Last Night’s Scandal (2010)
An unsuitable pair?
Absolutely.
But they just can’t escape each other, no matter how hard they try.
After surviving the perils of Egypt, Peregrine Dalmay, Earl of Lisle is back in London, facing the most dire threat of all: his irrational family….and Miss Olivia Wingate-Carsington. A descendent of notorious—but very aristocratic—swindlers, the delectable redhead has the ability to completely unhinge him, and a long history of dragging him into her scandalous schemes.
Olivia may be Society’s darling, but she’s aware a respectable future looms menacingly. And so when Lisle is forced to go on a family mission, she sees this as the perfect chance for one last adventure—even if it is with the one man in the world she can’t wrap around her finger: but really, she only wants to help…
Which is why Lisle and Olivia find themselves in a gloomy Scottish castle inhabited by spiteful ghosts and craven murderers…and a shocking secret: the greatest peril of all may be burning within their own stubborn hearts.
Pár, ktorý sa k sebe nehodí?
Presne tak.
Ale jednoducho nemôžu pred sebou utiecť, a je jedno, ako veľmi sa o to snažia.
Po tom, ako Peregrine Dalmay, gróf z Lisle, prežil nebezpečenstvá Egypta, je späť v Londýne, a čelí tej najväčšej hrozbe zo všetkých: svojej absurdnej rodine … a slečne Olivii Wingate-Carsington. Ako potomok neslávne známych – ale napriek tomu aristokratických – podvodníkov má táto príjemná červenovláska schopnosť úplne ho rozhodiť a taktiež minulosť plnú momentov, v ktorých ho zatiahla do svojich škandalóznych intríg.
Olivia je možno miláčikom Spoločnosti, no je si vedomá, že sa nad ňou hrozivo skláňa slušná budúcnosť. A tak, keď je Lisle nútený vydať sa na rodinnú misiu, vidí v tom perfektnú príležitosť na svoje posledné dobrodružstvo – aj keď s jediným mužom na svete, ktorého si nedokáže obkrútiť okolo prsta: ale naozaj, ona chce len pomôcť …
A tak sa Lisle a Olivia ocitnú v ponurom škótskom zámku, ktorý obývajú protivní duchovia a zbabelí vrahovia … a objavia šokujúce tajomstvo: najväčšie nebezpečenstvo zo všetkých môže planúť v ich vlastných tvrdohlavých srdciach.
Prvý dojem z tejto knihy: ešte nič také som nečítala. Isteže, je veľa kníh, súčastí série, kedy sa hlavným hrdinom/hrdinkou stane vedľajšia postava z predchádzajúceho dielu. Ale ešte nikdy som sa nestretla s knihou, kde hlavný pár vytvoria muž a žena, ktorí boli akýmsi párom už v predchádzajúcej časti, a to skoro takým dôležitým ako hlavní hrdinovia (takže ich dobre poznáte), a pritom boli ešte deťmi. A to vo mne vyvolávalo pocit, ktorý môžem označiť iba slovom „zvláštny“. Nie zlý, ani nie dobrý, skrátka zvláštny. A tento pocit sa ťahal celou knihou. Mala som dojem, že čítam o starých známych, a už ma nič nemohlo prekvapiť. Išlo len o to, ako si Lisle a Olivia uvedomia, čo k sebe cítia, pretože zápletka a situácie mi pripadali na to, ako realisticky vie L. Chase písať, dosť nepravdepodobné. Ani chémia medzi hrdinami nebola taká presvedčivá ako to u Loretty býva zvykom. Vtipné „frky“ a irónia sú v jej štýle stále prítomné, hlavne v podaní starej vdovy grófky, či dvoch grófkiných kamarátok, ktoré sa podujmú robiť Olivii garde a tieto dve vedľajšie postavy sú skutočne osviežením. Ale to je tak asi všetko. Ako vždy oceňujem neotrepaný motív a prostredie, hrdinku, ktorá zďaleka nie je naivná a panensky nevinná (aspoň myslením určite nie) a tradičný humor, ale táto kniha mi asi navždy zostane v pamäti ako zvláštna, nepresvedčivá a trochu aj zbytočná. Loretta píše novú sériu, vďaka za to. Myslím, že z Carsingtonovcov sa už viac vytĺcť nedá.
