Romance o členoch rodu Knightovcov si obľúbili milióny čitateliek na celom svete. Po románe Diabol sa žení majú fanúšičky Gaelen Foleyovej opäť dôvod na radosť. Táto uznávaná autorka ponúka ďalší neodolateľný príbeh zhýralého lorda Aleca Knighta, ktorý nikdy nehľadal lásku – až do chvíle, kým mu sama nezaklopala na dvere…
„Táto nádherná romanca vám umožní prežiť vzrušujúce dobrodružstvo, na ktoré tak skoro nezabudnete. Je tu Jedna noc hriechu,“ píše Fresh Fiction. „Nemali by ste sa však do nej pustiť večer, lebo nezaspíte, kým ju celú neprečítate.“
Lord Alec Knight, najpríťažlivejší zvodca v celom Londýne, má množstvo obdivovateliek z vysokej spoločnosti. Vďaka svojmu šarmu, charizme a šťastnej ruke pri hráčskych stoloch môže mať ktorúkoľvek ženu, čo sa mu zapáči.
Jeho bezstarostný život sa však od základu zmení, keď mu cestu skríži krásna a odvážna Becky Wardová. Vysvitne, že Becky je na úteku pred svojím ruským príbuzným kniežaťom Michailom Kurkovom, pretože sa jej podarilo odhaliť jeho desivé tajomstvo.
Uprostred hroziaceho nebezpečenstva Alex s Becky cítia, ako rastie ich vzájomná príťažlivosť, až napokon spolu strávia noc plnú hriešnej vášne. Alex sa zachová ako pravý rytier a prisahá, že svoju dámu ochráni. V hre však už dávno nie je len jeho česť, ale aj city.
Je možné, žeby neskrotný londýnsky zhýralec našiel, čo nikdy nehľadal – pravú lásku?
„Rozkoš je hriech a hriech je občas rozkošou.“
Lord Byron: Don Juan
Jedna noc hriechu je čistá dokonalosť, napísal The Historical Romance Club. Foleyová vytvorila úžasný pár, skvelých hrdinov, ktorých spojila do temného a zmyselného vzťahu, ktorý doslova ovládne čitateľky. Becky je odvážna a statočná; Alex zasa pravý rytier v zbroji, ktorý neváha položiť život za svoju lásku. G.Foleyová vytvorila nezabudnuteľnú dvojicu a fantastický romantický výlet do histórie, presnejšie do Londýna na začiatku 19.storočia.
Začítajte sa do novinky Jedna noc hriechu:
Prvá kapitola
Londýn 1817
Na čiernej oblohe sa križovali ohnivé meče bleskov. Z mohutných oblakov sa zniesla prvá výstražná spŕška. V diaľke zarachotil hrom, no jediným zvukom na tmavej, prázdnej ulici boli kroky, náhlivé klopkanie topánok utekajúcej dievčiny.
V tenkých topánočkách z kozľaciny ju bolel každý krok. Špinavá sukňa sa jej ovíjala okolo nôh a hrozilo, že sa o ňu potkne. Utekala pred žiarou z lampášov na širokej hlavnej ulici. Vrhla sa do šerej bočnej uličky a dlhé vlasy za ňou viali, nečesané, schlpené. Mladú bledú tvár poznačil strach, keď sa obzerala ponad plece a uháňala ďalej, zatínala päste a cez zaťaté zuby jej ostro sipel dych.
Napoly zhíkla, napoly vzlykla a skočila za roh, rovno do uličky, kde panovala tma ako vo vreci. Okamžite sa chrbtom vtisla do zatieneného výklenku, v ktorom boli dvere. Znehybnela, iba čo sa jej v panike prudko dvíhal a klesal hrudník. Ani sa nehni. Radšej nedýchaj.
Mala pred nimi náskok len niekoľko sekúnd.
