Ak ste čítali bestsellery Podstata všetkých vecí a Jedz, modli sa a miluj, určite poznáte Elizabeth Gilbertovú. Tie knihy nás nadchli a o to viac sme sa tešili na novinku. Podmanivý ľúbostný príbeh zo vzrušujúceho sveta newyorských divadiel v štyridsiatych rokoch 20. storočia.
Mesto dievčat.
Nemusíme žiť nudne ako slušné dievčatá, aby sa z nás stali dobrí ľudia…
Mesto dievčat je príbeh písaný formou listu, ktorý hlavná hrdinka Vivian adresu spočiatku neznámej žene…
Ale pekne po poriadku.
Keď devätnásťročnú Vivian Morrisovú vyhodia z Vassarovej univerzity za slabý výkon v prvom ročníku, zámožní rodičia ju pošlú na Manhattan k tete Peggy, majiteľke spustnutého divadla Lily Playhouse. Vivian sa u tety zoznámi so svetom nekonvenčných a charizmatických ľudí, od revuálnych tanečníc, ktoré snívajú iba o zábave, až po sexi herca či prestížnu herečku. Dievča sa však dopustí chyby, ktorá vyvolá profesionálny škandál a obráti jej krásny nový svet naruby…
Vivian opisuje v listoch mladosť, zákulisie divadla, kde pracovala ako kostymérka. Píše o odvrátenej strane slávy, bulváru, píše o spoločnosti, mravných zásadách, o ľuďoch ako takých. A samozrejme, veľa o láske v rôznych podobách…
Ak sa chcete preniesť do newyorských divadiel v štyridsiatych rokoch 20 storočia, prečítajte si knižku Mesto dievčat.
Ak máte rady príbehy Elizabeth Gilbert, siahnite aj po tejto novinke – autorka vie naozaj krásne narábať so slovom, vetami, vie vystihnúť atmosféru a dokáže vystavať príbeh, ktorý si budete vychutnávať.
„Rozkošne dekadentný príbeh dopsievajúceho dievčaťa, ktorý sa odohráva v nadčasovej metropole… Mesto dievčat oživuje radosť z rozprávania veľkých príbehov.“
MarieTV
Začítajte sa do novinky Mesto dievčat:
NEW YORK APRÍL 2010
Jedného dňa som dostala list od jeho dcéry.
Od Angely.
Za tie dlhé roky som veľa ráz myslela na Angelu, ale toto bola len naša tretia vzájomná komunikácia.
Prvý raz som s ňou bola v kontakte, keď som jej v roku 1971 šila svadobné šaty.
Druhý raz mi poslala oznámenie, že otec zomrel.
To bolo v roku 1977.
Teraz mi oznámila, že pred pár dňami jej zomrela mama. Neviem, čo odo mňa Angela čakala, ako prijmem tú správu. Možno si myslela, že sa budem cítiť zasvätená. Nepredpokladala som, že by to mienila zlomyseľne. Angela nie je taká. Je to dobrá žena, navyše zaujímavá.
Ale veľmi ma prekvapilo, že Angelina matka sa dožila takého vysokého veku. Domnievala som sa, že zomrela už dávnejšie, pred mnohými rokmi. Všetci si to mysleli. (Ale prečo sa čudujem, že niekto sa dožil vysokého veku, keď aj ja sa držím na svete ako kôrovec na dne člna? Isto nie som jediná stará žena, čo sa ešte vždy motá po New Yorku a odmieta opustiť svet aj majetok.)
Najviac ma zaujala posledná veta Angelinho listu.
„Vivian,“ napísala Angela, „keďže moja mama už zomrela, mohli by ste mi povedať, čo ste boli môjmu otcovi?
“Hm, no dobre.
Čo som vlastne bola jej otcovi?
Iba on by mohol odpovedať na tú otázku. A keďže so svojou dcérou o mne nikdy nehovoril, nepatrí sa, aby som povedala Angele, čo som preňho znamenala.
Zato jej môžem povedať, čo znamenal on pre mňa
Jeden
V lete 1940, mala som vtedy devätnásť rokov a bola som dosť naivná, rodičia ma poslali bývať k tete Peg, ktorá vlastnila v New Yorkudivadelnú spoločnosť.
Nedávno ma vyhodili z Vassarovej vysokej školy, lebo som nechodila na prednášky, a preto som v prvom ročníku nezložila ani jednu skúšku. Nebola som taká hlúpa, ako sa zdá podľa známok, ale človeku veľmi nepomôže, keď neštuduje. Spätne si vôbec nespomínam, čo som vlastne robila celý ten čas, ktorý som mala stráviť na prednáškach, ale – ako sa poznám – zrejme som bola veľmi zaujatá svojou vizážou.(Spomínam si, že v ten rok som sa usilovala zvládnuť natáčanie vlasov dozadu, čo je kadernícka technika, ktorá pre mňa bola hrozne dôležitá a dosť zložitá, no nie v štýle Vassaru.
