„Výborne napísaná kniha s dávkou drámy, psychológie a zaujímavou zápletkou,“ tvrdí knižná blogerka Terka Zoľáková o young adult novinke Mira. „S hlavnými postavami sa celkom zžijete. Je to ideálna kniha na jarné čítanie. Autorka má veľký talent.“
Prežila. Bola to podľa všetkého nebezpečná nehoda za dosť zvláštnych okolností a Mira si z nej nič nepamätá. Vyviazla však takmer bez škrabanca a nezranila nikoho iného – skutočné šťastie v nešťastí. Mala by byť spokojná. Práve sa presťahovala k Táni, svojej bláznivej najlepšej kamarátke, popri práci v kaviarni sa znova začína pripravovať na prijímacie skúšky na vysokú školu a jej milujúci priateľ Peter ju vo všetkom oddane podporuje. Všetko sa uberá správnym smerom.
Lenže čo sa skutočne odohralo v deň nehody? Mira má pocit, že čosi nesedí, a tak sa na vlastnú päsť púšťa do pátrania. Podporí ju jedine Rado, jej spriaznená duša, a Mira pomaly začína tušiť, že má pred sebou pekelne zamotané klbko lží a temných tajomstiev…
Pozrite si VIDEO,
v ktorom autorka Nina Protušová hovorí o svojej knihe Mira:
Nina Protušová pochádza zo Šale. Študuje dizajn na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave. Vo voľnom čase sa venuje nielen čítaniu a písaniu príbehov, ale aj kresleniu a šitiu. Keď potrebuje oddych od kreatívnych činností, trávi čas so svojimi najbližšími. Domov sa vždy teší aj za svojím králikom a kocúrom.
Písaniu sa začala venovať už na strednej škole, kde uspela vo viacerých literárnych súťažiach. V roku 2014 jej vyšiel debutový román Čierna schránka.
„Často som premýšľala nad Čiernou schránkou a nad tým, čo všetko ma naučila,“ približuje Nina. „Mira je z úplne iného cesta, no nikdy by nevznikla, keby som nemala cenné skúsenosti z písania mojej prvotiny, ktorá má navždy čestné miesto v mojom a v mojej poličke. Nakoniec Mira dostala šancu a ja som mala pocit, že sa mi druhýkrát splnil ten istý sen. Prišli na rad samé príjemné veci, ako návrh krásnej obálky, doladenie posledných múch a najnáročnejšia časť celej cesty – kúpa snežnej guleJ.“
Tento príbeh prináša nový Knižný kompas.
www.KniznyKompas.sk
Vaša cesta ku knihám.
Začítajte sa do novinky Mira:
Som si celkom istá, že sa v tejto bytovke stala vražda. Takéto miesta vyžarujú akúsi divnú energiu a priťahujú vystrašené mladé duše, ako som ja, ktoré sa budú báť v noci čo i len oka zažmúriť.
Sedela som na škatuli plnej kníh a triasla sa od zimy. Mala by som sa vybaľovať, no nevedela som sa do toho donútiť. Bolo zvláštne odsťahovať sa od mamy a byť odkázaná na rady, ktoré ma mali za devätnásť rokov naučiť, ako sa o seba postarať. Strašidlá neexistujú. Neotváraj dvere cudzím ľuďom. Farebné a biele veci sa perú oddelene… Akoby mi to niekedy pomohlo.
Zazvonil telefón a vytrhol ma zo zamyslenia. Na displeji sa zjavila fotka vysmiateho dievčaťa s plyšovými zajačími ušami nasadenými na hlave.
„Už som hore. Išla by som ti pomôcť, ale primrzla som k zemi,“ oznámila som Táni, no napriek tomu som sa postavila a šla jej naproti. Predpokladala som, že si priniesla aspoň dvakrát toľko vecí ako ja.
Mýlila som sa. Doniesla trikrát toľko kufrov a škatúľ, a ešte fľašu šampanského. Otvorili sme ju, zviezli sme sa na kuchynské stoličky a vstrebávali pocity z nového bývania.
Je to Tánin byt, teda Tániných rodičov. Ja v ňom budem žiť najbližší rok ako… ako sa dá jemne povedať parazit? Spolubývajúca grátis? Jednoducho s ňou budem bývať a nemusím jej nič platiť, pretože sme od detstva najlepšie kamarátky, a pretože jej rodičia majú zlatú baňu v podobe firiem, akcií a inej mágie.
„Mali by sme sa vybaľovať,“ navrhla som bez štipky nadšenia.
„Uhm.“
„Ale určite existuje nejaký dôvod, prečo to nemusíme spraviť.“
„Čítala som, že ide do módy kartónový nábytok,“ pokrčila Táňa plecami a odpila si zo šampanského. „Je to hit jesene.“
„Sme trestuhodne lenivé, “ zasmiala som sa, no nepohla som sa z miesta.
„Uhm,“ zamrmlala Táňa znovu. Potom dlho hľadela do prázdna, úporne premýšľala a zahlásila: „Asi pôjdem spať. Nechcem mať zajtra kruhy pod očami.“
„Skutočne? Očakávala som, že sa ma budeš snažiť zlanáriť do nejakého klubu.“
„Fakt sa chcem vyspať. Zajtra sa mi začína škola, musím nejako vyzerať. Možno je to poslednýkrát, čo sa poriadne vyspím. Ako vraví môj otec – škola má byť na prvom mieste,“ vravela, no kútikmi úst jej šklbalo.