Jazdci prichádzali s búrkou za pätami, neľútostní, nedalo sa pred nimi ujsť, presne ako pred blížiacou sa prietržou mračien. Ďalšie hrdelné zavrčanie z oblohy otriaslo okennými tabuľami na tmavej budove, kde sa dievča ukrývalo. Chudera sa pritískala k tehlám, túžila byť čo najmenšia, lebo keď tlmené hrmenie utíchlo, ozval sa iný zvuk – jemnejší, no zároveň desivejší.
Klop-klop, klop-klop, klop-klop.
Neúprosný zvuk konských kopýt sa blížil. Becky Wardová zažmúrila oči, na tvári sa jej zjavil strach a po líci jej stiekla kvapka potu. Úzka ulička ešte zosilňovala hrozivé klopkanie a vrzgot dobre naolejovaného postroja, cvendžanie a šum smrtiacich čepelí, pušiek, kopijí a pištolí, ktoré v angličtine ani len nemali meno.
Niežeby ju tí jazdci mali za úlohu zabiť. To nie, trpko si pomyslela. Knieža mal s ňou iné plány a chcel ju dostať živú. Ak mala pred ním nejakú výhodu, tak túto.
Stiahla k sebe zablatený lem sukne iba zlomok sekundy pred tým, ako prebehli popri ústí jej uličky. Stála a triasla sa v dusnej horúčave letnej noci, zadržiavajúc dych. Čakanie bolo pre ňu obrovským utrpením, kým zastali a hľadali len pár metrov od jej skrýše.
Takmer ju už mali. Kozáci, šikovní stopári, to dobre vedeli. Knieža Michail Kurkov za ňou vyslal štyroch svojich najlepších bojovníkov, ale mal poruke ešte oveľa viac iných, ak by títo nedokázali splniť rozkaz. Z miesta, kde stála, rozoznala týčiace sa siluety druhých dvoch jazdcov.
Boli to obrovskí hroziví chlapi s hustými bradami a vykrútenými fúzmi, kozáci ošľahaní v bitkách, v tmavosivých kabátoch a voľných nohaviciach zasunutých do jazdeckých čižiem. Pod okrajom zvláštne tvarovaných prilbíc boli ich nevyspytateľné tváre hnedé a zhrubnuté od života v sedle, šikmé oči im žiarili chladným svetlom. Vravelo sa o nich, že sú potomkami divokých Hunov.
Jeden zavetril, pokúšal sa ju vyňuchať, kým ostatní sa obzerali, ticho sa zhovárali; otázky a odpovede zaznievali rýchlo a v jazyku, ktorému Becky nerozumela. Sťažka preglgla, lebo sa vzápätí rozdelili a pokračovali v pátraní po dvojiciach. Prví dvaja postupovali za nosom, druhí sa na svojich rýchlych huňatých koňoch zvrtli a zamierili k širokej, lampami osvetlenej hlavnej ulici – ktovie, ako sa volala. Oxford Street… alebo Piccadilly? Becky si nebola istá. Keď zmizli, takmer od úľavy a vyčerpania zamdlela. Celou váhou sa oprela o zamknuté dvere za sebou.
Na kratučkú chvíľu privrela oči.
Zase unikla len o vlások.
Bola štyri dni na úteku, hnali ju ako zver a ona postupovala na juh k Londýnu, ale dochádzali jej sily. Nevedela, koľko ešte vydrží. Celý deň nejedla a hlava sa jej zahmlievala od únavy. Pri vedomí ju držal už iba strach, no aj keď zatvorila oči, nepomohlo jej to, iba čo sa jej z myšlienok vynorila spomienka na hrozný zločin jej mocného bratanca. Ako to mohol Michail urobiť? Chladnokrvne zabiť človeka?
A najhoršie bolo, že sa za to cítila sčasti zodpovedná. Keby som do toho nezasahovala…
Prudko otvorila oči, striaslo ju a ruka jej inštinktívne siahla na mušľu, ktorú mala navlečenú na stužke a zavesenú okolo hrdla. Ten posledný darček od otca jej dodal ešte trochu odvahy. Musím ísť ďalej.
