Elizabeth Michelsová je oceňovaná autorka regentských romancí. Vždy chce, aby sa čitateľky pri nich usmievali a robili im radosť. Najdôležitejšie v jej živote je jedno: láska. Čistá a večná…aj preto sa jej snaží toľko dať do svojich kníh.
Tak ako je to v jej novinke.
Pôvabná regentská romanca Neskrotný dedič vás zoberie do Klubu náhradných dedičov v Anglicku začiatkom 19.storočia. Pokračuje tak najnovšia séria obľúbenej autorky Elizabeth Michelsovej, od ktorej už vyšiel prvý diel Divoký dedič.
Lady Evangeline Greenová žije v klamstve. Aby vyhovela svojej rodine, predstiera, že je dokonalá debutantka – až kým sa nezoznámi s hriešne príťažlivým lordom Crosbym. V jeho spoločnosti neplatia žiadne prísne pravidlá, a tak sa Evangeline konečne môže cítiť slobodná. Za slobodu sa však platí: lord Crosby nie je tým, za koho sa vydáva…
„Trikrát si ma sledovala po tmavých chodbách, dvakrát si ma pobozkala a dovolila si mi, aby som sa ťa dotýkal počas čítania poézie. A to som ti len teraz začal dvoriť.“
Ash Claughbane nie je lord Crosby. Je to profesionálny podvodník, ktorý sa živí svojou výrečnosťou, člen tajného pánskeho spolku s názvom Klub náhradných dedičov. Keď Greenovci pripravia jeho rodinu o majetok, zaprisahá sa, že mu za to draho zaplatia. Od tých čias žije Ash iba pre pomstu – no iba dovtedy, kým nestretne krásnu Evangeline…
Neskrotný dedič je zábavný a šarmantný romantický príbeh, v ktorom sa autorka šikovne pohráva témou podvodov a autenticity. Krásne napísané s pútavou zápletkou a veľkým sprisahaním.
Hoci sa druhý diel Neskrotný dedič odohráva paralelne s príbehom Roselyn z Divokého dediča, dej sa naozaj prelína, netreba sa obávať. Nestratíte sa.
Začítajte sa do romance Neskrotný dedič:
Berkshire, Anglicko 1817
„Nemohol by si maľovať trocha rýchlejšie, Stapleton?“ spýtal sa Ash, vykláňajúc sa z okienka koča. Ak ten mladík, ktorý sa hrbí vonku s maliarskym štetcom nepridá, do západu slnka budú obidvaja v reťaziach.
Podľa tieňov, ktoré vrhali stajne na zem za okienkom, usúdil, že sa blíži poludnie. Stapleton zazrel z kozlíka strechu hostinca a ani nie pred dvadsiatimi minútami odbočil kočom z cesty z Bathu. Zaplatili paholkovi za mlčanie, a prešmykli sa za hostinec, aby vykonali na koči úpravy.
Prenasledovatelia sa k ním blížili s každou minútou, čo tu stáli, no dôležitejšie ako získať náskok pred nepriateľmi bolo zmeniť totožnosť.
„Pokúsim sa,“ zamrmlal Stapleton po chvíli, nezdvihnúc hlavu od práce. Čiapku na krátkych plavých vlasoch mal stiahnutú hlboko do kostnatej tváre, no Ash v jeho hlase začul náznak nervozity. „Nebude ti prekážať, ak tie levy, čo si chcel, budú vyzerať ako veľké psy?“
Ash sa oprel o zamatové vankúše, vyložil si nohy v čižmách na protiľahlé sedadlo a prekrížil si členky. Je pravda, že majú trocha naponáhlo, ak uváži, že ich prenasleduje rozhnevaný dav, ale šľachtický erb bude viditeľným symbolom jeho postavenia. „Levy pôsobia dojmom sily,“ dumal nahlas a zahľadel sa na látku lemovanú strapcami na strope. „Lord Crosby by mal byť silný chlapík.“
„Takže teraz si Crosby?“
Ash to meno znova nečujne zopakoval – lord Crosby. Pekné meno, také meno vzbudzuje úctu. Určite lepšie ako jeho rodné meno Ashley Claughbane. Akékoľvek meno by bolo lepšie. „Pekne to splýva z jazyka, nie?“
„Kým platíš, súhlasím.“
Ash si jeho pichľavú poznámku nevšímal – odkedy pred siedmimi rokmi odišli z domu, strávil so Stapletonom každý deň a vedel svoje. Stapletona nezaujímali peniaze navyše, stačilo mu, že má na živobytie, ale ani si nenechával svoje názory pre seba. Nie, Stapleton sa k nemu pridal, lebo šlo o veľké dobrodružstvo – na rozdiel od Asha. Jeho dôvody boli trocha zložitejšie.
