Jana Pronská je najúspešnejšia slovenská autorka historických romancí a hoci sa pokúšajú aj iní, nemá zatiaľ konkurenciu. Sama miluje romantické príbehy a stredovek, takže jej vlastné knihy sa uberajú týmto smerom. A úspešne. Doteraz napísala dvanásť románov, začalo sa to Zlatníkovou chovanicou, nasledovala Bosorkina dcéra a slovenské čitateľky si našli svoju novú obľúbenú autorku. Naposledy jej vyšla Čierna vdova a Rebelka… a už o pár dní si jej fanúšičky môžu vychutnať novinku Janičiarova žena.
Janičiarova žena je pútavý ľúbostný príbeh, ktorý sa odohráva na stredovekom Slovensku. „Pred pár mesiacmi som čítala jeden článok, ktorý ma ako autorku zaujal,“ spomína si jana Pronská. „Nedávne historické vykopávky vraj potvrdili, že nad riekou Litavou stála okrem hradu Čabrať i samostatná pevnosť Litava. Dlho sa tradovalo, že názov Litava, ktorej existenciu dokladovali historické listiny, pôvodne patril hradu Čabraď, výskum to však vyvrátil.“
Hoci na Slovensku máme množstvo zaniknutých hradov a pevností, dve tak blízko seba – 2,5 km vzdialené, len tak nenájdete. Litava zapadla prachom dejín, nezostalo po nej nič, len pár riadkov v starých listinách, no Čabraď stojí dodnes aj so svojou pohnutou minulosťou.
A tak sa Jana Pronská rozhodla umiestniť svoju historickú romancu Janičiarova žena do pevnosti Litava.
Keď sa Richard Fabricius Salmo, znechutený pomermi na kráľovskom dvore, vracia do starej pevnosti Litava, túži iba po tom, aby obnovil panstvo svojho otca a vrátil mu niekdajší lesk. Vôbec neráta s tým, že ho očarí miestna dievčina, z ktorej sa vykľuje dcéra grófa Pálfiho z Čabraďa. Mladučká Gabriela má oči iba pre krásneho rytiera, a tak keď vysvitne, že otcovia dohodli ich sobáš, nemôže byť šťastnejšia. Srbský rytier Vladan Pribojič, ktorému bola dievčina pôvodne prisľúbená, sa však nemieni vzdať. Využije situáciu po príchode Osmanov a predá Richarda do otroctva. Zbaví sa tak svojho soka a otvorí sa mu cesta k vytúženému majetku.
Vďaka nezlomnej vôli žiť sa Richard po rokoch vráti do rodnej krajiny, no je z neho neľútostný janičiar, odhodlaný nenechať v starej vlasti kameň na kameni. Nevie zabudnúť na krivdy a zradu z minulosti a pred jeho krutosťou majú rešpekt i osmanskí vojaci. Dostane však ešte šancu vzkriesiť lásku, v ktorú kedysi veril? Podarí sa mu zachrániť milovanú ženu a uzdraviť vlastné srdce, otrávené nenávisťou?
Janu Pronskú inšpirovala aj ďalšia zaujímavosť. V stredoveku nastal nebývalý rozmach trhov s otrokmi, obchodníci boli dokonca vážení občania, predávalo sa všetko, zajatci, ktorí nemali na výkupné, unesené ženy a deti, muži. Len mizivé percento z nich sa vrátilo domov, poväčšine iba tí, ktorých rodiny ich mohli vykúpiť…
Začítajte sa do novinky Janičiarova žena:
Pred desiatimi rokmi.
Slnko pomaly klesalo za obzor, jeho žiara kopírovala úboč a na oblohe medzi roztrúsenými mrakmi kreslila nádherné purpurové obrazce. Vánok voňal lesom, ihličím a materinou dúškou, ktorá pokrývala úboč ako fialkový koberec od štrkového brehu riečky až k lesu a vnáral sa popod husté jedliny. Bol mäkký a voňavý.
