtákmi.
Až keď jej Anna neodpovedala, otočila hlavu a zadívala sa na ňu. Anna so zachmúreným obočím a s trucovito našpúlenými perami vrhla na vernú slúžku obviňujúci pohľad.
„Ale čo sa ti stalo, maličká?“ Júlia pobehla k panej.
„Prestaň!“ skríkla. „Tváriš sa, že nevieš, chystáš mi šaty a netrápi ťa, že čakám, kedy mi konečne povieš, kam ma to chceš vychystať!“ Spravodlivý hnev rozžiaril Anninu tvár a vohnal jej do líc červeň. Keby sa teraz videla, asi by si v návale rozhorčenia ani nevšimla, aká je krásna.
„Dievčatko moje, tak sa už nehnevaj. Som taká rozrušená zo všetkého, čo sa udialo a čo ma ešte čaká, že ani neviem, či mám najprv rozprávať, alebo sa venovať tvojej toalete. Ale vidím, že si netrpezlivá! Tak poď, sadni si sem ku mne a ja ti všetko poviem.“
Júliina kyprá postava sa usadila na posteľ a vystretou rukou volala Annu.
Nedala sa prosiť a posadila sa vedľa nej.
„Spomínaš si, ako som ti rozprávala príhodu, ktorá sa mi raz stala, keď som na rieke prala? Vtedy, keď som spoznala pani Beatrice ď Orne…“
„Áno, spomínam si. Bolo to vtedy, keď pani Beatrice spadla z koňa, prechádzajúc brodom. Udrela sa a stratila vedomie. Nebyť tvojej pomoci, bola by sa utopila. Odvtedy nosíš aj tento prekrásny kríž, ktorý ti dala, však?“ Anna sa nahla a uchopila zelenú stužku, ktorú mala pestúnka na krku. Na jej konci sa vynoril zlatý kríž obrúbený väčšími, tmavozelenými smaragdami a menšími, krvavočervenými rubínmi, ktorý Júlia nosila ukrytý pod šatami.
„Určite dobre vieš, že som ho od nej nechcela prijať! Ale milostivá pani na tom nástojila, a tak ho odvtedy nosím na tejto jednoduchej stužke, aby nebolo nápadné, že vlastním taký poklad. No ale nie to som ti chcela povedať. Dnes sa zjavil na hrade pán de Roussay, ktorý je veliteľom vosgeskej posádky, a prišiel pánovi oznámiť, že manžela pani Beatrice, pána de Vosges, si včera povolal Boh. Zajtra bude mať pohreb, na ktorom sa zúčastníte aj s pánom. Odchádzate skoro ráno, a preto musím teraz pripraviť všetko potrebné."
„Chceš mi vari povedať, že i ja mám byť svedkom tej smutnej udalosti? Veď som nebohého pána de Vosges ani nepoznala!“
„S tým ja nenarobím nič. Pán tak rozhodol. No teraz sa už radšej ulož, aby si bola ráno svieža, a ja ti rýchlo pripravím, čo treba.“
Anna sa všuchla pod prikrývku a prižmúrenými očami pozorovala Júliu. Potom však svoj pohľad preniesla na obraz visiaci nad kozubom, chvíľu naň pozerala a napokon sa tíško spýtala: „Čo myslíš, Júlia, prečo bola taká smutná?“
Pestúnka sa strhla a s prekvapením sa zahľadela na mladučkú dievčinu:
„Kto, moja?“
Anna vystrela k portrétu bledú ruku a vrhla na Júliu spýtavý pohľad: „Moja matka predsa.“
Pestúnka rýchlo sklopila oči a povedala, že nevie.
„Neklam! Musíš predsa niečo vedieť. Prišla si s ňou v sprievode, ktorému velil tvoj otec Lanoy, ako jej komorná. Musela si ju poznať! Povedz mi o nej niečo,“ prosila.
