Skrotený búrlivák je po Bezohľadnom darebákovi, Nemilosrdnom magnátovi, Neodolateľnom pokušiteľovi a Tajomnom neznámom piatou časťou série historických romancí Osudy rodu Ravenelovcov. Opäť nadchne a poteší všetky milovníčky tohto žánru, Lisy Kleypasovej a osobitne spomínanej série.
Krásna mladá vdova Phoebe, lady Clarová, nikdy nestretla Westa Ravenela, ale s istotou vie, že je drzý a skazený. Ešte ako chlapec v internátnej škole zničil život jej manželovi a to mu nemieni odpustiť. No keď sa s dvomi malými synmi zúčastní na rodinnej svadbe, stretne tam neznámeho muža, ktorý ju neodolateľne priťahuje. Potom sa jej predstaví a nie je to nik iný ako nenávidený West Ravenel.
West je muž s poškvrnenou minulosťou, čo sa už nedá odvrátiť ani ospravedlniť, ale na toto obdobie svojho života už nie je hrdý. Od chvíle, ako sa zoznámi s Phoebe, pohltí ho neznáma vášeň. Na druhej strane si uvedomuje, že žena s postavením ako ona nie je preňho. Lenže Phoebe sa nespráva ako aristokratka a rozhodne sa Westa zviesť. Prekoná ich obojstranná náklonnosť, ktorá postupne prepukne, všetky prekážky v budúcnosti? To vedia len oni dvaja.
Kleypasová je znova presvedčivá, autentická a získa si vás nielen postavami, samotným príbehom, ale aj kulisami a reáliami, ktoré si poctivo naštudovala.
„V rámci svojho výskumu sme spolu s manželom prezreli množstvo britských historických dokumentov, napríklad Victorian Farm a Victorian Farm Christmas. Boli sme nadšení! Každodenný život v 19. storočí na farme Shropshire zaznamenali traja ľudia – historička Ruth Goodmanová a archeológovia Alex Langlands a Peter Ginn, ktorí tam spolu pracovali rok. Našli sme to všetko aj na YouTube – pozrite si to, určite sa vám to bude páčiť!“ teší sa Lisa Kleypasová.
Práve tieto poznatky, zaujímavé detaily, ale aj nadšenie dala do svojej novej knižky.
LISA KLEYPASOVÁ je obľúbenou autorkou romancí. Jej diela pravidelne zapĺňajú rebríčky najpredávanejších titulov a dosiaľ boli publikované v štrnástich jazykoch. S manželom a dvomi deťmi žije a tvorí vo Washingtone.
Začítajte sa do novinky Skrotený búrlivák:
Hampshire, Anglicko 1877
Phoebe nikdy nestretla Westa Ravenela, ale jedno vedela naisto: bol drzý a nepríjemný. Počula o ňom od svojich ôsmich rokov, keď jej o ňom začal písať z internátnej školy listy jej najlepší priateľ Henry.
West Ravenel bol častou témou jeho listov. Vraj nemal srdce, bol tvrdý ako kameň, ale jeho neprístojné správanie by sa dalo prehliadnuť, lebo také veci sa diali takmer v každej internátnej škole. Bolo normálne, že starší chlapci dominovali, šikanovali či zastrašovali mladších a každý, kto sa im vzoprel, bol kruto potrestaný.
Drahá Phoebe,
myslel som, že v internátnej škole bude zábava, ale nieje to tak. Je tu jeden chlapec menom West, ktorí mi vždy berie rožok na raňajky a je taký obrovský ako slon.
Drahá Phoebe,
včera som mal vimeniť sviečky. West mi ich však nenápadne dal do košíka a jedna z nich trafila pána Farthinga rovno do čela ako raketa. Dostal som za to trstenicou po ruke. Pán Farthing bi však mal vedieť, že bi som neurobil čosy také. West to ani trochu neľutuje. Povedal, že si nemôže pomôcť, ale že ten učiteľ je idiot.
Drahá Phoebe,
kreslím Ti obrázok Westa, aby si ho mohla vydieť. Aj ty bi si pred ním utiekla. Neviem dobre kresliť, takže vizerá ako pirátsky klaun. Tak sa aj správa.
Celé štyri roky West Ravenel trápil chudáka Henryho, lorda Clara, drobného, neduživého chlapca. Napokon Henryho rodina vzala zo školy a odviezla ho na majetok Volavčí vrch neďaleko miesta, kde žila Phoebe. V malom pobrežnom mestečku bolo príjemné zdravé podnebie a boli tam aj morské kúpele, čo pomohlo obnoviť Henryho zdravie aj dobrú náladu. Na Phoebino potešenie Henry často chodieval k nim, dokonca sa učil s jej bratmi a ich učiteľom. Bol inteligentný, vtipný a vytrvalý, takže si ho v rodine Challonovcov obľúbili.