So sestrou vyrástli v hlučnom Prešporku, aj sa tam narodili, no po smrti matky ich otec priviedol na Čabraď. Vraj aby zabudli, no odkedy sa Katarína vydala a odišla z domu, Gabriela často vyhľadávala samotu v podhradí. Zamilovala si tajomné zákutia v riečišti Litavy, kam iba sporadicky doliehal hluk pulzujúceho hradu. Šum žblnkotajúcej vody ju upokojoval, rovnako ako džavot vtáctva hniezdiaceho na konároch storočných vŕb. Keď mala náladu chytala ryby, no častejšie iba tak posedávala na skalách a hádzala kamienky do spenených vĺn alebo sa dívala na druhý breh. Asi dva míle po prúde sa nad vrcholkami stromov vynárali ošarpané hradby starej pevnosti Litava. Raz po omši zachytila rozhovor otca s otcom Johanom, miestnym kňazom, vraj sa na panstvo len nedávno vrátil starý gróf Salmo, ktorého už pár rokov nevideli, ale ktovie, či to bola pravda? Neukázal sa, ani neohlásil u otca. Ľudia hovorili, že mal veľa detí i početné príbuzenstvo, roztrúsené po celom Uhorsku, čo by robil v polorozpadnutej pevnosti? Od tragédie, ktorá sa tam pred pár rokmi stala, Litava iba chátrala. Vraj je prekliata! Otec jej dôrazne zakázal priblížiť sa k hradu, aj Františka ju doslova zaprisahala, aby sa k Litave nepribližovala a jej sa tak žiadalo. Zakázané ovocie najviac chutí, no ona ešte nenabrala odvahu okúsiť ho. V pevnosti žilo len pár sluhov, ktorí sa nemali kam inam podieť, občas Gabriela vzhliadla starého Adama, koniara a kočiša, ktorý raz za čas z dediny odniesol vozom zásoby na Litavu, občas prišla na omšu do kostolíka tetka Anula, vdova po nebohom správcovi.
Neďaleko zrúcaniny kamenného mosta, ktorý kedysi spájal oba brehy a oba hrady, Čabraď i Litavu, na skale vypínajúcej sa nad riekou stál nahrubo opracovaný kríž. V posledných týždňoch sa pri ňom nepravidelne niekto zastavil a zapálil sviečku, ktorej blikot Gabriela vídavala z okna svojej komnaty. Nikto na Čabradi netušil, kto to robí a prečo. Niektorí jej iba potvrdili klebety o veľkej tragédii, o návrate grófa Salma, no s určitosťou to nevedel potvrdiť nikto. A to vzbudilo jej zvedavosť a zároveň zahnalo smútok z odchodu sestry. K rieke schádzala čím ďalej, tým častejšie a vždy pred západom slnka, a po pár dňoch sa dočkala.
Keď konečne začula klopot kopýt a fŕkanie, všuchla sa do húštiny obďaleč, no tak aby mala dobrý výhľad a s napätím čakala.
Mladý rytier kráčal úzkym chodníkom vedúcim z lesa a viedol koňa za vôdzku. Zastal v bezpečnej vzdialenosti od strmého zrázu, uviazal uzdu o spadnutý kmeň stromu, z batohu vytiahol sviecu a kresadlo, a pristúpil ku krížu.
Keď ho prvý raz uvidela, zatajil sa jej dych. Bol neskutočný, mladý a krásny, a zároveň taký urastený. Každá žena z neho musela omdlievať a ani ona nebola výnimkou. Kto to bol? Nepodobal sa na drsných chlapov z otcovho hradu, ani na šľachticov, ktorých jej doteraz predstavovali, no tento mladý cudzinec akoby vystúpil z jej snov. Gabriele srdce búšilo ako splašené, keď sa dívala ako kľaká ku krížu, zažína sviecu. Možno by sa mala ukázať, riadne sa predstaviť a opýtať sa ho, čo robí a prečo je na území jej otca a kto vlastne je. Určite by mala.