„Mne o tom hovor. Veď som sa kvôli nej skoro zabila,“ podotkla som.
„Och, výborne, konečne to neberieš tak vážne. Len pre tvoju informáciu, všetkým naokolo odľahne. Toľkokrát som už chcela niečo poznamenať, no bolo mi to blbé.“
„No tak hovor. Čo ťa toľko dusilo?“
„Koluje o tebe jeden nevinný žartík. Vieš, ako počas štúdia medicíny zachránila Mira najviac životov? Havarovala cestou na prijímačky.“
Neovládla som sa a vyprskla do smiechu. „Máš právo povedať to na mojej promócii.“
„Dovtedy vymyslím niečo lepšie, budem mať na to dosť času,“ zahlásila, postavila sa zo stoličky a odložila pohár do drezu. „Idem spať. Dobrú noc a mysli na mňa zajtra,“ povedala spomedzi dverí.
„Dobrú. Nájdi si kamarátov, šprtka,“ odvetila som a dvere Táninej izby sa zavreli.
Dala som si rýchlu sprchu, pričom môj uterák ostal bezpečne na dne jedného z kufrov. Iba som sa otriasla ako pes a hodila na seba pyžamo.
Zavrela som za sebou dvere a hneď sa zamotala do deky. Do hebučkej, mäkučkej deky, ktorá ako zvyšok vybavenia mojej izby pochádzala z Ikey. Mohli by u mňa nafotiť nový reklamný katalóg – čo všetko si má kúpiť mladý človek, ktorý je na mizine, no neodolá zbytočnostiam. Po izbe som mala rozmiestnené voňavé sviečky, vankúšiky, rámiky na fotky a huňaté deky. Keď sa to tak vezme, tie boli správnou investíciou. Možno predám chladničku a kúpim ďalšie, musím sa predsa prispôsobiť tunajším podmienkam.
Zaliezla som do postele, otvorila notebook a rozklikla dokument Poznámky z biológie. Nikomu by nenapadlo, že v ňom ukrývam moje najväčšie tajomstvá. Skontrolovala som dátum a začala písať nový odsek.
Stratu pamäti som vždy brala ako trest. Keď som na Silvestra zanechala zdravý rozum v starom roku, spomienky sa mi pomiešali a postrácali, akoby som ich zo seba vytriasla počas divokého tancovania. Tak úpenlivo som sa snažila spomenúť si, čo som povymýšľala, no nešlo to. Bol to trest, ktorý som si zaslúžila.
Taktiež si myslím, že som bola mimoriadne zlé dieťa. Z raného detstva si nepamätám takmer nič, až do základnej školy sú moje spomienky veľmi hmlisté.
A teraz tá nehoda. Keď som sa prebrala v nemocnici, netušila som, čo sa stalo. Nevedela som, ako dlho som tam ležala, nevedela som si spomenúť, ako som sa tam dostala. Zvláštne, ale ani ma nezaujímalo, či som v poriadku. Chcela som v prvom rade vedieť, čo sa stalo. Potom mi to doktor opatrne prezradil. V nemocnici som ležala už dva dni, pretože som havarovala cestou na prijímacie skúšky. Vraj je zázrak, že som vôbec prežila. S niečím takým sa už dlho nestretli – rovná cesta, východ slnka, jediný strom – a mňa to skoro stálo život.
Polícia prišla na to, že som stratila kontrolu nad vozidlom, pretože som si čítala správu. Vzali mi vodičák a viac to nerozpitvávali, akoby sa to snažili ututlať. Nesťažovala som sa, no zdalo sa mi to byť prinajmenšom čudné.
Z pamäti mi teda vypadli celé tri dni. Nedokázala som si vybaviť ani deň pred nehodou – v nemocnici vraveli, že to je normálne, že dôsledkom silného šoku sa mi strata pamäti rozšírila. Odborný názov znel retrográdna amnézia. S veľkou pravdepodobnosťou je iba dočasná, no doktori robili všetko preto, aby vo mne nevyvolali falošné nádeje.
Otázkou zostáva – za čo som si vyslúžila takýto trest? Niečo totiž nie je v poriadku. Od nehody sa ku mne všetci správajú inak. Ako keby ste pozerali jeden film, zrazu by ho niekto prestrihol, a pustil nový. Pokračovanie s rovnakými hercami, no odlišnými scenármi.
O polhodinu som si po sebe prečítala svoje najnovšie výplody a spokojne som prikývla. Posledné tri mesiace sa vždy pred spaním vraciam k nehode. Píšem o nej a predstavujem si ju, dúfajúc, že mi to nejakým zázrakom navráti spomienky. Kým sa tak nestane, nemám žiadnu záruku, že nie som obklopená klamármi.
Ľahla som si a pomaly zaspávala, mysliac na najdôležitejšiu otázku.
Čo také hrozné sa mohlo stať?
Milan Buno, literárny publicista
