Izabela. Láskou spútaní
Prečítajte si úryvok z historickej romance Izabela. Láskou spútaní, ktorá má podľa prvých ohlasov potenciál stať sa slovenským bestsellerom. Ponorte sa do príbehu, ktorý je plný lásky, romantiky, dobrodružstiev a intríg odohrávajúci sa v 15.storočí vo Francúzsku. Sledujete osudy nádhernej Izabely, ktorú osud nešetrí, no ona tvrdohlavo ide za svojím šťastím…
Izabela. Láskou spútaní – 4. úryvok
Prebudila ju prudká bolesť, ktorá jej driapala celé vnútro. Počula kričať svoj hlas, ale nerozumela, čo vraví. Otvorila oči a vo svetle sviec, ktoré osvetľovali miestnosť, videla pobehovať Júliu.
„Júlia!“ zvolala, no vtom jej telo zasiahla nová vlna bolesti.
„Anna…“ pestúnka sa nad ňu sklonila a utierala jej spotenú tvár. „Počuješ ma? Pozri sa na mňa!“
Poslúchla a snažila sa prehovoriť: „Čo sa to so mnou stalo? Umieram?“
„Nie, moja! Neumieraš. To len dieťa prichádza na svet o niečo skôr. Musíš byť silná a pomôcť mi. Rozumieš, čo ti hovorím?“
Slabo prikývla a zmrštila tvár, keď bolesť opäť prešla jej telom. Dieťa? Budem mať dieťa…
„Júlia, pomôž mi… prosím…“
„Keď ti poviem, musíš silne potlačiť. Uvidíš, že nám to spolu pôjde a nebude to už ani dlho trvať.“
„Neviem, či budem vládať.“
„Teraz!“ skríkla Júlia, keď bolesť nanovo poznačila Anninu tvár.
Poslúchla pestúnku, ktorá sa o ňu po celý život s láskou starala, a silno zatlačila. Myšlienky sústredila už len na to, ako bude držať svoje dieťa v náručí. Vydýchla a cítila, že po krátkej prestávke prichádza bolesť znova. Ešte väčšia a horšia ako predtým. Hodiny strávené v jej pazúroch pripadali mladej žene nekonečné.
„Vydrž! Musíš sa viac snažiť!“ prikazovala Júlia a stískala jej ruku.
„Už nevládzem… nemôžem,“ stonala
„Len to skús! O chvíľu to prejde, uvidíš! No tak, už ho vidím.“
Nadýchla sa, zastavila dych a z posledných síl sa snažila zatlačiť. Krik, ktorý jej pritom vychádzal z hrdla, splynul s plačom dieťaťa a ona si od úľavy vydýchla.
„Pozri, moja,“ usmievala sa Júlia. Máš dieťatko… nádherné dievčatko! Teraz malú umyjem a podám ti ju, dobre? Ako sa bude volať?“ spýtala sa zvedavo.
Anna sa zamyslela a o chvíľu zašepkala: „Izabela. To meno sa určite bude páčiť i Filipovi,“ usmiala sa nesmelo a potom jej tvárou prešla vlna bolesti. „Niéé! Och… Bože, niéé! Filip…!“ Jej krik sa rozľahol miestnosťou a bol ešte zúfalejší ako ten, ktorý vydávala predtým. Bol to rev raneného zvieraťa. Júlii sa od strachu zježili vlasy na krku, a keď ho začuli stráže na hradbách, bojazlivo sa prežehnali.
Henrich vtrhol do izby. Videl na posteli zmietajúcu sa Annu, a tak postál a mlčky ju pozoroval. Pri hlasnom škripote dverí sa Anna strhla. Nešťastný pohľad uprela do otcových očí a jej strhanú tvár premkla toľká nenávisť, až Henrich mimovoľne cúvol.
„Ty vrah!“ kričala. „Nenávidím ťa! Buď navždy prekliaty! Nech…“ ďalej už nevládala. Z pier jej už nevyšlo ani slovo, len oči blčiace nenávisťou hľadeli na toho, ktorého nazývala svojím otcom. Chcela sa pohnúť, no nemohla. A keď uvidela, ako sa k nej rozbehla Júlia, zahalila ju temnota a ona sa stúlila do jej mäkkého objatia.
Henrich ako v tranze prikročil k posteli.
