Miss Wonderful (2004)
Alistair Carsington really, really wishes he didn’t love women quite so much. To escape his worst impulses, he sets out for a place far from civilization: Derbyshire–in winter!–where he hopes to kill two birds with one stone: avoid all temptation, and repay the friend who saved his life on the fields of Waterloo. But this noble aim drops him straight into opposition with Miss Mirabel Oldridge, a woman every bit as intelligent, obstinate, and devious as he—and maddeningly irresistible.
Alistair Carsington si skutočne, ale skutočne praje, aby ženy tak veľmi nemiloval. Aby ušiel pred svojimi najhoršími pudmi, vydáva sa na miesto ďaleko od civilizácie: do Derbyshire – a v zime! – kde dúfa, že zabije dve muchy jednou ranou: vyhne sa pokušeniu a odplatí sa priateľovi, ktorý mu zachránil život na bojovom poli pri Waterloo. Ale tento jeho šľachetný cieľ ho postaví rovno do opozície k slečne Mirabel Oldridgeovej, žene, ktorá je rovnako ako on inteligentná, zaťatá a prešibaná – a šialene neodolateľná.
Mirabel Oldridge má ruky plné práce – musí vyťahovať z problémov svojho brilantného a zaťažkávajúco excentrického otca. Posledná vec, ktorú potrebuje, je úžasne príťažlivý, precitlivelý a vysoko inteligentný aristokrat, ktorý jej pripomína, že má srdce – a nehovoriac o tele, o ktorom on prehlasuje, že je tak nevkusne oblečené, že vyzliecť ho je v podstate občianskou povinnosťou.
Alistair Carsington má problém: má 29 rokov, je tretím z piatich synov grófa z Hargate, a otec už odmieta finančne podporovať jeho luxusný život, či vyťahovať ho z kaše zakaždým, keď sa zaľúbi. Alistair sa totiž zaľubuje často, hlboko, a vždy s problematickými následkami. Otec mu prikáže, aby sa buď čoskoro oženil, a samozrejme, s nejakou dedičkou, alebo aby si našiel zamestnanie. Alistair uzavrie obchodné partnerstvo so svojím najlepším priateľom, lordom Gordmorom, ktorý mu zachránil život pri Waterloo a odchádza do Derbyshire. Ide o to, že lord Gordmor potrebuje dať postaviť kanál, pomocou ktorého by mohol rýchlejšie prepravovať suroviny vyťažené na svojom pozemku a Alistair mu má pomocť presvedčiť miestne obyvateľstvo o výhode stavby kanála. Prvým majiteľom pozemku, cez ktorý by mal prechádzať kanál, je pán Oldridge a jeho výstavba absolútne nezaujíma. Oldridge sa už roky pohybuje len v ríši botaniky, ktorá je jeho životom, a o všetko ostatné sa stará jeho 31 ročná starodievocká dcéra Mirabel. Mirabel sa dávno vzdala lásky a manželstva, len aby zachránila rodinný majetok pred zlodejským správcom a teraz nemá žiadnu chuť dať si nechať zničiť krajinu, ktorú tak veľmi miluje. Čo však s týmto šľachticom, ktorý si všetkých získava na svoju stranu, robiť? Je pekný, milý, šarmantný, vojnový hrdina, má vplyvnú rodinu …a ako čoskoro Mirabel zistí, aj ranenú dušu, ktorá ju priťahuje rovnako ako jeho krásny zovňajšok.
Alistair je na prvý pohľad typický londýnsky dandy – skvele oblečený, so slušnými spôsobmi. Radšej zahynie počas búrky pri návrate do hotela, ako by mal prespať u Oldridgeovcov a obliecť si na druhý deň TO ISTÉ OBLEČENIE. Mirabelin absolútny nedostatok vkusu ho rozčuľuje natoľko, že sa slečna Oldridgeová rozhodne svoju garderóbu použiť ako zbraň voči nemu. No Alistair svojou posadnutosťou oblečením len nevedomky zakrýva duševnú traumu, ktorú mu spôsobila hrôza, ktorú zažil pri Waterloo. Ostala mu chromá noha a výpadok pamäte, ktorý sa však stráca a prináša mu nočné mory.
