Neslušný návrh, V manželskej posteli a teraz Ľúbostné hry. To je séria Zhýralci z Cavendish Square. Očarujúce príbehy z 19.storočia. Plné humoru, vášnivej romantiky a drobných konfliktov, na konci ktorých je však nádherný pár. Warrenová vie majstrovsky vykresliť atmosféru, ale aj postavy, ktoré sa jej čitateľkám okamžite zapáčia.
Ľahké a pohodové čítanie pod perinu do tohto upršaného sychravého počasia.
Hoci ženy nesmú vykonávať právnické povolanie, Rosamund Carrowová sa v práve dobre vyzná, pretože celé roky pomáhala otcovi, úspešnému právnikovi Eliasovi Carrowovi. Po jeho nečakanej smrti sa prezlečie za muža, aby mohla vystupovať na súde a dotiahnuť jeho prípady do úspešného konca.
Predpokladá, že to potrvá len krátky čas, kým uzavrie jeho prípady a potom sa nenápadne stiahne a vráti k svojmu predchádzajúcemu životu…
Lord Lawrence Byron je napriek svojej povesti zhýralca považovaný za vychádzajúcu hviezdu londýnskych právnických kruhov.
„Bol to aristokrat a ešte aj ona vedela, že členovia vyššej spoločnosti sú momentálne vo víre toho, čo sa nazýva londýnska sezóna. Pravdepodobne sa stretáva so svojimi mocnými a bohatým priateľmi…“
Keď ho na súde porazí mladý právnik, rozhodne sa zistiť o svojom protivníkovi čo najviac. Poriadne ho prekvapí, keď odhalí šokujúce tajomstvo: jeho súperom bola v skutočnosti inteligentná a očarujúca mladá dáma – žena, ktorú by mal najradšej vo svojej posteli…
Tak čo, už objednávate záverečný diel trilógie Zhýralci z Cavendish Square o fascinujúcich Byronovcoch z Braebournu? Neváhajte a začítajte sa do novinky Ľúbostné hry. Spoznajte nespútaného právnika lorda Lawrencea Byrona!
Začítajte sa do romance Ľúbostné hry:
Londýn, Anglicko
máj 1821
Keď koč prešiel po Chancery Lane a zastavil pred hlavným vchodom do právnického spolku Honourable Society of Lincoln’s Inn, Rosamund Carrowovej poskočilo srdce. Cez okienko sa zadívala na strážny domček s masívnymi dubovými dverami. Nad nimi boli v tehlovom múre zo šestnásteho storočia vsadené erby Henryho de Lacy, grófa z Lincolnu, kráľa Henricha VIII. a sira Thomasa Lovella. Vychýrená skupinka vo vychýrenom spolku.
„Nie je na mne nič čudné?“ opýtala sa brata Bertrama, ktorý sedel v tichom a tmavom koči oproti nej.
Rýchlo si ju premeral. „Pravdaže n-nie. K-keby na tebe bo-bolo niečo čudné, n-nepustil by som ťa z do-domu.“
Napravila si pánsky odev, na ktorý nebola zvyknutá: čierne sako a bielu vestu. Potom si vlhkou dlaňou uhladila čierne nohavice z tenkej vlny. V súlade s požiadavkami kladenými na odev právnikov si na dnešnú večeru obliekla aj čierny talár, čierne pančuchy a nízke čierne topánky so širokou striebornou prackou. Všetky veci si požičala od Bertrama a upravila tak, aby jej sedeli. Najzložitejšie bolo prispôsobiť si topánky, ktoré si však napokon vypchala kúskami látky.
Nevedela sa rozhodnúť, ako sa cíti vo svojom novom pánskom oblečení. Na jednej strane sa jej zdalo čudné, že ju nechránia šaty: vôbec sa nepatrilo, aby vystavovala na obdiv isté časti svojho tela. Koniec koncov, nebola zvyknutá ukazovať nohy a najmä nie lýtka, hoci aj zahalené v čiernych pančuchách. Nová skúsenosť s nohavicami bola však ktovie prečo oslobodzujúca. Jej telo už neobmedzoval tvrdý korzet z veľrybích kostí ani ťažkopádne vrstvy spodničiek a sukní. Na druhej strane nemohla tvrdiť, že jej neprekážajú napevno obviazané prsia alebo že si užíva, ako ju škrtí kravata, ktorú jej Bertram pomohol uviazať.