No ani nemukla. Čušala v kríkoch, takmer nedýchala, skrývala sa ako dieťa pristihnuté pri niečom zakázanom. Mala sladkých sedemnásť rokov a vôbec netušila, čo si počať s očarením, ktoré ju zastihlo ako blesk z jasného neba celkom nepripravenú.
A možno by to tak bolo zostalo.
Neskoro si uvedomila, že leží na mravčom hniezde a tým malým potvorkám sa to ani trochu nepáči. Rozliezli sa jej po celom tele, vošli do záhybov šiat, do vlasov a na kožu, a zákerne štípali.
Gabriela zvrieskla, vymrštila sa zo svojej pozorovateľne a s krikom zo seba prášila stovky malých štipľavých útočníkov, zatiaľ čo Richard ju prekvapene sledoval. Najskôr si myslel, že narazil na nejakú bláznivú stvoru, no keď sa nebezpečne priblížila k rokline, vybehol jej oproti, strhol ju do náručia a niesol preč, zatiaľ čo Gabriela vrieskala ako posadnutá a šermovala rukami v snahe zbaviť sa dotieravého hmyzu.
„Tak už sa prestaň metať!“ skríkol na ňu, keď na pokojné slová nereagovala.
„To sa nedá! Štípu potvory!“ prskala a telo jej priam horelo. Na tvári, na hlave, pod šatami mala desiatky svrbivých, bolestivých štípancov a každú chvíľu pribúdali ďalšie.
Očividne mu dosť práce zadržať smiech, keď pochopil, čo sa vlastne deje. Kútiky úst mu skrúcalo a v očiach priam blikali iskričky veselia. Úporne sa snažil sústrediť na jej šaty a celé hromady drobných červených mravcov, ktorými ich mala obsypané. Vliezali jej pod záhyby látky až na kožu a do vlasov. Musel to riešiť radikálne, pretože mladá žena sa neprestávala hystericky metať, ešte by si mohla ublížiť.
Dolu k vode to nebolo ďaleko, viedol k nej krátky, no strmý chodník lemovaný skalami a húštím. To pojašené žieňa trpelo, nemal kedy váhať. Prehodil si ju cez plece ako vrece múky a rozbehol sa k rieke, zatiaľ čo Gabriela plačlivo vzdychala a snažila sa nevšímať si bolesť i nedôstojnú, zahanbujúcu situáciu, do ktorej sa tak hlúpo dostala.
Určite si domyslel, že ho špehovala, vystriehla si ho a doplatila na to. Och, aká sa cítila ponížená!
A keď ju ponoril celú do vody, hneď potom z nej postrhával šaty a zabalil ju do svojho plášťa, myslela si, že od hanby umrie.
Chladná voda upokojila štípance, no dlhé mokré vlasy ešte stále plné konárikov z húštia jej na hlave vytvorili vrabčie hniezdo, hebká pleť bola posiata purpurovými fľakmi, ktoré sa však strácali popri tom ako jej horela tvár i uši, zatiaľ čo zuby jej drkotali od zimy. V snahe zachovať aspoň štipku dôstojnosti, schovala červeň v tvári do jeho plášťa. Vôbec to nepomohlo. Ba naopak. Len čo sa nadýchla jeho vône, ktorá ju celú obalila, akoby jej niekto počaroval. V bruchu sa jej rozlietali motýle, v krku jej vyschlo a srdce… to sa chcelo prebiť z hrude von.
Nedíval sa na ňu. Kresadlom podpálil suché štiepky a rozdúchaval oheň, ktorý rozložil pod previsom skaly. Poriadne vyžmýkané šaty sa sušili na konároch, chytali posledné slnečné lúče a povievali vo vánku.
V každom ohľade sa správal ako rytier.
„Ako sa voláš a kde si sa tu vzala?“ ozval sa, až keď raždie konečne vzbĺklo a oheň sa rozhorel. Na dolinu začal padať súmrak a zvuky rieky i lesa zneli v riedkom večernom vzduchu strašidelne. Možno by sa mala báť. Možno by mala vziať nohy na plecia a utekať na hrad. Aj tak ju o chvíľu určite začnú hľadať.