Phoebe si nikdy presne neuvedomila moment, keď sa jej detská náklonnosť k Henrymu zmenila na niečo iné. Dialo sa to postupne, preplietalo sa to jej životom ako jemný striebristý vinič, potom zakvitlo ako kvet v záhrade a jedného dňa, keď sa naňho znova pozrela, pocítila lásku.
Potrebovala totiž manžela, ktorý by jej zároveň bol priateľom, a Henry bol vždy jej najlepší priateľ na svete. Rozumel jej vo všetkom, presne tak ako ona jemu. Boli dokonalá dvojica.
Phoebe prvá otvorila otázku manželstva. Bola prekvapená a trochu urazená, keď sa ju Henry jemne snažil od toho odhovoriť.
„Vieš, že s tebou nemôžem byť navždy,“ povedal a objal ju okolo pliec, prsty si zaplietol do jej červených kučier. „Jedného dňa budem príliš chorý na to, aby som bol vhodným manželom či otcom. Vôbec nebudem užitočný. Nebolo by to fér voči tebe ani našim budúcim deťom. Ani voči samému sebe.“
„Prečo sa hneď vzdávaš?“ nedala sa Phoebe, vyľakaná jeho pokojným až fatálnym postojom k chorobe. „Veď nájdeme nových lekárov. Zistíme, prečo si chorý, poradia ti liečbu. Prečo sa vzdávaš ešte skôr, ako sme vôbec niečo podnikli?“
„Phoebe,“ potichu sa ozval Henry, „ten boj sa začal už dávno. Bojujem s tým celý svoj život. Čo ako sa snažím, jednoducho už nemám dosť energie.“
„Ja mám energie za nás oboch.“ Phoebe mu položila hlavu na plece a celá sa rozochvela od návalu citov. „Ľúbim ťa, Henry. Dovoľ mi, aby som sa o teba postarala. Dovoľ mi byť s tebou tak dlho, ako nám to Boh dovolí.“
„Ty si zaslúžiš viac.“
„Ľúbiš ma, Henry?“
Veľké hnedé oči sa mu zaleskli. „Tak ako len muž dokáže ľúbiť ženu.“
„Tak potom čo?“
Napokon sa vzali, spoločne objavovali tajomstvá lásky, spočiatku trochu nešikovne. Ich prvý syn sa volal Justin, mal tmavé vlasy a bol silný a zdravý. Teraz mal už štyri roky.
Henryho zdravie sa asi pred rokom, tesne pred narodením ich druhého syna Stephena, veľmi zhoršilo.
Nasledovali mesiace žiaľu a beznádeje. Phoebe sa vrátila k rodine, kde v dome svojho detstva znova našla pokoj. No aj žiaľ sa pomaly pominul a prišiel čas začať nový život. Život mladej osamelej matky dvoch synov. Bez Henryho. Aké čudné. Čoskoro sa presťahuje na majetok Clarovcov do Essexu – ktorý Justin zdedí, keď bude mať na to vek – a ona sa pousiluje vychovať synov tak, ako by si to prial ich otec.
No najprv sa musí zúčastniť na svadbe svojho brata Gabriela.
Keď sa koč blížil k starobylej usadlosti Eversby Priory, Phoebe navrela hrča v žalúdku. Bol to jej prvý večer vonku po Henryho smrti. Hoci vedela, že sa ocitne v kruhu priateľov a príbuzných, bola nervózna. No existoval aj iný dôvod, prečo cítila toľkú úzkosť.
Dievčenské meno nevesty znelo Ravenelová.
Gabriel bol zasnúbený s krásnou, nezvyčajnou dievčinou, lady Pandorou Ravenelovou, ktorá ho obdivovala rovnako ako on ju. Pandoru mali radi všetci, lebo bola otvorená a zábavná. Phoebe trochu pripomínala Henryho. Phoebe mala rada aj ostatných Ravenelovcov, s ktorými sa zoznámila, keď prišli na návštevu do domčeka na pláži patriaceho jej rodine. Boli medzi nimi Pandorina dvojička Cassandra a ich vzdialený bratranec Devon Ravenel, ktorý nedávno zdedil grófsky titul a teraz ho oslovovali lord Trenear. Jeho žena sa volala Kathleen Trenearová, bola priateľská a šarmantná. Keď sa u nich zastavila táto rodina, vždy zažili pekné chvíle.
