„Juliet Grey dokonale spojila literárnu fikciu a všeobecne známe fakty,“ napísal Ex Libris o knihe Mária Antoinetta. Dni slávy, dni smútku.
Je to druhý diel úspešnej trilógie o najslávnejšej francúzskej kráľovnej z pera americkej spisovateľky. Juliet Grey dlho a intenzívne študovala dejiny európskych kráľovských monarchií, z historických osobností ju zaujala najmä Mária Antoinetta.
Bola to žena, ktorú považovali za príťaž, musela trpieť nevraživosť, intrigy a zákulisné hry. Napriek tomu si dokázala získať obdiv a popularitu…
Píše sa rok 1774. Paríž.
Mária Antoinetta dlho snívala o tom, že keď sa stane kráľovnou, bude udávať tón kráse, vkusu, noblese a veľkoleposti. Antoinette sa podarí nielen to, ale napokon splní aj svoju prvoradú povinnosť a porodí Francúzsku dediča trónu.
Pod záplavou hodvábu a výstrednými účesmi však mladá kráľovná skrýva aj veľa utrpenia a strach nielen o svoju budúcnosť, ale i o budúcnosť dynastie Bourbonovcov. Pre okázalý životný štýl sa stane predmetom nechutnej propagandy, ktorá navždy zmení jej osud.
„Cíti, že jej každým štipľavým úderom na koži navierajú hrubé krvavé pásy. Napokon sa mučenie skončí a ona sa zrúti na drevenú podlahu s nesúvislým preklínaním, výkrikmi a slzami. Vlasy jej voľnými prameňmi skĺznu na rozdriapaný chrbát. No trest je ešte len v polovici…“
Áno, hoci bola Mária Antoinetta veľkou nádejou do budúcnosti Francúzska, propaganda urobila svoje. Rozširovali o nej fámy, že nezachováva dôstojnosť postavenia francúzskej kráľovnej a že sa správa skôr ako kráľovská milenka, ktorá sa oblieka do čoraz vyzývavejších šiat.
Po prvej časti Ja, Mária Antoinetta siahnite po dvojke Mária Antoinetta. Dni slávy, dni smútku. „Chcela som týmto historickým postavám dodať ľudský rozmer,“ vysvetľuje Juliet Grey. „Vo filme a literatúre sa až pričasto zobrazujú ako archetypy, stereotypy, či prachom zapadnuté relikvie čias dávno minulých. Keď som týmto postavám vdýchla život, uvidela som ich energické a temperamentné, komplikované a omylné.“
Historická fikcia Juliet Grey o Márii Antoinette patrí naozaj medzi to lepšie, čo v tomto žánri vzniklo. „Áno, v tomto románe je štipka zo všetkého: z oslňujúceho lesku Versailles, z lásky, politiky… no predovšetkým je to strhujúci príbeh o mladej žene, ktorá ide svojou cestou a usiluje sa nájsť si miesto vo svete,“ dodáva Historical Novels Review.
Ak ste nečítali ešte ani prvý diel Ja, Mária Antoinetta, tu je krátky úryvok:
Toto je koniec detstva?
Schönbrunn máj 1766
Moja matka sa rada chválila, že svoje početné dcéry „obetovala politike“. Nikdy som sa mame, cisárovnej Svätej rímskej ríše, neodvážila priznať, že to slovné spojenie ma desilo väčšmi, než si dokázala predstaviť. Zakaždým, keď ho použila, sa mi v hlave vybavil krutý obraz Abraháma a Izáka.
Mama, neoblomne pragmatická, nás pripravila na to, aby sme svoj osud prijali nielen vyrovnane a s pôvabom, ale aj s čo najmenším rozruchom. Vštepila mi, že mám s rovnakou istotou, s akou po jari nasleduje leto, očakávať, že sa môj bezstarostný život najmladšej arcivojvodkyne Rakúska jedného dňa navždy zmení. Nikdy som sa však nenazdala, že ten deň príde tak skoro.
Spolu s milovanou sestrou Šarlotou sa nám podarilo prekabátiť guvernantku, grófku de Brandeiss, a vyhnúť sa učeniu, takže sme vychutnávali idylické popoludnie na zelenom úbočí nad palácom Schönbrunn a užívali si jednu z našich obľúbených kratochvíľ.
Okolo hláv nám lenivo bzučali čmeliaky, ktoré si naše napomádované a napudrované vlasy mýlili s ľúbeznými kvetmi. Šarlota odkopla svoje modré brokátové črievičky a prepletala nohami v pančuchách po čerstvo pokosenej tráve. Urobila som to isté a potešilo ma, že tá tráva zapôsobila na moje chodidlá chladne a trochu vlhko, hoci sme si bezpochyby zaslúžili pokarhanie za to, že sme si zašpinili biele pančuchy. Vystrúhala som prísny výraz a priložila si bradu na hruď, aby som napodobnila matkinu dvojitú bradu, a hrozne príkrym hlasom som povedala:
„Šarlota, v tvojom veku by si už mala mať dosť rozumu, aby si nezaťahovala mladšiu sestru do detských hier.“
Sestra sa zasmiala:
„Mein Gott,* znie to presne ako ona!“
Grófka de Brandeiss potlačila smiech a skryla svoje žlté zuby.