Nikdy som si na Vassare nenašla svoje miesto, hoci tam bolo dosť miesta. Do tej školy chodili rozličné typy dievčat a vytvárali skupinky, ale ani jedna nevzbudila moju zvedavosť a nemala som pocit, že sa do nej hodím. V tom roku chodili na Vassar politické revolucionárky – nosili seriózne čierne nohavice a diskutovali o svojich názoroch na medzinárodné udalosti. No všimla som si tie čierne nohavice, zdali sa mi fascinujúco šik – ale iba ak neboli napchaté vrecká. A na Vassar chodili aj dievčatá, ktoré patrili medzi odvážne akademické bádateľky a bolo im súdené, aby sa z nich stali lekárky a právničky, dávno predtým, než sa tomu venovalo viac žien. Mohli ma zaujímať aspoň tie, ale nie. (Už len preto, lebo som ich nevedela rozoznať. Všetky nosili rovnaké neforemné vlnené sukne, vyzerali, akoby ich ušili zo starých svetrov, a to ma dosť deprimovalo.)
Niežeby na Vassare neboli príťažlivé dievčatá. Boli tam sentimentálne milovníčky stredoveku s laními očami, tie boli celkom pekné, a zopár nadutých umelkýň s dlhými vlasmi, ako aj ušľachtilých príslušníčok smotánky s profilom talianskeho chrtíka – ale nespriatelila som sa s nimi. Možno preto, lebo som mala pocit, že všetci v tej škole sú múdrejší ako ja. (Nebola to celkom paranoja mladosti, do dnešného dňa si hovorím, že všetci tam boli múdrejší ako ja.)
Pravdupovediac, nechápala som, čo robím na vysokej škole, odhliadnuc od toho, že som mala naplniť osud, a jeho zmysel mi nikto nevysvetlil. Od raného detstva mi hovorili, že budem študovať na Vassare, ale nikto mi nepovedal prečo. Načo mi to bolo? Čo som tým mala získať? A prečo som bývala v tej smradľavej malej izbe na internáte s budúcou spoločenskou reformátorkou?
V tom čase mi učenie liezlo krkom. Celé roky som študovala na dievčenskej škole Emmy Willardovej v Troyi v štáte New York, tam ma učili brilantné ženy, absolventky univerzít Siedmich sestier – nestačilo to? Od dvanástich rokov som chodila do internátnej školy a možno som mala pocit, že stačilo. Koľko kníh musí človek prečítať, aby do-kázal, že vie čítať? Už som vedela, kto bol Karol Veľký, a tak som si pomyslela, že by mi mohli dať pokoj.
Krátko po nástupe do prvého ročníka na Vassare som v Poughkeepsie objavila bar, kde predávali lacné pivo a živá džezová kapela hrala do neskorej noci. Našla som spôsob, ako sa vykradnúť zo školy a obsadiť si miesto v bare (najčastejšie som unikala cez otvorené záchodové okienko a nasadla som na ukrytý bicykel – poviem vám, bola som nočnou morou internátnej dozorkyne), a preto mi zavčasu ráno nešli do hlavy pravidlá latinskej deklinácie, lebo som zvyčajne mala opicu.
A boli aj iné prekážky.
Napríklad – musela som vyfajčiť kopu cigariet.
Skrátka a dobre, mala som čo robiť.
Preto som z celého ročníka, v ktorom bolo 362 bystrých mladých žien, skončila na 361. mieste. Keď to počul otec, zdesene poznamenal: „Preboha, čo robila tá posledná?“ (Vysvitlo, že mala detskú obrnu, chudera.) A tak ma z Vassaru poslali domov – chvalabohu – a láskavo ma požiadali, aby som sa nevrátila.
Moja mama si nevedela rady. Čo so mnou? Ani za najlepších okolností sme si neboli blízke. Mala vášnivo rada kone, a keďže som nebola kôň ani ma kone nefascinovali, nikdy sme sa nemali o čom rozprávať.Za to, že ma vyhodili z Vassaru, sa tak hanbila, že sa na mňa nevedela ani pozrieť. Mama na rozdiel odo mňa úspešne vyštudovala na Vassare, ďakujem pekne. (Narodená 1915. Dejiny a francúzština.) Jej dedičstvo – ako aj štedré finančné dary každý rok – mi zaistilo prijatie do tej váženej inštitúcie, a teraz pozrite na mňa. Vždy keď okolo mňa prechádzala na chodbe v našom dome, kývla mi hlavou ako kariérna diplomatka. Zdvorilo, ale mrazivo.