„Je mŕtva?“ obrátil sa k Júlii.
„Vďakabohu nie. Len zamdlela. Je vyčerpaná. Musím…“
„Počúvaj,“ zdrapil ju za ruku a pritiahol k sebe. „A počúvaj veľmi dobre, ty bosorka! Máš rada toho svojho starého a už na nič nesúceho otca, je tak?“
„Samozrejme, pane. Mám ho veľmi rada. Veď mám iba jeho.“ Triasla sa.
„Keď ho máš tak veľmi rada, ako vravíš, iste by si nechcela, aby sa mu prihodilo niečo zlé! Chcem, aby si teraz vzala toho pankharta a zbavila sa ho tak, aby o tom nik nevedel. Rozumieš, čo ti vravím?!“
Júlii sa vytratila krv z tváre a doširoka otvorené oči pozerali na pána de Moselle.
„Ale, pane, ako by som mohla?! Veď je to vaše vnúča, Annino dieťatko. Mám ju chrániť a nie jej ubližovať! Však by sa z toho chuderka pomiatla. To nemôžem dopustiť, pane!“ Hodila sa pred ním na kolená a spínala k Henrichovi ruky i s dieťaťom. „Len sa pozrite… je to vaša krv! A aká je krásna,“ usmiala sa cez slzy. „Určite si ju aj vy obľúbite.“
„Buď ticho, ty hlupaňa!“ osopil sa na ňu. „Nezaujíma ma, čo s tým deckom spravíš! Buď ty, alebo niekto iný. Vyber si však! Keď to budeš ty, zachrániš si otca. Ak však niekto iný, zomrie!“
Hľadela na pána ticho, s nemou prosbou v očiach. Po lícach sa jej kotúľali veľké slzy a padali na dieťatko v jej náručí.
„Dobre teda! Ako chceš. Vybrala si si. Vidím, že si stále rovnaká hlupaňa, ako si bola,“ otočil sa a odchádzal. „Myslím, že sa už s drahým oteckom nestihneš ani rozlúčiť,“ povedal ironicky, až mu myklo kútikmi úst a chytil kľučku na dverách.
„Počkajte, pane!“ zvolala a vstala. „Urobím, čo chcete. Ale ako… a čo poviem Anne, keď sa preberie?“
„To nechaj na mňa. Ja jej to už nejako vysvetlím! Teraz choď a sprav, čo som ti prikázal. Keď sa vrátiš a splníš, čo som ti uložil, vyhľadaj ma!“ riekol – a už ho nebolo.
Júlia sa zahľadela na spiace dievčatko a pohladkala ho po líčku.
„Och…, Izabela. Nespoznáš matku, no prisahám, že nezomrieš. To ti sľubujem!“
Položila spiace dieťatko do košíka, prikryla ho obrúskom a otočila sa na odchod. No kým vyšla z komnaty, pristavila sa pohľadom na portréte panej, ktorej pred mnohými rokmi sľúbila vernosť a zašepkala: „Odpusť mi, Francesca, ale nemôžem inak. Ja viem, že to pochopíš. Ty najlepšie vieš, ako vždy splnil to, čo povedal. Prepáč mi, prosím, že som ťa tak sklamala!“ Poláskala obraz pohľadom a ťažkým krokom vyšla z komnaty.
Prešla nádvorím a vydala sa k hradnej bráne. Tma už pokročila, a tak pridala do kroku.
„Kam si sa vybrala v takúto neskorú hodinu, Júlia? Vari je málo súcich chlapov na hrade, keď si sa rozhodla hľadať ich za múrmi?“ podpichoval ju strážnik a druhý sa pritom veselo rehotal.
„Čušte, hlupáci, a rýchlo otvárajte bránu! Pán ma poslal v súrnej veci. Vari nechcete skúšať jeho trpezlivosť alebo áno?!“
„Dobre, dobre. Aká si len podráždená. Človek si už ani zašpásovať nemôže! Veď to si mohla hneď povedať, že ťa pán posiela.“
„Však ste mi nedali príležitosť,“ zacerila sa. Vyšla bránou a vykročila k mestečku, ktoré sa rozprestieralo v podhradí. Chcela to vybaviť rýchlo, aby pán nič netušil. Ráno, keď bola s bielizňou pri rieke, všimla si menší sprievod, ktorý smeroval k mestu. Muž, čo ich viedol – akiste to boli obchodníci – sa pri nej pristavil a pýtal sa, kde je hostinec. Ukázala cestu tomu milému mužovi, ktorý vzbudil u nej dobrý dojem.
