Valerie Bowmanová píše vynikajúce historické ľúbostné romány z obdobia devätnásteho storočia. Čitatelia si ich obľúbili najmä vďaka brilantným dialógom, pútavému príbehu a hrdinkám, ktoré neváhajú vziať osud do vlastných rúk.
Jej knihy získali mnohé ocenenia. Historická romanca Lady v modrom je po Nečakane vojvodkyňou a Náhodne grófkou tretia časť série ľúbostných príbehov Hravé nevesty.
Kto by chcel za manželku hašterivú starú dievku, ešte k tomu intelektuálku?
Slečna Jane Lowndesová však ani o manželstvo nestojí, a aby ani náhodou neskončila v manželskom chomúte, skrýva sa za knihou a okuliarmi v striebornom ráme ako za bojovým štítom.
Janina matka by však rada dcéru čo najskôr dostala pod čepiec. Preto sa Jane s priateľkami musí uchýliť k zinscenovanému škandálu. Len tak sa vyhne nielen oltáru, ale aj tomu protivnému zhýralcovi Garrettovi Uptonovi, s ktorým sa v jednom kuse háda.
Po prežitých hrôzach vojny Garrett plnými dúškami užíva radosti života. S potešením prijíma pozvanie na vidiek, kde sa v rámci príprav na svadbu jeho najlepších priateľov stretne veselá spoločnosť. Treba sa zmieriť s tým, že tam bude aj namyslená a uštipačná Jane Lowndesová, bojovníčka za práva žien.
Maškarný ples a tajný bozk však všetko zmenia a Garrett spozná, že za otvorenou knihou Jane ukrýva srdce plné vášne. Nikto však netuší, či mocné čaro lásky zapôsobí aj na dvoch tvrdohlavcov, ktorí sa kedysi skalopevne rozhodli, že svoj život nemienia s nikým zviazať.
Začítajte sa do novinky Lady v modrom:
PRVÁ KAPITOLA
Londýn, apríl 1816
„No tak, pani Mačka, vylezte konečne. Prosím.“ Jane Lowndesová si odhrnula z očí mokrý prameň vlasov. Pršalo. Veľmi. Lejak sa spustil asi pred piatimi minútami, no ona, chúďa, stála za rohom maštale otcovho londýnskeho domu takmer dva razy dlhšie.
Pokiaľ išlo o Jane, tej dážď neprekážal ani najmenej. Čo tam po zničených šatách a účese. Celkom dobre dokonca zvládala aj to, že sa jej zahmlievajú okuliare. Dážď však ani trochu neprospieval knihe, ktorú držala v rukách, a to bolo pre ňu neprijateľné. Schovala síce v koži viazaný zväzok pod pazuchu, ako sa dalo, keďže v druhej ruke držala drevenú misku, no vedela, že to nestačí. Musí knihu čím skôr dostať dovnútra a usušiť ju pri kozube.
Jane žmúrila do sivého oparu, keď začula slabé zamňaukanie. To ufúľané hnedé stvorenie je začulo. Spoza kamennej steny maštale vybehla mačka a zamierila k Jane. Ani lejak neodradil tú malú šelmu, aby si prišla vziať svoj pravidelný prídel.
„Tak tu ste.“ Jane sa pousmiala, hoci sa chcela tváriť prísne. Rozhodla sa tak hneď na začiatku. Nijaké úsmevy, nijaké kamarátstvo. Nemieni za toho tvora prevziať zodpovednosť, za žiadneho počasia. Všimla si ho pred dvomi týždňami, keď priviedla po prechádzke v parku koňa do maštale. Nanešťastie šla za mačkou a zistila, že má malé. Jedno z nich, maličké, chlpatučké mačiatko, vykúkalo spoza kríkov a vyčkávalo matkin návrat. Stará mačka sa o seba vie postarať, ale mačiatka? To je predsa čosi celkom iné. Ani na chvíľu nezaváhala, letela do kuchyne a vydrankala pre ne zvyšky od obeda.
Odvtedy ubehli dva týždne a Janine ranné schôdzky s pani Mačkou sa stali samozrejmosťou. Až na to, že dnes sa rozpršalo. Nabudúce nechá knihu vnútri.
Jane si čupla, položila misku do trávy k stene a čakala. Mačka si ružovým jazykom oblízala papuľku a hltavo sa pustila do jedla.
