Mať dobrú sestru nie je na zahodenie. Je dôležité držať pri sebe v každej jednej situácii, nech je akokoľvek dobrá či zlá. Sestry sú niekedy dôležitejšie ako nejakí chalani, ktorí prídu a odídu. Máte ich na to, aby ste pri sebe stáli, keď vám už z rodiny nikto iný nezostane. Sestrami ste totiž navždy.
Hanka a Zuzka sú nerozlučné sestry, dvojičky, ktoré si ako deti sľúbia, že ich nič nerozdelí a budú naveky spolu, ale ich cesty sa nečakane rozdvoja. Po rozvode rodičov sa každá z nich rozhodne žiť s niekým iným. Oddeľuje ich iba pár kilometrov cesty električkou a autobusom, ale i to spôsobí, že sa medzi nimi vytvorí malá jamka, ktorú musia vždy prekročiť, ak sa k sebe chcú vrátiť.
Zuzkin život naberá nečakané obrátky – vyhrá modelingový kasting, rozbieha sa jej sľubná kariéra a začína cestovať po celom svete, zatiaľ čo Hana trčí doma, študuje a v porovnaní so sestrou sa pretĺka svojim nudným životom, ale je šťastná, pretože jej nič nechýba. Má nového priateľa, najlepšiu kamarátku a sestru, ktorá sa k nej vždy vráti. Nič však netrvá naveky.
Zuzka sa totižto rozhodne odťahovať cez Atlantik. Z malej jamky odrazu začne vznikať priepasť, ktorú je čím ďalej tým ťažšie prekročiť. Obe žijú svoje životy, navzájom sa od seba odďaľujú, až sa z priepasti stáva obrovský oceán. I napriek tomu sú to sestry, ktoré si k sebe vždy vedia nájsť cestu.
Začítajte sa do 1. kapitoly z knihy Láska cez oceán:
Sedeli sme vo vlaku a so sestrou sa nahlas smiali na otcovom vtipe. Za našimi chrbtami sme nechávali slovenské veľhory.
„Ešte jeden!“ zapišťala Zuzka.
„Áno, oci, ešte jeden!“ ozvala som sa.
Oco sa usmial na mamu, ktorá sedela oproti nám. Spala, hlavu mala opretú o sklo a pri každom pohybe vlaku ňou mierne cuklo.
„Rodičia sa večer ponáhľajú do divadla, a tak pustia svojmu synčekovi gramofón, aby išiel po dopočúvaní platne spať. Vrátia sa o dve a pol hodiny, dieťa bije hlavou o stenu a kričí: Chcem! Chcem! Chcem! A z gramofónu sa pritom ozýva: Chcete počuť rozprávku? Chcete počuť rozprávku? Chcete počuť rozprávku?“
Ďalší nával smiechu. Mama sa mierne pomrvila, narovnala a otvorila oči. S otcom si vymenili jemné úsmevy. Unavené z celého týždňa stráveného vo Vysokých Tatrách sme so sestrou niekde pri Martine zaspali. Opierali sme sa o otcovu hruď, každá z jednej strany, pričom on nás obe objímal. Milovala som naše spoločné rodinné dovolenky a výlety. Na tento sa pamätám veľmi dobre, pretože bol náš posledný. Neviem presne, kde nastal v manželstve mojich rodičov skrat. Nikdy som si nevšimla, že by mali nejaké problémy. Vždy sa na seba usmievali, smiali sa, bozkávali a vedeli sa o všetkom porozprávať.
Asi som bola príliš malá, nevnímavá a zaslepená. So sestrou sme sedeli v našej izbe. Pamätám si, že práve zapadalo slnko a biele steny na našej izbe sa sfarbili do oranžova. Vo dverách sa najskôr objavila mama a hneď za ňou aj ocino. Pohľadmi sme vyplašene švihali z jedného na druhého. Mama si sadla na
posteľ k Zuzke a ocino ku mne.
„Čo sa deje? Spravili sme niečo?“ pýtala sa Zuzka vystrašene.
Obaja pokrútili hlavou.
Slova sa ujal tatino. Chytil ma okolo pása a objal.