Alistair nenávidí pomenovanie „vojnový hrdina“ a je mi sympatický svojím trápením. Mirabel až taká úžasná nebola, ale páčili sa mi scény, keď zvádzala Alistaira, malo to poriadnu šťavu! A páčil sa mi aj Alistairov komorník, ten nemal chybu. Pri historickom kontexte, zemepise a zápletke ma opäť udivilo, ako si Chaseová perfektne naštudovala reálie. Príbeh skvele zapadá do prvopočiatkov priemyselnej revolúcie v Anglicku 19. storočia. A u tejto autorky si môžem byť istá, že nikdy nebudem čítať knihu s rovnakou zápletkou a pohybovať sa v rovnakom prostredí. Trošku ma rozčuľoval len štýl „povedal“, „povedala“, ale vyvážil to humor, takže Slečne Skvelej dávam
Pozn.: Kniha je prvou zo série o bratoch Carsingtonovcoch.
Ukážka z knihy:
Alistair na prechádzke spadne, zraní si členok a je nútený liečiť sa u Oldridgeovcov.
„Woodfrey sa mýli.“ Alistair vyhlásil veliteľsky s prízvukom, aký používal jeho otec, keď chcel potlačiť všetky argumenty. Nebolo ľahké tváriť sa dôstojne a panovačne, keďže sedel v posteli, mal na sebe len nočnú košeľu a bol podopretý vankúšmi, ale nemienil sa dať zastrašiť drobným doktorom a strapatou mladou ženou.
Tá žena si ho premeriavala, na tvári úzkostlivý výraz, pri ktorom sa cítil neisto.
„Nie som si istá, že sa nachádzate v stave, v ktorom viete presne zhodnotiť, čo je pre vás najlepšie,“ povedala slečna Oldridgeová.
„Viem to lepšie než on,“ odvetil Alistair. „Woodfrey ma nepozná. Zdedil som telesnú konštitúciu po starej matke z otcovej strany. Má osemdesiatdva rokov, chodí po večeroch do spoločnosti najmenej trikrát do týždňa, a vo whiste je postrachom. Je duševne plne spôsobilá a kompletne ovláda všetkých ostatných, pretože čas vôbec neotupil jej ostrý jazyk, práve naopak. Nikdy by nedovolila, aby ju uväznili v posteli len kvôli vyvrtnutému členku a hrči na hlave.“
Slečna Oldridgeová hneď neodpovedala. Kývla sluhovi a ten odniesol podnos s Alistairovým jedlom preč.
Keďže mu počas jedla robila spoločnosť, musela vidieť, že jeho apetít je úplne v poriadku. Zjedol všetko do poslednej omrvinky.
Keď bol sluha preč, prešla od ohňa k oknu na opačnej strane miestnosti. Neurobila to takto prvýkrát. Dokonca aj keď Alistair hltal večeru, sledoval, ako sa jej rytmicky vlnia boky, keď chodila tam a späť. Teraz bolo jedlo preč, a on jej mohol venovať plnú pozornosť.
Mala na sebe vínovočervené šaty z jemného hodvábu ozdobené modrou. Tento štýl bol príliš prísny a farby sa jej úplne nehodili k pleti, ale boli to tie najmenej nelichotivé šaty, aké na nej zatiaľ videl.
Jej neschopná komorná sa pokúsila učesať jej vlasy v štýle antického Ríma, ktorý bol v móde pred pár rokmi. A ako sa dalo predpokladať, dva uzly na temene hlavy sa jej rozpustili.
Svetlo odrážajúce sa zo sviec a ohňa sa lesklo na stope zo sponiek, vedúcej ku krbu. Tento pohľad ho vzrušoval, bože pomôž mu.
Ale zasa na druhej strane, ak ho dokázali vzrušiť sponky do vlasov, nemohol byť blízko smrti.
„Ak váš členok nebude odpočívať, nezhojí sa úplne,“ povedala, keď sa vrátila ku ohňu. „Zoslabne a bude náchylný znovu sa vyvrtnúť.“
„Ten váš miniatúrny doktor preháňa a zvýrazňuje nebezpečenstvo,“ povedal Alistair. „Lekári vždy predpovedajú to najhoršie. V takomto prípade, ak pacient zomrie, nie je to ich chyba, a ak sa vystrábi, je to vďaka ich úžasným schopnostiam.“
„Každý vie, čo sa môže stať, keď ide o vyvrtnutý členok,“ povedala. „Aspoň my na vidieku to vieme. Boli by ste blázon, keby ste na seba vzali takéto riziko. Hlavne vy si nemôžte dovoliť slabý členok. Všetko, čo ste dosiahli pri liečbe vašej nohy, výjde navnivoč.“
Tento prejav bol jednoduchý a necitlivý ako úder do hlavy, a rovnako účinný.