„Aha ju! Vy ste ale hladoška,“ pokrútila Jane hlavou. „Akoby som videla sama seba. Ale keď som bola malá,“ rozosmiala sa. „Ako vidíte, rada by som vám pomohla, už pre vaše mačiatka, no musím povedať, že mi to nijako neuľahčujete, keď ma nechávate tak dlho čakať. A k tomu v daždi.“
Pohladila mačku a varovný hlas, ktorý mlel čosi o blchách a iných desivých záležitostiach, s ľahkosťou odignorovala. Keď sa vráti späť do domu, umyje si ruky.
„Ako sa vlastne majú?“ Jane si utrela z nosa dažďové kvapky.
Jediná odpoveď, ktorú od mačky dostala, bolo spokojné zamľaskanie.
„Chápem, nemáte si ani kedy vydýchnuť,“ pokračovala Jane a posunula si knihu hlbšie pod pazuchu. „Uživiť toľko hladných krkov, najmä keď milostivý pán Kocúr ani labou nehne, aby vám pomohol, musí byť riadna fuška.“
Mačka sa ďalej sústredene venovala jedlu a svoju dobrodinku si ani trochu nevšímala.
Jane pokrútila hlavou. „Úprimne s vami súcitím. Aj preto mám v úmysle zostať slobodná a zasvätiť svoj život boju za práva žien, pani Mačka. Ako Mary Wollstonecraftová.“
Mačka sa zarazila a prekvapene sa pozrela na Jane, akoby rozumela, čo hovorí.
Jane zvraštila obočie. „Viem, čo naznačujete. Mary Wollstonecraftová bola vydatá. Pravdaže to viem. To však neznamená, že ju aj v tomto ohľade musím nasledovať. Práve naopak. Som presvedčená, že sa mi podarí dosiahnuť v boji za práva nás žien oveľa viac, ak ma nebude rozptyľovať nijaký manžel ani jeho ratolesti.“
Mačka znovu zodvihla hlavu od misky a zažmurkala. To stvorenie má napodiv veľmi vyhranené názory. Azda sa nejakým záhadným spôsobom dostalo pod vplyv Janinej matky? Jane si utrela zarosené okuliare.
„Keď už hovoríme o manželstve,“ dodala, keď mačka znovu obrátila pozornosť na misku. „Moja priateľka Cass sa vydáva. Práve dnes odchádzam na vidiek. V rámci predsvadbových príprav tam strávim celý týždeň a vrátim sa až po svadbe. To len aby ste vedeli, že tu istý čas nebudem.“
Mačka švihla chvostom.
„Mňa z toho neobviňujte,“ ohradila sa Jane. „Robila som, čo som mohla, aby som jej to vyhovorila, no je do Juliana po uši zaľúbená. Zdá sa, že niektorí ľudia sú si naozaj súdení. Aj Lucy si to myslí, a tá sa zaľúbila tak bláznivo, až sa stala vojvodkyňou!“ Jane pokrútila hlavou a ironicky sa uškrnula.
„Neobávajte sa,“ prihovorila sa znovu mačke. „Poprosila som Annu, tú z kuchyne, aby na vás dohliadla, kým budem preč. Sľúbila, že vám bude každé ráno nosiť tie najvyberanejšie zvyšky a…“
„Slečna Jane?“ spoza závoja dažďa a hmly sa ozval Annin hlas.
Jane náhlivo vstala a obzrela sa za hlasom. „Anna, si to ty?“
Slúžka sa čoskoro vynorila spoza rohu. Nad hlavou držala rozprestreté noviny namiesto dáždnika a prižmúrenými očami prečesávala hmlu. „Slečna Jane?“ Zastala, až keď ju zbadala. „Tu ste. Napadlo mi, že vás tu nájdem. Vaša matka vás všade hľadá. S Eloise obrátili celý dom hore nohami.“
Eloise bola Janina komorná. Chudera, vždy ako prvá doplatila na to, keď Janina mama nemohla nájsť svoje jediné dieťa. „Tak ja radšej pôjdem. Úbohá Eloise. Dovidenia, pani Mačka. Uvidíme sa, keď sa vrátim. Dúfam, že dovtedy budú vaše mačiatka pekne vykŕmené. Tuto Anna sa o vás dobre postará. Však, Anna?“
Annina bucľatá tvár sa nadšene rozžiarila. „Pravdaže, slečna.“
Mačka znovu zodvihla hlavu a zažmúrila.