No nedokázala sa zdvihnúť a brať sa preč. Nie, kým sa nedozvie, s kým má tu česť.
Zvedavosť ju priklincovala na mieste, aj tak už nemôže byť horšie. Keď sa neho mlčky dívala, na to ako rozvážne a pokojne rozkladá oheň, ako pozorne prezerá jej šaty a čistí ich od mravcov a konárikov a ešte pri tom vyzerá ako zhmotnenie ženských túžob, prišlo jej nevoľno. Cítila sa ako úbohá chudera, napuchnutá ropucha, ktorá je hodná akurát tak ľútosti.
„A ty? Kto si? Nikdy pred tým som ťa tu nevidela?“ vyhŕkla namiesto odpovede. Ona bola tá, kto mal právo pýtať sa prv. Boli predsa na území Čabraďa, ktorého pánom bol gróf Pálfi, jej otec!
„Volám sa Richard, prišiel som kráľovského mesta na Litavu len nedávno a odvtedy sem chodím často…“ odvetil pokojne, nehádal sa, že mu neodpovedala, len k nej lenivo zdvihol uhrančivý pohľad.
Keby stála, akiste padne. Srdce v hrudi urobilo kotrmelec a vzápätí ešte jeden. Aj by niečo povedala, no z hrdla sa jej vydral akurát tak neovládateľný ston. Bože! Ako mohol byť niekto taký úžasný? Taký dokonalý? bleslo jej hlavou.
Zmohla sa iba na strohé prikývnutie, sotva vnímala, čo povedal.
„Si na rade, divožienka,“ vyzval ju smelo a usmial sa.
Och! Dýchaj! Dýchaj, Gabriela, inak zo seba načisto urobíš chuderu! posmelila sa nie raz, ale niekoľko ráz.
„To ty chodíš zažínať sviece ku krížu?“ piskľavo vyhŕkla, keď sa trochu spamätala a nabrala odvahu, hoci sa jej hlas nejako divne zasekával.
„Prečo to chceš vedieť?“ nadhodil, úsmev mu z tváre spľasol jej to prišlo ľúto. Díval sa na ňu zo záujmom, no jeho hlas neprezrádzal nič. Možno ho nahnevala, že je taká zvedavá, možno sa na tom všetkom iba zabával.
„Ľudia všeličo hovoria…“ hlesla akoby nič.
„A čo také hovoria?“ opýtal sa a znova na ňu uprel tie svoje uhrančivé oči. Zvláštne! Uvedomila si, že nevie odhadnúť ich farbu. Ani nie modré, ani čierne… Chvíľami akoby sa vyjasnili a zasa stemneli. No boli príťažlivé, orámované hustými riasami, zatienené zlatistými vlnami vlasov, ktoré mu padali do čela, okolo líc až na ramena.
„Volám sa Gabriela… a tiež tu chodím často…“ vytisla zo seba celkom od veci a konečne sa jej podarilo odtrhnúť od neho pohľad.
Mala neodbytný pocit, že jej vidí až na dno duše a počuje jej chaotické myšlienky a baví sa. Keď mu šklblo kútikom úst, už o tom bola presvedčená.
„Tak Gabriela… hm… krásne meno… svedčí ti,“ povedal napokon a ústa sa mu opäť roztiahli do úsmevu. Chvíľu sa ňou kochal, obzeral si ju. Ani náznakom nedal najavo, že vyzerá hrozne, ako špata. Pupence štípancov na tvári už museli svietiť ako sviece uprostred noci. A jej vlasy… och, nechcela na to ani pomyslieť.
Keď sa konečne zdvihol, aby zvesil jej šaty z konárov a prehodil ich cez nahriate kamene, opäť mohla normálne dýchať. „Počkaj ma chvíľu, zájdem pre svojho koňa a potom ťa odprevadím domov. Kde si to hovorila, že bývaš?“ opýtal sa.