Emocionálne najnáročnejšou súčasťou prestrojenia však bola nutnosť ostrihať si dlhé rovné hnedé vlasy. Najskôr odmietla a takmer zmenila názor na celý Bertramov plán, keď k nej slúžka (ktorá o zámene vedela rovnako ako zvyšok neochvejne oddaného služobníctva) podišla s nožnicami. No po dlhom rozhovore s Bertramom, ktorý sa niesol v netradične nahnevanej atmosfére, si napokon dala vlasy ostrihať po plecia. Hoci tento účes nebol podľa poslednej módy, dohodli sa, že si ich nechá dlhšie a bude ich nosiť zapletené do vrkoča ako muži v minulom storočí. Staromódny štýl jej ktovie prečo pristal k úzkej tvári a striebristosivým očiam, takže pôsobila vážnejšie a dospelejšie, čo bolo iba dobre. V prestrojení za muža totiž bez fúzov nevyzerala ani na svojich dvadsaťosem rokov.
A nie za hocijakého muža, ale za právnika.
„Ne-nezabudni rozprávať hrubým h-hlasom, ako sme to na-nacvičovali,“ vyjachtal ticho Bertram.
„Nezabudnem,“ odvetila hlbším tónom, ktorý jej však bol ešte príjemný. Keby to tak nebolo, nikoho by neoklamala.
Dovolila Bertramovi, aby prvý vystúpil z koča. Potom sa zhlboka nadýchla a nasledovala ho.
Vykročili na nádvorie plné predlžujúcich sa večerných tieňov. Všade navôkol sa dvíhali impozantné tehlové budovy v tudorovskom štýle.
V Lincoln’s Inn bola predtým iba raz: pred vyše desiatimi rokmi spolu s otcom, významným právnikom Eliasom Carrowom, ktorý tam chcel niečo rýchlo vybaviť. Prikázal jej, aby zostala sedieť v koči, no po jeho odchode z neho vykĺzla a poprechádzala sa po nádvorí so sluhom v pätách. Pravdaže, nemohla vojsť do žiadnej z budov a ani sa nepriblížila k priestorom pre členov. Dnes v noci však konečne uspokojí svoju zvedavosť.
Snažila sa nevytriešťať oči za sklami okuliarov, keď spolu s Bertramom kráčali popri maľbách, portrétoch a erboch významných minulých a súčasných členov. Namiesto toho sa sústredila na svoj vystretý chrbát a chôdzu s istotou a sebavedomím, aby neodhalila ani náznak ženskej mäkkosti.
„Ne-nemôžeme dopustiť, aby si kráčala ako b-baba, a tak sa prezradila,“ varoval ju Bertram počas jednej z domácich skúšok.
Do uší jej doľahla záplava hlasov. Spolu s Bertramom vošli do salóna. Právnici v tmavých talároch s nápojmi v rukách postávali v skupinkách, zabratí do rozhovorov.
Bertram sa k nej naklonil. „Všetci sa trocha po-pozhovárajú, a potom sa o-odoberieme do jedálne na ve-večeru. Poďme. N-nájdime Stana Pa-Partridgea, aby som ťa mohol predstaviť.“
Rosamund preglgla a zovrelo jej hrdlo. Zatiaľ si ju zjavne ani jeden z mužov nevšimol. No čo sa stane, keď si ju všimnú? Budú ich s Bertramom považovať za bratancov, ako mali v pláne? Alebo si uvedomia, že sa do ich úctyhodných kruhov votrela žena?
V hlave jej pulzovalo. Neprepočítali sa s Bertramom napriek všetkým starostlivým prípravám? Tak veľmi jej dôveroval a bol presvedčený, že uspeje. Kiežby mala rovnakú istotu. Na druhej strane, od začiatku to bol Bertramov plán. Jeho bláznivý nápad, že má vystupovať ako jeho partner a pomôcť mu so zvyšnými prípadmi ich nedávno zosnulého otca, aby sa to neskončilo katastrofou.