Teraz musela splniť pánovo želanie – vyhľadá teda toho obchodníka, rozhodla sa. Prechádzala tmavými uličkami a pri kostole zabočila doprava. S úľavou si vydýchla, keď zbadala, že v dolnej izbe hostinca sa ešte svieti.
„Dobre, že ešte nespia,“ zahundrala. Podišla k malému obloku a nakukla dnu. Pred plápolajúcim kozubom sedela pestrá spoločnosť, okolo ktorej sa zvŕtal Joachim so svojou ženou. Pobehovalo tam aj chlapča, mocujúce sa s krčahom vína. Zahľadela sa na skupinu ľudí a za vrchstolom zbadala muža, ktorého hľadala. Zavalitý, s prešedivenými vlasmi, i keď mal len čosi nad tridsať rokov, v tmavom súkennom odeve vyzeral ako veselá kopa, ktorá sa zabáva v príjemnej spoločnosti.
Júlia tuho premýšľala, ako ho upozorniť na svoju prítomnosť, aby to nik iný nepostrehol. Dieťa sa prebralo a začalo plakať. Rýchlo si pritisla košík k telu a rozbehla sa o kúsok opodiaľ, aby ho nik nezačul. Vybrala Izabelu z košíka, jednou rukou ju pohojdávala v náručí a druhou sa snažila dostať k jej ústočkám, dávajúc dieťatku trocha medu. Dievčatko hltavo vcuclo Júliin malíček a spokojne salo. Chvíľku počkala a zanedlho opäť ponorila prst do mištičky s medom. Zopakovala to ešte niekoľko ráz, a keď videla, že Izabela zaspala s jej prstom v ústach, opatrne, aby ju nezobudila, ruku odtiahla. „Ešteže som zobrala tú trošku medu,“ zašepkala. Vložila dieťa do košíka a pohla sa k hostincu. Práve vtedy sa otvorili dvere a na ulicu vybehlo chlapča. Oboma rukami držalo veľké vedro a pred hostincom z neho vylialo špinavú vodu.
„Hej, ty!“ zvolala Júlia.
Keď dieťa začulo jej hlas, zľaklo sa a vedro mu vypadlo z rúk.
„Neboj sa, nič ti neurobím. Potrebovala by som od teba pomoc. Zaplatím ti! Pomôžeš mi?“ Stála v tme, chlapec ju nemohol vidieť.
„Čo mi dáš?“ ozval sa.
„Dám ti zlatý peniaz, ak teraz pôjdeš dnu a opatrne – tak aby si to nik nevšimol – podídeš k tomu mladému tučnému pánovi v čiernom a povieš mu, že sa s ním chcem stretnúť. Ale nikto o tom nesmie vedieť!“
„Dobre, len mi daj ten peniaz!“ Chlapec podišiel k nej a netrpezlivo natiahol k Júlii ruku.
Otvorila mešec prichytený pod plášťom a vytiahla z neho mincu. Dotkla sa jeho dlane a vložila ho do nej. No skôr ako ju stihol odtiahnuť, zadržala ho a zasyčala: „Budem sa dívať cez oblok. Daj si pozor, aby si niečo nepokazil, lebo ak to nevyjde, nemám čo stratiť! Vojdem dnu, budeš mi musieť peniaz vrátiť a ešte ťa aj vyšticujem. Rozumel si mi?“ zatriasla ním a potom ho pustila.
„Áno, prosím! Dám si pozor,“ povedal a už ho nebolo.
Júlia zostala na mieste a pozorne sledovala dvere, pripravená zmiznúť, keby sa objavil niekto iný. Po chvíľke sa vráta otvorili a vo svetle, ktoré vychádzalo z miestnosti, uvidela stáť muža v čiernom.
Cudzinec za sebou zavrel dvere a v tme pátral po človeku, ktorý naňho čakal.
„Hej, pane! Stojím rovno pred vami. Poďte prosím bližšie a nemajte strach. Neublížim vám,“ zvolala Júlia.