Anna si napravila noviny. „Slečna, počula som vašu pani matku, ako hovorí Eloise, že si s vami spolu s pánom otcom musia pred vaším odchodom na vidiek pohovoriť.“
Jane pokrčila nosom. Dočerta. Audiencia u mamy nikdy neveští nič dobré, a ak má byť do toho zatiahnutý aj papa, potom je to vážne. „Zaujímalo by ma, o čom asi.“
Anna sa zohla a potľapkala mačku po hlave. „Spomínali akúsi pani Bunburyovú.“
Jane nasucho prehltla. „Pani Bunburyovú?“
„Áno, vašu novú gardedámu, ak sa nemýlim, slečna.“
Jane rozpačito zažmurkala. „Áno. Áno, správne,“ prehodila a s knihou pod pazuchou sa, celkom neslečnovsky, ozlomkrky rozbehla k domu, hoci jej z mlák špliechala voda povyše kolien.
Pani Bunburyová je jej nová gardedáma, s ktorou dnes cestuje do Surrey na Cassinu svadbu. No ak sa chce o nej mama s Jane rozprávať, môžu vzniknúť problémy.
Pani Bunburyová totiž… neexistuje.
DRUHÁ KAPITOLA
Garrett Upton preložil list papiera napoly a zadíval sa naň. Uprene. Hlboko si vzdychol. V tom liste bolo všetko ako zvyčajne, bankový šek, nič nehovoriaci odkaz a ohromná dávka viny.
„Pane, váš koč je pripravený.“
Garrett zodvihol oči ku komorníkovi, ktorý úslužne stál pri dverách do pracovne. Dva fľakaté kokeršpaniele, ktoré až doteraz ležali po oboch stranách pánovho kresla, zodvihli hlavy a zavrteli chvostmi.
„O chvíľu som tam, Cartwright.“
Komorník prikývol.
Garrett sa vrátil k listu, ktorý ho zamestnával celé dnešné ráno. Zasypal ho práškom a zapečatil horúcim voskom.
Vedel, že mu nezostáva veľa času. Koč už čaká. Minulú noc síce veľa nenaspal, to sa však nestalo prvý raz. Nikdy sa tých snov nezbaví, desivých predstáv, ktoré ho budú prenasledovať do smrti.
Znovu sa zadíval na adresu.
Vdova po Haroldovi Langtonovi
12 Charles Street
Londýn
Taký list posielal Garrett s neochvejnou pravidelnosťou každé dva týždne už celé desaťročie, odkedy dovŕšil dvadsaťjeden rokov. A hoci zakaždým obsahoval to isté, nikdy ani náznakom nespomenul Harolda, Garrettovho priateľa, ktorý zahynul vo vojne.
Garrett potriasol hlavou a odsunul sa od stola. Psy zahrabali labami po dlážke a vyskočili spolu s ním. Rozhodným krokom zamieril k dverám s listom v ruke. Posledné dva týždne pracoval dlho do noci, aby vybavil všetky neodkladné záležitosti a mohol čas strávený na vidieku poriadne vychutnať. Dnes cestuje na priateľovu svadbu do Surrey. Julian Swift, gróf zo Swindonu, si berie za manželku lady Cassandru Monroeovú. Šesť mesiacov smútku za grófovým starším bratom Donaldom práve uplynulo.
Svadba má byť veľkolepá. Týždenný pobyt v kaštieli Cassandriných rodičov pred ňou zasa komornejší, v úzkom kruhu najbližších priateľov mladého páru. Bude tam Garrettova sesternica Lucy s manželom, vojvodom z Claringdonu, Cassandra so Swifdonom a, pravdaže, slečna Jane Lowndesová. Garrett prevrátil oči. Slečna Lowndesová, tá, ktorá ho zakaždým rozčúli do nepríčetnosti a háda sa s ním. Alebo stihne všetko naraz. Jeden týždeň v jej prítomnosti hádam nejako prežije. Nikdy nepochopí, prečo sa Lucy s tou nafúkanou horenoskou a neznesiteľnou intelektuálkou vôbec priatelí.
Cartwright sa odo dverí ani nepohol.
„Postarajte sa, aby odišiel dnešnou poštou,“ stroho prikázal Garrett a podal mu list.
„Ako si želáte, pane,“ uklonil sa komorník.
Garrett sa vrátil k obrovskému písaciemu stolu z mahagónového dreva, vzal z operadla stoličky kabátec a obliekol si ho. Psy z neho nespustili oči. Potom sa obrátil a so psami v pätách znovu zamieril k dverám,. Prešiel okolo komorníka, ktorý sa vybral dole schodmi za ním. V takejto zostave prišli až do foyeru. Cartwright pribehol k dverám, aby ich pánovi otvoril. Garrett sa rozlúčil so psami blahosklonným potľapkaním, načo oba znovu nadšene zavrteli chvostmi.