„Holubička, ale veď som ti už všetko povedala.“ Júliina hladkajúca ruka sa snažila upokojiť dieťa, ktoré sa ukrývalo za tvárou mladej ženy. Ako len milovala toto dievčatko, ktoré sama vychovala! „Vravela som ti, že bola milá, krásna a veselá. Ľúbila ťa, až kým si ju náš Pán nepovolal k sebe. Verím však, že na teba hľadí z neba a má veľkú radosť z toho, čo vidí. Ale prečo je na tomto obraze smutná, to veru neviem. Pamätám si, že ho maľovali krátko pred naším odchodom z Valle ď Aosta. Hádam tá rozlúčka spôsobila jej smútok. Teraz však už pekne spi, lebo zajtra sa pán bude hnevať, keď uvidí tvoju poblednutú tvár!“ Sklonila sa a vtisla jej na čelo ľahký bozk. „Dobrú noc, moja malá,“ prešla jej rukou po líci. „Možno na ňom ani nie je smutná, len zamyslená…“ Jej oči naplnené slzami sa však už na Annu nedívali. Boli upreté na postavu v tmavých šatách, s belasou stuhou vo vlasoch.
„Dobrú noc,“ odvetila tichým hlasom Anna a otočila sa na druhý bok.
Júlia sa pohla k truhlici. Vybrala z nej šaty a plášť, jemne ich vykefovala a potom ich prehodila cez kreslo. Pripravila Anne doplnky, a keď bola so všetkým hotová, otočila sa na odchod. Pri dverách sa však jej pohľad zastavil na Francesce de Valleta, pani z Valle ď Aosta:
„Dúfam, že vieš, že sa ti o ňu dobre starám,“ zašepkala a tíško za sebou privrela dvere.
Bolo skoré chladné ráno, keď sa skupina asi pätnástich ozbrojených mužov pohla z dolného nádvoria. Prešli okolo strážnej veže, vstupnej bašty a cez padací most mosellského hradu. Na čele sprievodu sa niesol zachmúrený Henrich de Mosell a nakloniac sa k jednému z vojakov vravel, ktorým smerom pôjdu. V strede ozbrojeného sprievodu šli honosné nosidlá. Vo vnútri, na kope pohodlných vankúšov, sedela Anna. Júlia ju sprevádzala ako komorná.
Anna bola odetá v tmavosivom zamatovom houpelande, lemovanom okolo štíhleho hrdla a útlych nôh striebornou stuhou. Vyzerala trochu upäto, ale skvostne. Strohosť šiat zjemňoval zlatý krížik visiaci na tenkej retiazke, ktorý jej dopadal až k prsiam. Na hlave mala hennin rovnakého odtieňa ako šaty a z jeho vysokého, špicatého konca splýval ľahučký dlhý biely závoj. Hennin vrúbil dokonalú tvár dievčiny a ukrýval jej vlasy, až na malý zlatý pramienok na čele.
Júlia sedela oproti mladej panej a tvárila sa nadmieru spokojne. Bola oblečená v širokých pohodlných súkenných čiernych šatách, spod ktorých vykúkalo biele cotto. Hlavu a čelo mala pokrytú snehobielym plátnom, ktoré jej dopadalo až k ramenám, vpredu podopieralo bradu a splývalo až na hrudník.
„Čo myslíš, ako dlho pôjdeme?“ spýtala sa Anna.
„Predpoludním by sme mali byť na mieste. Takýmto pomalým tempom nám to bude trvať dlhšie. Skúsme si trochu zdriemnuť, lebo ja som túto noc ešte ani oko nezažmúrila,“ zastonala a už sa aj ukladala na spánok.
„Mne sa nechce, ale ty si pospi. Veď ja sa už nejako zabavím,“ usmiala sa.
„Mala by si aj ty oddychovať, lebo nás čaká náročný deň,“ odpovedala jej spánkom zastretým hlasom Júlia.
Anna sa však rozhodla, že cestu, kadiaľ pôjdu, si radšej dobre obzrie. Mala len žalostne málo príležitostí, opustiť čo i len na chvíľu okolie hradu. Za celý svoj život nebola ďalej ako niekoľko ráz v Nancy, a aj to ju tam otec vzal len na veľkonočné pobožnosti. Teraz sa tešila, že bude mať možnosť uvidieť niečo nové a zároveň vzrušujúce. Vyklonila sa z nosidiel a sledovala čistú zelenú krajinu, ktorá sa kúpala v prvých lúčoch zlatistého slnka.
