Nádherný a hlboko ľudský príbeh, ktorý si vychutnáte do posledného riadka.
Autorka Cathy Gohlkeová napísala krásny román, ktorý postavila na skutočných udalostiach a dokonca sa riadia historickou časovou osou.
Zachráňte Amelie je príbeh o zverstvách nacistického Nemecka. O období, ktoré sa začalo niekedy v roku 1933, keď sa k moci dostal Adolf Hitler. Nemeckí študenti aj Hitlerova mládež vtedy pálili v Berlíne knihy, čo neskôr prerástlo do brutálnejších praktík.
Ako napísal slávny Heinrich Heine, „Bola to len predohra, keď pálili knihy. Nakoniec totiž pálili ľudí.“
Píše sa rok 1939.
Rachel Kramerová dostane počas pobytu v Nemecku záhadný list s prosbou od dávnej priateľky. Kristine, manželka dôstojníka SS Gerhardta Schlicka, si uvedomuje meniacu sa situáciu v spoločnosti a obáva sa, že manžel považuje ich dcérku Amelie, ktorá je od narodenia hluchá, za škvrnu na svojom árijskom rodokmeni.
Rachel, ktorej Schlick kedysi dvoril, vie, že je nebezpečný rovnako ako hákové kríže, ktoré visia na berlínskych budovách ako čierne pavúky. Má podozrenie, že jej otec, popredný odborník v eugenike, vie o Hitlerových plánoch s ľuďmi, ako je Amelie, ktorých režim považuje za nehodných života. Keď sa odváži preskúmať jeho tajné dokumenty, odhalí aj šokujúce tajomstvá o vlastnej minulosti a rodine, ktorú nikdy nepoznala.
Rachel, ktorú si SS vezme na mušku, sa obráti o pomoc k Jasonovi Youngovi, ambicióznemu americkému novinárovi a pochybnému spojencovi, ktorý jej a Amelie pomôže utiecť z mesta vďaka kontaktom v odboji. Všetci traja sa ukryjú v bavorskom mestečku Oberammergau, známom svojimi pašiovými hrami, kde Jason a Rachel riskujú životy – a pozývajú k tomu aj iných –, aby zachránili neznámych ľudí, ktorých si tak veľmi obľúbili.
Ak sa vám páčili knihy ako Mengeleho dievča, Tetovač z Auschwitzu, Odsúdení prežiť, či V pravej chvíli, toto je podobné čítanie. Očarí vás. Uchváti.
Zachráňte Amelie je príbeh o ľuďoch, ktorí neváhajú riskovať vlastný život, aby pomohli a zachránili iných.
„Na to, aby zlo zvíťazilo, stačí málo
– aby dobrí ľudia nerobili nič.“
Pri práci na svojej knihe Zachráňte Amelie si naozaj naštudovala do detailov všetko o tom období, o spoločenskej atmosfére, o Hitlerovej fascinácii eugenikou, o jeho diele Mein Kampf.
Niektoré postavy a ich aktivity vytvorila autorka podľa skutočných ľudí, ktorí žili vtedy v Berlíne alebo v Oberammergau. Každá z týchto postáv slúži ako pripomienka, že aj v najzúfalejších situáciách sa nájdu ľudia, ktorí sa potichu postavia utláčateľom. A pomáhajú ostatným, ako sa dá.
Začítajte sa do novinky Zachráňte Amelie:
Rachel Kramerová prekryla ľanovým obrúskom poburujúci titulok z ranných novín: „Vedec z Výskumného ústavu v Cold Spring Harbor sa spolčil s Hitlerom.“ Zdvihla zrak a nevinne sa usmiala na otca, ktorý práve vstúpil do úhľadnej jedálne.
„Nemusíš to predo mnou schovávať.“ Jeho oči, ktoré boli podliate krvou a mierne vyčítavé, sa stretli s jej pohľadom, keď si sadol za vrch vylešteného stola z mahagónového dreva. „Už mi volali z ústavu.“
Rachel preletela pohľadom stoickú tvár ich majordóma, keď nalieval otcovi kávu. Vzápätí starostlivo sformulovala svoju poznámku.
„Samozrejme, že to nie je pravda.“
„Spolčený s Führerom? Ty veríš pomäteným rečiam toho vyšinutého novinárskeho pisára Younga?“ posmieval sa. „No tak, Rachel,“ vytiahol obrúsok z krúžka, „predsa ma dobre poznáš.“
„Pravdaže, otec. Ale chcem pochopiť…“
„Prečo je táto cesta taká podstatná? Sama zistíš, že zahraniční korešpondenti zveličujú – celkom iste preto, aby predali americké noviny.