Brat nebol zlý právnik.
To nie.
Vlastne bol celkom dobrý.
Ibaže v dôsledku jachtania, ktoré sa v strese zakaždým ešte zhoršilo, sa na súde nikdy nepredviedol. Doteraz sa vlastne venoval najmä príprave podkladov, zatiaľ čo otec chodieval na súd.
Pravdaže, bol to práve otec, kto brata prinútil, aby sa stal právnikom napriek tomu, že on odjakživa nerád rozprával na verejnosti a oveľa radšej by si zvolil iné povolanie. A bol to práve otec, kto ju vzdelal v oblasti práva a naučil, ako zanalyzovať, rozvinúť a predostrieť písomné aj ústne právne argumenty. Dokonca s Bertramom a otcom vystupovala aj na súde. Škoda, že len na takom, čo prebiehal u nich doma, keďže ženy nesmeli vykonávať právnickú profesiu. Keby to tak nebolo, už dávno by sa stala právničkou. Právo ju fascinovalo a ako staršia z dvoch súrodencov by s radosťou a hrdosťou kráčala v otcových šľapajach namiesto brata, ktorý bol nútený vykonávať prácu, na akú sa povahovo vôbec nehodil.
No potom večer pred tromi týždňami našla Eliasa Carrowa sedieť za stolom mŕtveho. Lekár sa vyjadril, že išlo o náhlu aneuryzmu. A v tej chvíli spolu s Bertramom zostali sami bez rodičov a celý svet sa im obrátil naruby.
A tak sa teraz zamaskovala za muža, aby ju oficiálne prijali do jedného z právnických spolkov. Bratovi zišlo na um, že by sa mohla vydávať za ich postaršieho príbuzného Rossa a zaujať jeho miesto na zozname právnikov, kde sa našťastie neuvádzali žiadne osobné údaje okrem mena a informácie, že môže vykonávať právnické povolanie. Tento plán by však aj tak nevyšiel, keby strýko Ross nebol vidiecky právnik, ktorý neznáša Londýn a nikdy nechodieva na juh od svojho domova v Yorkshire.
„V meste sa nezdržiava nikto, kto by ho poznal podľa výzoru alebo po mene,“ ubezpečoval ju Bertram. „A strýko Ross sa o tom nikdy nedozvie. Čo sa týka spolku, jeho predseda Stan Partridge súhlasil, že môžeš prísť v piatok na ve-večeru. Presnejšie, súhlasil s tým, aby prišiel strýko Ross. Skôr ako ťa prijmú za člena, mala by si sa zúčastniť troch večerí, no vravel, že na zvyšné dve môžeš prísť aj neskôr. Nie je naj-najmúdrejší na svete, ale v každom prípade je veľmi milý. Nebudú s ním žiadne problémy.“
Žiadne problémy…
Modlila sa, aby mal pravdu. Srdce jej tĺklo ako splašený kôň.
Obzrela sa na dvere a v duchu rýchlo počítala. Ešte nebolo prineskoro náhlivo odísť. Stačilo by sa obrátiť a nenápadne vykĺznuť von. Nikto by si nič nevšimol. Vystrela ruku a chcela Bertrama zastaviť s ospravedlnením na jazyku, no on už kráčal vpred s úmyslom nájsť Partridgea. Skôr ako ho stihla dobehnúť, do cesty jej vošli dvaja postarší páni. Rozhodnutá nestratiť brata v dave ľudí ustúpila nabok a neúmyselne narazila do ďalšieho muža, ktorého si dovtedy ani nevšimla. Zdvihla zrak, a keď sa k nej obrátil, musela zakloniť hlavu. Mala stosedemdesiat centimetrov, takže na ženu bola dosť vysoká. Zvyčajne jej stačilo zdvihnúť zrak o niekoľko centimetrov, aby sa mohla zhovárať s mužmi. Tento sa však nad ňou týčil, keďže bol najmenej o pätnásť centimetrov vyšší ako ona.