Práve prichádzali k rázcestiu Nancy a Épinal. Okolie sa zdalo byť tiché, akoby tu ani nežili ľudia. Len obďaleč zazrela pastiera ženúceho dobytok na rannú pašu. Keď zbadal blížiacu sa skupinu vojakov, zastal a pozorne sa na nich zahľadel. No pri pohľade na nosidlá, ktoré mali na dverách erb s grófskou korunkou pána tohto kraja a na ich bokoch viali stuhy vo farbách vojvodov lotrinských, strhol z hlavy čiapku a so širokým úsmevom zamával na sprievod.
Annu jeho nadšené vítanie rozveselilo.
„Hej, ty!“ zreval Henrich. „Čo tu trčíš s tým stádom ako kôl v plote?! Nevidíš, že chceme prejsť? Už aj uhni!“
„Ako poviete, pane, len som mal takú radosť…“
„Nerozumieš, niktoš?! Uhni z cesty, lebo uvidíš!“ Vytrhol mu z ruky bič a od zúrivosti ním švihal nad stádom, ktoré sa vzápätí začalo plašiť.
Na ohromenú pastierovu tvár sadol strach, rýchlo sa pokúšal popohnať zvieratá.
Anne prišlo nešťastného pastiera ľúto. Požiadala vojakov, aby zložili nosidlá, vystúpila a svižne podišla k otcovi.
„Otecko, prečo sa tak…“
„A ty tu čo robíš?!“ osopil sa na ňu. „Či som vám dvom neprikázal, aby ste neopúšťali nosidlá, až kým neprídeme na hrad?!“ V zúrivosti zosadol z koňa. „Kde je tá naničhodná slúžka, ktorá neposlúcha moje rozkazy?!“
Vykročil k nosidlám a div ho nerozdrapilo od zlosti.
„Ale to nie je jej vina! Ona ani netuší, že som porušila váš príkaz.“
Nedbal na to, čo mu hovorí, predral sa k nim nosidlám a rozhrnul záves. Keď zbadal spiacu Júliu, vošla doňho ešte väčšia zlosť. Zdrapil ju pod krk a začal ňou zúrivo triasť.
Vyľakaná slúžka vytreštila naňho oči, na nič iné sa nezmohla.
„Ty zmija! Tak ty tu chrápeš, a to, že Anna vyjde von, ani nevieš?! Načo ťa chovám? Či som ti nekázal dávať na ňu pozor?!“ reval a voľnou rukou udieral úbohú Júliu po tvári.
Nešťastná Anna pribehla k otcovi a snažila sa ho odtiahnuť od bedákajúcej pestúnky.
„Otec, prosím vás… pustite ju! Ona za nič nemôže! Nechajte ju, už to nikdy neurobím!“ prosila a uplakanú tvár upierala na otca.
Keď počul, ako jeho dcéra prosí, niečo sa v ňom pohlo a Júliu pustil. Prikázal Anne, aby vošla do nosidiel, on sám vysadol na koňa a vydal príkaz napredovať.
Cesta bola voľná, a tak sa mohol sprievod pohnúť ďalej. Vojaci idúci za nosidlami nemohli v ich vnútri vidieť dve ženské postavy, ktoré sa navzájom objímali. No ich vzlyky doľahli až k nim.
Anna držala v náručí uslzenú Júliu a jemne ju hladkala po vlasoch.
„Prepáč mi, prosím. Nechcela som ti spôsobiť bolesť. Túžila som len pomôcť úbohému sedliakovi.“
„Ja sa na teba nehnevám, duša moja. Nie je to predsa tvoja vina,“ vzlykala.
