Mr. Impossible (2005)
Impossible
Rupert Carsington, fourth son of the Earl of Hargate, is his aristocratic family’s favorite disaster. He is irresistibly handsome, shockingly masculine, and irretrievably reckless, and wherever he goes, trouble follows. Still, Rupert’s never met an entanglement–emotional or other–he couldn’t escape. Until now.
Outrageous
Now he’s in Egypt, stranded in the depths of Cairo’s most infamous prison, and his only way out is accepting a beautiful widow’s dangerous proposal. Scholar Daphne Pembroke wants him to rescue her brother, who’s been kidnapped by a rival seeking a fabled treasure. Their partnership is strictly business: She’ll provide the brains, he, the brawn. Simple enough, in theory.
Inevitable
Blame it on the sun or the blazing desert heat, but as tensions flare and inhibitions melt, the most disciplined of women and the most reckless of men are about to clash in the most impossibly irresistible way.
Nemožný
Rupert Carsington, štvrtý syn grófa z Hargate, je obľúbenou pohromou svojej aristokraticej rodiny. Je neodolateľne pekný, šokujúco mužný, a nenapraviteľne ľahkomyseľný, a všade, kam sa pohne, nasledujú problémy. Avšak zatiaľ sa nikdy nedostal do zamotanej situácie – citovej alebo inej – z ktorej by nevedel uniknúť. Až doteraz.
Pohoršujúca
A teraz je v Egypte, ostal trčať v hlbinách najhoršieho väzenia v Káhire, a jeho jediná cesta von je akceptovať nebezpečný návrh krásnej vdovy. Vedkyňa Daphne Pembroke chce, aby zachránil jej brata, ktorého uniesol sok hľadajúci legendárny poklad. Ich partnerstvo je striktne obchodné: ona poskytne rozum, on svaly. Taká je jednoduchá teória.
Nevyhnutné
Či je na vine slnko alebo pekelná horúčava na púšti, napätie sa rozhára a zákazy topia, a najdisciplinovanejšia zo žien a najnedbanlivejší z mužov sa čoskoro zrazia tým najnemožnejšie neodolateľným spôsobom.
Daphne Pembroke je vedkyňa, extrémne inteligentná a vzdelaná, čo nevyhnutne v 19. storočí znamená pre ženu problém. Jej zosnulý manžel sa s tým nevedel vyrovnať, robil, čo mohol, aby utlmil jej vášeň pre staroveký Egypt, a vlastne vášeň pre všetko. A tak Daphne, aby sa vyhla ďalším problémom, spolu s bratom Milesom predstierajú, že on je ten jazykový génius horiaci nadšením pre rozlúštenie hieroglyfov, a ona len jeho pomocníčka. Miles jej pre radosť kúpi na trhu nádherný pergamen, o ktorom predavač tvrdí, že ukrýva cestu ku kráľovskej hrobke plnej pokladov. Miles zaň zaplatí hotový majetok, a tak si o ňom začnú kadejakí dobrodruhovia túžiaci získať v Egypte slávu a bohatstvo mylne myslieť, že sa mu podarilo rozlúštiť staroveké hieroglyfické písmo a teda aj prečítať mapu vedúcu k pokladu. Čo nevyhnutne vedie k Milesovmu únosu a ku krádeži vzácneho pergamenu. Daphne hneď upovedomí britský konzulát, no konzul nemá voľných ľudí. Vlastne … až na jedného. Je to štvrtý syn grófa z Hargate, odprataný z Anglicka kvôli svojej problematickej povahe. Je v Egypte len 6 týždňov, a už stihol dvadsaťtrikrát porušiť zákon, uväznili ho už deväťkrát, a momentálne je znovu za mrežami. Daphne Ruperta Carsingtona z väzenia vykúpi, no nezdá sa, žeby jej tento chlapík mohol byť nejak nápomocný. Tak sa obráti so žiadosťou o pomoc aj na Angličana lorda Noxleyho, ktorý tiež túži nájsť poklad a ten jej okamžite sľubuje pomoc. Čo Daphne netuší je skutočnosť, že Noxley je prezývaný Zlatý diabol, jeden z najdravejších zahraničných dobrodruhov v Egypte, a ktorý túži nielen po sláve a bohatstve, ale aj po samotnej bohatej vdove Pembrokeovej. Lord Noxley po zistení, že Milesa uniesli na sever, okamžite vypláva a domnieva sa, že Daphne ostáva poslušne čakať v Káhire. Avšak Daphne nedokáže len nečinne sedieť a čakať. Prenajme si loď a spolu s Rupertom sa vydávajú na dobrodružnú cestu plnú nebezpečenstva, vzrušenia a napätia, ale aj sebapoznávania a lásky.