Jeho noha, aj keď mala dobrý deň, sa rozčuľovala a nechcela spolupracovať. Keby sa mu členok oslabil, mohla by úplne vypovedať službu.
Alistair bol obdarený zvyčajnou dávkou mužskej hrdosti. Na druhej strane, nebol hlúpe zviera. Odmietol správať sa ako idiot, len aby ulahodil svojej hrdosti.
„Je mi ľúto, že to musím povedať, ale vyjadrili ste to úplne presne,“ povedal. „V žiadnom prípade nemôžeme rozčuľovať túto slávnu nohu. Nedá sa predpovedať, čo urobí.“
Jej napätý výraz sa zmiernil. Priblížila sa, vzala si stoličku pri posteli, a uložila si ruky do lona. „Je pochopiteľné, že ste rozčúlený,“ povedala. „Každý, kto prežil dlhú dobu nehybnosti, tak ako vy, musí mať v láske slobodu pohybu. Dokonca iba deň či dva byť pripútaný k posteli musí pre vás veľa znamenať.“
„Ach, to by mi ani tak veľmi nevadilo,“ odvetil. „Vďaka dlhému štúdiu som už zvládol umenie leňošiť a taktiež nemám problém prespať celý deň namiesto toho, aby som urobil niečo veľkolepé či aspoň užitočné. Nie, nie, to nie je v tom. Problém je v tom, že som chorý na smrť z toho, ako obskakujem túto vrtošivú nohu.“
Pozrela sa na kopček v perinách, pod ktorým odpočívala jeho zranená noha na vankúši, a spýtavo sa pozrela späť na Alistaira. „Obskakujete?“
„Dovoľte mi, aby som vám o tejto nohe niečo povedal, slečna Oldridgeová,“ povedal. „Bývala to skromná, dobre vychovaná noha, potichu si robiaca svoju prácu, nikoho neotravovala. Ale odkedy sa zranila, stala sa despotickou.“
Ešte viac sa uvoľnila, v očiach sa jej zableskol smiech, vzdialené hviezdy na nočnej oblohe uprostred leta.
Posmelený pokračoval: „Táto noha je sebecká, mrzutá a nevďačná. Keď anglickí doktori vyhlásili, že je to beznádejné, zobrali sme ju k tureckému liečiteľovi. Namazal ju exotickými masťami a umýval a obväzoval ju niekoľkokrát za deň. Takto sa mu podarilo odvrátiť infekciu, ktorá by ju bola ináč napadla. A bola táto noha vďačná? Vrátila sa do roboty ako normálna noha? Nie, nevrátila.“
Pery sa jej vykrútili a na znamenie sympatie čosi zamrmlala.
„Táto končatina, madam,“ povedal, „vyžadovala mesiace nudného cvičenia, než súhlasila, že bude vykonávať tie najjednoduchšie pohyby. Dokonca aj teraz, po takmer troch rokoch oddanej starostlivosti a údržby sa vždy rozčúli, keď je vonku vlhko. A toto, pripomínam vám, je anglická noha, žiadna delikátna zahraničná kvetinka.“
Ústa sa jej zachveli a v očiach jej tancoval smiech.
Niečo sa zachvelo a roztancovalo aj v ňom, a myseľ sa mu zaplnila samými nesprávnymi myšlienkami – ako by sa perami dotkol tej ľahučkej vrásky smiechu v kútiku jej oka, ako by pobozkal jej chvejúce sa pery.
Pokračoval ďalej: „Tak či onak, dobrovoľne sa nepohne nikam. Ako som si len mohol predstavovať, že budem schopný vyskočiť z postele a naklusať do hotela?“
Nie celkom pevným hlasom odvetila: „Spadli ste predsa na hlavu. Na ska – skalu.“ Potlačila chichot.
