Čo všetko je človek ochotný podstúpiť, keď mu nikto nechce veriť? Elena sa ledva hýbe, jej telo ju neposlúcha a každodenný život sa riadi presným časom užitia liekov. Napriek tomu vyráža do ulíc. Hľadá odpoveď na otázku, ktorú polícia dávno odložila do spisu. Claudia Piñeiro však z obyčajnej detektívnej zápletky postupne robí oveľa nepríjemnejší príbeh o vine, viere, starnutí a práve ženy rozhodovať o vlastnom živote.
Vychádza odeonka Elena to vie nominovaná na Man Bookerovu cenu.
Ritu našli obesenú vo zvonici kostola a prípad pomerne rýchlo uzavreli ako samovraždu. Elena má však pochybnosti. V tú noc bola búrka a Rita sa podľa nej smrteľne bála bleskov. Prečo by teda išla práve do kostolnej veže? Možno je to detail. Možno nie. A presne na takýchto drobnostiach autorka postavila svoju knihu. Je to vlastne detektívka, pri ktorej sa nikam neponáhľa…teda aspoň spočiatku. No postupne sa detektívny feeling vytráca a ide viac o vzťahy, psychológiu. Elena totiž nebehá po meste, nevypočúva podozrivých ako policajný komisár a rozhodne nemá k dispozícii moderné vyšetrovacie metódy. Má sena, svoje spomienky a presvedčenie, že jej dcéru niekto zabil.
Jej cesta po Buenos Aires vedie za ženou menom Isabel, ktorá môže vedieť niečo dôležité. Elena jej kedysi pomohla v nepríjemnej situácii a teraz dúfa, že starý dlh môže pomôcť otvoriť dvere k pravde. Lenže čím viac Elena pátra, tým viac začína byť jasné, že Rita nebola iba „dcéra, ktorú niekto zabil“. Bola to žena s vlastnými názormi, rozhodnutiami, tajomstvami a predstavami o živote. A to je pre Elenu možno oveľa ťažšie prijať.
Vypočujte si úryvok.
Číta Lucia Vráblicová:
Vzťah matky a dcéry
Práve vzťah Eleny a Rity robí z knihy niečo viac než príbeh o záhadnej smrti. Z ich spoločnej minulosti postupne vystupujú hádky, nedorozumenia aj chvíle, keď si boli navzájom oporou. Rita sa po matkinej diagnóze dokonca stala jej opatrovateľkou. Láska medzi nimi teda existuje, len nie je uhladená. A možno ju poznáte aj zo svojho života. V rodinách sa totiž často najviac hádame práve s ľuďmi, ktorých názoru prikladáme najväčšiu váhu.
Autorka Claudia Piñeiro nás pritom necháva v nepríjemnej pozícii: Naozaj Elena pozná svoju dcéru tak dobre, ako si myslí? Alebo si z jej života pamätá iba to, čo zapadá do vlastného obrazu Rity?
Jedným z najsilnejších prvkov knihy je spôsob, akým autorka pracuje s Eleninou chorobou. Parkinson nie je doplnok ani akási vlastnosť postavy, ktorú možno po pár stranách ignorovať. Je súčasťou každého jej pohybu, rozhodnutia aj plánovania. A nie je náhoda, že autorka poznala túto chorobu zblízka. Jej matka mala Parkinsonovu chorobu a práve jej skúsenosť sa stala jedným z impulzov na vznik románu. Piñeiro dokonca uviedla, že prvotným obrazom, z ktorého kniha vyrástla, bola žena sediaca v kuchyni a čakajúca, kým jej liek dovolí vstať a začať chodiť.
Silné témy a prestížna nominácia
Rovnako dôležitá je téma ženského tela a práva rozhodovať o ňom. Náboženská dogma, otázka interrupcií, vina a spoločenské očakávania sa do príbehu dostávajú nenápadne, no postupne začnú byť rovnako dôležité ako samotná Ritina smrť. Piñeiro sa k téme práv žien a legalizácie interrupcií v Argentíne dlhodobo verejne vyjadrovala.
Elena to vie bola v roku 2022 v užšom výbere Man Bookerovej ceny. A je to celkom pochopiteľné. Piñeiro totiž dokáže čitateľa nalákať záhadou, ale potom ho pomaly presunie niekam úplne inam: k otázkam starnutia, starostlivosti, viery, materstva, ženského tela a osobnej slobody.
Claudia Piñeiro je pritom v Argentíne známa najmä ako autorka kriminálnych románov a niekedy sa o nej hovorí aj ako o „kráľovnej argentínskej krimi“. Elena to vie však ukazuje, prečo by bolo trochu škoda zavrieť ju iba do tejto škatuľky. Pretože otázka napokon nie je len kto zabil Ritu. Je to aj otázka, čo všetko si o človeku myslíme, že vieme a čo sa ukáže až vtedy, keď je neskoro.
Zo španielskeho originálu preložila Natália Tyšš Rondziková.
Milan Buno, knižný publicista
Foto: Skveleknihy.sk
