Spisovateľ bohém, ktorý prišiel do Bratislavy z chudobných pomerov, ale vďaka talentu oslovil desaťtisíce čitateľov. Tak sa zaradil medzi dobre platených spisovateľov. Jožo Nižnánsky písal predovšetkým pre široké vrstvy, hoci najskôr začínal poéziou. No neskôr sa venoval výlučne dobrodružno-historickým románom, v ktorých sa vracal do slovenskej minulosti. A hlavne k historickým postavám ako sú Móric Beňovský a Alžbeta Bátoriová. Dokázal vystavať naozaj napínavé príbehy, pridať dobrodružstvo, zápas dobra a zla, hrdinstva i zbabelosti, a tiež to okorenil láskou. Je známe, že ho inšpirovali diela W. Scotta, A. Dumasa, M. Jókaia, či H. Sienkiewicza.
Ako sa teda zrodil jeho najslávnejší príbeh o krvavej grófke z Čachtíc?
Jožo Nižnánsky
Do Bratislavy prišiel v roku 1922 študovať právo, štúdium však prerušil a dal sa na novinárčinu. Krátko pracoval v denníku Slovák, potom prešiel do Slovenskej politiky, kde sa zoznámil s Jánom Hrušovským, ktorý ho uviedol do bohémskej Bratislavy. V roku 1928 vydal básnickú zbierku Medzi nebom a zemou, ktorú literárna kritika prijala priaznivo.
„Obrat v jeho tvorbe nastal začiatkom 30. rokov,“ popisuje Ján Bábik v časopise Krásy Slovenska, v rámci seriálu Bratislavská bohéma. „Slovenské novinárstvo bolo v hlbokej kríze, noviny len živorili a pre nízky náklad im hrozil zánik. Slovenská politika nebola výnimkou, jej náklad sa pohyboval okolo 2 000 výtlačkov. František Votruba prišiel s nápadom, aby noviny uverejňovali romány na pokračovanie, ale také romány, ktoré by pritiahli slovenského čitateľa. Jožo Nižnánsky navrhol, aby uverejňovali román o krvavej grófke Alžbete Bátoriovej, pretože aj on by si takú knihu rád prečítal. A vtedy František Votruba navrhol, aby román o čachtickej pani napísal Nižnánsky sám.“
„Zatočila sa mi hlava…“
Bol to odvážny nápad a Jožo Nižnánsky na to v roku 1970 spomínal:
„Ohromilo ma to, zatočila sa mi hlava. Pri vtedajšom veselom, dosť bohémskom spôsobe života, ani vo sne by som nebol pomýšľal napísať také rozsiahle dielo, vyžadujúce toľko odriekania, disciplíny a času. Ale po krátkom rozmýšľaní a váhaní som oznámil redakcii, že Čachtickú paniu napíšem. Veď nešlo iba o obyčajné napísanie románu, išlo o záchranu našej Slovenskej politiky.“
Jožo Nižnánsky sa stal autorom historických románov úplne náhodou. Viedla ho k tomu predovšetkým snaha zachrániť noviny, v ktorých pracoval, nie spisovateľské ambície. Nikto však nedúfal v taký ohromný úspech tohto projektu. Prvé pokračovanie Čachtickej panej vyšlo 12. apríla 1931 a náklad Slovenskej politiky z počiatočných 2 000 stúpol zakrátko na neuveriteľných 40 000 výtlačkov.
Noviny sa dobre predávali, ale Nižnánsky zatiaľ nezbohatol. Vysoké príjmy mu zaručilo až knižné vydanie románu v roku 1933. A aj keď román lámal podľa predaných výtlačkov všetky slovenské rekordy, autora nešetrila ani kritika, ani kolegovia. Vyčítali mu najmä voľné narábanie s historickými faktami, prílišnú sentimentalitu a nadbiehanie vkusu širokých čitateľských vrstiev, neživé vyumelkované postavy.
Cholera, Beňovský aj Omar a Fatima
Nižnánsky sa však nedal odradiť, zacítil úspech a vedel, že historickými románmi dokáže si získať veľkú popularitu i slušné finančné zabezpečenie. Za necelé desaťročie priam vychrlil viacero rozsiahlych kníh – Dobrodružstvá Mórica Beňovského, Cholera, prvý slovenský horor Spišské tajomstvo, inšpirovaný Mikszáthovou prózou Mátoha v Ľubovni, román o nesmrteľnej láske Omara k Fatime Studňa lásky, Krásnu Hedvigu a pokračovanie Čachtickej pani, román Žena dvoch mužov.
O svojich historických románoch povedal: „Vôbec ma netrápilo, či vyhoviem histórii alebo literatúre, čiže literárnym kritikom. Mal som pred očami iba svojich nádejných čitateľov a predovšetkým im som sa usiloval vyhovieť. Vyhovujúc čitateľom, nemohol som vyhovieť literárnym kritikom.“
Prajná konkurencia
V písaní historických románov na pokračovanie konkurovali Nižnánskemu Ján Hrušovský a Emo Bohúň. Neboli to však sokovia, ale praví žičliví priatelia, ktorí si navzájom pomáhali a dávali si aj tipy na jednotlivé témy. A ako príslušníci bratislavskej bohémy žili veselým životom a uzatvárali aj takéto stávky:
Ak do 22. februára roku 1933 nenapíšem román, zaväzujem sa zaplatiť desať litrov najlepšieho vína a zniesť slávnostne v čím väčšej spoločnosti dve poriadne zauchá, ktoré mi vlastnoručne dá Jožo Nižnánsky alebo Frico Motoška. Ak román napíšem, zaplatí 10 litrov Jožo Nižnánsky.
V Bratislave 22. novembra 1932, Emo Bohúň, v. r.
Nevedno, ako sa táto stávka skončila, isté však je, že Emo Bohúň v roku 1933 žiadny román nepublikoval. Jožo Nižnánsky bol pracovitejší. V tomto roku uverejnil už spomenutý román Dobrodružstvá Mórica Beňovského a zbieral zároveň materiál na svoj kritikou najvyššie hodnotený román Cholera o roľníckom povstaní na východnom Slovensku v roku 1831.
Vyschnuté pero…
Začiatkom tridsiatych rokov sa Nižnánskeho spisovateľská dráha začína a na ich konci sa nečakane končí. V roku 1937 mu vychádzajú knižne romány Žena dvoch mužov a Právo prvej noci, potom pero Joža Nižnánskeho nečakane na dlhé roky vyschlo.
Asi to súviselo s celkovou tvorivou vyčerpanosťou. Veď napísať v priebehu pár rokov desať románov, z ktorých každý v knižnom vydaní mal niekoľko zväzkov, to bol úctyhodný výkon. Okrem toho na Nižnánskeho pravdepodobne pôsobil psychický stres, veď noviny vychádzali každý deň a on bez odpočinku musel do nich pripraviť ďalšie pokračovanie.
V spolupráci s časopisom Krásy Slovenska
Text a foto Ján Bábik, Ján Lacika, staré pohľadnice: zo zbierky Jána Hanušina
Národné múzeum v Budapešti/Wikimedia