Alistair vždy považoval dievčenské chichotanie za nudné. Povedal si, že by ho aj ona mala nudiť, ale to bolo nemožné. Jej potlačovaný smiech mu odľahčil srdce, až sa mu zdalo, že sa mu v hrudi vznáša, a aj myseľ mal ľahkú a poletujúcu – čo nebolo dobre, a pomyslel si, ach nie, čoskoro sa mi zapáči, a to nebude fungovať, pretože vieme, kam to povedie. Prestaň ju očarúvať, ty truľo.
Nemohol prestať.
Okázalo si povzdychol: „Keďže graciózny odchod neprichádza do úvahy, musím prijať svoj osud ponížene a rezignovane. Budem tu ležať bledý a statočný. Z času na čas by ste možno mohli byť taká dobrá, slečna Oldridgeová, a zastaviť sa tu a obdivovať moju statočnosť.“ Oprel sa o vankúše a nasadil heroický výraz.
A vtedy sa zasmiala, nahlas, oči sa jej zúžili do modrých štrbiniek.
Chladný, šepotajúci zvuk sa mu vznášal v duši a znovu prebral k životu miesto, ktoré sa už vzrušilo vďaka erotickému kúzlu rozhádzaných sponiek a nečakanej radosti, ktorú mu priniesol jej sotva potlačený chichot.
Ale kým Alistair stihol povedať alebo spraviť niečo osudovo hlúpe, do izby vošiel pán Oldridge, nesúc veľkú knihu.
„Pán Carsington si nemá čítať, ocko,“ povedala dcéra. „Doktor Woodfrey povedal, že si nemá namáhať mozog.“
„Viem,“ odvetil otec. „Nesmieme ho príliš rozrušovať. Preto som priniesol Prodromus Systematis Naturalis Regni Vegetabilis. Svojej sestre som už pred nejakým časom poslal jednu kópiu a už sa mi viackrát poďakovala. Clothilde vraví, že je to tá najupokojujúcejšia kniha, akú pozná. Vždy keď je rozčúlená alebo nezdravo vzrušená, tak ju číta. A určite, po stránke- dvoch, ako mi vraví, upadne do príjemného štádia driemania.“ Oslnivo sa pozrel na Alistaira: „Budem vám predčítať – ale ak budete mať dojem, že je to príliš vzrušujúce, vyskúšame niečo iné.“
Pán Oldridge mal upokojujúci hlas, a z latinských slov, ktoré predčítaval, rozumel Alistair asi tak jedno z desiatich. Keďže sa mu však zdalo, že neskôr sa ho bude pýtať na podrobosti, snažil sa dávať pozor.
Nepamätal si, ako zaspal. Jednoducho prešiel v noci z jedného miesta na druhé, z teplej, čistej spálne na bojové pole.
Z toho zápachu sa mu urobilo zle, a nohy sa mu pošmykli na klzkej pôde. Pustil sa Gordyho a padol dolu do bahna, príšerného bahna, ktoré netvorilo len blato, ale aj krv a iné ľudské veci. Časti. Kúsky a kusy.
Takmer ho to zhltlo, to nevysloviteľné bahno.
Nemysli na to, hovoril si, keď ho Gordy znovu ťahal hore.
Ale tá hrôza bola všade. Nedalo sa jej ujsť, celú tú dlhú cestu do stanu. A potom to uvidel, tú príšernú vec, horšiu než hocijaký iný pohľad v jatkách. Nijaký mäsiar nepracoval v častiach ako boli tieto.
Odvrátil pohľad, ale ešte si stihol všimnúť ruku, omotanú blatom a krvavou handrou, rozstrapatený kúsok na zápästí bez života.
Scéna sa rozplynula v opare. Uvedomil si, že počuje hlasy. Nerozumel všetkému, ale pochopil dosť.
„Nie“, povedal. „Mýlia sa. Je to len zranenie svalu. Odmietam.“
Ďalšie mrmlanie, kývanie hlavou, silnejúce ostré a netrpezlivé hlasy. Nemáme čas vyťahovať kúsky kosti a kovu a dreva, hovorili chirurgovia. Nemôžeme si byť istí, že sme vytiahli všetko. Ale boli si istí v tom, že ide o infekciu, gangrénu. Noha musí ísť preč, ináč Alistair zomrie, pomaly a strašne.