Áno, musí sa dostať k vojvodovi z Westlandu, kým ju nájdu kozáci.
Jeho milosť vojvoda bol poručíkom Západnej yorkshirskej jazdy a jeho povinnosťou bolo porátať sa s Michailom, pretože vražda, o ktorú šlo, sa odohrala na jeho území. Becky sa nechcela obracať na nižších dôstojníkov, lebo jej bratanec mal vysoké postavenie. Len veľmi mocný muž by sa odvážil postaviť proti kniežaťu s napoly ruskou krvou, ktorý zároveň nedávno zdedil britský titul grófa po Beckinom starom otcovi. Starý Westland bol známy svojou odvahou a morálnymi zásadami, preto sa utešovala nádejou, že Michaila poženie pred spravodlivosť. Pravda, najskôr sa ona musí dostať k nemu a zločin mu ohlásiť.
Vedela, že šľachtici bývajú plytkí. Po štyroch dňoch na úteku, keď vyzerala skôr ako žobráčka než urodzená dáma, už pochybovala, či ju Westland prijme. Predstava, že sa na jeho prahu bude musieť obrátiť a odísť, bola príliš ťaživá, aby o nej uvažovala. Westland poznal starého otca, pripomínala si. Boli síce skôr politickí rivali ako priatelia, ale vojvodu, ktorý patril k strane whigov, určite meno jej starého otca presvedčí, aby si ju vypočul.
Žiaľ, Becky ešte nikdy v živote nebola v Londýne a teraz netušila, kde je námestie St. James Square. Tam mal starý vojvoda svoj mestský dom. Ešte horšie bolo, že mala za pätami kozákov. Michail sa rozhodne nemienil nečinne prizerať, ako Becky oznámi jeho brutálny zločin. Kdeže, ten mal celkom iné úmysly.
Knieža bol zvyknutý na poddajné nevoľnícke dievčatá a odhodlal sa, že aj ju skrotí. S rukou zovretou okolo Beckinho krku jej kruto, no vášnivo šepkal do ucha, že ju za každý odpor potrestá. Ja ťa naučím poslúchať, ľubimaja… Po smrti starého otca sa stal jej súdnym poručníkom. Michail sa však mýlil, ak sa nazdával, že mu patrí ako nejaký kus nábytku. Radšej by zomrela, ako dopustila, aby ju znásilnil, ako sa jej vyhrážal. Aj táto predstava jej dodávala rozhodnosť.
Vykĺzla z výklenku, opatrne prešla k okraju uličky a vyzrela von. Kozáci boli preč. Obzrela sa naľavo aj napravo, prešmykla sa okolo rohu a ďalej kráčala svojou cestou.
Dúfala, že to už nie je ďaleko, lebo ju boleli nohy a škvŕkalo jej v žalúdku. Koľko takých honosných námestí môže v jednom meste byť? uvažovala, no v elegantnom prostredí štvrte West End sa aspoň cítila oveľa bezpečnejšie ako v chudobných štvrtiach, ktorými prešla za súmraku. Teraz, po polnoci, však bola taká tma, že Becky nedokázala čítať názvy ulíc na tabuľkách, umiestnených predsa len privysoko. Žmúrila na ne, ako vedela, a bolo jej jasné, že od hladu a vyčerpania sa jej v tomto tmavom, špinavom a rozľahlom labyrinte orientuje ešte horšie.
Ach, ako jej chýbali šíre yorkshirské polia, klenutá obloha, tiché a veterné šedivníkoviská. No najmä smútila za svojou posteľou.
Blesk náhle opäť rozsekol oblohu. Becky sa mykla a skrčila v olivovozelenej peleríne. Oblaky nad jej hlavou sa chystali spustiť príval. Vedela, že sa musí schovať, bolo by márne utekať ďalej. Musí si nájsť nenápadný úkryt pred kozákmi aj pred búrkou, miestečko, kde vydrží až do rána.