Kristína
Ukážka z knihy:
Táto dráma neskončila s ich odchodom, ale pokračovala celú cestu až do Hargate House. Vďaka neskorému začiatku a silnej premávke sa ocitli medzi poslednými príchodzími.
Rodičia zahŕňali Lislea výčitkami ešte aj tesne pred príchodom a aj potom, ako sa pozdravili s hostiteľmi a rôznorodými Carsingtonovskými manželmi a manželkami, a zaoberali sa nimi ešte aj keď sa predierali davom, aby sa dostali k čestnému hosťovi oslavy.
Oslávenkyňa, vdova grófka z Hargate vyzerala, ako keby sa vôbec nezmenila. Lisle vďaka Oliviiným listom vedel, že stará dáma stále klebetí, popíja a hráva whist spolu so svojimi priateľkami – ktoré Carsingtonovci prezývali Harpye – a stále má dosť času a energie na terorizovanie rodiny.
Práve teraz, odetá podľa poslednej a najdrahšej módy, s pohárom v ruke, sedela na akomsi tróne a Harpye boli zhromaždené okolo nej ako dvorné dámy okolo kráľovnej. Alebo – a to záležalo na uhle pohľadu – ako supy okolo kráľovnej supov.
„Vyzeráš strašne vychudnutá, Penelope,“ povedala Lisleovej matke. „Niektoré ženy, keď sú tehotné, prekvitajú, niektoré nie. Je škoda, že nepatríš k tým prvým – okrem toho nosa. Ten je červený viac než dosť, a tie tvoje oči, tie tiež. Keby som bola v tvojom veku, tak by som toľko nevyplakávala, a taktiež by som už nerodila faganov. Keby si sa bola opýtala mňa, bola by som ti poradila, aby si si odrodila, keď si s tým už raz začala. Ty si si však namiesto toho dala prestávku a to tak dlho, až si stratila krásu a ochabli ti svaly.“
Zanechajúc matku pre túto chvíľu onemenú a červenú v tvári, kývla prastará dáma na Lisla: „Ach, vandrák sa vracia, ako vždy hnedý ako šupka. Tipujem, že to bude pre teba šok, keď uvidíš dievčatá normálne oblečené, ale budeš to musieť zniesť.“
Jej priateľky pochopili slovnú hračku a nahlas sa zasmiali. (originál: „bear“- zniesť sa vyslovuje rovnako ako „bare“ – obnažiť.)
„Veru, obnažiť,“ ozvala sa Lady Cooperová, jedna z tých mladších. Mala iba okolo sedemdesiat. „O čo sa stavíš, Eugenia, že dievčatá hádajú, či je všade rovako hnedý ako v tvári?“
Vedľa neho stojaca matka slabo zavzdychala.
Grófka – vdova sa k nemu naklonila a teatrálne zašepkala: „Vždy to bývala puritánska krehotinka. Nevšímaj si ju. Toto je moja oslava, a ja chcem, aby sa mladí zabávali. Je tu kopa pekných dievčat a všetky dychtia zoznámiť sa s naším veľkým dobrodruhom. Utekaj, Lisle. A ak pristihneš Oliviu, ako sa znovu zasnubuje, povedz jej, aby nebola smiešna.“
Mávnutím ho poslala preč, obrátila sa k jeho rodičom a pokračovala v mučení. Lisle ich opustil bez najmenšej výčitky, a stratil sa v dave.
Plesová sála bola presne, ako sľúbila stará grófka, preplnená krásnymi dievčatami, a Lisle nebol v žiadnom prípade imúnnny voči tomuto druhu, oblečenému alebo nie. A určite nemal averziu voči tancu. Partnerky nachádzal ľahko, a šťastne tancoval.
Avšak po celý čas prehľadával pohľadom dav a hľadal hlavu s červenými vlasmi.