Pán Nemožný, druhá kniha zo série o bratoch Carsingtonovcoch, je ďalšia z Chaseovej “exotických”. Aj teraz nás čaká úžasný hrdina, skvele spracovaná história a zemepis, vtipné dalógy. Autorka opäť ponúka inteligentné čítanie, ktoré ocenia hlavne tí, ktorí chcú aj niečo viac než je len „ľúbime sa, túžime po sebe, vyspíme sa spolu a vezmeme sa.“ No a samozrejme dobrodružstvo. Vraždy, únosy, jedovaté hady, kosťami preplnené hrobky, polozasypané tunely, púštna búrka. Jedna recenzia na amazon.com prirovnáva túto knihu ku filmu Múmia. Ja neviem, tento film som videla len raz a už dávno, takže si ho skoro vôbec nepamätám. V žiadnom prípade však v Pánovi Nemožnom neožije žiadny faraón, na zlé skutky plne stačia súperiaci Angličan s Francúzom a ich hlavní hrdlorezi. Rupert je skvelý, sebavedomý bez toho, aby bol arogantný a namyslený, milujúci bez toho, aby bol sentimentálny. Keby nebolo toho štýlu “povedal”, “povedala”, ktorý som našťastie v najnapínavejších okamihoch odignorovala, dala by som lepšie hodnotenie. Ale začínam podozrievať Chaseovú, že takto píše naschvál, aby sa čo najviac priblížila štýlu regency romance. Takže dávam len štyri srdiečka a už sa teším na príbeh najstaršieho Carsingtona v Lordovi Dokonalom.
Ukážky z knihy:
Stretnutie Daphne a Ruperta vo väzení
Zvuk anglického hlasu – anglického ženského hlasu – bol Rupertovi oveľa vítanejší, než by si bol pomyslel.
Začal sa už nesmierne nudiť. Zvuk ženského hlasu mu okamžite navrátil dobrú náladu.
Vedel, ktorá zo žien prehovorila. Jeho oči si už dávno navykli na tmu. Hoci boli obe ženy zahalené, tá vyššia mala na sebe európske šaty. A vedel nielen to, že je to Angličanka, ale aj to, že je to dáma. Kultivovaný prízvuk jej čistého, melodického hlasu – v tejto chvíli máličko neistý – mu to napovedal.
Avšak nevedel povedať, či je stará alebo mladá, pekná alebo nie. Taktiež vedel, že človek si nemôže byť istý ženskou postavou, pokiaľ nie je dáma vyzlečená. Ale ak sa na to pozrieme z tej lepšej stránky, musí mať všetky dôležité časti – a ak bola schopná zísť všetky tie schody, určite nie je stará a vetchá.
„Pani Pembrokeová, dovoľte mi, aby som vám predstavil pána Ruperta Carsingtona,“ povedal Beechey. „Pán Carsington, pani Pembrokeová veľkoryso súhlasila s tým, že vás vykúpi.“
„Naozaj, madam? To je od vás prekliato šľachetné.“
„Tak to vôbec nie je,“ povedala upäto. „Kupujem vás.“
„Skutočne? Počul som, že Turci sú krutí, ale nikdy by ma nenapadlo, že ma predajú do otroctva. Výborne, skvele, naučíte sa niečo nové každú –„
„Kupujem si vaše služby,“ prerušila ho, jej melodický hlas ľadovo chladný.
„Aha, už to chápem. A ktoré služby budete požadovať?“
Rupert počul, ako sa ostro nadýchla.
Kým stihla odpovedať, Beechey sa hladko zamiešal: „Je to vaša úloha, pane. Pán Salt vás uvoľnil z vašich pravidelných konzulárnych povinností, aby ste pomáhali pani Pembrokeovej v hľadaní jej brata.“
„Ak všetko, čo potrebujete, je brat, poslúžte si jedným z mojich,“ povedal Rupert. „Mám štyroch. Všetci svätci. Spýtajte sa hocikoho.“
On nebol svätý, a nikto si ho nikdy so svätcom nepomýlil.