A ráno, keď svitne svetlo, prečíta názvy ulíc. Dokonca sa môže aj opýtať nejakých ľudí, ktorých stretne, aj keď doteraz v tomto smere nemala veľa šťastia. S povzdychom pozrela na svoje ufúľané, dokrčené oblečenie.
Teraz vyzerala tak, že každý slušný človek, ku ktorému sa na ulici priblížila, sa jej vyhol a rýchlo kráčal preč. Považovali ju za žobráčku alebo ešte za niečo horšie. Výzor sa vo veľkomeste zjavne považoval za dôležitejší ako v jej dedinke Buckley-on-the-Heath. Dokonca začula jeden veľmi odporný návrh, keď prešla popri dobre oblečenom mužovi, ktorý bol dosť starý, aby jej mohol byť otcom.
Zvrhlá ponuka ju vystrašila, preto radšej utiekla. Až potom si uvedomila, že kým na vidieku si užívala dosť veľkú slobodu, v Londýne dievča, ktoré chodí samo po ulici a najmä po zotmení, zakaždým pokladajú za pobehlicu. Preto jej nikto nepomohol.
Ešte aj klenotník bez srdca, majiteľ obchodu, do ktorého vošla, len čo sa ocitla v Londýne, očividne dospel k rovnakému záveru. Nervózne mu ukázala veľký rubín, ktorý si schovávala pod šatami, a opýtala sa ho, koľko jej zaň dá. Muž si ju dôkladne prezrel, akoby bol presvedčený, že takáto zamazaná stvora musela šperk ukradnúť. Opýtal sa, či má doklad o pravosti, ale Becky o ničom takom v živote nepočula, a aj keby, z domu musela ujsť náhle, nestihla si skoro nič vziať so sebou – ani len peniaze, jedlo či šaty na prezlečenie. Kdeže tam nejaké dokumenty! Vtedy jej došlo, že ten chytrák ju chce prekabátiť.
Klenotník na veľký rubín sotva pozrel a pyšne jej oznámil, že je falošný. Becky to pobúrilo. Dobre, nech ju považuje za dedinskú hus, ale nie je hlúpa.
Indrova ruža je v jej rodine už dvesto rokov. Bolo to jediné dedičstvo, ktoré si mohla nárokovať od svojich ľahostajných aristokratických príbuzných, a jej jediná nádej na záchranu domova a dediny pred Michailom. Vraj falošný! Vybehla z klenotníctva a potom sa rozhodla, že nič nepredá. Pôjde rovno za vojvodom z Westlandu. Ten džentlmen jej určite pomôže predať kameň za slušnú cenu, a okrem toho bude stíhať Michaila za spáchaný zločin. Len dúfala, že starý pán sa na ňu nepozrie pohŕdavým pohľadom ako všetci ostatní v tomto snobskom meste a nevyženie ju – pretože ak sa to stane, už naozaj nebude mať kam ísť.
Zatiaľ sa odmietala poddať zúfalstvu. Nejako prežije. Yorkshirčania sú známi tým, že všetko znesú, a navyše nedôverujú cudzím, opakovala si. Ona sa o seba postará, ako jej hovorievala aj mama.
V duchu ju však hlodali pochybnosti a tušenie, že nemá veľa nádeje. Michail bol príliš mocný, mal pridobré styky a priveľa peňazí, aby sa s ním mohla ťahať za prsty. V posledných dňoch sa viackrát stalo, že jeho súkromná armáda kozákov ju takmer dolapila. Becky už zmáhala únava a bolo jej jasné, že raz urobí chybu. Tá chyba ju bude stáť slobodu, domov a cnosť. Nenávidím toto mesto. Zomriem tu.
Ovládla novú vlnu zúfalstva, prehrabla si rukou schlpené vlasy a prinútila sa myslieť znovu na problém, kde si nájsť útulok na noc, kým sa preženie búrka. Vedela, že sa musí poponáhľať. Stromy za vysokými plotmi mestských záhrad sa knísali a šuchotali. Vzduch oťažel tušením lejaka.
