A ak áno, aká hlboká potom je miera odpustenia?
Eva Ava Šranková napísala už štyri knihy – historické ľúbostné romány odohrávajúce sa v európskom stredoveku. Či už to bola Izabela a Izabela II., Hriechy mocných alebo Život v hriechu, vo svojich príbehoch dokázala majstrovsky vystihnúť dobu a pridať kus fantázie, ktorú jej čitateľky milujú. Na pozadí krutého, barbarského, špinavého obdobia plného intríg dokázala vystavať príbehy plné lásky, priateľstva, krásy i nádeje.
Presne taký je aj najnovší príbeh Anna – Šarišská Amazonka o žene, ktorá ako mladá vdova odmietla ďalšie výhodné ponuky na sobáš a postavila sa na čelo protihabsburského odboja na východe Slovenska.
„Prostredníctvom príbehov rada odhaľujem v hromade špiny a hnusu krásu i lásku,“ tvrdí obľúbená autorka. Inšpiráciou pre napísanie tejto knihy bol článok historika o šarišskej amazonke, o výnimočnej žene a jej rodine, ktorý rozhodne stojí za spracovanie do knižného rozprávania. „Veď na pozadí veľkých historických udalostí, ktoré rozhodovali o osudoch celých národov, sa vždy odohrávali aj menšie, nemenej zaujímavé príbehy,“ dodáva Eva Ava Šranková.
Príbeh sa začína v čase, keď v Uhorskom kráľovstve nik netušil, že o niekoľko rokov neskôr nastane katastrofický deň a v bitke pri Moháči bude porazené vojsko uhorského panovníka Ľudovíta II. Jagelovského. Do boja o kráľovský trón zasiahnu dvaja muži: český kráľ a rakúsky vojvoda Ferdinand Habsburský a Ján Zápoľský, v tom čase najmocnejší uhorský veľmož. Mocenský zápas o trón rozpúta anarchiu v krajine a na stranu jedného z dvoch panovníkov sa postaví žena…
Aká asi bola a akí muži skrížili jej životnú cestu? Bolo jej osudom, aby zomrela opustená, alebo jej bolo dopriate, aby našla osudovú lásku?
Príbeh Anny Tárczayovej rozpráva o nepoddajnej bojovníčke podporujúcej protikráľa, ktorá nemala v úmysle vydať bez boja svoje pevnosti. Traduje sa, že keď ich rodinné sídlo – slávny Kamenický hrad – obkľúčili nepriatelia, dala na hlavnú vežu vytiahnuť čiernu zástavu, ktorá mala byť znamením, že len smrť jej zabráni v ďalšom boji.
„Krásna literatúra z pera Evy Avy Šrankovej je nositeľkou etických, filozofických a morálnych aspektov, a práve v tom je jej tvorba jedinečná,“ tvrdí o knihách slovenskej autorky literárny vedec profesor Andrej Červenák.
Začítajte sa do historickej romance Anna – Šarišská amazonka:
Anna precitla na pocit chladu. Ktosi jej čerstvou vodou omýval tvár, ona sa však zdráhala otvoriť oči. Odďaľovala chvíľu, keď bude musieť čeliť šialenému mlynárovi a naberala prepotrebnú silu. Čosi nedefinovateľné, čo sa vznášalo v ovzduší, zatlačila v mysli kamsi do úzadia.
Nevedela, koľko času uplynulo odvtedy, čo vošla do mlyna. So zavretými očami si vybavovala všetko, čo sa prihodilo, snažila sa rozpomenúť na každú maličkosť.
Anna nanovo prežívala drámu, ktorej sa stala svedkom, ako aj svoje utrpenie, keď si mlynár, posadnutý diablom, vylieval na nej zlosť. Odžitá tragédia sa zapísala na jej tvári, mučila ju v predstavách, a ona si pri opätovnom prežívaní hrôzy ani neuvedomila, že si hryzie ústa až do krvi.