„Ale je. Keby som nebola vyšla, nič by sa ti nestalo. Len ja za to môžem!“ vravela a smútkom zastretými očami sa dívala na pestúnku. „Je to len moja vina!“
„Prestaň! Už o tom nechcem počuť!“ rozhnevala sa Júlia a začala Annou triasť. „Rozumela si? Nie je to tvoja vina! To všetko on…“ uprela na ňu pohľad a zmĺkla.
„Povedz mi, vždy bol taký?“
„Čo ho poznám, tak vždy! Robí ľudí len nešťastnými!“
„Myslela som si, že až po mamičkinej smrti zostal taký, že smútok za ňou ho tak poznačil… Domnievala som sa, že to jej smrť ho tak zmenila! Ale čo ti je? Azda som povedala niečo…“
„Nič, moja… už nič nehovor a nechajme to tak. Ešte by nás mohli počuť,“ stíšila hlas a pozrela na Annu. „Radšej sa pozri, kadiaľ prechádzame.“
„Vari nevieš, že kraj nepoznám? Budeš sa musieť rozhliadnuť sama,“ odhrnula záves, ktorý im bránil vo výhľade, a Júlia sa vyklonila.
„Pozri! Práve prichádzame k mestečku St. Die.“
Anne sa naskytol utešený pohľad na mesto rozprestierajúce sa priamo pod nimi. Zdalo sa jej maličké a veľmi tiché.
„Pôjdeme cezeň?“ otočila sa k Júlii.
„Nie, ale prejdeme povedľa. Do Vosges to už nie je ďaleko.“
„Škoda. Vyzerá, že je to pekné mestečko. Rada by som ho videla zblízka,“ hľadela smerom k mestu, neďaleko sa pod stromom pásla krava a okolo kostolnej veže krúžil kŕdeľ lastovičiek.
„Hľa, keď sa dobre zahľadíš, uvidíš rieku. Prejdeme ponad ňu a budeme na vosgeskom panstve,“ ukazovala jej Júlia. „Odtiaľ je už len na skok do hradu.“
Mala pravdu. O chvíľu sa priblížili k rieke, cez ktorú viedol starý drevený most. Sprievod prešiel ponad ňu a strmou zákrutou popod horu, keď ho odrazu Anna zbadala.
Hrad sa týčil vysoko nad krajinou a lúče slnka sa odrážali v ligotavej zbroji vojakov postávajúcich na stráži. Bol postavený tak, aby vzbudzoval bázeň, ochranu, no i hrozbu zároveň. Slúžil ako opevnený dom šľachtica, ktorý keby ešte žil, vládol by ešte dlhé roky z jeho bezpečia. Pod hradbami s ochodzou, na ktorých viali smútočné čierne vlajky, sa rozprestieralo mesto, ku ktorému sa práve blížili. Anna videla ľudí pri každodenných povinnostiach. Ich tváre však boli len akousi maskou bez úsmevu a radosti.
Určite všetku tú krásu, čo vidím ja, oni ani nevnímajú, pomyslela si trpko a utiahla sa do ústrania.
„Je tu akosi smutno,“ šepla.
„A čuduješ sa? Veď im práve zomrel pán. Určite majú strach z toho, čo bude ďalej.“
„Ja viem, nemyslela som to tak.“
„Poznám ťa a dobre viem, že nie,“ Júlia sa dotkla jej ruky a vzala ju do dlaní. „Budeš sa musieť tváriť dôstojne a vážne, lebo sa tu zíde mnoho významných ľudí. Sprav na nich dobrý dojem, aby bol tvoj otec spokojný,“ vravela vážne.
„Nemaj strach! Dobre viem, čo sa patrí. Nikdy nezabúdam na dobré spôsoby. Som predsa dáma!“ Anna sa jemne usmiala a žmurkla na ňu.
Priblížili sa k obrovskej hradnej bráne, keď na nich zo strážnice zakričal mladý vojak. Chcel vedieť, kto prichádza.
Gróf de Moselle kývol smerom k mužovi, ktorý stál po jeho pravej strane. Pán Olivier de Lorenzo, herold, ktorého Henrich zamestnával, postúpil dopredu a zaklonil hlavu. Vedel, že jeho povinnosťou je reprezentovať svojho pána.