Ak Olivia netancovala, určite hrala karty – a ošklbávala nejakého nešťastníka, ktorý bol taký zadubený, že si trúfol hrať s ňou. Alebo sa skrývala v nejakom tmavom rohu, a znovu sa zasnubovala, presne ako predpokladala vdova. Olivia už veľakrát zrušila zasnúbenie, a keby mala menej majetku a nie takú mocnú rodinu, už by na to bola doplatila. Ale takto nápadníkov nič neodrádzalo. A takisto im nezáležalo ani na tom, či je krásna alebo nie. Olivia Carsingtonová bola jednoducho úlovok.
Jej nebohý otec, Jack Wingate, bol nezodpovedným mladším synom nedávno zosnulého grófa z Forsbury, a ten jej zanechal majetok. Jej nevlastný otec a zároveň Lisleov strýko lord Rathbourne mal kopu peňazí a okrem toho bol dedičom grófa z Hargate, ktorý mal toho ešte viac.
Počas tanca a aj mimo neho bola Olivia často témou rozhovoru: či už išlo o odvážne šaty, ktoré mala oblečené na korunovácii minulý mesiac, alebo o jej preteky na koči s lady Davenportovou alebo o súboj, na ktorý vyzvala lorda Bentwhistla – lebo zbičoval sluhu – a tak ďalej a tak ďalej.
Bola v Spoločnosti už štyri roky, stále nebola vydatá a stále bola predmetom londýnskych klebiet.
To ho ani v najmenšom neprekvapovalo.
…
Potiahla ho za ruku. Pozrel sa na ňu, sivé oči strieborné vo svetle sviec.
„Tadeto,“ povedala.
Viedla ho okolo sluhov, ktorí niesli podnosy s jedlom a nápojmi, z jedného vzala dva poháre so šampanským, potom vyšla z plesovej sály do chodby a potom do predizby. Na chvíľu zaváhal, potom ju nasledoval.
„Zavri dvere“, povedala.
„Olivia,“ ozval sa.
„Ale prosím ťa! Ako keby som ešte mala nejakú reputáciu!“
Zavrel dvere: „V skutočnosti ešte máš, aj keď osobne si myslím, že si mala o ňu prísť už pred rokmi.“
„Na svete je málo vecí, ktoré by sa nedali kúpiť za peniaze a postavenie, a dobrá povesť k nim nepatrí. Na, zober si, nech ťa môžem privítať doma po svojom.“
Vzal si jeden z pohárov, ktoré mu ponúkala, a ľahko sa pritom dotkol jej prstov.
Pocítila iskry, na ruke, pod kožou. Aj jej srdce sa potešilo a začalo biť rýchlejšie.
Odstúpila o krok a štrngla si s ním.
„Vitaj doma, drahý môj priateľ,“ povedala. „Ešte nikdy ma pohľad na nikoho tak nepotešil, ako na teba.“
Chcela sa naňho vrhnúť a hodiť sa mu okolo krku. A bola by to aj urobila, jedno, čo hovorí slušnosť, ale pohľad v jeho strieborných očiach, keď ju zbadal v sále, ju zastavil.
Bol jej priateľom, to áno, a iba prastará mama ju poznala lepšie ako on. Ale už bol z neho muž, nie ten chlapec, ktorého poznala.
„K smrti som sa nudila,“ pokračovala, „ale výraz v tvojej tvári, keď si objavil, že mám prsia, bol na nezaplatenie. Musela som sa veľmi ovládať, aby som si zachovala kamennú tvár.“
Aj teraz sa tam pozrel a na tom mieste znovu pocítila horúčavu, ktorá sa jej šírila do celého tela. Zasa ju oblial pot, presne ako pred chvíľou v sále, keď sa na ňu pozrel. Ďalšie varovanie nepotrebovala: s týmto ohňom sa neradno zahrávať.