„Dobre sa mi o nich postaraj, Cartwright.“
Garrett si nasadil na hlavu klobúk, vyšiel von na ulicu a nastúpil do pripraveného koča. Pohodlne sa usadil na zamatom potiahnutom sedadle a naposledy sa pohľadom rozlúčil so svojou londýnskou rezidenciou.
Je to nádherný dom. Garrett, hoci grófom z Upbridgeu sa ešte len stane, je už teraz zámožný muž s vlastným domom v Mayfairi, ktorý vlastní vďaka matkinmu bohatstvu a dedičstvu po starom otcovi z matkinej strany.
Koč sa s myknutím dal do pohybu. Pán Garrett Upton sa vybral na cestu do Surrey na týždenný pobyt v príjemnej spoločnosti priateľov.
TRETIA KAPITOLA
„Mladá dáma, z tohto domu neodídete, kým uspokojivo neodpoviete na pár mojich otázok.“ Zložitý účes pani Hortense Lowndesovej sa zatriasol po posledný vlások, keď nasrdene dupla nohou na kobercom pokrytú dlážku v pracovni Janinho otca.
Jane si napravila na nose okuliare a pokojne sa ďalej dívala matke do očí. Dnes bola mimoriadne napaprčená. Tak veľmi, že dokonca nijako nekomentovala stav, v akom sa Jane vrátila zvonku – premočené šaty, z ktorých cícerom stekala voda na koberec v otcovej pracovni –, ani to, že najprv bežala ku kozubu, aby tam usušila zvlhnuté stránky knihy.
„Počúvate ma vôbec?“ vyčítavo sa oborila na dcéru.
Jane vrhla zúfalý pohľad na otca, ktorý si práve zložil okuliare a teraz prižmúrenými očami spoza pracovného stola pozoroval scénu pred sebou, no zmohol sa len na bezradný úsmev a pokrčenie plecami. Odkašľal si, znovu si nasadil okuliare a sklopil oči k rozčítanej knihe. Papa si zjavne želal jediné – aby sa táto katastrofa odohrávala niekde inde a nerušila jeho kruhy. Jane mu to ani trochu nezazlievala. Sama túžobne poškuľovala po rozčítanej knihe. Dúfam, že sa jej nič nestalo a že sa stránky nepoškodili. Och, počkať. Čo to mama vravela?
„Pravdaže počúvam, mama.“
Mama si prekrížila ruky na hrudi a prepichla dcéru podozrievavým pohľadom. „Ako to, že ste celá mokrá?“
Jane zošpúlila ústa. „Hovorili sme o pani Bunburyovej.“ Zmena témy. To na mamu zaberá vždy. Otec si to všimol a ironicky sa uškrnul, ani nezdvihol oči od rozčítanej knihy.
„Áno. Pani Bunburyová,“ chytila sa mama hodenej udice. „Presne to. Mám totiž k jej osobe hneď niekoľko výhrad.“
Jane za zhlboka nadýchla. Pomaly si zložila z nosa okuliare a utrela si ich o rukáv. Zdržiavanie. Druhý bod rokmi overenej stratégie, ktorá u jej mamy spoľahlivo zaberá.
„Mama, bavili sme sa o tom predsa stokrát. Dávno nie som malá. Mám dvadsaťšesť rokov. Som stará dievka a zbožňujem knihy.“ Prezieravo sa zdržala poznámky, že keby sa jej matka s tým dávno zmierila, nemusela si nijakú pani Bunburyovú vymýšľať. To by mama asi nestrávila. Určite nie.
„Čože?“ Mama znovu nasrdene dupla. „Neverím vlastným ušiam! Také čosi!“ Prudko sa otočila k Janinmu otcovi. „Charles, počul si, čo práve povedala tvoja dcéra?“
Otcova hlava prudko vyletela. Odkašľal si. „Čože? Áno. Áno, pravdaže. Stará dievka a intelektuálka, miláčik, presne tak.“
„Nie!“ zúfalo vykríkla matka. „Jane nie je nijaká stará dievka!“
„Nie, pravdaže nie,“ súhlasil otec a znovu sa pohrúžil do čítania.