„Urodzený gróf de Moselle so sprievodom,“ predniesol so všetkou vážnosťou a zmĺkol.
Spoza hradieb sa vynorila známa tvár veliteľa de Roussay a hľadela smerom k nim. Jeho pohľad sa stretol s Henrichovými očami.
„Otvorte bránu!“ skríkol de Roussay. „A ty,“ obrátil sa k mladému strážcovi, „dobre sa nauč rozoznávať priateľov a známych pánov, u ktorých slúžiš!“
Ohromná brána sa pomaly so škripotom otvárala a sprievod sa pohol vpred. Vstúpili do opevnených priestorov hradu a postáli na kamennom dolnom nádvorí, v blízkosti týčiaceho sa bergfritu.
Pán de Roussay podišiel k nim a prehovoril, dívajúc sa na Henricha: „Dovoľte mi privítať vás i váš sprievod na vosgeskom hrade, pane. Bude mi cťou sprevádzať vás. Nasledujte ma, prosím,“ kývol rukou k ďalšej bráne a vykročil vpred.
„Pravdaže,“ ozval sa Henrich a fľochol naňho. „Rád by som čo najskôr prejavil sústrasť smútiacej rodine.“
„Ale iste, pane! Vediem vás priamo k nim. Môžete sa s nimi stretnúť v hlavnej sále. Je tu už zopár hostí, a preto sa pani Beatrice rozhodla, že bude prijímať v nej. Ale nestojte tu a prejdite ďalej!“
Anna všetko pozorne sledovala. Príjemný vzhľad a autoritatívne správanie pána de Roussay urobilo na ňu dojem.
Prešli bránou stredného nádvoria popri okrúhlej bašte a sprievod sa zastavil. Pán de Moselle podišiel k nosidlám a podal Anne ruku: „Môžeš vyjsť. Sme na mieste!“
Vložila svoju ruku do otcovej dlane a zostúpila na dlažbu. Rozhliadla sa po nádvorí, po ktorom pobehovalo množstvo vojakov a sluhov. Jej pozornosť zaujala hlavná budova, ktorá stála v strede a bola obklopená vysokými múrmi a vežami. Bola to ohromná mohutná stavba s hladkými múrmi a lomenými oblúkmi, vyzerajúca ako nedobytná pevnosť.
„Anna,“ ozval sa pán de Moselle. „Predstavujem ti veliteľa vosgeského hradu, pána Jeana de Roussay!“
Uprela na veliteľa zvedavý pohľad. Skláňal sa pred ňou v hlbokej poklone. Keď sa vystrel, hnedé oči tridsaťsedemročného sympatického muža sa skrížili so zelenými očami mladej dievčiny, a vtedy uzrela, že jej úsmev mu vyrazil dych.
„Teší ma, že vás spoznávam, pane,“ šepla. „Je mi ľúto, že sa stretávame za takých smutných okolností…“
„Slečna, okolnosti, ktoré majú za následok toto stretnutie, sa ma hlboko dotýkajú. Dovolím si však povedať, že pohľad na vás mi aspoň na chvíľu dovolil zabudnúť.“
„A to má byť čo!“ zreval Henrich. „Dovoľujete si dvoriť mojej dcére, pričom ja tu stojím a počúvam?!“ soptil celý červený od jedu.
„Prepáčte, pane! Nechcel som vás uraziť, ani slečne dvoriť. Preukázal som len česť kráse. Teraz však budem rád, keď prejdete ďalej,“ odvetil, nevšímjúc si jeho zlostný pohľad.
Nebojácny veliteľ sa vydal k Citadele a pánovi de Moselle nezostalo nič iné, ako sa pohnúť za ním.
Anna so sklopenými očami a s rumencom na lícach nasledovala otca, ktorý ju ťahal za sebou, a Júlia idúca povedľa nej nespokojne šomrala: „To nemal! Nahneval pána! Mal byť radšej ticho, úbohý veliteľ!“
„Prestaň,“ zasyčala Anna a otočila sa k nej: „Chceš ho vari ešte viac rozzúriť? Ak nie, tak radšej čuš!“
Prešli bránou hlavnej budovy a ocitli sa na vnútornom nádvorí. Po jeho pravej strane sa rozprestierala rozsiahla okrasná záhrada s množstvom kvitnúcich kvetov, ktoré boli pýchou staručkého záhradníka. Naľavo od nej stál veterný mlyn.