„Prečo nejdete ku mne vy? Kto ste, dočerta, a čo odo mňa chcete? Veď vás ani nepoznám!“
„Nemôžete ma poznať, i keď sme sa už stretli. A bližšie vás volám preto, lebo je tu väčšia tma a nechcem, aby nás spolu videli!“
Mladý kupec sa dal presvedčiť a podišiel až k Júlii. Keď už bol skoro pri nej, zastavil ho jej hlas.
„Viem, že sa vám zdá byť čudné, že ste tu teraz so mnou. Myslím však, že ste dobrý človek, a preto som sa rozhodla požiadať vás o pomoc, ktorú veľmi potrebujem!“
„Ale…“
„Pssst, neprerušujte ma, prosím,“ dotkla sa jeho rukáva a potom rýchlo odtiahla ruku.
„Záleží len na vás, pane… od toho, ako sa rozhodnete, závisí ľudský život! V tomto košíku mám novorodenca, ktorého odsúdili na smrť a mňa ustanovili za jeho kata! Spomenula som si však na vás, a preto som teraz tu, aby som sa opýtala, či by ste sa tohto človiečika neujali. Keď poviete nie, budem musieť splniť to, čo mi prikázali, lebo nepoznám iného človeka, na ktorého by som sa v tejto záležitosti mohla obrátiť,“ so smútkom v hlase vyjavila hrôzu, ktorou ju poveril pán de Moselle, a potom v úctivej prosbe pokľakla.
„Ešte nikdy som nemal na starosti dieťa. Ale ak je pravda, čo si mi povedala, vyhoviem tvojej prosbe. Neviem však, ako to vysvetlím ostatným v hostinci.“
„Povedzte im, že na prechádzke popri rieke ste začuli detský plač a uvideli ste, ako sa po hladine vo vydlabanom kuse dreva plaví dieťa…“
„To nie je zlý nápad. Kto by sa už v dnešných časoch čudoval znásilnenej žene, ktorá nechce na svoju potupu hľadieť ešte aj cez dorastajúce dieťa? Ukáž teda… podaj mi ho!“ Vystrel k nej ruky.
Júlia sa nahla, podala mu košík a on opatrne vybral dieťa a pritiahol si ho k sebe.
„Je to dievčatko či chlapec?" spýtal sa.
„Dievčatko, pane! Matka jej dala meno Izabela, ale ešte nie je pokrstená,“ zašepkala precítene.
„Nič to. Ja sa o všetko postarám! Bude mi ako dcéra a ponechám jej meno, ktoré je dala matka.“
Júlia sa zohla a kým sa kupec stihol spamätať, bozkala mu ruku.
„Ste dobrý človek, pane. Nech vám to náš Pán vynahradí! Nemám toho veľa, no prijmite odo mňa aspoň túto malú pozornosť na výdavky, ktoré budete mať s malou,“ rýchlo mu vtisla do ruky niečo teplé a tvrdé, vstala a bežala preč.
„Počkajte, veď ani neviem, ako sa voláte a kto ste!“
„To vám nesmiem povedať! Veď ani ja nechcem vedieť vaše meno. Zbohom, pane!“
„Volám sa Roland… Počujete?! Roland! A nie som Francúz…“ Jeho slová sa strácali v tme, ale už nezačul hlas ženy, o ktorej nevedel vôbec nič.
Rozhodol sa, že zájde radšej dnu a vyrozpráva svojim spoločníkom vymyslenú príhodu. Keď vošiel do hostinca s dieťaťom v náručí, prítomní stíchli a čakali, čo im povie. Zdalo sa mu, že uverili tomu, čo im povedal. Všetci krútili hlavami, keď vravel, že sa o dievčatko postará, a hostinská sa rozcítene rozplakala. Len jeden človek bol mĺkvy a zvláštne naňho pozeral. Bol to Fridrich, Rolandov švagor a spoločník v obchode.
„Myslím, že je čas ísť spať,“ povedal Fridrich. „Zajtra zavčasu odchádzame!“ Dvíhal sa na odchod. Keď prechádzal okolo švagra, zahundral: „Som len zvedavý, ako sa o to dieťa postaráš, keď si stále na cestách. No… a že ti ostatní uverili, to neznamená, že som ti uveril i ja!“ zašomral urazene a odišiel preč.
Roland sa usmial.
