Keď si prečítate príbeh Kráľovná rebelka a zamyslíte sa nad životom rání Lakšmí a neuveriteľnými životmi žien v jej Durgá Dale, nie je ťažké pochopiť, prečo je najznámejšou ženou v dejinách Indie. Vzniklo veľa legiend, no Moranová si dala pozor, aby nesplietla fikciu s faktami. Vytvorila nádherný historický román o silnej a výnimočnej žene, ktorej mnohí muži nesiahali ani po členky…
Keď v polovici devätnásteho storočia Británia zdvihne zbrane proti Indii, očakáva rýchle a ľahké víťazstvo. India je nejednotná, roztrieštená na nezávislé kráľovstvá, a preto sa svojou silou nemôže rovnať britskému impériu. No keď anglickí vojaci prídu do kráľovstva Džhánsí, stretnú sa s nečakaným odporom.
Kráľovná Lakšmí namiesto toho, aby ticho kapitulovala, postaví dve armády – mužskú a ženskú – a vyrazí do boja, rozhodnutá chrániť svoju krajinu a svoj ľud. Hoci britskému vojsku s lepšou výzbrojou a výcvikom jej vojaci sprvu nenaháňajú strach, Lakšmí odmietne ustúpiť pred impériom, ktoré sa pokúša vziať jej nadovšetko milovanú krajinu.
Kráľovná rebelka je očarujúci a podmanivý príbeh o urodzenej rebelke rání Lakšmí, ktorý rozpráva jej najbližšia dôverníčka Sítá – členka kráľovninej ženskej osobnej gardy. „Michelle Moran znovu dokazuje, že si vie vybrať a pôsobivo oživiť dávno zabudnuté historické osobnosti,“ napísali v Boston Globe.
Autorka si detailne naštudovala históriu Indie v 19.storočí. Niektoré veci mierne upravila, aby bol príbeh pre nás prístupnejší: skrátila alebo odstránila niektoré tituly panovníkov; zmenila niektoré historické skutočnosti. „V celej knihe používam názov krajiny India, hoci India, ako ju poznáme dnes, vznikla v roku 1947,“ vysvetľuje M.Moranová.
Michelle Moran je americká autorka historických románov. V slovenčine už vyšli jej knihy Nefertiti, Kleopatrina dcéra, Nefertari, Madame Tussaud a Druhá cisárovná.
Začítajte sa do novinky Kráľovná rebelka:
Na mojej posteli leží sedemdesiatpäť rokov v denníkoch. Rozprestierajú sa takmer po celej prikrývke, ktorú mi minulú zimu ušila Ráší. Zošity s otvorenými doskami vyzerajú ako staré ustaté nočné motýle, čo nevládzu odletieť. Vo veku osemdesiatpäť rokov sa mi ťažko lúšti vlastný rukopis.
Ale tie slová som prečítala už toľkokrát, že sa mi vryli do pamäti; sú ako vzory na čierno-oranžových motýlích krídlach.
Beriem zo stola obálku a nesiem ju k posteli. Ak niečo píšem, tak zväčša na tomto mieste. Obálku starostlivo adresujem „Slečne Pennywellovej“ a som hrdá na to, že som ju titulovala slečna, a nie pani. Takáto maličkosť mi zachránila život, keď k nám prišli jej krajania s úmyslom urobiť z môjho domova malé Anglicko – s prídavkom exotických žien a čaju. Ale ak sa to, v čo dúfa slečna Pennywellová, splní a Angličania si prečítajú príbeh jednej starej ženy, možno sa to zmení.
Ako dieťa som žila v malom kráľovstve Džhánsí pod vládou mahárádžu Gangádhara a jeho manželky rání Lakšmí. Teraz žijem v rozľahlej krajine s názvom India, ktorej hranice sa ťahajú od Barmy po Kašmír.
Namiesto mahárádžu nám vládne cudzí imperátor, vnuk kráľovnej Viktórie kráľ Juraj V. A tam, kde kedysi oblohu prebodávali vyrezávané stúpy s posvätnými obrazmi indického princa Siddhárthu (ktorý sa nakoniec stal Buddhom), máme chrámové veže a na nich osadené vysoké anglické kríže. Áno, som stará a v mojom veku sa už človek musel stať svedkom veľkých zmien. Prežila som aj strašnú vojnu medzi Indiou a Anglickom a takmer celé storočie som sledovala, ako pomaly miznú naše dávne tradície.
Otec ma naučil jedno staré hindské porekadlo: Bandar kjá džáné adrak ká svád. Znamená to: „Čo vie opica o tom, ako chutí zázvor?“ Podľa mňa to úplne sedí na Angličanov. Nevedia nič o národe, nad ktorým prišli vládnuť. Tak prečo by sme od nich mali očakávať, že nám zachovajú svätyne a budú uctievať našich bohov? V najlepšom prípade ich vnímajú ako cudzorodé dekorácie. V najhoršom v nich vidia „pohanské barbarstvo“ rozbujnené v krajine, ktorá dala svetu šachy a číslo nula.
Pozriem na adresu, ktorú mi dala slečna Pennywellová pred dvoma mesiacmi. Stáli sme s Ráší na železničnej stanici v Bombaji, keď k nám pribehla akási žena. Ostré podpätky jej na kameni klopkali. V krajine červených sárí a šafranových dupátt mala oblečenú sivú košeľu a klobúk rovnakej farby. Čierna sukňa jej siahala len po lýtka. Bola to Angličanka.
„Prepáčte, že vás ruším, pani Rathódová. Voláte sa pani Rathódová, však?“
Chvíľu som váhala s odpoveďou. Britská vláda však už nechytá rebelov, tak som jej povedala pravdu. „Áno.“
Podala mi ruku a po kurze anglických zvykov som už vedela, že jej ju mám potriasť. „Emma Pennywellová,“ predstavila sa.
Myslela som si, že je to zrejme ďalšia reportérka, ktorá chce zistiť, čo sa stalo s mahárániným majetkom, keď ju zabili. Namiesto toho však povedala: „Pred šesťdesiatimi piatimi rokmi vás môj starý otec sprevádzal do Londýna. Volal sa Wilkes. Chcel by sa s vami znovu rozprávať.“
Chvíľu trvalo, kým som pochopila, čo vraví. Zavrtela som hlavou.
„Prepáčte. Bol to iný život.“ Chytila som Ráší za ruku a vykročili sme k vlaku. „V inej Indii.“
„Práve preto som tu.“ Keď videla, že ma to nezaujíma, začala rozprávať rýchlejšie. „Môj starý otec je vydavateľ a zaujímajú ho spomienky ľudí z kolónií. Chcel by vyrozprávať váš príbeh. Viem, že vám ide vlak…“
Zastala som a vysvetlila jej, že k niektorým obdobiam svojho života sa nechcem vracať, no nemala v sebe ani toľko slušnosti, aby sa tvárila prekvapene.
„Všetci sme sa niekedy dopustili chýb, ktoré by sme najradšej udržali v temnote. Naši démoni zmiznú, len ak na nich vrhneme svetlo.“
Milan Buno, literárny publicista