Často stačí zasiať len drobné semienko hriechu. Ak sa hlboko zakorení, zanecháva spúšť. Dokáže zničiť dlhoročné priateľstvo, zmeniť bratskú lásku na nenávisť a vtiahnuť aj ďalších do víru pokušení…
Korenie hriechu je vydarený historický príbeh, ktorý vás vtiahne svojou atmosférou. Spočiatku pomalší rozbeh s množstvom postáv však autorka neskôr zdynamizuje a chytí vás. Je to príbeh o tom, čo všetko môže spôsobiť spočiatku nevinné tajomstvo a kam nás môže až zaviesť. Príbeh o priateľstve a láske, ale aj o bolesti a sklamaní.
História si Jána Podmanického a jeho o pätnásť rokov mladšieho brata Rafaela pamätá ako nemilosrdných násilníkov, ktorí bez škrupúľ prezliekali kabáty, drancovali a dobýjali hrady. Ako sa z týchto nerozlučných rebelantov mohli stať nepriatelia? Hovorí sa, že za všetkým hľadaj ženu…
Loriana by zostala prostou slúžkou na hrade baróna Ostrožiča, nebyť rozmaru malej baronesy Kataríny, ktorá si ju zvolila za priateľku. Zobrala ju pod svoje krídla, naučila ju správať sa ako dáma, umožnila jej vzdelanie. Len jej pôvod nemohla zmeniť. Loriana už nepatrila medzi sedliakov, no nemohla sa zaradiť ani medzi šľachtu.
Jedného dňa do mestečka vtrhli bratia Podmanickí s bandou hrdlorezov. Z chlipných rúk násilníkov vytrhol Lorianu tajomný rytier a postavil ju pred prvé hriešne pokušenie. Vo svojej dievčenskej naivite sa doňho zamilovala, no keď po rokoch zavítal na Ostrožičovo panstvo, pochopila, že bola kruto oklamaná. A predsa ju túžba byť v jeho náručí stavia pred ďalšie ťažké skúšky.
“Jediné prekážky v živote si vytvárame sami, všetko ostatné sú len hrbole na ceste, ktoré stačí prekročiť. Ak máš dosť odhodlania.”
Korene hriechu z pera Marji Holecyovej je hriešny príbeh z obdobia Uhorska v 16. storočí o dospievaní dvoch priateliek a pokušeniach, ktoré im odhalia, kam až môžu siahať korene jedného hriechu. Napätie, história, romantika a pútavý štýl písania robí z tejto knižky skvelý tip nielen pre mladých čitateľov.
Prečítajte si úryvok z novinky Korene hriechu:
15. Niečo neodpustiteľné
Vínko hreje, vínko páli, vínko múdre hlavy šiali.
„Myslí si o sebe, že je ktovieako bystrý,“ hnevala sa Katarína, kým kráčala s Lorianou po schodoch do svojich komnát. „Povie pár pekných slov tomu, pár pekných slov tamtomu a dúfa, že všetci zabudnú na to, že je Podmanický.“
„To by potreboval zázračný prútik,“ solidárne dodala Loriana.
„Presne tak!“
Loriana sa pridržiavala zábradlia a pomaly nasledovala kamarátku. Zrak mala rozmazaný a nohy ju ťažko niesli. Kým sedela, neuvedomovala si, že vypila až toľko, no keď vstala, alkohol jej udrel do hlavy. Nebola na taký pocit zvyknutá. Katka ju vždy poučovala, že piť priveľa vína je neženské.
Baronesa si v rozrušení ani nevšimla, že do izby vošla sama. Čakala, že jej Loriana začne vyzlieka ťažké šaty a už-už sa chcela ďalej rozčuľovať, keď si všimla, že kamarátka tam nie je. Vrátila sa na chodbu a našla ju stá opretú o stenu. „Čo sa deje?“ nechápala.
„Všetko sa so mnou točí… Svet sa točí,“ habkala Loriana.
„Ty si opitá?“
„Asi,“ zasmiala sa a zažmurkala, aby zaostrila pohľad na Katkinu tvár. Tá sa tvárila pohoršene. „Ako sa tomu môžeš smiať Veď je to hanba!“
Loriana s úsmevom prikývla. „Hej.“
„Ach, veď s tebou sa nedá rozprávať. A ja som dúfala, že budeš stáť pri mne, že sa so mnou pozhováraš,“ hnevala sa.
„Občas musím stáť aj sama pri sebe,“ usmiala sa Loriana.
Z Kataríninho hrdla vyšlo akési čudné zachrčanie, potom odišla do svojich komnát a Loriana ju nasledovala. „Môžeš ísť,“ prepustila ju baronesa. „Ešte ti pomôžem vyzliecť sa.“
„To zvládnem aj sama.“
„Si si istá, že…“
„Nie som taká neschopná, ako si tu o mne myslia. Viem sa vyzliecť!“ ostro odvrkla Katka.
„Nie si neschop…“ zamrmlala Loriana.
„Dobre, dobre!“ zastavila ju Katarína. „Radšej choď, zajtra sa normálne porozprávame.“
„V poriadku,“ súhlasila Loriana a s pocitom viny odišla. Zamierila priamo do svojej izby. Bála sa niesť svietnik, preto šla potme a pre istotu sa pridŕžala steny. Vždy keď ju mohol niekto zahliadnuť, vystrela sa a malými krokmi hrdo pokračovala ďalej. Zdalo sa jej to také smiešne, že to nakoniec nevydržala a rozosmiala sa. Smiech ju však prešiel, keď pred dverami svojej izby uvidela vysokú mužskú postavu.
„Som rád, že som vás zastihol v dobrej nálade, pani moja,“ ozval sa hrubý hlas. Nepoznala ho, ale vedela, že to nie je hlas Rafaela Podmanického.
„Čo tu chcete?“ podozrievavo sa spýtala.
„Poslal ma môj pán,“ odvetil muž.
Loriana pomaly rozoznávala ostré črty jeho tváre. Spomenula si, že tento rytier sedel vedľa Rafaela počas celej večere.
Uklonil sa jej. „Bude mi potešením, ak ma budete volať Tomáš.“
„Som Loriana,“ povedala a ruku položila na stenu, lebo sa bála, že spadne. „Čo chce váš pán?“
„Chcel by sa s vami stretnúť a porozprávať. Očakáva vás vo…“
„Očakáva? Povedzte mu, nech ide do horúcich pekiel. Urobil by tým láskavosť mne aj Kataríne. Obe ho nenávidíme a aj budeme,“ odvrkla a prešla popri ňom k dverám.
Jeho ruka ju zadržala. „To by som vám neodporúčal…“
„A prečo, Tomáš? Dáte ma natiahnuť na dereš? Alebo ma hodíte hladným potkanom? Povedzte mi, aké tortúry využíva váš pán?“
„Ak nepôjdete so mnou, príde si po vás on,“ varoval ju.
Striasla jeho ruku a otvorila dvere. „Tak nech príde, ja nikam nejdem.“
„Mám mu povedať prečo?“
„Nie je mojím pánom, nemusím ho poslúchať. Nemám chuť stretnúť sa s ním. A odkážte mu aj to s tým peklom.“