Hoci si pripadala akoby jej niekto otupil rozum a odťal jazyk, bola si istá, že nič také nepovedala.
„Hen… neďaleko…“ vyhŕkla a on prikývol.
Len čo sa však vzdialil, akoby niekto luskol prstami a ona sa prebrala zo sna. Na Čabradi práve zapaľovali fakle, trubači oznamovali výmenu stráži a zdvíhanie mreží na bráne. Z diaľky to vyzeralo, akoby palác s vežami a kaplnkou obopínala horiaca obruč. Preľakla sa toho, že je s cudzincom sama, toho ako vyzerá, i toho, ako neuveriteľne naňho jej telo reaguje. Nikdy predtým sa jej nič podobné nestalo.
Aspoň, že vie ako sa volá a že žije neďaleko v pevnosti. Možno na tých rečiach služobníctva predsa len niečo bude. Na dnes jej to stačí.
Neochotne zo seba zhodila Richardov plášť a nasúkala sa do svojich mokrých šiat. Pri troche šťastia ju na hrade nikto neuvidí, nebude musieť nikomu nič vysvetľovať. Ešte to by chýbalo, aby ju vyprevadil k hlavnej bráne! Otec by vydal príkaz, aby ju do smrti samú za hradby nepustili. Dennodenne jej niekto prízvukoval, aby sa vyhýbala cudzincom.
Rozbehla sa po brehu k brodu, preskákala cez kamene na druhú stranu a odtiaľ rýchlo vyšliapaným chodníkom bezpečne schovanom v hustom húští na kopec k hradbám, potom úzkou štrbinou v skale do chodby vedúcej do starej pivnice, cez malú kovovú bránku von pomedzi koterce otcových psov na horné nádvorie.
Takže predsa mala správne tušenie, pán hradu sa nedávno vrátil, práve na nádvorí vydával rozkazy svojim mužom a očividne nemal najlepšiu náladu. Radšej nech ju takúto doriadenú, mokrú a doštípanú neuvidí!
Držala sa v tieni, snažila sa neprilákať na seba pozornosť. Keď sa konečne dostala do svojej komnaty, rýchlo zo seba strhala šaty, navliekla sa do nočnej košele nečakajúc na komornú a vrhla sa na posteľ. Uľahčene si vydýchla a privrela oči.
„To bolo o chlp!“ zahundrala, keď začula na chodbe otcove rázne kroky a iba okamih pred ním vbehla do spálne komorná.
„Čo som sa vás nahľadala!“ vytkla jej Františka a Gabriela previnilo prevrátila oči.
„A ako to vyzeráte?!“ zapišťala šokovaná, len čo so sviecou podišla k posteli a zbadala štípance a vlasy trčiace na všetky strany. No to už gróf otváral dvere a vchádzal dnu.
Komorná takmer omdlela, svietnik sa jej chvel v ruke, svieca mihotala. Grófa nebolo radno nahnevať, neodpúšťal, mal povesť prísneho, no našťastie spravodlivého muža.
„Tak tu si sa ukryla! Kastelán mi povedal, že ťa nevedia nájsť! Bolo mi divné, že ma moja drahá dcéra nevíta!“ zvolal od dverí namiesto pozdravu a mieril k nej.
„Pozdravujem vás, otče a prosím o odpustenie!“ ozvala sa a hneď sa driapala z postele von. „Nebolo mi dobre… a nechcela som sa veľmi ukazovať…“ priznala polovicu pravdy, lebo tvár aj tak neskryje.
Gróf prekvapene zastal a vyvalil na svoju dcéru oči, zatiaľ čo Gabriela tie svoje klopila a nervózne si hrýzla pery.
„Čo sa ti stalo? Si nebodaj chorá?“ opýtal sa a pristúpil bližšie. Odhrnul jej prameň vlasov z tváre a čakal na odpoveď.