Robia to však na úkor medzinárodných vzťahov a dobrých ľudí, ktorí vykonávajú záslužnú prácu.“
Možnože nebola viac než absolventka univerzity bez skúseností, ale rozhodne ju nikto zosmiešňovať nebude. „Tvrdí tiež, že Hitler obviňuje Poliakov, že narušili pokoj v Európe. Obviňuje ich z blížiacej sa vojny, čo je v podstate lesť, aby zdôvodnil inváziu. Ak je to pravda – ak by naozaj zaútočil na Poľsko –, potom mu skutočne nemôžeš veriť, otec. A ak má tento žurnalista pravdu, potom budú ľudia veriť…“
„Ľudia uveria tomu, čomu chcú veriť – čo je pre nich výhodné a prospešné.“ Odsunul sa od stola s hriankou v ruke. „Nesmieš venovať pozornosť takýmto plátkom. Celé je to propaganda. Som si istý, že Herr Hitler vie, čo robí. Auto tu bude každú chvíľu. Si zbalená?“
„Otec, žiadny normálny človek teraz nejde do Nemecka. Američanov odtiaľ evakuovali.“
„Uisťujem ťa, že som úplne normálny.“ Zastal a pohladil ju po líci, čo preňho nebolo typické. „A ty si predurčená na veľké veci.“ Potiahol naškrobené manžety na svoje miesto. „Pamätaj si, Rachel, je to ‚Herr Hitler‘. Nemci nestrpia neúctu.“
„Áno, otec, ale ty a ja… my musíme porozumieť…“
On však už prešiel cez miestnosť a ukázal na svoj kabát. „Jeffries, dohliadni na šoféra. Nesmieme zmeškať lietadlo. Kde máš tašky, Rachel?“
Úmyselne zložila obrúsok. Prinútila sa potlačiť svoju výbušnú povahu a podvoliť – len pre tento výlet… kým nepochopíš, že toto je moja posledná cesta do Frankfurtu – do Nemecka – a že náš vzťah sa musí radikálne zmeniť… len čo sa vrátime do New Yorku. „Moja batožina čaká pri dverách.“
••
O dva dni neskôr si Rachel natiahla na zápästia letné biele rukavice, akoby tým chcela vybudovať strategickú bariéru medzi svojou osobou a nemeckým mestom, ktoré kedysi dôverne poznala. Už to bolo päť rokov, čo jazdila po širokých nedotknutých uliciach Frankfurtu.
Stredoveké vežičky a pestrofarebné geometrické murované stavby vyzerali stále rovnako. Ale každá do neba sa týčiaca a širokánska lipa, ktorá skrášľovala hlavnú triedu – každá jedna právom predstavovala orientačný bod –, bola vyšklbnutá z koreňov a nahradená oceľovými tyčami, na ktorých boli zavesené šesťmetrové jasnočervené transparenty vystavujúce čierne hákové kríže v bielych kruhoch. Ebenovo čierne pavúky premočené hanbou.
„Nerob si starosti. Nebude to dlho trvať. Zakrátko budeš mať po lekárskej prehliadke. Poslednú si vynechala, takže nesmieš namietať, ak táto bude trochu dlhšia.“ Otec sa neprítomne usmial. Navlhčil si pery a pritisol ich k sebe. „Vlak nám odchádza o siedmej,“ zamumlal a zadíval sa z okna. „Nezdržíme sa.“
Prikázala rukám, aby nehybne spočívali v lone. Jeho strojené uistenie ju veľmi neutešilo. Prečo len pristúpila na tú nenávidenú fyzickú prehliadku, ktorá sa koná každé dva roky a vedú ju lekári, ktorí sa jej hnusia? Prečo vôbec prišla do Nemecka? Nedokázala to pochopiť.
Nuž teda… dokázala. Rachel si počuteľne povzdychla a pozrela na pochudnutého egocentrického muža vedľa seba. Stalo sa to preto, že naliehal, pretože sa pohádali ako nikdy predtým, pretože prosil, potom dotieral a nakoniec prikázal. Pretože je adoptovaná, nepoznala iného otca, a pretože jej matka ho milovala – aspoň takého, aký býval kedysi, kým ešte žila. A predovšetkým preto, lebo Rachelin nový zamestnávateľ súhlasil s odkladom jej nástupu na 20. septembra.
Oprela sa o pohodlné chladné kožené sedadlo a prinútila sa zhlboka dýchať. Pripustila, že mu dopriala tento darček na rozlúčku, toto utvrdenie jej dôvery v neho, i keď začala mať očividné pochybnosti o jeho celoživotnej práci.
Práci, v ktorej sa priam až zvrátene snažil nájsť spôsob, ako zlikvidovať tuberkulózu, vraha jej matky. Pozornosť ľudí sa čoraz viac sústreďovala na ním zbožňovaný výskum eugeniky. Pomohli tomu búrlivé protesty zarytých investigatívnych novinárov pôsobiacich doma aj v zahraničí. Keď bude po tom martýriu, s radosťou sa od toho bude dištancovať.
Azda tento čin na uzmierenie utlmí správa, že ju zamestnali v divadle Campbell Playhouse – na začiatok ako dievča pre všetko a poskoka.
Ak sa osvedčí, budú s ňou počítať aj v novembri, keď sa budú sťahovať do Los Angeles – zasa o jeden krok bližšie k rozhlasovému divadelnému predstaveniu. To by jej otca naskrz vytočilo. Opovrhoval rozhlasovými hrami viac ako jej vystúpeniami v modernom divadle na univerzite. Jej profesorom a „podobným divadelníkom“ dával za vinu, že pod ich vplyvom začala nezávisle rozmýšľať. Povie mu to hneď, ako sa vrátia do New Yorku. Pokiaľ išlo o Rachel, nemohlo to byť skôr.
No najprv musela pretrpieť lekársku prehliadku vo Frankfurte a galavečer v Berlíne. Galavečer sa konal na počesť jej otca a nemeckých vedcov a ich prelomovej činnosti v oblasti eugeniky. Na galavečere sa zúčastní aj Gerhardt a jej kamarátka z detstva Kristine. Zamávala rukou, ako keby jej pristála na líci mucha. Čo tým Kristine myslela, keď jej v liste písala: „Gerhardt a iné veci, o ktorých nemôžem písať,“ a zmienka, že „sa hrozne bojí“ o svoju dcéru Amelie? Bol to prvý list za päť rokov, ktorý Rachel od svojej bývalej kamarátky dostala.
Milan Buno, literárny publicista