Vrhol pohľad na hostinec, za ktorým stáli. Z otvorených okien zaviala vôňa vajec a pečenej klobásky. Keby vedel, ako dlho bude Stapletonovi trvať to mizerné maľovanie, mohol pokojne ísť dnu a najesť sa. Nejedol nič odvčera, aj to si dal len sušienku na popoludňajšom čaji v Bathe, odvtedy sa všetko začalo rúcať…
Nebolo to prvý raz, čo sa musel vzdať svojich plánov, aby si zachránil kožu. Jeho práca si vyžadovala prispôsobivosť. V Bathe sa však správal ľahkomyseľne. Uvedomoval si to, konal trúfalo. V poslednom čase ho práca čoraz väčšmi otravovala… akoby ho neuspokojovala. Žeby sa už nudil?
„Do ďalšej dediny,“ zamrmlal, keď siahol do vrecka a vytiahol vizitku, ktorú tam nosil celý minulý rok. Znova si ju prečítal.
Fallon St. James
Spolok náhradných dedičov
Možno nastal čas na zmenu.
Ako štvrtý syn rodiny, ktorá nedávno získala šľachtický titul, nepochybne vyhovuje požiadavkám. Keď sa minulý rok stretol so St. Jamesom, členstvo v uzavretom londýnskom klube ho ani trocha nelákalo, a predsa jeho vizitku nezahodil. V hĺbke duše vedel, že jedného dňa sa touto cestou vydá.
Už nadišiel ten čas?
Pošúchal plastické písmená – slovo Spolok. Bol by členom čohosi ako rodina. Predstava, že po takom dlhom čase, keď pracoval sám, sa bude musieť upísať ďalšej rodine, ho vyľakala. Ale ak má jeho londýnsky plán vyjsť – a to musí – nestačí mu iba Stapletonova pomoc. Prižmúril oči, akoby vizitka obsahovala odpovede na jeho otázky.
Ash šiel za svojím cieľom od otcovej smrti pred siedmimi rokmi. Cestoval z dediny do dediny, predával vynálezy a elixíry, zdokonaľoval sa v presviedčaní a celý čas sa pripravoval na túto chvíľu – na chvíľu, keď si vezme späť to, čo patrilo jeho otcovi. Celý minulý rok pripravoval plán, mal však len jedinú možnosť, aby ho uskutočnil a konečne dal do poriadku záležitosti svojej rodiny. Naozaj nadišiel vhodný čas? Robí sa takéto rozhodnutie napochytro za starým hostincom?
„Kam mám odviezť veľaváženého lorda Crosbyho?“ spýtal sa Stapleton, prerušiac Ashove myšlienky.
Kam teraz? Ash si strčil vizitku do vrecka, vyzrel z okienka. Do Cornwallu ani do Devonu sa už nemôžu vrátiť. O to sa postarajú tí, čo ich sledujú z Bathu.