„Našťastie nie, iba som si sadla do mravčieho hniezda a… tu je výsledok!“ rozhodila ruky a jej otec sa začal smiať. Zlá nálada bola v okamihu preč, hoci ju slovami poľutoval, oči sa mu smiali ešte keď odchádzal.
„Dúfam, že si sa poučila! O pár dní budeš v poriadku, Gabriela, pár štípancov ešte nikoho natrvalo nezohavilo ani nezabilo, no je to dobrá príučka. A pre budúcnosť, žiadam ťa, vyhýbaj sa ďalším problémom. Nikdy nevieš, kto k nám zavíta. Nerád by som ťa predstavoval takúto…“ gróf mávol rukou, no svoju dcéru objal a hneď na to nakrčil nos. „A mala by si sa okúpať, smrdíš od dymu! Verím, že si tie mravce statočne vyúdila, no mala by si viac myslieť na to, že si mladá dáma a nie paholok! Františka, postaraj sa o to!“ prikázal komornej stojacej ako socha opodiaľ a odišiel.
Gabriela stála pri posteli, sem tam sa škriabala, lebo sa svrbenie nedalo vydržať, dívala sa na otcov mohutný chrbát, až kým sa za ním nezavreli dvere. Hrýzla si pery, škrípala zubami, dumala. Ktovie, čo mal otec na mysli, kto k nám príde na návštevu? A prečo ju chce komu predstaviť? Ach!
Ona predsa nemá záujem o nikoho… Iba ak…
Richard! Nezišiel jej z mysle. Len na pol ucha počúvala kázanie starej komornej, viac sa zaoberala svojimi vlastnými myšlienkami, spomienkami… a tým, aké zvláštne, šteklivé pocity v nej vyvolávajú.
„Čo ste to vyviedli? A kde ste vlastne boli? Zase pri kríži?“ neprestávala hundrať komorná, keď jej o niečo neskôr umyla vlasy a vydrhla telo a na svrbivé fliačky natrela bylinky. Zasypávala ju otázkami, ale nepotrebovala na nich odpoveď a Gabriela to vedela. Občas prikývla, zahmkala, no neprestala myslieť na cudzinca… na Richarda, na najúžasnejšieho muža, akého kedy videla. Snívala s otvorenými očami do neskorej noci, dávno po tom, ako Františka pozhášala sviece a celý hrad stíchol.
A na druhom brehu rieky stále do tmy blikotala svieca.
xxx
Celý týždeň sa neodvážila vystrčiť nos zo svojej komnaty, kým nezmizol aj posledný pupienok na tvári. To jej však nebránilo, aby noc čo noc stála na okne a dívala sa na skalu na druhom brehu rieky. Svieca zablikotala každý podvečer a horela do neskorej noci. Nikdy pred tým ju tak často nevidela. Akoby ju volala a čakala.
Má sa tam ešte vrátiť?
Mohla by? Naozaj jej Richard posiela odkaz, alebo si pod vplyvom očarenia priveľa namýšľa! Má to skúsiť?
Alebo sa jej iba posmieva! Nemohla ho predsa až tak nadchnúť, predviedla sa predsa ako chudera! Bože! A on bol taký úžasný… a ona… ona hysterická, zúfalo znemožnená!
Sadla si na lavičku pod oknom, chvíľu sa dívala na svoj odraz v okenných tabuľkách, chvíľu pozorovala, ako slnko pomaly klesá k obzoru. Stráže sa lenivo prechádzali po ochodzi hradieb, sluhovia pobehovali po nádvorí, každý zaujatý svojimi povinnosťami. Otec sa vybral so svojimi mužmi na poľovačku a tá vždy trvala niekoľko dní. Na hrad posielal iba vozy plné zveriny, aj nedávno jeden dorazil. Bola si takmer istá, že sa dnes nevráti.
