Izabela. Láskou spútaní
Prečítajte si úryvok z historickej romance Izabela. Láskou spútaní, ktorá má podľa prvých ohlasov potenciál stať sa slovenským bestsellerom. Ponorte sa do príbehu, ktorý je plný lásky, romantiky, dobrodružstiev a intríg odohrávajúci sa v 15.storočí vo Francúzsku. Sledujete osudy nádhernej Izabely, ktorú osud nešetrí, no ona tvrdohlavo ide za svojím šťastím…
Izabela. Láskou spútaní – 5. úryvok
3.
Navždy stratená
Prebudili ju ostré slnečné lúče, láskajúce jej tvár. Otvorila oči a odvrátila hlavu od okna, ktoré dovolilo slnku vyrušiť ju zo sladkých snov. Mladá slúžka, ktorá sedela pri jej lôžku vyskočila a rozbehla sa k dverám, keď videla, že sa Anna prebrala.
O chvíľu vstúpil do jej izby Henrich a s ironickým úškľabkom sa na ňu zadíval.
„Konečne si sa rozhodla vstúpiť medzi živých, Anna! Som tomu veľmi rád, lebo keď som pred týždňom posielal po tvojho nastávajúceho, obával som sa, že do svadby ani neprídeš k sebe! No vidím, že si dobrá dcéra, nesklamala si ma! Si ešte krajšia ako predtým. Ten dvojtýždňový spánok ti veľmi prospel. Bude z teba nádherná nevesta, drahá!“
„Nikdy sa nevydám za Huga de Seine!“ zasyčala Anna. „Nemôžete ma k tomu donútiť! A teraz odíďte, chcem vidieť Júliu a svoju dcéru!“ skríkla.
„Nevrieskaj, ty nevďačnica!“ priskočil k nej. „A dobre počúvaj, čo ti poviem, lebo to poviem len raz. Dnes príde gróf Hugo, za ktorého sa o dva dni vydáš, ak chceš ešte niekedy uvidieť to svoje decko! Lebo vedz, drahá moja, že v tejto chvíli sa na hrade nezdržiava… poslal som ho aj s Júliou preč!“
Anna s naširoko otvorenými očami hľadela na otca a nemohla uveriť tomu, čo vravel. Ale určite to myslí vážne, pomyslela si. Veď ho dobre poznala.
„Keď všetko pôjde tak, ako si predstavujem, sľubujem ti, že po sobáši sa vrátia a budete sa môcť stretnúť ešte predtým, ako odtiaľto odídeš. Postarám sa o ňu, kým si budeš užívať nádherný život v kruhu vznešenej spoločnosti. Vždy, keď sa rozhodneš navštíviť svoj domov, budeš môcť pobudnúť so svojou dcérou tak, aby sa o tom nik nedozvedel! Preto si teraz dobre premysli, čo mi odpovieš. Dávam ti na výber: Svadba a dieťa – alebo život v samote, zavretá navždy vo veži! Ako sa rozhodneš?“ spýtal sa a pozoroval ju prižmúrenými očami.
„Ste netvor a nie môj otec, pane,“ vyjachtala Anna. „Splním váš príkaz a vydám sa, lebo nemám na výber. Ale vedzte, že to robím len kvôli svojmu dieťaťu! Moja nenávisť k vám bude vo mne rásť zo dňa na deň, až kým ju smrť nezlomí! A teraz zmiznite! Nechcem vás až do sobáša vidieť,“ odvetila a odvrátila od neho pohľad.
Henrich sa s rozradostenou tvárou otočil na odchod. Bol veľmi spokojný. Všetko vychádzalo tak, ako chcel.
„Nič to, že ma teraz nenávidíš. Viem, že raz mi budeš vďačná za to, ako som sa o teba postaral. Ešte si príliš mladá a nerozumieš tomu! Čas ukáže a dá za pravdu mojim slovám,“ rozjarene zanôtil a nechal ju samú.
Celé dva dni nevyšla zo svojej komnaty a len od slúžok sa dozvedela, že je všetko pripravené na sobáš i na jej odchod. Prezradili jej, že už zajtra, deň po sobáši, odíde z hradu do nového domova.
Zišla z postele. Zo štíhleho tela jej skĺzla jemná košeľa a vzápätí sa ponorila do horúcej vody rozvoniavajúcej zmesou bylín. Nechala sa umyť skúsenými rukami dvoch slúžok. Všetko prijímala bez slov, ani si poriadne neuvedomovala, čo sa s ňou robí.
Pri pohľade na ňu by sa zdalo, že si ani nevšimla, kedy ju natreli vonným olejom a obliekli do nádhernej fialovej róby z jemného batistu, zdobenej zlatými niťami. Husté zlatisté vlasy jej stočili nad ušami a pripli na ne hennin rovnakej farby ako šaty, ktorý mala prichytený stuhou pod bradou. Zapli jej náhrdelník z masívneho zlata – „dar od snúbenca“, zdobený množstvom drobných perál.