„Vzadu, za Citadelou, stoja hospodárske budovy,“ ukazoval veliteľ. „Sú tu sýpky, v ktorých uskladňujeme obilie na zimu pre všetkých obyvateľov mesta a hradu. Pán Nicolas trval vždy na tom, aby boli plné. Vravieval, že nikdy nemôžeme vedieť, kedy ich budeme potrebovať. Aj studne dal vykopať dve. Jedna, ako ste si mohli všimnúť, je na dolnom nádvorí a druhá je zo zadnej strany, pri budovách pre služobníctvo,“ ukázal pred seba.
„Máte to tu veľmi pekné, pane,“ nesmelo, ale s úsmevom riekla Anna.
„Som rád, že sa vám tu páči, slečna.“
Henrich s pohľadom upretým na Roussayov chrbát by ho bol najradšej udrel. Niktoš, rozťahuje sa tu, akoby mu to tu patrilo! Veď uvidí! dušoval sa. Nebude sa tu už dlho rozdrapovať! Jeho myšlienky sa pretrhli práve vo chvíli, keď vchádzali vstupnými dverami dovnútra rozľahlej budovy.
Vstúpili do dvorany, ktorej stredom sa vinulo točité schodisko a podopierali ho zväzkové piliere. Pán de Roussay sa obrátil k Júlii a ukázal na jedny z dverí po ľavej strane.
„Tam je kuchyňa. Choď a povedz, že ťa posielam. Oddýchni si, a keď ťa slečna bude potrebovať, dám ťa zavolať.“
„Ďakujem vám, pane,“ usmiala sa Júlia. Stisla Anne ruku a vykročila smerom, ktorý jej ukázal.
„Nech sa páči, panstvo. Prejdeme schodiskom do hlavnej sály. Uvediem vás a potom prikážem, aby sa postarali o váš sprievod,“ veliteľ kývol Anne, Henrichovi, Olivierovi a pohol sa k schodom.
Anna nasledovala pána de Roussay a vstúpila do rozľahlej sály. Oproti nej vsadené farebné okenné tably, obklopené oválnymi výklenkami, osvetľovali miestnosť jasným denným svetlom. Vysoké biele steny i strop boli pomaľované farebnými mytologickými výjavmi, aké dovtedy nevidela. Kamennú dlážku pokrýval červený koberec s čiernymi vzormi. Po bokoch miestnosti stála i sedela šľachta rozličného postavenia. Pozerali na ňu a pyšné, povýšenecké dámy si ju závistlivo premeriavali. Boli tu starší i mladší muži s pestovanými tvárami a s meravo upriameným pohľadom, ako i starci so zvädnutými zvráskavenými lícami a s kalným zrakom. Uvidela však aj dobromyseľného tučniaka, ktorý sa na nich usmieval, a tak mu úsmev opätovala.
Pán de Roussay podišiel k nej, ponúkol jej rameno a zašepkal: „Nebojte sa ich, Anna. Oprite sa o moje rameno a uvidíte, že ten ostych vás o chvíľu prejde!“
Bola mu vďačná za povzbudivé slová. Vykročila po jeho boku k najväčšej skupine ľudí, ktorá sa pomaly rozostupovala. Hrdo zdvihla hlavu a odvážne sa zadívala na mužov, očividne spokojných samých so sebou, rozmaznaných životom, i na ctižiadostivcov s hrozivo naježenými obrvami. Pôvabne zdravila úklonom na jednu i druhú stranu všetkých, ktorí ju poklonou zdravili.