„A vy by ste mali mať dosť rozumu, aby ste sa neposmievali vlastnej matke, madam Antónia.“
„Uf!“ Našu guvernantku vyplašila včela, ktorá sa zvedavo pustila do inšpekcie ozdôb na jej klobúku, začala teda rukami rozháňať vzduch okolo hlavy. Madam von Brandeiss vystrašená vyskočila na rovné nohy a pritom sa takmer zaplietla do svojich nespočetných sukní, potom začala tak smiešne poskakovať, že sme sa veru ani trochu nemohli cítiť potrestané.
Od matky sme pokarhania zbierali veľmi ľahko, dostávali sme ich oveľa častejšie než pochvaly. Ona sama tvorila dôvernú súčasť našich životov od skorej jari cez letnú horúčavu až po blednúce septembrové dni, štátnym záležitostiam sa venovala na okraji Viedne, v našom letnom paláci Schönbrunn, nádhernej okrovej a bielej budove, ktorá pripomínala obrovskú homôľku čaju, ozdobenú šľahačkou. S vydrhnutými tvárami nás pred ňu predviedli do rannej jedálne, ktorej steny mali farbu čerstvého mlieka a boli symetricky rozčlenené na panely, oddelené pozlátenými lištami a špirálami. Šarlota, Ferdinand, Maxl a ja sme sa tešili na deň, keď budeme dosť veľkí, aby sme si zaslúžili pridať sa k nej a k našim starším súrodencom pri kanvici pariacej sa voňavej kávy a strašne dospelom rozhovore o krajinách, akými sú Poľsko a Sliezsko, krajinách, ktoré som ani nedokázala nájsť na mape Európy, čo visela na stene našej triedy.
Po zvyšok roka, keď fenomenálna habsburská rodina sídlila v šedom, labyrintu podobnom paláci Hofburg v srdci Viedne, sme my, najmladší potomkovia cisárovnej, matku sotva videli častejšie než raz za desať dní.
Bez nej sme dokonca chodievali aj na každodennú omšu, zástup káčat, odetých v tých najlepších šatách, kľačiacich na zamatových vankúšikoch s vlastnými iniciálami, vyšitými striebornou niťou. Šarlota a ja sme zostávali bok po boku, odstrkovali nás od seba iba široké drôtené koše pod našimi pastelovo sfarbenými sukňami, hlavy nám zaplavovala ostrá aróma
kadidla a v ušiach nám hlaholil rituál – rezonancia obrovského organu a biskupov obradný latinský prednes.
Ako sa dni krátili, začali sme na ženu, ktorá sa počas tých slnečných mesiacov takmer opovážila zabávať, zabúdať. Matka sa zmenila na matriarchu, odmietavú osobu, celú odetú do čierneho, s toľkými sukňami, že vyzerala skoro rovnako široká ako vysoká. Vpochodovali sme k nej do pracovne na kontrolu a museli sme stáť ako sochy, mrviť sa bolo zakázané, zatiaľ čo ona si nás prezerala cez zväčšovacie sklo s pozlátenou obrubou a vypytovala sa guvernantky, či sa učíme, jeme zdravé jedlá, umývame si práškom zuby a drhneme si krky až za ušami. Rovnakými otázkami o našom zdraví zahrnula aj kráľovského lekára, Dr. Wansviettena. Odpovede zneli vždy kladne a nikdy sa nemenili, pretože nikto by sa jej neodvážil priznať čo len k najdrobnejšej nedbalosti či slabosti, takže nás matka napokon prepustila dokonale spokojná, že sme poslušné deti.
Na zadku som sa pošmykla po tráve, pritiahla som sa ku guvernantke a pritúlila sa k nej tak, aby som jej mohla pošepkať do ucha: „Môžem vám povedať tajomstvo, madam?“
„Pravdaže, Liebchen*.“ Madam von Brandeiss sa chápavo usmiala.
„Občas… občas si želám, aby ste vy boli moja matka.“ Pomáda na jej vlasoch voňala levanduľou, aby zakryla, že pochádza zo živočíšneho tuku.
Zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla. Tá vôňa bola taká príjemná, že som skoro zaspala.
„Prečo, madam Antónia!“ grófka sa zatvárila dotknuto i vyplašene zároveň, a kým sa jej sivé oči ukradomky rozhliadli, aby zistila, či niekto nenačúva, líca jej pekne zružoveli. „Ako môžete niečo také povedať, maličká, najmä ak je vaša mamička rakúskou cisárovnou!“
Madam von Brandeiss ma nežne pohladila po vlasoch. Nepamätala som sa, či to aj moja matka niekedy urobila, ba nedokázala som si v pamäti vybaviť ani jediný prejav jej vrúcnosti či lásky. Celkom to stačilo, aby som bola presvedčená, že sa to nikdy nestalo. Cítila som, ako mi guvernantka pritisla pery na vrch hlavy. Akosi vedela, a nemusela som jej to naznačiť ani slovkom, že ma správanie cisárovnej mimoriadne desí.