Keď Ash neodpovedal, Stapleton pokračoval: „Na sever odtiaľto je Oxford. Na juh sa ide do Hampshiru. V Hampshire bude v tomto ročnom období príjemne. Mohli by sme si tam prenajať dom a zostať tam celú jar. Pozreli by sme si pamiatky, trocha spomalili…“
Ash sa prekvapene obrátil, no Stapleton upieral zrak na štetec v ruke. Spomalili? Prečo by chcel Stapleton spomaliť? „Vieš, že máme dve zásadné pravidlá, kamarát – nikde sa nezdržiavať a k ničomu sa nepripútať. Tým by sme jedno z nich porušili.“
„Áno, viem.“ Stapleton prerušil prácu, a pozrel na Asha. „Ale čo keby sme sa na nejaký čas usadili? To by mohla byť vítaná zmena, nemyslíš?“
„Nechcem ťa sklamať, ale prenasledujú nás rozhnevaní ľudia. Nemôžeme sa nikde usadiť.“
„Prenasledovateľom viem ubziknúť rýchlejšie ako ktokoľvek v tomto fachu,“ uškrnul sa Stapleton.
„A myslíš, že pokojná jar v Hampshire by vyhovovala našim predstavám? Čo by sme tam robili? Ako by sme sa zabavili? Prechádzkami po pláži?“ Pri predstave, že trávia voľné chvíle ako párik matrón, sa rozosmial.
„Nemuselo by to byť také zlé. Možno by nám to pripomenulo domov,“ namietol Stapleton a oprel sa rukou o bok koča.
„Túžiš po domove?“ Ash sa zaškľabil. „Tam nás nič nečaká. Vari sa po tých rokoch nechceš vrátiť a znova pracovať ako sluha pre môjho brata?“
„Bola tam tá slúžka,“ zamrmlal Stapleton zasnene.
„Existuje veľa slúžok – na vidieku je ich plno – a kvôli nijakej sa nemusíme vracať na mizerný ostrov Man.“
„Áno, ale táto…“
Ash pokrútil hlavou, čím ukončil Stapletonove sny o povaľovaní sa na pláži. Jeho názor na návrat domov nezmenia nijaké radovánky pri mori. „Hampshire je plný vdov, nepamätáš sa? Sú staré a zatrpknuté, ani trocha zábavné.“
„Zabudol som,“ zasmial sa Stapleton a jeho chvíľkový záchvat nostalgie sa v okamihu rozplynul. „Takže do Oxfordu?“
„Možno konečne nastal čas…“ odvetil Ash, preberajúc možnosti. St. Jamesova vizitka mu ťažila vrecko – a myšlienky – ako kameň.
„Čas,“ zopakoval Stapleton a prekvapene sa naňho zahľadel. „To nemyslíš vážne, Claughbane. Londýn?“
„Chceš sa na jar zabávať. Ja chcem…“ Pri zvuku na dvore pred hostincom sa zarazil. Natrčil krk, aby videl cez úzku medzierku medzi budovami, a zbadal lorda Braxtona. Práve zosadol z koňa a obzeral si hostinec. Muži z Bathu dorazili. To je problém – ak sa niekoho zbavíte na opustenom úseku cesty – nezbavíte sa ho nadlho.
„Kašli na levy. Zisťujem, že mám celkom rád psy.“ A celkom rád má aj vlastnú hlavu. Muži si ich zatiaľ nevšimli, ale čoskoro by ich našli. No ak sa im teraz podarí ujsť, mohli by im uniknúť navždy.
Stapleton prikývol a vstal, utierajúc si ruky o nohavice. „Máš šťastie, že viem rovnako šikovne narábať štetcom ako s opratami.“
„Určite. Možno by si ich mal rýchlo chytiť do rúk, ak máme odtiaľto odísť ako slobodní muži.“
Stapleton zmĺkol, zahľadel sa cez okienko koča na Asha. „Takže Londýn? Si si istý?“
V priateľových očiach sa odrážala závažnosť rozhodnutia. Obaja vedeli, čo to znamená.
„Londýn.“
Milan Buno, literárny publicista