Kriticky si prezeral jej poprsie, asi tak, ako by mohol riadky hieroglyfov: „Keď sme sa videli naposledy, ešte si ich nemala. Úplne ma to vyviedlo z miery. Kde si ich nabrala?“
„Kde som ich nabrala?“ Pre pána kráľa, toto bol celý on, zaoberať sa jej prsiami ako keby išlo o starobylú keramiku. „Jednoducho narástli. Všetko narástlo. Veľmi pomaly. Nie je to zvláštne? Vždy som bola vyspelá, pokiaľ išlo o iné veci.“ Napila sa. „Ale moje prsia si nevšímaj, Lisle.“
„To sa ti ľahko hovorí. Ty nie si muž. Ešte som si na ne nezvykol.“
A ona si ešte nezvykla na to, čo sa stalo, keď sa tak na ňu pozeral. Zasmiala sa. „No dobre, ak musíš, tak musíš. Prastará mama mi povedala, že jedného dňa – a to už čoskoro – mi tam muži hľadieť nebudú, a mala by som si to užiť, kým sa dá.“
„Vôbec sa nezmenila.“
„Je krehkejšia, rýchlejšie sa unaví, ale ešte stále vládze. Neviem, čo budem robiť, keď tu už nebude.“
Prastará mama bola jej dôverníčkou, bola jediná, ktorá poznala všetky Oliviine tajomstvá. Olivia predsa nemohla povedať všetko mame alebo nevlastnému ockovi. Vždy robili pre ňu len to najlepšie. Pravda by ich mohla iba vystresovať. Musela ich chrániť.
„Neviem, čo by som si bez nej počal dnes večer,“ povedal Lisle. „Vzala si mojich rodičov ako väzňov a mne dovolila uniknúť.“ Prehrabol si rukou vlasy a rozcuchal si ich spôsobom, ktorý privádzal ženy do mdlôb. „Nedovolil by som im, aby ma otravovali, ale nedokážem zvládnuť umenie, ako ich ignorovať.“
„Čo nemôžeš ignorovať tentokrát?“
Pokrčil plecami: „Zvyčajné šialenstvo. S detailami ťa nudiť nemusím.“
Vedela, že jeho rodičia sú ako kríž, ktorý musí niesť. Celý ich svet sa točil okolo nich. Všetci ostatní – a ich deti nevynímajúc – boli len vedľajšie postavy vo veľkej dráme ich života.
Prastará mama bola jediná, ktorá ich bez problémov vedela odkázať do patričných medzí, pretože robila a hovorila len to, čo sa jej páčilo. Všetci ostatní boli buď bezradní alebo príliš zdvorilí alebo ich jednoducho nepovažovali za vhodných pozornosti. Dokonca aj nevlastný ocko ich mohol len „organizovať“, a to bolo také vyčerpávajúce, že tak robil len vo výnimočných okolnostiach.
„Musíš mi povedať všetko,“ povedala. „Spolieham na šialenstvo Athertonovcov. Popri nich si pripadám triezva, logicky mysliaca a nudne sladká.“
Mierne sa usmial pravým kútikom úst.
Srdce sa jej prudko obrátilo.
Odvrátila sa a bezstarostne sa hodila do pohodlného kresla pri ohni. „Poď sem, zohrej sa,“ ozvala sa. „V plesovej sále bolo ako v pekle, ale pre teba určite nie. Keď si odmyslíme to teplo v tlačenici, musíš mať dojem, že sme v ľadovni.“ Mávla rukou na kreslo stojace oproti. „Povedz mi, čo chcú od teba rodičia tento raz.“
Podišiel k ohňu, ale nesadol si. Dlho doň hľadel, potom vrhol krátky pohľad na ňu, a znovu sa vrátil k fascinujúcim plameňom.
„Ide o rozpadajúcu sa ruinu zámku, ktorý nám patrí, asi desať míľ od Edinburgu,“ povedal.
Rodokmeň pre knihy Lord Perfect a Last Night´s Scandal:
| Benedict Carsington | ||||
| vikomt Rathbourne | ||||
| 1. Ada Dalmay | súrodenci | Jasper Dalmay | ||
| Jack Wingate | 2. Bathsheba DeLucey | markíz z Athertonu | ||
| a Penelope | ||||
| najstarší syn | ||||
| Olivia Wingate | Peregrine | |||
| Carsington | gróf z Lisle | |||
| (Last Night’s Scandal) | ||||