„S maminou by sme vám chceli niečo povedať,“ najskôr pozrel na mňa a potom na Zuzku, „ste už dosť veľké na to, aby ste pochopili, že si už nerozumieme tak ako kedysi.“ Celý čas si navzájom pozerali do očí. Zuzka sa hneď rozplakala. Ja som ničomu nerozumela. Jeho ďalšie slová mi rozjasnili obraz a ja som všetko pochopila. Nič už nebude ako predtým, žiadne spoločné výlety, cesty vlakom domov, prechádzky po meste, pevne zovreté dlane. Moji rodičia sa rozvádzajú. „Rozhodnutie, s kým chcete zostať bývať, necháme na vás. Ste už veľké, rozumné a samy viete, čo chcete.“
Ocko zintenzívnil svoje objatie, postavil sa medzi dvere a pozrel na mamu, ktorá Zuzku utešila, pobozkala na čelo a tiež sa postavila. Najskôr odišla mama a potom tatino. Vtedy som ešte nerozumela, ako sa môžu rodičia len tak rozviesť, rozbiť rodinu, zo dňa na deň sa prestať ľúbiť. Zuzka hlasno vzlykla a ja som ju v harmónii plaču začala dopĺňať.
Sme jednovaječné dvojčatá.
Navlas rovnaké.
Ak chceme, nikto nás nevie rozoznať.
Ani rodičia nie.
Zvnútra sme však každá iná.
Ja ľúbim viac ocka.
Ona zas mamu.
A podľa toho sme sa aj rozhodli.
S mamou nemám príjemný vzťah. Nikdy sme si k sebe nenašli správnu cestu. Akoby niekto zariadil, aby sme sa narodili dve, jedna pre ňu a druhá pre otca. Vždy mi to dávalo zmysel.
Slnko zapadlo a steny sa znova sfarbili do biela. Zuzka si utrela slzy, postavila sa k oknu a ponad písací stôl zastrela žalúzie. Chvíľu pri ňom bez slova stála a pozerala pred seba. Vo dverách sa s napätým výrazom objavila mama. „Ak chcete večerať, príďte do kuchyne.“ Na našu reakciu nečakala a odišla.
„Nie som hladná,“ zamrmlala Zuzana.
„Ja tiež nie,“ zaklamala som a ignorovala škvŕkajúce prázdne brucho.
Bez slova sme si ľahli oblečené do postele a načúvali tichu, ktoré sa šírilo bytom. Akoby ani rodičia nevedeli, čo si majú povedať. Všetky slová zmizli. Zostali už len tiché pohľady a zakopané pocity, ktoré už nemožno oživiť.
„Musíme si vybrať…“
Oči mi znova zaliali slzy. Nevadilo mi, že nebudem mať mamu, zabíjala ma predstava, že nebudem mať sestru. Cez zastreté žalúzie prenikali do izby jemné pásiky modrého svetla z rozsvietených pouličných lámp. Počula som, ako sa Zuzka v posteli pomrvila.
Nespúšťala som pohľad zo stropu.
„Ty zostaneš s mamou, ja s otcom.“ Konečne som vyslovila vetu, ktorú sme ani jedna nevedeli vysloviť nahlas. Povzdychla si. „Na našich plánoch sa však nič nemení. Sme na rovnakej základnej, pôjdeme spolu na rovnakú strednú, sme sestry, budeme sa stretávať.“
„Ja viem.“
„Nie je to kvôli nám.“
„Ja viem.“
„Tak prečo?“ zabrblala.
„Neviem.“
V ušiach sa mi ozýval tlkot vlastného srdca. Predstavila som si Zuzkinu prázdnu posteľ, poličky a časť skrine. Po lícach sa mi začali pomaly kotúľať horúce slzy.
Odvtedy prešli dva roky. Na tú noc sa pamätám, akoby bola včera. Rozvod prebehol rýchlo a bez problémov. Proti nášmu rozhodnutiu nemal nikto žiadne námietky. Zuzka sa presťahovala s mamou do Petržalky. Odvtedy som bola u nich len párkrát. Chodím tam nerada, kvôli mame, jej novému priateľovi a aj kvôli tomu, že tam nemám posteľ. Zuzka sem chodí každý víkend, a preto víkendy milujem.
So Zuzkou sme nastúpili na stredné školy, každá na inú.
Ja na umeleckú.
Ona šla za kaderníčku a vizážistku.
Prvý zo sľubov, ktorý sme spoločne porušili.