Dáma sa otočila k pánu Beecheymu. „Ste si istý, že máte k dispozícii len tohto muža?“
„Mimochodom, ako sa vám podarilo stratiť brata?“ opýtal sa Rupert. „Podľa mojich skúseností je takýto čin nemožný. Všade kam sa pohnem, tam sú. Okrem tohto miesta. To bol jeden z dôvodov, pre ktoré som skočil po šanci ísť sem, keď mi to otec ponúkol. Pripúšťam, že sa mi ohromne uľavilo. Keď ma povolal do svojej pracovne, myslel som si, že pôjde o jedno z tých rozhodnutí typu „z dažďa pod odvkap“, niečo také, ako ponúkol Alistairovi pred troma rokmi: “Ožeň sa alebo pretrp osud horší ako smrť,“ alebo niečo podobné. Ale nebolo to nič také. Povedal: „Prečo nejdeš do Egypta, buď dobrý chlapec a nájdi sesternici Tryphene nejaké ďalšie kamene s tým obrázkovým písmom“. Kamene a – čo to ešte chcela? Také hnedé zvinuté vecičky. Papieryže alebo dačo také.“
„Papyrusy,“ začul ten melodický hlas a zdalo sa, že tie slová precedila pomedzi zuby. „Jednotné číslo je papyrus. Množné papyrusy. Latinské slovo je odvodené z gréckeho. Je to niečo ako papier, no nie vyrobený z ryže, pane, ale z trstiny, ktorá rastie v týchto končinách. A ešte: tie predmety, o ktorých hovoríte, nie sú „vecičky“, ale cenné staroveké dokumenty.“ Odmlčala sa, a potom povedala miernejšie, prekvapene: „Povedali ste Tryphena? Máte na mysli Tryphenu Saundersovú?“
„Áno, moju sesternicu – tú, čo má ako záľubu to smiešne obrázkové písmo.“
„Hieroglyfy,“ povedala dáma. „Rozlúštenie ktorých – ale to nie je podstatné. Keby som vám mala vysvetliť ich význam, nemám žiadne pochybnosti o tom, že by to bolo len mlátenie prázdnej slamy.“
Náhle sa zvrtla, jemne zašušťal hodváb, a pohla sa preč.
Beechey sa ponáhľal za ňou.: „Madam, ospravedlňujem sa, že ste sa museli zdržiavať na tomto nechutnom mieste. Je prirodzené, že sa cítite nepríjemne. Tak či onak, musím vás poprosiť, aby ste zvážili –„
„Tento muž,“ povedala nízko položeným hlasom, ale stále počuteľne, „je idiot.“
„Áno, madam, ale je jediný, koho máme.“
„Možno som hlúpy,“ povedal Rupert, „ale som neodolateľne príťažlivý.“
„Dobrý bože, ešte aj namyslený,“ zamrmlala.
„A keďže som veľký, hlúpy vôl,“ pokračoval, „veľmi ľahko ma možno ovládať.“
Zastala a otočila sa k Beecheymu: „Ste si istý, že nikoho iného nemáte?“
„Nikoho takého medzi Káhirou a Philae.“
Philae musí byť dosť ďaleko od Káhiry, ináč by dáma neprehľadávala väzenia v meste a nehľadala pomoc tu, pomyslel si Rupert. „A som aj rovnako silný ako vôl,“ pokračoval povzbudzujúco. „Mohol by som vás zdvihnúť jednou rukou a vašu slúžku druhou.“
„Je veselý, madam,“ povedal zúfalo Beechey. „To mu musíme uznať. Nie je pozoruhodné, ako si zachoval dobrú náladu na tomto desivom mieste?“
Rupert si začal ochotne hvízdať.
„Očividne sa nevie správať ináč,“ povedala.
„Za súčasných okolností je nebojácnosť veľkou výhodou,“ povedal Beechey. „Turci ju rešpektujú.“
Dáma si niečo zamrmlala. Potom sa otočila k Turkovi, ktorý ich sem priviedol – očividne to bol niekto dôležitý, s obrovským turbanom – a povedala niečo v jednom z tých nemožných orientálnych jazykov. Chlapík s veľkým turbanom urobil „ts-ts“. Pokračovala v prejave. Nevyzeral šťastný. A tak to šlo ďalej.
„Čo to vraví?“ zavolal Rupert.
Beechey povedal, že hovoria príliš rýchlo na to, aby ich sledoval.
Slúžka podišla bližšie k Rupertovi: „Moja pani o vás zjednáva. Kvôli vám mi je ľúto, že máte spomalené myslenie. Keď sme sem prišli, bola ochotná zaplatiť takmer plnú cenu, ale teraz vraví, že nie ste hodný takej sumy.“
„Naozaj? Koľko pýtajú?“
„So všetkými úplatkami to vychádza na tristo peňaženiek,“ povedala. „Biela otrokyňa – tá najdrahšia otrokyňa – stojí iba dvesto peňaženiek.“
„Nepredpokladám, že viete, koľko tých tristo peňaženiek vychádza v librách, šilingoch a penciach?“ spýtal sa Rupert.