Hortense sa otočila k dcére. Na pery si roztrasenou rukou pritisla vreckovku. „Toľko sme do vás investovali. Vždy ste mali to najlepšie. Starala som sa, aby ste nevynechali jediný ples. Nepochopím, kde sa stala chyba. Viete mi vysvetliť, prečo ste si doteraz nenašli manžela?“
„Žeby preto, lebo o nijakého nestojím? Vravela som vám to, mama, najmenej stokrát, ale vôbec ma nepočúvate.“
„Keby ste sa o to aspoň pokúsili,“ zalomila Hortense rukami.
Aj teraz, ako zvyčajne, odmietala počúvať, čo jej dcéra hovorí. A potom vraj si Jane nemala vymyslieť pani Bunburyovú.
Starostlivo si nasadila okuliare. „Ale na tú svadbu pôjdem, však?“ Logika a fakty. Tie na mamu zvyčajne zaberali tiež, aspoň dočasne.
Mama podivne vzlykla, no znelo to skôr ako štikútanie. „Akoby som vás nepoznala. Vy si to tam ani trochu neužijete. Viem, že nie. Najlepšie by bolo, keby som šla s vami…“
„Nie!“ Hádam mama nepostrehla paniku v jej hlase! Ak s ňou pôjde, bude to hotová katastrofa. Stačí, že príde na svadbu na konci týždňa. „Pravdaže si to tam neužijem, mama, ale sľúbila som Cass, že prídem. Beriem si so sebou kopu kníh a mám v úmysle…“
Mama zúfalo rozhodila rukami. „Knihy, knihy, knihy. To je jediné, na čo vy dvaja myslíte.“ Obviňujúcim pohľadom preskakovala z otca na dcéru.
Jane k nej podišla a upokojujúco ju objala okolo pliec. Prišlo jej mamy ľúto. Chudera. Smutnou hrou osudu sa jej nenarodila dcéra, ktorá by zbožňovala spoločnosť, večierky, šaty a podobné taľafatky ako ona. Namiesto toho má dieťa, ktoré sa podalo na svojho intelektuálskeho tatka. Muža, ktorý získal šľachtický titul za svoj geniálny príspevok k rozvoju ekonomiky a vydarené investície, čím sa mu podarilo podstatnou mierou rozmnožiť majetok kráľovskej rodiny. Veď aj vyzerá ako jej otec. Tmavé vlasy, čierne oči, okrúhle líca. Len zaoblenosť jej zadku možno o čosi viac súvisí s jej láskou k čajovým koláčikom než s genetickou výbavou zdedenou po otcovi, to však nie je podstatné. Vo všetkých dôležitých ohľadoch sa Jane podala na otca, sira Charlesa Lowndesa.
„Je mi to ľúto,“ šepla Jane a objala svoju peknú mamu. Hortense bola vždy milá a láskavá a naozaj to myslela dobre. Nemôže za to, že sa s ňou osud tak kruto zahral.
Hortense prekvapene zažmurkala. „Za čo sa ospravedlňujete?“
Jane nechala skĺznuť ruku z matkinho pleca. „Za to, že trávim dni štúdiom Sokrata a nie módneho časopisu La Belle Assemblee, že čítam stĺpčeky s politickými komentármi namiesto toho, aby som s vami chodila po nákupoch, a že dávam prednosť divadlu pred večierkami.“
Matka pozrela na dcéru s nádejou v očiach. V prstoch žmolila vreckovku. „Och, Jane, keby ste sa aspoň trochu viac usilovali.“
Vzdychla si. Ako keby to neskúšala. Toľkokrát si želala, aby bola štíhla, krásna princezná s dobrým zrakom, ktorá nadovšetko zbožňuje večierky a plesy. No taká sa nenarodila a nikdy taká nebude. Čím skôr sa s tým mama zmieri a prestane zbytočne živiť svoj sen o tom, že si raz Jane nájde skvelú partiu, tým lepšie pre obe.
Takto jej však mama nedáva na výber. Dnešný incident je toho názornou ukážkou. Hortense sa nikdy nevzdá, a tak Jane nezostáva nič iné, iba použiť tajnú zbraň: lady Lucy Huntovú, najlepšiu kamarátku. Tá sľúbila, že využije svoj mimoriadny dar reči a presvedčí lady Lowndesovú, aby nechala Jane na pokoji. Jej dcéra totiž po ničom inom netúži. Chce tráviť dni štúdiom, bojom za práva žien a účasťou na diskusných fórach. Túži po slobode a po tom, aby ju už nikto nikdy nenútil tráviť nekonečné hodiny v otravnej spoločnosti ľudí, kde si zakaždým pripadá ako z inej planéty.
