Kováčov učeň je rozsiahla rodinná sága, ktorá vás zavedie na koniec 18.storočia do obdobia krátko po víťazstve amerických vojsk v boji nad Angličanmi. Do čias, kedy vyhlásili nezávislosť. Kedy sa prudko rozvíja priemysel i technika, a mnohí ľudia odchádzajú do Ameriky za prácou. Za svoji snami o slobode. Presne ako Silas Ballantyne…
V jeden mrazivý decembrový deň roku 1784 prichádza Silas Ballantyne do domu kováča Liegea Leea v okrese York, štáte Pensylvánia. Silas je rozhodnutý čo najskôr dokončiť učňovský zácvik a vydať sa na západ. Ukáže sa ale, že je šikovný pracovník a znamenitý remeselník, preto sa Liege usiluje zdržať ho v Yorku, odvolávajúc sa na starú tradíciu: učeň sa musí oženiť s jednou z majstrových krásnych dcér.
Eden je nežná a čistá duša, zatiaľ čo Elspeth živelná a prešibaná. Alebo? Je to skutočne tak, nie je to iba zdanie? V dome plnom tajomstiev sa každá zo sestier snaží zabezpečiť si budúcnosť.
Ktorá si získa Silasovo srdce?
A podriadi sa Silas Liegovým zámerom?
„Fantastické. Podmanivé. Strhujúce. Od čias Odviateho vetrom som nečítala taký impozantný príbeh, ktorý by uchvátil moje srdce, nedal mi spať a pri ktorom by sa mi tajil dych do takej rušivej miery,“ pochvaľuje si Julie Lessmanová, autorka románu Daughters of Boston a série Winds of Change.
Román Kováčov učeň podľa nej nielenže povýšil Lauru Frantzovú na žiarivú hviezdu súčasnej inšpiratívnej beletrie… ale ju priam vystrelil do oslnivých výšin k Riversovej a Higgsovej.
V tejto rozsiahlej rodinnej ságe môže voľba jedného muža rozhodnúť o budúcnosti ďalších generácií. Voľba medzi láskou a prácou, medzi priateľmi a nepriateľmi. Toto je prvý diel ságy Dedičstvo Ballantynovcov. Historický romantický príbeh, ktorý vás od prvých strán očarí a postupne odhaľuje rodinné tajomstvá Leeovcov. Je to príbeh s nádhernou živou atmosférou, výborne vykreslenými postavami a so záverom, ktorý vás prekvapí. Až natoľko, že sa nebudete vedieť dočkať pokračovania ságy.
Podľa USA Today sa vie Laura Frantzová pohrať s nepatrnými detailmi a aj s ich pomocou vytvoriť dielo nabité pôvabom, romantikou, vášňou a nenávisťou. „Z jej slov sa vinie vtieravá poetická melódia, ktorá maľuje svieži obraz a vtiahne čitateľa do života hlavných postáv v mieste a čase, v ktorých sa príbeh odohráva. Kováčov učeň je nádherný začiatok novej série,“ dodáva USA Today.
Ďalší skúsení a obľúbení svetoví autori oceňujú jej zmysel pre atmosféru. Pri čítaní sa doslova stratíte na inom mieste a v inom čase. Zažijete výlet do histórie, vychutnáte si divokú krásu života v pohraničí aj s jeho nebezpečenstvami a útrapami.
Laura Frantzová je úspešná spisovateľka a dvojnásobná finalistka v ocenení Carol Awards. Je rodená Kentučanka, ale so svojím manželom a dvomi synmi žije v hmlistých lesoch Washingtonu. Popri pletení, varení, záhradkárstve a dlhých prechádzkach rada píše…a píše dobre, čo dokazuje aj kniha Kováčov učeň.
Začítajte sa do novinky Kováčov učeň:
OKRES YORK, PENSYLVÁNIA; december 1784
Otec vyhlásil, že nadišiel čas, aby sa jeho dcéry vydali.