„Je to viac než dvetisíc anglických libier.“
Rupert potichu zahvízdal: „To je naozaj dosť vysoká cena.“
„Toto vraví šejkovi,“ povedala slúžka. „Vraví, že nemáte cenu pre nikoho. Vraví, že vaša hlava na pike by bola dobrá zábava pre Káhirčanov, ale to je tak asi všetko. Hovorí mu, že lordov je v Anglicku rovako veľa ako šejkov v Egypte. Hovorí, že iba najstarší syn anglického lorda má nejakú cenu, a vy ste jeden z tých namladších. Vraví, že otec vás poslal preč, lebo ste imbecil.“
„Prekvapujúce,“ povedal so smiechom. „Hovorí toto všetko – a to sme sa iba zoznámili – a v tme, okrem toho. Aká úžasne múdra žena.“
Chlapík v turbane sa pustil rečniť. Dáma pokrčila ramenami a pobrala sa preč.
Cena za prepustenie bola smiešna: nikto so zdravým rozumom by ju nezaplatil, ani samotný lord Hargate. Napriek tomu bol Rupert sklamaný, keď ju videl odchádzať.
Hľadanie jej brata mohlo byť zaujímavé. Určite by bolo zaujímavejšie ako kopanie v piesku a vyťahovanie kusov kameňa, a oveľa zaujímavejšie ako vyťahovanie papyrusov z pazúrov starovekých mŕtvol. Áno, vedel, ako sa to povie správne. Ak to nepočul aspoň tisíckrát od Trypheny, tak ani raz. Povedal to nesprávne len preto, aby počul reakciu pani Pembrokeovej – a tá bola vskutku zábavná.
A teraz už možno nikdy nezistí, ako vyzerá.
Slúžka nasledovala svoju paniu. Beechey vyhodil ruky do vzduchu a vybral sa za nimi.
Rupert sledoval vyššiu ženskú postavu, až kým ju nezhltla tma.
Potom chalpík v turbane čosi zakričal.
Pani Pembrokeová sa vynorila z tmy a Rupertovi mierne poskočilo srdce.
—
Rupert a Daphne sa schovajú v hrobke pred púštnou búrkou.
Nič to pre neho neznamenalo, to bolo Daphne jasné. Hovoril o citoch, ale mal na mysli túžbu. Uspokojil telesný hlad, ničím sa nelíšiaci od hladu po jedle. Takto to videl. Veď to aj povedal: túžila po ňom, a logická odpoveď bola milovanie. Na hlad bola logická odpoveď jedlo.
Inými slovami povedané, vášnivá medzihra pre neho nemala väčší význam než jednoduchý pokrm pozostávajúci z chleba a vody, ktorý zjedli o trochu neskôr v rohu prvej komory, obklopení obrazmi, na ktorých bol majiteľ hrobky so svojimi ženami a dlhými stĺpmi hieroglyfov.
A zatiaľ sa Daphne rúcal svet. Slepo hľadela na hieroglyfy hojdajúce sa vo svetle sviečky. Mala pocit, akoby strávila svoju dospelosť v akejsi tme, prekladajúc prinajmenšom jednu časť svojho života do nesprávneho jazyka.
„Máte nejaký nápad, čo hovoria tie obrázky?“ spýtal sa.
Pozrela sa naspäť na neho. Neobliekol si znovu košeľu. Slabé svetlo sa lesklo na bronzovej pokožke a vykresľovalo obrysy jeho svalnatého hrudníka. Jeho oči boli tmavé, nečitateľné.
Niežeby ich vedela prečítať, aj keby mala lepšie svetlo. Na rozdiel od Virgila, oči Ruperta Carsingtona neboli oknami do jeho duše. Ale na druhej strane Rupert Carsington toho skrýval strašne málo. Jeho slová a skutky boli jasné a priamočiare. Aj jeho hnev bol taký. Neskrýval ho pod pláštikom nehy a svätej trpezlivosti. Hovoril, na čo myslel … a nepokúšal sa udupať jej názory.
„Viete, že nemám,“ povedala. „Už som vám viackrát vysvetľovala ťažkosti pri rozlúštení.“
„Áno, ale teraz, keď ste si odľahčili myseľ od tej hroznej telesnej túžby, som si myslel, že vás možno osvieti,“ povedal.