„Vaše pery nabádajú k bozkom… sú také vábivé a mimoriadne sladké… aj vďaka krvi, ktorá ich farbí do šarlátova…“ prihovoril sa jej znenazdania čísi neznámy hlas.
Mužský hlas, ktorý bola začula, ju uviedol do rozpakov. Ako?! zháčila sa. Vari ma pobozkal? dumala, cítiac, ako jej silný rumenec sadá na líca a zaplavuje ju hanba. Ako sa niečo také mohlo stať?! Hanbu vystriedala zlosť. Zaraz musela zistiť, komu patrí hlas a či je pravda, čo tvrdí.
Vo chvíli, keď vrzli dvere a ktosi vošiel do miestnosti, otvorila oči.
Prvé, čo Anna uzrela, bol mihotavý plameň sviečky vo svietniku stojacom na zemi, hneď vedľa dočasného lôžka, na ktorom ležala. Pohodlnej „posteli“ kraľovala mäkučká perina a zopár kožušín. Už sa nedivila, že jej dotlčené telo sa cítilo tak dobre… Iba hlava ju hnevala, pri každom pohybe jej do nej vystreľovala pálčivá bolesť. Aby sa jej vyhla, snažila sa ňou hýbať čo najmenej.
Sklamane musela uznať, že je ešte stále v mlyne. Neporiadok vôkol nej nebol už tak zjavný, niekto tu očividne upratal – črepy boli vyzametané, prevrhnutý stôl so stoličkami stál na svojom zvyčajnom mieste, dokonca aj v peci sa už kúrilo a z rozhorúčenej platne stúpala omamná vôňa lipového čaju, ktorý opájal zmysly. Cez otvorené obloky vstupovalo dovnútra chladné svetlo bledej luny, vzduch presýtený sviežosťou hviezdnej noci vyhnal z izby nepríjemný puch.
„Ktosi tu upratal…“ vyslovila nahlas prvé, čo jej preletelo hlavou.
„A veru sme mali čo robiť, milostivá slečna. Trvalo nám takmer hodinu, kým sme to tu ako-tak dali do poriadku,“ ozval sa spoza nej dôverne známy hlas.
„Tomáš!“ Srdce jej poskočilo od radosti, keď spoznala kováča. Anna razom ožila – neuvedomujúc si, že jej môže prísť nevoľno, prudko sa posadila. Hneď sa jej však zatočila hlava a ona sa ledva premohla, aby neomdlela. Privrela oči a zhlboka dýchala, kým odohnala závrat.
„Nie je vám dobre…“ usúdil práve prichádzajúci Tomáš. Sklonil sa k nej. „Radšej si ľahnite, milostivá slečna.“
„Nie… nie!“ namietla vzdorovito a potom, keď sa už cítila lepšie, zdvihla k nemu pohľad. „Radšej mi povedz, kde si sa tu vzal a ako sa má Rayka.“
„Ak sa spytujete na tú Cigánočku, nuž tá šla k studni – po vodu,“ odvetil muž, ktorý sa jej prihovoril už predtým.
Anna, vytrhnutá z radostného ošiaľu, ktorého príčinou bol Tomáš, sa strhla. Obrátila sa za hlasom, pátrala po neznámom, ktorý v nej vyvolal nevôľu.
Uzrela ho hneď. Stál pri obloku, otočený chrbtom k nej. Siluetu jeho mocného tela črtajúceho sa v striebristom svite mesiaca zahaľoval dlhý, bohato riasený plášť s veľkým okrúhlym golierom.
Zrazu sa otočil a vykročil k nej. Jeho kroky neboli ťarbavé ani váhavé, blížil sa k nej s mladíckou rýchlosťou a čosi v jeho pohyboch jej pripomínalo dravca.
Obišiel posteľ, ktorá mu stála v ceste, a keď sa ho dotklo svetlo jedinej hromničnej sviece, ktorej plápolajúci plameň zaháňal nočnú temnotu, pozrel Anne priamo do tváre.
Spoznala ho v okamihu, ako sa im stretli pohľady. „Vy?“ vyšepla neveriacky.