Mihla pohľadom k Františke, ktorá práve ukladala do truhiel šaty a niečo si mrmlala popod nos. Za čas sa stala viac jej pestúnkou ako komornou, starala sa o ňu od narodenia a ani teraz, na prahu dospelosti, ju neprestala vnímať ako malú slečnu, akoby v jej očiach nikdy nevyrástla. Dojčila ju, keď jej matka po pôrode stratila mlieko. Otec sa neraz pýtal, či jej nezaobstará novú komornú, mladšiu a šikovnejšiu, no ona nechcela. Františku mala rada, aj keď bola občas nudná k smrti a striktne dodržiavala pravidlá, čomu sa zas ona s obľubou vyhýbala. Na druhej strane, ľahšie ju prekabátila, ak jej chcela zmiznúť z dohľadu a Františka ju nikdy nemala šancu dobehnúť. Naproti guľatej a tak trochu nemotornej slúžke bola ona ako vrtký prútik a patrične to zneužívala.
Aj teraz, Gabriela nevedela obsedieť a zvedavosť ju napínala na prasknutie. Príde, nepríde…
Ísť, neísť…
Nervózne si napravila pramienok vlasov, ktorý neposlušne vystrkoval z účesu, zahryzla do pier, aby im dodala farbu. Až keď bola so svojim výzorom spokojná, ozvala sa akoby jej o nič nešlo, akoby ju mrle nežrali od napätia.
„Františka!“
„Áno, pani moja?“
„Priprav mi moje staré šaty, chcem ísť na ryby!“
Komorná zdvihla hlavu, otrávene prevrátila oči a nesúhlasne sa pozrela na svoju paniu.
„Už je to zas tu! Len pár dní ste sa zdržali, panna Gabriela… len pár dní!“ zdôraznila s natrčeným prstom a podišla k nej.
„Potrebujem na vzduch, cítim sa tu ako väzeň!“
„Väzňa ste so seba urobili sama,“ pripomenula jej, no napriek tomu sa vrátila k truhlici a vytiahla z nich teplé vlnené šaty a plášť. „Bez poriadneho sprievodu ale nepôjdete nikam. Idem kastelánovi oznámiť, nech s vami pošle svojich mužov.“
„Nie!“ zvýskla Gabriela a neskoro si uvedomila, že to vyznelo až príliš významne, aby to Františke ušlo.
„Mám svoje príkazy…“ veľavravne ju upozornila stará žena.
„To mi nemôžeš urobiť, Františka!“ povedala Gabriela prísne a komorná na ňu podozrievavo zazrela.
„Nepotrebujem žiaden sprievod… Naposledy mi vyplašili všetky ryby, nevedia byť ticho…“ vysvetlila rýchlo, aby zjemnila strohosť svojich slov a nevystrašila oddanú slúžku. Určite by bola schopná zbuntošiť celý hrad, vyslať s ňou armádu ozbrojencov. Ešte to tak!
Nasúkala sa do šiat, nechala si utiahnuť kožené šnúrky na bokoch a keď jej Františka prečesala vlasy, chcela ich strčiť do hodvábnej sieťky.
„Nie“ Gabriela zaprotestovala. „Netreba, postačí mi vrkoč, urob mi jednoduchý, aby sa mi vlasy nezamotali do konárov,“ požiadala Františku a kým ona zručne prepletala plavé vlasy, pripla si starý, obnosený opasok. Vôbec nechcela pôsobiť ako grófova dcéra. Chcela… čo vlastne chcela? Ani sama to nevedela. Možno iba nestála o to, aby sa Richard dozvedel, že je panská dcéra.
Vzala si z truhlice vak na úlovky a úhľadne zloženú sieť.
„Vrátim sa skôr, než stráže začnú zapaľovať fakle!“ oznámila rýchlo a vybehla z komnaty ešte pred tým, než by si Františka stihla niečo vymyslieť alebo upozorniť na ňu kastelána a stráže.
Bol tam.
Doteraz Jane Pronskej vyšlo 12 kníh:
Zlatníkova chovanica
Bosorkina dcéra
Láska a česť
Hriech prvej noci
Zradená ľúbosť
Prekliata láska
Kliatba
Krvavý erb
Rytierova česť
Verenica
Čierna vdova
Rebelka
Janičiarova žena