„Pochopila som čosi,“ povedala, „ale netýka sa to hieroglyfov. Pokiaľ ide o telesnú túžbu…“
„Ach áno. Ešte ste ju celkom neuspokojili, trúfam si povedať.“
„To som nechcela – „
„Trik s telesnou túžbou je takýto: vyhubíte ju len pravidelným používaním,“ povedal. „Pravidelným, opakovaným používaním. Takže hneď, ako vás začne znovu trápiť, dajte mi určite vedieť.“
„To som nechcela …“ Ale myslela aj na toto a tak povedala rýchlo, aby sa cez to dostala: „Považujete ma za ženskú?“
„Čo vám tá piesočná búrka vysušila mozog?“ spýtal sa. „Myslíte si, že som si vás pomýlil s mužom?“
„Mám na mysli, či ma považujete za neženskú.“
Naklonil sa k nej bližšie a zahľadel sa jej do tváre. Určte bola červená, nepochybovala o tom.
„Kde? Akým spôsobom?“
„Nie … ženskú. Neslušnú. Príliš …“ Spomenula si na Virgila, ako ju jemne karhal a na jeho rozčuľujúcu trpezlivosť, a hnev odplavil zahanbenie. „Príliš neviazanú,“ povedala priškrtene. „Pri milovaní.“
„Žena – príliš neviazaná – pri milovaní?“ spýtal sa pán Carsington neveriacky. „Nič také predsa neexistuje. Kde ste prišli k takémuto hlúpemu nápadu? Na tom nezáleží. Nič mi nehovorte. Viem to uhádnuť aj sám. Nemali ste sa vydať za starnúceho muža.“
„Virgil mal päťdesiatštyri, keď sme sa brali,“ povedala. „Nebol žiadny Matuzalem.“
„Koľko ste mali vy?“
„Devätnásť a pol,“ povedala.
„Dopadli by ste lepšie s dvoma dvadsaťsedemročnými manželmi,“ povedal. „A pokiaľ ide o drahého zosnulého, mal si vziať ženu vekovo bližšiu, ktorej telesné túžby by boli rovnako slabé. Možno by sa dožil viac. Čo je dôležitejšie, nemusel by zakrývať nedostatok sily kritizovaním svojej peknej, vášnivej ženy.“
„Jeho … nedostatok … sily,“ opakovala Daphne. „To bolo – „
„Niežeby ho to ospravedlňovalo,“ pokračoval pán Carsington rozhorčene. „Vyslovovať takéto bolestivé klamstvá – a k tomu bol kňaz! Dúfam, že ste ho nechávali abstinovať veľmi, veľmi dlho – prinajmenšom dva týždne – aby ste mu udelili lekciu. Pre pána kráľa, to vôbec nebolo hodné džentlmena – a vy vydatá za takého surovca až do konca svojho života! Prinútil vás cítiť sa nežensky – vás, zo všetkých žien! – keď to bol on, kto nebol mužný. Varí sa mi z toho krv. Poď sem.“
„Nehodné džentlmena?“ spýtala sa. „Nemužný?“
„Bol to malý muž,“ povedal. „Keby nebol, nesnažil by sa okresať ťa na svoju výšku.“
Hľadela naňho, a snažila sa to pochopiť. Povedal, že nie je neženská – on, muž s veľkými skúsenosťami.
„Musím vedieť pravdu,“ povedala. „Nesmiete byť ohľaduplný. Toto je dôležité.“
„Ohľaduplný?“ opakoval. „Nemôžem uveriť tomu, že žena taká inteligentná ako ty nevidela, o čo mu šlo. Aj tomu najpomalšiemu zadubencovi musí byť jasné, že musel žiarliť na tvoj rozum, pretože vedel, že jeho nie je taký veľký. Obával sa, že niečo dosiahneš a zatieniš ho. Preto ti zakázal študovať starobylé egyptské písmo. Očividne žiarlil aj na tvoju energiu a vášeň. Bola si preňho príliš ženská.“
„Príliš ženská,“ opakovala a vychutnávala si tie slová. Nie príliš malá. Nie ako muž. Jej mozog nebol mužský. Bol to iba jej mozog, a to bolo všetko.
„Musela si si všimnúť, že ja tvoju veľkosť zvládam.“ Tmavé oči sa mu zaleskli.
„Nevadí vám môj rozum,“ povedala.
„Nebojím sa tvojho rozumu,“ povedal. „Poď sem. Ta’ala heneh.“ Pritiahol si ju do náručia a pobozkal.
Nebol to zdvorilý ani nežný bozk. Bol dlhý a odvážny, hriešny a lascívny, a roztopil jej svaly spolu so zvyškami morálky. Ani nepredstierala, že sa bráni. Zaklonila sa v jeho objatí a rukami blúdila po jeho mocných pleciach a hrudi, ramenách a chrbte. …