Prudko sa nadýchla a srdce jej poskočilo nielen v súvislosti s touto nepríjemnosťou. Bol to skrátka ten najpríťažlivejší muž, akého kedy videla. Dokonca by sa dalo povedať, že je krásavec. Mal husté zlatistohnedé vlasy, zvláštne zlatistozelené oči, rovný nos, výraznú bradu a jemné, no predsa veľmi mužné črty tváre. Jeho ústa vyzerali, akoby ich príroda stvorila len na bozkávanie. Vôbec však netušila, prečo jej to zišlo na um, hoci s takými vecami nemala takmer žiadne skúsenosti.
V tej chvíli boli však tie príťažlivé mužské ústa namrzene zovreté do tenkej ľútostivej čiarky. Striasol si z prstov zopár červených kvapiek a načiahol sa za vreckovkou. Rosamund si uvedomila, že pri zrážke sa mu zrejme vylialo trocha červeného vína z pohára v ruke.
„Ospravedlňujem sa,“ povedala. V poslednej sekunde si spomenula, že má prehovoriť hlbším hlasom. „Vôbec som si vás nevšimol.“
Muž na ňu pozrel a utrel si ruku. „Netrápte sa tým. Také veci sa stávajú.“
Hodil do seba zvyšné víno a odložil pohár na tácku v rukách okoloidúceho sluhu. Potom si pokojne poskladal vreckovku a vložil ju naspäť do vrecka.
Všimla si, že nie je ľanová, aké používal jej brat, ale vyrobená z bieleho hodvábu. Na sebe mal elegantný, dobre ušitý, no zároveň decentný odev, aký si môžu dovoliť len veľmi bohatí ľudia.
„Kto vlastne ste, pane?“ opýtal sa jej ten krásavec príjemným barytónom, pri ktorom jej celým telom prebehlo prekvapujúce a dosť nevhodné šteklenie.
Uplynula hodná chvíľa, kým jej vôbec došlo, čo sa pýta. „Ja? Ach, volám sa Ros… Ross Carrow.“ Zaťala ruku do päste od úľavy, že sa včas spamätala a nepredstavila sa ako Rosamund, čo jej bez premýšľania prišlo na jazyk.
„Takže Carrow? Teší ma. Ja som lord Lawrence Byron.“
Byron? Toto je ten Byron?
Meno spoznala, keďže otec ho za tie roky viackrát spomínal. Rozpamätala sa, že Lawrence Byron je preslávený víťazstvami v súdnych sporoch. V právnických kruhoch mal vynikajúcu povesť, o ktorú sa zaslúžil tvrdou prácou a prenikavým intelektom. Nikdy sa nespoliehal na svoje aristokratické styky. Ak sa nemýlila, jeho najstarší brat bol vojvoda.
Bože dobrý.
Lord Lawrence ju prepichol pohľadom. „Ste v Lincoln’s Inn prvý raz? Nespomínam si, že by sme sa už niekedy stretli.“
„Áno, som tu prvý raz.“ Snažila sa rozprávať čo najhlbším a najmužskejším hlasom. Prinajmenšom dúfala, že tak znie. „Nedávno som prišiel do mesta zo severu.“
Bertram ju prinútil odrecitovať vymyslené podrobnosti zo života Rossa Carrowa toľkokrát, že sa jej teraz odpovedalo ľahko.
Lord Lawrence zvraštil upravené obočie. „Nezniete ako severan.“
„Mladosť som strávil v Londýne a potom sme sa s rodinou presťahovali,“ vysvetlila. „Tuším som nikdy nestratil londýnsky prízvuk.“
Muž prikývol, no potom prižmúril oči.
Na čo sa díva? Rosamund potlačila nutkanie prestúpiť z nohy na nohu.
Božemôj, hádam ma len nepodozrieva, alebo áno?
Zostala však pokojná a dávala pozor, aby nesklopila zrak.
„Carrow?“ zopakoval lord pomaly. „Nie ste náhodou príbuzný Eliasa Carrowa?“
Milan Buno, literárny publicista