Objala si trup rukami a nútila sa klásť jednu nohu pred druhú, jej pochmúrny pohľad sledoval upravené dláždené ulice spiacej štvrte, uličky lemované stromami a občasné stĺpy s lampou, vrhajúcej na zem oranžové svetlo. Kam ísť? Kam len ísť?
Mestské domy za plotmi z kovaného železa jej útulok neposkytnú. Teraz by jej neprekážal ani nocľah v senníku, ale bočné uličky, čo viedli k stajniam, boli pozamykané. Takto by grófova vnučka naozaj nemala dopadnúť, ľutovala sa v duchu.
Jedna ulica, druhá ulica. Becky sa pokúsila prekonať záhradný plot pred jedným majestátnym, neosvetleným domom. V záhrade zbadala peknú vyhliadkovú vežičku, tam by sa azda mohla uložiť. Len sa jej nepodarilo prepchať pomedzi ozdobné železné tyče a o tom, že by preliezla cez ich ostré hroty, nemohla ani uvažovať. Vliekla sa ďalej, zabočila za roh a na vlastné prekvapenie sa ocitla na ďalšom námestí. Ozvala sa v nej nádej.
Prešla k oplotenému parku uprostred, prečítala si gravírovanú medenú tabuľku a… dočerta. Ani toto nebolo námestie St. James Square. Zúfalo sa obzerala. Kam teraz ísť?
V diaľke znovu zahrmelo a ten zvuk v nej prebudil spomienky na najranejšie detstvo – na ockovu loď. Pozrela na ťažkú oblohu. Inokedy ju máločo vystrašilo, ale dunenie diel a krv, krik a praskot dreva, ktoré nasledovali potom, v nej naveky zanechali hrôzu z hlasných zvukov. Obrátila sa tvárou oproti vetru, odhrnula si z očí rozviate kučery a chmúrne usúdila, že má pred sebou veľmi zlú noc.
V tej chvíli sa naozaj spustila búrka a zúrila z plnej sily. Becky vyplašene skríkla a studené prúdy vody ju prinútili pridať do kroku.
Rozbehla sa cez ulicu a skryla sa na prvom mieste, ktoré objavila. Na rohu stál vznešený mestský dom, veľký ako hotový palác, a pred vchodom mal oblúk na hrubých bielych kamenných stĺpoch. Vynikajúci prístrešok. Všetky okná panského domu boli takto neskoro tmavé, a aj keby náhodou majitelia nespali, uvažovala Becky, hádam len nie sú takí krutí, že by jej nedovolili prečkať najhoršiu búrku pred svojimi dverami.
O chvíľu si už utierala vodu z tváre a pozerala na upravené námestie spod strechy. Cez noc by mi tu mohlo byť celkom dobre, pomyslela si. Verandu z bokov chránili nízke múry, mohla sa za nimi skrčiť, keby sa tadiaľto prehnali kozáci. Pri dverách rástli v dvoch antických urnách špirálovito zostrihané kry.
Vydýchla si a oprela sa o múr domu, potom sa pomaly zosunula popri stene a vyčerpaná zostala sedieť na kamennej dlážke. Zahalila sa do peleríny, skrčila si nohy, objala ich rukami, a potom už len počúvala dážď.
Cítila sa strašne sama. Nuž, to nie je novinka. Zamračila sa, odohnala sebaľútosť a vytiahla posledný kúsok jedla – mentolový cukrík, ktorý náhodou mala vo vrecku v ten večer, keď musela ujsť. Vložila si ho do úst a pomaly ho cmúľala, aby jej vydržal čo najdlhšie. Žalúdok proti tej slabej večeri zaprotestoval.
Pozrela na zamknuté a závorou zaistené dvere s klopadlom v tvare levej hlavy a zišlo jej na um, aké tam dnu musia mať prepychové jedlá a veľké mäkučké postele… Pri tej predstave si už pripadala ako úplná úbožiačka. Oprela sa hlavou o kamennú stenu a chcela len na chvíľku privrieť oči…