Jeho predstava, ako im zabezpečiť manželské šťastie, bola však nezvyčajná. Po pytača poslal až do Filadelfie. Eden Leeovú premkol pocit hrôzy. Tikot stojacích hodín zvyšoval napätie v tichej izbe zaliatej svetlom sviec. Bolo to len jej predstavivosťou? Alebo sa otec naozaj chystal urobiť niečo unáhlené? Už niekoľko dní mala tušenie, že sa k niečomu schyľuje… niečomu, čo prevráti ich predvídateľný a poľutovaniahodný život hore nohami. A teraz ešte prišiel tento neočakávaný list z mesta…
Liege Lee stál pri kozube a jeho tvár s pevne zovretou sánkou potemnela, keď sklopil zrak na papier, ktorý držal v ruke. Louise Leeová vedľa neho zapišťala zriedkavú prosbu: „Liege, prosím ťa, dostávame z Východu tak málo správ. Prečítaj to nahlas.“
Eden sa trochu rozochvene usmiala pri matkinej tichej žiadosti a pohľadom prešla z otcovho nevľúdneho výrazu na jemné línie tváre svojej sestry, ktorá sedela a šila pri sviečke. Na vlastné šitie celkom zabudla a jej pozornosť sa vrátila k listu, keď do studených kútov izby prenikol otcov chrapľavý hlas.
„Pred niekoľkými mesiacmi mi cech prisľúbil nového učňa. Konečne prišiel list.“ Rozložil pokrčený papier a na koniec úzkeho rapavého nosa si nasadil okuliare. „Tento muž je Škót. Učil sa remeslu vo svojej rodnej zemi a potom bol pridelený americkému majstrovi vo Filadelfii. Od ukončenia vojny slúžil s tuctom ďalších učňov vo vyhni v centre mesta. Jeho majster zomrel, preto si hľadá miesto na Západe, aby si dokončil zácvik. Príde s dobrým odporúčaním.“
Odkašľal si, potom sa vrátil k papieru v ruke. „Píše: ,Nie som si istý, či tento list dorazí do svojho cieľa. Balíček, ktorý posielam, zrejme nie. No dúfam, že aspoň jeden z nás stihne do konca decembra prísť v poriadku.‘“
Nasledovala odmlka, potom zalapanie po dychu. „Do konca decembra?“ Zo zrobených rúk matke skĺzlo plátno do lona. „Už v týchto dňoch? Ale ja som si myslela, že príde až na jar!“
„Presne tak, v týchto dňoch,“ zavrčal otec, obrátiac zrak k dcéram. Najdlhšie spočinul na Elspeth, ako si Eden všimla, a mal na to dobrý dôvod. Jej plné lono bolo však ukryté pod šitím… a pod otcovým príkrym pohľadom ani brvou nepohla. Každú chvíľu má Elspeth rodiť. Ale kto príde skôr? Učeň či dieťa?
Eden vedela, že toto je to, čo otca trápi. Má s jej rozmarnou sestrou plán, ktorý cudzincov skorý príchod nemôže prekaziť.
„Viete vy dve, čo znamená príchod tohto muža?“ zahrmel cez malý salónik. Z jeho prísnych slov sa Eden zvíjal žalúdok.
Zodvihla zrak a čakala, či Elspeth spraví to isté. Jej sestra však otca jednoducho ignorovala, ako to robievala zakaždým, keď sa jej nepáčili jeho vyhlásenia.
„Elspeth Ann!“
Konečne zostražitela. Svetlo a tieň zaihrali na jej pôvabnej tvári, keď sa otcovi zahľadela do očí.
„Viete – vy dve – čo to znamená?“
„Áno, otec,“ poslušne zamrmlala Elspeth.
Edenina ihla znehybnela. Skľúčene prikývla a v matkiných očiach sotva postrehla veľavravnú solidárnosť s ich nepríjemnou situáciou.
„Plán je takýto,“ pokračoval otec. „Ak sa učeň dostaví ešte pred dieťaťom, potom je to jasné. Vezme si Eden. Ak príde po narodení dieťaťa, tak bude tvoj, Elspeth. Tak a teraz už viete, ako
sa majú veci s učňom.“
Matka prikývla a jej nostalgický výraz prezrádzal, že tieto záležitosti pozná z prvej ruky. Pred mnohými rokmi bol otec učňom u jej otca, majstra puškára, a ona bola neoddeliteľnou súčasťou dohody.
Hoci sa povrávalo, že miluje iného, rozhodla tradícia. Išlo o starodávnu zvyklosť, podľa ktorej sa učni ženili do rodiny majstra…
a na ktorej sa liplo, akoby to bolo nejaké železné pravidlo ustanovené samotným kráľom Jurajom. Napriek tomu, že sa časy zmenili a vojnu vyhrali, otec sa zubami-nechtami pridŕžal minulosti.