No osud, akoby mal zlomyseľný zmysel pre humor, to zariadil inak: Devonov mladší brat nebol nikto iný ako spomínaný West Ravenel.
Takže Phoebe sa konečne mala stretnúť s mužom, ktorý celé roky trápil v škole jej manžela Henryho. Nedalo sa tomu vyhnúť.
West žil na bratovom majetku a pretvaroval sa, aký je zaneprázdnený, no nepochybne sa priživoval na bratovom dedičstve. Phoebe si spomenula, ako ho opisoval Henry: ako urasteného lenivého darebáka, ktorý pije a leží ako tuleň na brehu a posmieva sa slúžkam, ktoré po ňom musia všetko upratovať.
Nezdalo sa fér, že taký dobrák ako Henry bol bastardovi ako West vydaný napospas. A Ravenel sa pravdepodobne dožije aj sto rokov.
„Mama, prečo si taká zamyslená?“ nevinne sa jej opýtal Justin, ktorý sedel na opačnej strane koča. Staršia pestúnka vedľa neho sa oprela v kúte a zadriemala.
Phoebe sa ihneď spamätala. „Nie som zamyslená, zlatko.“
„Máš spustené obočie a stisnuté pery ako ryba,“ nedal sa chlapec. „Robíš to len vtedy, keď má Stephen mokrú plienku.“
Phoebe pozrela na dieťa vo svojom lone, ktoré uspalo natriasanie koča, a zašomrala: „Stephen je suchý a ja nemám náladu na vtipkovanie. Vieš… dávno som nebola v spoločnosti iných ľudí, preto mám trochu obavy, ako medzi nich zapadnem.“
„Starý otec ma učil plávať v studenej vode a povedal, aby som sa do nej nevrhal naraz, ale najprv vošiel po pás, aby si telo na ňu zvyklo. To by si mala skúsiť aj ty, mama.“
Phoebe naňho hrdo pozrela. Áno, podobal sa na otca. Dokonca aj v mladom veku bol Henry rovnako citlivý a múdry. „Dobre, aj ja to teda skúsim postupne,“ prikývla. „Si veľmi múdry chlapec. A je fajn, že dokážeš počúvať a chápať aj iných.“
„Ale ja nepočúvam všetkých,“ namietol Justin. „Len tých, ktorých mám rád.“ Kľakol si na sedadle, keď sa za oknom objavila stará jakobínska usadlosť. Kedysi bola pevnosťou, kde žili mnísi, zdobenou radmi štíhlych vežičiek. Bola nízka a pevná, ale zároveň akoby siahala k oblohe.
„Aká je obrovská,“ v úžase zatiahol chlapec. „Má veľkú strechu, aj stromy sú vysoké, záhrady nekonečné, aj ploty… čo ak sa tam stratím?“ Naozaj hovoril vystrašene, ale zároveň bolo jasné, že je zvedavý.
„Zostaneš na mieste a budeš kričať, kým ťa nenájdem,“ povedala Phoebe. „Neboj sa, ja ťa vždy nájdem. Ale to určite nebude treba, zlatko. Ak nebudem s tebou ja, vždy budeš mať po boku pestúnku… nedovolí, aby si sa niekam zatúlal.“
Justin pochybovačne zaškúlil na driemajúci staršiu ženu a posmešne vykrútil pery. Potom sa znova pozrel na Phoebe.
Pestúnka Bracegirdlová bola Henryho obľúbená opatrovateľka, keď bol malý, a práve on navrhol, aby sa starala aj o jeho synov. Bola pokojná a milá, mala široké lono, kde deti s radosťou sedeli, keď im čítala. Aj plecia mala dostatočné široké, aby na ne vzala dieťa, ktoré bolo treba upokojiť. Vlasy už mala sivé a trochu sa jej vlnili pod batistovým čepcom. No už tak nevládala naháňať a nosiť nezbedné deti a túto úlohu prebrala mladšia pestúnka. Staršia pestúnka však mala stále jasnú myseľ, len si občas potrebovala zdriemnuť, ale bola rovnako šikovná ako kedysi.
Na príjazdovej ceste už zastavovali rôzne parádne koče. Okolo nich pobiehali sluhovia a nosili batožinu a kufre. Sídlo aj okolie boli pekne udržiavané, živé ploty zastrihnuté, staré kamenné múry boli obrastené ružami a fialovou vistériou. Tam, kde pred krytým stĺporadím zastavovali koče, vo vzduchu voňali jazmín a zemolez.
Pestúnka sa prebrala z driemot. Vzala na ruky Stephena a Phoebe s Justinom ju nasledovali von.
Milan Buno, knižný publicista