„Je čas ísť spať, priatelia. Dobrú noc!“ Otočil sa k hostinskej a povedal: „Budem vám povďačný, keď mi do izby prinesiete krčah kozieho mlieka,“ poprosil ju a vyšiel po schodoch. Vošiel do izby, položil dieťa na posteľ a vybral predmet, ktorý mu dala neznáma. V jeho roztiahnutej dlani sa vo svetle sliepňavých sviec zajagal prekrásny drahocenný kríž.
„Fíha, to je poklad!“ vzdychol a ohúrene sa naň díval. „Za to by sa dalo nakúpiť toľko vecí. Och! Čo to len vymýšľam? Nikdy ho nepredám! Keď toto moje dievčatko vyrastie, tak jej ho darujem a poviem… Čo jej vlastne poviem? Kto bola tá žena?! Viem, že jej hlas som už niekde počul…“
Vtom si Roland spomenul na dnešné ráno. Tá žena s bielizňou pri rieke, ktorej sa spytoval na hostinec v meste. Bola to ona, tá, čo mu tak ochotne poradila.
Júlia stúpala do strmého kopca, chodníčkom, ktorý viedol k hradnej bráne. Dúfala, že pán de Moselle jej uverí, keď mu povie, že dieťa utopila. Bola rada, že sa jej podarilo zachrániť otcov život. Hrozila sa však stretnutia s Annou. Ale kdesi vnútri cítila, že o dieťatko bude dobre postarané. Podišla k bráne a práve sa chystala zabúchať, no zabránila jej v tom čiasi pevná ruka.
„Pssst, buď ticho, Júlia!“ povedal neznámy.
„Bože, ale som sa zľakla, Jakob. Ty starý blázon!“ vydýchla si úľavou. „Čo tu robíš?“
Staručký koniar ňou zatriasol. „Júlia, prestaň rečniť a počúvaj ma! Nesmieš prejsť bránou do hradu! Počul som rozhovor strážcov, ktorí medzi sebou vraveli, že im pán prikázal, aby ťa okamžite chytili a zavreli do kobky pod strážnicou! Vieš, čo to znamená? Neviem, čím si sa previnila, ale zdá sa mi, že z kobky sa už živá nikdy nedostaneš! Nesmieš vkročiť do hradu!“
„Ale čo to vravíš, Jakob? A kam by som šla? Vieš dobre, že toto je môj domov. Mám tu predsa otca… Annu.“
„Je mi ľúto, Júlia, ale zostala si sama. Tvoj otec je mŕtvy! Na nádvorí bol veľký zhon, keď sa to ľudia dozvedeli. Nešťastný Lanoy sa vybral skontrolovať strážcov na hradby, keď sa mu pošmykla noha a zrútil sa dolu. Počul som, ako to vravel jeden z ozbrojencov, a ten to všetko videl. Nemáš tu už čo robiť. Choď a zachráň si život!“ Koniar pohladil Júliu po líci a zmizol v tme.
Pestúnka zostala stáť ako prikovaná. Vedela, že všetko, čo spravila, bolo zbytočné. Nezachránila otca, zradila Agnès, ublížila Anne a dieťa obrala o matku. Neostávalo jej nič iné, len sa otočiť a odísť. Ale kam? Vtom si spomenula na Jeana de Roussay a už vedela, čo spraví. „Áno, pôjdem do Vosges! Tam ma istotne prijmú a vypočujú. Všetko im poviem a pokúsim sa pomôcť aj Anne! Teraz sa vrátim do hostinca a vyhľadám muža, ktorému som zverila Izabelu. Mám sa s ňou predsa kam uchýliť! Pán de Roussay je dobrý človek, a keď sa dozvie, že nesiem Filipovo dieťa, iste nás neodmietne,“ zaumienila si a pridala do kroku.
Myslela na to, ako dá všetko do poriadku. Nepočula, ako sa za jej chrbtom otvorila hradná brána. Keď však začula dupot konských kopýt, pochopila, že všetko je stratené. Nemala sa kam ukryť, a tak zostala stáť. Videla jazdca s mečom v ruke, ktorý sa rútil k nej. Cítila ešte, ako jej prešla hruďou ostrá bolesť, ako ju zdrapili jeho ruky, a keď ju vsotili do studenej vody, ešte stále žila. Skôr ako sa chladná hladina nad ňou navždy zavrela, spomenula si na otca a Francescu… veď už nie sú tak ďaleko.