V slabej žiare lampy Eden skúmala jeho drsnú tvár – a zatiaľ čo on premýšľal nad listom – tak si hrýzla peru. Nazdávala sa, že v otcových plánoch nejde ani tak o to, aby ich dostal z domu, ako o to, aby si muža pripútal z oveľa zištnejších dôvodov. Hoci sa všetci schopní a vyparádení nápadníci z celého kraja hrnuli do ich kováčskeho obchodu, aby prosili, vyjednávali alebo peniazmi zaplatili za nejaký výrobok, žiaden z nich doposiaľ neobstál – alebo nedokázal zniesť pomyslenie na jej otca ako na svojho svokra. To sa na otca podobá; donútiť k zväzku absolútneho cudzinca, ktorý vôbec nepozná ich pomery.
Ach, keby len mohla odporovať! Pálčivé slová jej vreli na jazyku a preháňali sa jej hlavou, kým sa vracala k svojmu šitiu. Pravdou je, otec, že tento cudzinec, o ktorom hovoríš, sotva bude mládencom. Je na konci svojho učňovstva a nemal by byť nútený dodržať takú tradíciu. Okrem toho, je tu ešte niečo ako láska. Ale nemohla protirečiť. Otcovo slovo bolo neoblomné ako kov, s ktorým pracoval. Raz, keď mala päť rokov, prehovorila – papuľovala, keď mala ostať ticho – a dva týždne, alebo aj viac, musela na chrbte trpieť podliatinu. Akékoľvek odvrávanie si odvtedy držala len v hlave.
„Ako sa ten muž volá, Liege?“ spýtala sa mama s rukami zloženými v lone.
„Ballantyne,“ odvetil, prehliadajúc si priložený balíček. „Silas Ballantyne.“
Eden hltala každú slabiku. Bolo to silné meno… pevné a nezabudnuteľné. Posledný učeň bol nejaký George White… nezaujímavý a úplne nevýrazný. Otec ho od začiatku nemal rád. Takmer ho nechal vyhladovať a používal naňho bič. Bol to iba chlapec. Ale tento remeselník – podľa toho, čo počula – už nebol chlapčaťom. Istotne mu nebude musieť tajne pašovať jedlo, ako to bolo pri chudákovi Georgeovi.
Šuchot papiera a pretrhnutie šnúrky ju vrátilo späť do reality.
Otec nenáhlivo rozbalil balíček – zamotaný v súkne a ovinutý motúzkom – ktorý Škót poslal. Dlhú chvíľu sa díval na kovanú prácu, akoby stratil reč, a potom ju zdvihol do vzduchu. Bol to trojhranný medený lampáš s veľkým krúžkom na zavesenie. Aj z miesta, kde sedela, si Eden všimla, že je sklápacie viečko poprepichované špirálovitým vzorom… a každá línia elegantne prepracovaná. Keď otec zažal knôt, všetci sa ako v tranze dívali na zadnú zrkadlovú stranu lampáša, ktorá odrážala svetlo až dvojnásobne.
„Namojdušu, je to mestský kováč – a majstrovský rytec!“ Otec prižmúril oči, takmer sa mu zablysli. „Za toto by som akiste dostal pekný peniaz.“
„Je to dar,“ šepla Eden bez toho, aby si to stihla premyslieť.
„Dary sa nepre…“ Umlčal ju nečakaný úder do rebier. „Len sentimentálni blázni si nechávajú dary,“ zasyčala Elspeth veľmi rázne. Nadvihla bradu a pozrela na otca. „Porozmýšľaj, ocko. Čo tak nechať si ho ako predlohu? Predstav si všetky tie zákazky! Luxusný filadelfský lampáš
tu v yorskej divočine.“
Eden žasla, že ani tehotenstvo neobmäkčilo sestrinho obchodníckeho ducha. Vo svetle lampy si Eden prehliadla Elspethin a otcov profil a uvedomila si, že sú si až prekvapivo podobné. Elspeth mala byť chlapcom. Otec to povedal už aspoň stokrát. Keď zatvorila oči, takmer si sestru vedela predstaviť v nohaviciach a ľanovej košeli – a k tomu aj tehotnú…