„Pozrite, pani, aká ste nádherná,“ obdivne zavzdychalo jedno z dievčat.
Anna sa strhla, s nevôľou sa naň pozrela a potom od neho odvrátila zrak. Rukou si upravila závoj spúšťajúci sa z vysokého špicatého henninu, prehodila si ho z ramena na chrbát – a ten sa jej s tichým šuchotom rozprestrel po šatách:
„Viem, že ste vykonali dobre svoju prácu. Teraz však už musím ísť, aby na mňa dlhšie nečakali,“ smutne zašepkala a vyšla z miestnosti.
„Videla si?“ spýtalo sa jedno z dievčat. „Ani sa na seba nepozrela, chuderka! Je z nej veľmi smutná nevesta!“
„Čuš! Chceš, aby ťa niekto začul?“ Striasla sa druhá. „Všetky máme svoj osud a ten jej nemôže byť horší, ako je ten náš!“
Vyšla na slnkom prežiarené nádvorie, kde ju už netrpezlivo čakal otec. Keď ju zbadal, vystrel k nej ruku a Anna sa s odporom o ňu oprela.
„Si prekrásna! Tvoj ženích bude nadšený, nemôže sa ťa už dočkať! Povedal som mu, že ťa smie vidieť až v deň sobáša, že tak si si to želala,“ vravel a viedol ju k hradnej kaplnke.
Anna veľmi rada chodievala do starej kaplnky, v ktorej visel obraz svätej Barbory, ochrankyne domov a miest pred požiarom a nepriateľskými strelami. Často sa sem utiekala, aby sa tu v tichosti modlila a rozjímala. Teraz, keď mala vstúpiť dovnútra, roztriasli sa jej nohy a musela chvíľu postáť.
„Prečo si zastala? Musíme ísť,“ zahundral Henrich. „Čaká nás plno hostí. Počuješ?!"
Anna s čudným pocitom vystavila tvár slnečným lúčom, ale namiesto teplého poláskania pocítila len chlad, ktorý sa rozlieval po jej tele. Napokon vykročila popri ňom a vstúpila do kaplnky, v ktorej ju chceli pochovať. Kráčala dlhou uličkou a hľadela rovno pred seba. Nevidela nikoho z tých, ktorí sa tu zišli vyobliekaní v slávnostných odevoch, okrášlení stovkami drahokamov. Nevidela, s akým úžasom na ňu hľadia a ako sa jej ukláňajú. Ale keď uzrela toho, ku ktorému sa blížila, jej srdce zmeravelo. Ešte aj neskôr, keď sa začal obrad a ona sa už na neho nedívala, mala pred sebou jeho nevzhľadnú tvár, pripomínajúcu vtáka s dlhým nosom, s vypúlenými očami, s vystupujúcimi lícnymi kosťami a s vráskami na čele. Najhoršie však boli jeho oči… Spaľovali ju čiernymi zrenicami a ona cítila, akoby sa na ňu díval sám diabol.
Po obrade, pri ktorom sľúbila, že ho bude poslúchať a ctiť si ho, držiac ju za ruku, odviedol si mladú ženu do slávnostne vyzdobenej sály na pripravenú hostinu.
„Sadnite si sem, moja drahá žena, aby som sa mohol dosýta vynadívať na vašu krásu, ktorá mi už od dnes patrí!“ Úlisne sa na ňu usmial a ponúkol jej miesto. „Hééj, lokaj! Sem s tým vínom!“ skríkol. Držiac čašu v rukách, otočil sa k vznešenej spoločnosti a vyžiadal si pozornosť.
Hudba zmĺkla a oči prítomných sa obrátili k nemu.
„Pripíjam na nášho hostiteľa a môjho priateľa,“ kývol Hugo Henrichovi, „a na jeho ctenú dcéru, moju manželku, vznešenú pani de Seine! Nech je toto víno predzvesťou novej zmluvy medzi našimi rodmi a semeno, ktoré v dnešnú noc zasejem, nech sa uchytí a vzklíči z neho nový život! Pridlho som čakal na dnešný večer, a tak mi vážená spoločnosť istotne nebude vyčítať, keď sa už o chvíľu s madame de Seine odoberieme na lôžko!“
Sálou sa ozvali súhlasné výkriky za hurónskeho smiechu pána de Moselle. Hugo si nahol plnú čašu k perám, hltavo sa napil a hľadel pritom chlipne na Annu.
Nemohla už zniesť jeho necudný pohľad a neprístojné správanie otca, ako aj celej spoločnosti. Svižne vyskočila z kresla, na ktorom boli uložené mäkké vankúšiky, a rozbehla sa k svojej izbe, aby sa v nej ukryla.
„Ale, čo to…!“ rozčúlil sa pán de Seine.
„Ja to zariadim, drahý priateľ,“ priskočil k nemu Henrich a potľapkal ho po pleci. „Musíš byť trpezlivý. Je len príliš mladá, citlivá a rozrušená. Počkaj chvíľu. Zájdem za ňou a poviem jej, že sa nemá za čo hanbiť!“ povedal a rýchlym krokom sa pustil za Annou.