Na konci miestnosti pod modrým baldachýnom, vo vysokom kresle, sedela asi tridsaťročná pekná žena v čiernych šatách. Okrúhlu tvár jej nelemoval ani jediný vlas. Všetky mala skryté pod vysokým čiernym henninom. Z jej priameho držania tela bolo Anne jasné, že statočne znáša údery osudu. Nebovomodré oči sa so záujmom dívali na tých, čo k nej pristupovali. Pri nohách mladej ženy sedelo tmavovlasé modrooké dieťa. Chlapča sa tvárilo dôležito a veľmi vážne.
Pán de Roussay postál, uviedol ich a ona sa pomaly skláňala v úctivej poklone.
„Milostivá pani Beatrice, pán Filip, pán André! Dovoľujem si vám ohlásiť grófa Henricha de Moselle s dcérou, slečnou Annou de Moselle, v sprievode pána Oliviera de Lorenzo,“ odstúpil a uklonil sa.
Po doznení veliteľových slov Anna pôvabne zodvihla hlavu a v tom momente sa jej jasné, žiarivé oči stretli s prekvapeným jantárovým pohľadom urasteného, mladého muža, odetého do lesklej čiernej tuniky s ozdobným vyšívaním, pod ktorou sa črtalo jeho mužné telo. Vlasy, ktoré mal nad ušami zostrihané nakrátko, mu pri dotyku slnečných lúčov žiarili teplým svetlohnedým odtieňom. Zrak jej zastal na bezbradej peknej a hrdej tvári, ktorá sa na ňu usmievala. Pomyslela si, že by sa už mala pozrieť aj na niekoho iného. Tak ju však očaril, že nemohla od neho odtrhnúť oči a jej plné pery mu opätovali úsmev. Akoby zo sna sa preniesla do skutočnosti, keď začula otcov hlas.
„Milostivá pani, skláňam sa pred vami s ľútosťou v srdci, aby som vám vyjadril, že bolesť, ktorá vás tak hlboko zasiahla, doľahla až k nám, keď sme sa dozvedeli, aká veľká strata zasiahla vašu rodinu. Prijmite odo mňa prejav tej najúprimnejšej sústrasti,“ povedal a skloniac sa v úctivej poklone, zjavne bol so sebou spokojný.
„Pani barónka, vážení páni,“ ozvala sa Anna, „je mi veľmi ľúto, akú bolesť prežívate a ľutujem, že som nemala možnosť spoznať milostivého pána de Vosges skôr a prejaviť mu svoju úctu za lepších okolností,“ predniesla úctivo.
Filip po Anniných slovách vstal a očarený jej zjavom sa pohol k nim. Pocítila, ako sa jej prudko rozbúchalo srdce.
Henrich so záľubou hľadel na Beatrice, ktorá však jeho pohľad neopätovala a všetku svoju pozornosť venovala Anne.
Len André sa tváril tak, akoby mu všetci v sále boli ľahostajní. To, čo sa nepodarilo ľuďom, podarilo sa dvom hrdličkám, ktoré na rímse obloka zaujali jeho pozornosť.
„Veľavážený pane, slečna de Moselle,“ Filip sa mierne uklonil, podíduc k nim. „Ja i moja rodina vám ďakujeme za prejav úcty. Prijmite i so všetkými prítomnými naše pozvanie k stolu a prejdite, prosím, do vedľajšej sály,“ povedal a vzápätí svoju pozornosť venoval aj ostatným hosťom.
Beatrice vstala a prijala od Henricha ponúkanú ruku, ktorú nemohla odmietnuť.
„André!“ otočila sa a zvolala na chlapca jemným hlasom. „Poď už od toho obloka, prosím, a pripoj sa k nám.“
Pán de Roussay videl, že chlapča sa k nej s radosťou rozbehlo. Odrazu ho však zaujalo čosi iné…
Všimol si usmiateho Filipa vystierajúceho k Anne ruku. Ona mu ju s úsmevom podala a mladý muž jej ju vrúcne pobozkal. To všetko videl pán de Roussay, keď mu hostia idúci vedľa neho uvoľnili výhľad. Ako na nich pozeral, premkla ho zlá predtucha.
Toto sa dobre neskončí, pomyslel si trpko a pomaly sa pobral k ostatným.