Presne preto siahla Jane aj po druhej tajnej zbrani zo svojho arzenálu, po gardedáme, pani Bunburyovej. Inšpirovala ju k tomu jej ďalšia priateľka Cassandra Monroeová, ktorá minulú jeseň predstierala, že je neexistujúcou slečnou menom Patience Bunburyová. Nanešťastie pri tom klamala aj muža, ktorého celých sedem rokov oddane milovala a… nuž, keď kapitán Swift odhalil Cassinu pretvárku, vyzeralo to, že celá šaráda dopadne veľmi škaredo. Nakoniec sa však všetko skončilo nad očakávanie dobre, vďaka čomu sa dnes Jane chystá na ich svadbu. V spoločnosti už spomenutej gardedámy.
„Idem predsa na svadbu, mama. A čo sa týka pani Bunburyovej… nedostali ste Lucin list? Vravela, že vám na pani Bunburyovú pošle tie najlepšie referencie.“ Jane nenápadne urobila krok k dverám.
Janin otec zdvihol hlavu. Vytušil, že začala pokus o útek.
Mama namrzene prikývla. „Dostala, no považujem za nanajvýš podozrivé, že ste mi svoju gardedámu dosiaľ osobne nepredstavili a ja…“
„Nezaručila sa azda Lucy za pani Bunburyovú a jej morálny profil vlastným slovom?“ Jane urobila ďalší krok vytúženým smerom.
Vrásky na matkinom čele sa prehĺbili. „Zaručila, no v nijakom prípade nedopustím, aby moje jediné dieťa…“
„Nesľúbila som vám, že pôjdem rovno k Lucy, kde na mňa čaká pani Bunburyová, a že sa až potom všetky tri spolu odoberieme na vidiek, takže budem mať gardedámu po boku od začiatku až do konca?“
Mama otvorila ústa a znovu ich zavrela, čím Jane pripomenula zmätenú rybu. „Sľúbila, no som jednoznačne proti, aby…“
„Nebude celou cestou do Lucinho domu so mnou Eloise?“
Mama otvorila a zatvorila ústa ešte niekoľkokrát za sebou. Zjavne došla na samý koniec zoznamu námietok. Hortense Lowndesová bola raz taká. Ak človek vydržal, dostatočne dlho ju bombardoval argumentmi a nedovolil jej vydýchnuť, dočkal sa víťazného konca. A predovšetkým toho, že napokon zmĺkla. Sile logických argumentov totiž Janina mama nevedela vzdorovať a úspech bol iba otázka času. Jane v duchu odrátavala sekundy, ktoré ju delili od matkinej kapitulácie. Jedna… dve… tri.
„Jednoducho si… nemyslím…“ Mama si rozpačito mädlila ruky a bezradne sa rozhliadal okolo seba, akoby dúfala, že potrebnú odpoveď nájde pohodenú na dlážke manželovej pracovne. „Charles, vy jej k tomu nič nepoviete?“
Otec zodvihol hlavu od knihy a napravil si okuliare. „Pani Bunburyová má naozaj skvelé odporúčania, miláčik.“
Jane nadšene prikývla. Na otca sa dá za každých okolností spoľahnúť.
Hortense sa však zrejme nemieni vzdať. Jane bude musieť vytiahnuť aj posledný tromf.
Cnostne si zložila ruky do lona. „Najlepšie sa o tom presvedčíte sama, keď koncom týždňa pricestujete na Cassinu svadbu. Potom sa dôkladne povypytujete nielen na pani Bunburyovú, ale aj na všetkých mojich nových známych.“
Posledný kúsok informácie bol zo všetkého najdôležitejší. Janina matka mala totiž najväčšiu radosť z toho, ak sa Jane zoznámila s niekým novým, najmä ak to bol bohatý a nezadaný príslušník mužského pohlavia so šľachtickým titulom. Jane síce nijaké zoznamovanie neplánovala, no to mama nemusí vedieť.
„Takže sa tam s pani Bunburyovou stretneme?“ Mama si viditeľne uvoľnenejšie vydýchla a spustila plecia. Oči jej zahoreli nádejou.
„Zaiste,“ prikývla Jane, no pre istotu si prekrížila za chrbtom prsty a až potom sa otočila k dverám. „Ale teraz sa už radšej pôjdem prezliecť, aby na mňa chúďa pani Bunburyová dlho nečakala.“
Milan Buno, literárny publicista