S hrmotom roztvoril dvere a vydesenej slúžke kývol, aby zmizla.
„Čo to stváraš, hlupaňa?!“ zreval. „Vieš, koľko úsilia ma stálo vysvetliť tvoje pochabé správanie tvojmu manželovi? Poslušná žena sa takto nespráva!“
„Neznesiem ten jeho chlipný pohľad!“ Zalomila rukami a žalostne sa rozplakala. „Čím som sa len voči vám previnila, že ma takto trestáte?! Hnusí sa mi čo i len pomyslenie na to, že by sa ma dotkol!“
„Čuš a spamätaj sa!“ Udrel ju po tvári. „Je to tvoj manžel a pán. Tvojou povinnosťou je vo všetkom mu vyhovieť a poslúchať ho! Taký je údel každej ženy a ty ho musíš mlčky zniesť. Teraz sa uprav a poď so mnou, lebo ťa tam dovlečiem za vlasy!“ Schytil ju za ruku a pritiahol k zrkadlu umiestnenému vedľa obrovského okna, ktoré tvorili dva stĺpy prepojené lomeným oblúkom.
Anna si navlhčila vreckovku v železníkovom odvare a snažila sa osviežiť tvár. Pán de Moselle odstúpil, aby sa mohla upraviť a začal sa nervózne premávať po izbe:
„Poponáhľaj sa! Nemôžeme tu predsa stráviť celý deň!“ hromžil.
„Už som skoro hotová,“ zastonala a pozrela naňho. „Pane, ale povedzte mi, kedy konečne uvidím svoje dieťa? Ja som svoju časť dohody splnila – a teraz je na vás, aby ste splnili, čo ste sľúbili!“
Henrich sa zadúšajúco rozrehotal: „Vari si taká sprostá? Naozaj si si myslela, že by som to dopustil? Bolo to klamstvo, ty hlúpa! Len som ťa chcel prinútiť k sobášu a ten tvoj pankhart mi prišiel práve vhod!“
„Kde je? Čo ste s ňou spravili?! A Júlia? Ona by ma nikdy neopustila!“ Šalela od bolesti.
„Júlia? To ona sa postarala o to tvoje decko. Prikázal som jej, aby sa ho zbavila a ona ma poslúchla! Ale ani tá neskončila o nič lepšie, lebo potom som dal zaklať i ju!“ chechtal sa. Vyžíval sa v Anninej bolesti, uvedomoval si, že jej ju svojimi slovami spôsobil, a teraz videl, ako sa jej zračí na tvári.
„Vy bezcitný…“
„Čo sa to tu deje, Henrich?“ Vtrhol dovnútra Hugo. „Čakal som už pridlho, a tak som sa rozhodol, že sa porozprávam so svojou ženou ja sám a priučím ju, ako sa má dobrá žena správať k svojmu…“
„Buďte ticho, vy netvor!“ zvrieskla Anna. „Vy ma ničomu priúčať nebudete! Počujete? Nikdy som sa nemala stať vašou ženou, no nanešťastie ma k tomu prinútil vlastný otec!“
„Anna…“ Snažil sa jej Henrich skočiť do reči.
„Už mi nebudete nič prikazovať!“ ukazovala na Henricha a ustupovala bližšie k obloku. „Ani vy, ani nikto iný!“ Pozrela na Huga a uškrnula sa: „A viete, ako ma donútil, aby som si vás vzala? Sľúbil mi, že mi vráti dcéru, keď mu vyhoviem! Ja hlúpa som uverila a on ju aj tak prikázal zabiť! Nestačilo mu, že zavraždil môjho milenca, zabil aj svoju vlastnú krv!“ S hrdo vztýčenou hlavou sa zadívala na otca a riekla: „Už mi nemôžete ničím ublížiť ani nič zlé spraviť. Všetko, čo sa dalo, ste už vykonali, a verím, že za to budete navždy horieť v pekle… otec!“ kričala a ustupovala čoraz ďalej.
Hugo sa svižne pohol k nej, ale ona bola rýchlejšia. Zvrtla sa a vystúpila na podobločnicu, z ktorej sa vrhla dolu. Pozerala na pomaly sa zošerujúcu oblohu prežiarenú slabnúcimi purpurovými lúčmi zapadajúceho slnka a posledné slová, ktoré jej vyšli spomedzi pier, patrili tomu, ktorému sa oddala telom i dušou:
„Stretneme sa v nebi, láska moja… ty, ja i naše drahé dieťa…,“ šepkala a slzy šťastia jej brázdili krásnu tvár. Už nemala strach. Padala mäkkým, zamatovým povetrím a v ušiach jej zneli slová starej piesne z detských čias, ktorú často počúvala, keď si ju hradná posádka spievala:
„Z tvojej tváre prach sa stane,
bez ciev, bez žíl prekrvených,
z kože budú trčať kosti
a rad zubov obnažených,
tak ako sa na nás škeria
biele kostry v cintoríne…“