Je typický knihomoľ. Číta, kde sa len dá, a v jej žltom dome pod lesom nenájdete miestnosť bez kníh. Dve deti, sivá mačka a dokonca aj vlastné literárne postavy ju dennodenne presviedčajú o tom, že nezabudnuteľné príbehy sa odohrávajú aj v obyčajnej kuchyni.
Zuzana Široká najradšej trávi čas so svojimi deťmi na peších či bicyklových výletoch alebo na potulkách po Európe. Rada píše a vo vydavateľstve Ikar jej vyšli úspešné novely Šťastie na mňa spadlo z neba, Tiene bieleho orgovánu a Polámané krídla.
Teraz pribudla ďalšia kniha, ktorá vás nadchne. Jabloňové lásky.
Tridsiatnička Simona stratila všetko, čo bolo pre ňu dôležité: nečakane jej zomrela matka, vzápätí prišla o prácu a opustil ju dlhoročný milenec. Chtiac-nechtiac zbalila svoj mestský život do kufra a presťahovala sa na vidiek, do starého penziónu uprostred jabloňového sadu, v ktorom vyrastala ona, jej matka, stará mama a rad prababičiek.
Denníky týchto žien, siahajúce viac než storočie dozadu, jej pomôžu pochopiť samu seba a objaviť svoje korene pevne vrastené do úrodnej pôdy.
Podarí sa Simone vykročiť z tieňa svojej jablone? Nájde lásku, otca pre dieťa, čo sa už čoskoro vypýta na svet, a zmysluplnú prácu?
Šesť generácií žien.
Šesť historických období.
Šesť starých odrôd jabloní.
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Číta Lucia Vráblicová:
Zuzana Široká o svojom najnovšom románe Jabloňové lásky hovorí, že je doň votkaný genetický kód slovenských žien. Vraj sú ako jablone – pevne zakorenené v rodinných sadoch, silné a neochvejné, aby dokázali poskytnúť oporu každému, kto ich potrebuje, pritom však jemné a nežné ako lupene kvetov, a aj trochu zvodné, šťavnato-sladké ako zrelé plody.
„Každá žena je síce navonok iná, ale vnútri nesú všetky jablone (ženy) rovnaké posolstvo: semienka lásky, starostlivosti a nehy,“ opisuje svoju knižnú novinku Zuzana Široká. Aj preto jej dala podtitul O mágii jabloňových sadov, o papierových snoch a láske klíčiacej v srdciach generácií silných a múdrych žien.
„Podkladom pre knihu boli staré denníky, dedkove záhradkárske zápisky, dedinská kronika, mená požičané zo starých náhrobných kameňov. Postavy sú síce vymyslené, no je dosť možné, že čitateľky v nich nájdu samé seba, svoje mamy či staré mamy. Svoje záhrady.“
Na poslednej strane knihy sa skrýva aj malý bonus: overený recept na čarovný jablkový koláč, ktorý sa ideálne podáva s čajom, kávou a s láskou.
Prečítajte si úryvok z knihy Jabloňové lásky:
„Vieš, ľudia počas svadobnej noci zvyčajne robia iné veci,“ smiala sa Klára. Vo svite narastajúceho mesiaca sa pokosená tráva striebristo leskla, tvrdé zelené jabĺčka v korunách stromov sa trblietali od drobných kvapiek rosy. Zo zabudnutých banských štôlní vylietali výry a kuviky na nočný lov. Lopata, narážajúca na kamene, vydávala cinkavé zvuky. „A júl naozaj nie je vhodný čas na presádzanie stromov, to som sa tu už stihla naučiť.“
„Ja tiež,“ Miloslav si utrel spotené čelo do rukáva sviatočnej košele. „Ale tento sa ujme, uvidíš.“
„Verím ti, aj ja som sa tu ujala, hoci som neprišla v najvhodnejšom čase. A ty tiež.“ Klára zoskočila z múrika, ktorý v časoch papierne tvoril základy jedného z robotníckych barakov. Vzala krhlu na polievanie a prešla s ňou k potočnej tôni, v ktorej naberali vodu. Vyliala ju do jamy, ešte raz naplnila a počkala, kým do nej Miloslav vloží mladý stromček s mohutným koreňovým balom. Spolu ho zasypali; len tak dlaňami naberali vykopanú, trochu mazľavú hnedozem zmiešanú s Tereziným úrodným kompostom. Dobre ju pritlačili, Miloslav zatĺkol vedľa stromčeka drevený kôl a Klára ho uviazala o kmeň konopným motúzom s nie veľmi pevným osmičkovým uzlom. Nakoniec ho ešte raz poliali a obsypali kôrovou štiepkou, ktorá dodá stromčeku potrebné živiny a zabráni vysušeniu pôdy a rastu buriny.
„Hotovo!“ zvolal Miloslav oproti temnej hore a chytil Kláru za ruky. Držali sa, s mladým stromčekom medzi sebou, a vymieňali si mĺkve svadobné sľuby. „A teraz sa pustíme do toho, čo sa robí v svadobnú noc!“
„Už sa neviem dočkať,“ zachichotala sa Klára a rozbehla sa k potoku.
„Kam ideš?“ bežal za ňou Miloslav, preskakujúc krtince. „Do postele sa predsa ide iným smerom.“
„Kto by už trávil svadobnú noc v posteli?“ Klára si vyzula topánky, vyhrnula sukňu a prebehla cez potok. Na druhom brehu ju Miloslav dohonil a pevne chytil okolo pása. Dal sa viesť orosenou letnou lúkou, pomedzi brezy roztrúsené po stráni, popod staré duby vo vyšších polohách. Mohutná hora napravo od nich dovolila mesiacu prekotúľať sa nad jej vrchol a svietiť im na cestu. Na mieste, ktoré Klára vybrala pre ich svadobnú noc, rástli koberce lesných jahôd, myší chvostík, repík a ľubovník. Nebesia nad nimi viseli nízko, stačilo natiahnuť ruku a dotknúť sa mihotavých hviezd. Krídla netopierov vírili zamatovú tmu, cvrčky hrali Svadobný pochod.