Všetko, na čo bol Alistair schopný myslieť, bola kopa, ktorú videl predtým a ktosi hádžuci jeho nohu na tú kopu. Po všetkých tých hodinách, keď sa snažil vydržať, bojujúc so strachom a zúfalstvom … sa zachránil pre toto? Netrpezlivého chirurga narábajúceho s pílkou? Vytrval tie dlhé hodiny iba preto, aby ho zmrzačili?
„Oni to nevedia,“ vydýchol. „Oni to vedia iba tým jedným spôsobom. Musíme odtaľto odísť.“
„Áno, áno, ale prosím, zobuďte sa.“
Na pleci pocítil dotyk akejsi ruky. Zdvihol ruku a tú druhú prikryl svojou. „Áno, som pevný,“ povedal. „Musíte ma iba stabilizovať a budem úplne v poriadku.“
„Samozrejme, že budete. Iba sa zobuďte.“
Bol to ženský hlas, hlas Angličanky, ktorá hovorila s prízvukom typickým pre jeho spoločenskú vrstvu. Nočný hlas.
Alistair otvoril oči. Svet okolo neho bol taký tichý, že počul aj slabé pukotanie ohňa. Izba bola osvietená rovnako ako predtým, a on nemal žiadny problém spoznať ženu, ktorá sa nad ním skláňala.
„Tak je to lepšie,“ povedala. „Poznáte ma?“
„Samozrejme.“ Usmial sa na ňu. Iba sa mu snívalo, to je všetko.
Úľava bola slabé slovo na to, ako sa teraz cítil. Predtým sa plazil peklom aspoň polovicu večnosti, zdalo sa, a vyšiel z neho druhou stranou. Nevedel, kde sa teraz nachádza. Nie v nebi, to si bol istý, a bol tomu rád, pretože ešte nebol celkom pripravený vzdať sa všetkého pozemského – vône a pohľadu na peknú ženu nakláňajúcu sa tak blízko, že stačilo načiahnuť ruku, dotknúť sa jej zátylku a stiahnuť ju nadol…
Ale to by nebolo správne, spomenul si, a nielen nesprávne, ale aj nesmierne hlúpe.
Potlačil zastonanie a stisol ruku na svojom pleci. Stačilo iba otočiť hlavu a mohol by ju pobozkať… ale to nesmie, lebo aj to bolo nesprávne, aj keď si nevedel spomenúť, prečo.
„Musel som zaspať,“ povedal. „Zlý sen.“
„Ako sa voláte?“ povedala.
Prázdne na ňu hľadel.
„Ako sa voláte?“ opakovala.
Neisto sa zasmial. „Vari ma nepoznáte, slečna Oldridgeová? Tak veľmi som sa zmenil?“ Nezmenil sa. Bol taký ako predtým. Iba trochu deformovaný.
„Mám sa vás pravidelne pýtať, ako sa voláte,“ povedala rázne a prakticky. „Tak isto vám mám klásť ďalšie jednoduché otázky. Aby som zistila, či nemáte poškodený mozog.“
Jej rázny tón zmietol jeho úzkosť a nútil ho stiahnuť ju nadol a bozkávať ju, až kým by jej v hlave neostala jediná rozumná myšlienka. Ale nesmie, lebo … ach áno. Je to slušne vychovaná panna a existujú určité hranice, ktoré gentleman neprekračuje. Keď si to takto vyriešil, mozog mu pošepol ďalšiu racionálnu myšlienku: nemala by byť tu, tak neskoro v noci, sama s ním.
Zdáhavo pustil tú jemnú ruku, posadil sa a rozhliadol po nejasne osvetlenej izbe.
„Kde je váš otec?“ povedal.
„Poslala som ho do postele už pred hodinou. Ja som nemohla spať, a on nie je práve tá najspoľahlivejšia osoba, ktorá by vydržala hliadku pri posteli chorého.“
„Nie som chorý,“ povedal Alistair. „Mám vyvrtnutý členok a možno otras mozgu, to je všetko. Nemôže to byť ťažký otras mozgu, keďže nemám problém spomenúť si, že sa volám Alistair Carsington, že kabáty mi šije Weston, čižmy Hoby – mimochodom, ten pár, ktorý ste rozsekali na kusy, mi prišiel od Hobyho len pred dvoma týždňami. A klobúky mi robí Locke. Moje vesty…“
„To stačí,“ povedala. „Neveľmi ma zaujíma, kto všetko sa stará o vašu parádu.“ …
spracovala a preložila Kristína
