Populárna séria o nespútaných súrodencoch Sharpovcoch, členoch šľachtického rodu zo Stonevillu, vrcholí príbehom krásnej divošky Celie, ktorá si takisto ako ostatní súrodenci musí vybrať: buď vstúpi do manželstva, alebo príde o dedičstvo…
Nenechajte si ujsť vzrušujúci ľúbostný príbeh z majstrovského pera Sabriny Jeffriesovej. „Je okorenený horúcimi erotickými scénami a poriadnou dávkou napätia,“ píše Booklist o novinke Múdra dáma podľahne.
Lady Celii, najmladšej zo súrodencov Sharpovcov, ostávajú iba dva mesiace, aby si našla manžela, a tak vymyslí odvážny plán.
Vyhliadne si troch bohatých a vysokopostavených mužov v nádeji, že ak sa s jedným z nich zasnúbi, stará mama odvolá ultimátum. Zároveň požiada detektíva Jacksona Pintera, ktorý sa už roky snaží vyšetriť vraždu jej rodičov spred devätnástich rokov, aby preveril nádejných nápadníkov.
Ibaže to posledné, po čom Jackson túži, je pomôcť Celii nájsť manžela. A tak ju odrádza od jedného ctiteľa za druhým, až kým dievčine nesvitne, že jediný muž, ktorého si Jackson vie po jej boku predstaviť, je on sám! Veď je synom urodzeného muža…čo tam na tom, že nemanželský. A má ambície stať sa policajným sudcom, čiže aj on potrebuje manželku z vyššej spoločnosti.
„Temperamentné vtipné repliky, rýchle akcie, zvodná zmyselnosť a množstvo humoru.“
Library Journal
Začítajte sa do romantickej novinky Múdra dáma podľahne:
Šiesta kapitola
Celia stuhla. Nemohla tomu uveriť – ten škrobený Pinter ju bozkáva. Tvrdo, drsno, oveľa vášnivejšie ako vojvoda.
Panebože!
Poháňaná jeho výzvou nahmatala v kabelke pištoľ. Ledva ju však stihla zovrieť v prstoch, keď jej chrapľavo zašepkal tesne pri ústach: „Panebože, Celia…“
Nikdy ju neoslovil krstným menom. Nikdy uňho nepočula ten tón plný… beznádeje. Zaváhala s pištoľou v ruke.
Znova pritisol pery na jej ústa a svet okolo nej sa rozkrútil. Pobozkal ju dôraznejšie, až sa jej zakrútila hlava. Už nešlo o výzvu – keď ju bozkával, ako keby jej otváral tajomstvo večnosti. Pri jeho opojných bozkoch jej doslova zovrela krv v žilách.
Chvíľu nato sa jej už jazykom snažil preniknúť do úst. Zalapala po dychu pri spomienke, ako ju pobozkal Ned, a pootvorila pery.
Na okamih zaváhal, a potom pocítila v ústach jeho jazyk. Bolo to úžasné. Keď to urobil Ned, pripadalo jej to nechutné. Ale bozk Jacksona Pintera bol v porovnaní s Nedovým ako slnko a dážď.
Pomaly pohyboval jazykom a Celia si uvedomila, že chce viac. Ako sa jej to mohlo stať? A práve s ním? Kto by si bol pomyslel, že práve pán Pinter, ten chladný muž, sa vie bozkávať?
Ani si neuvedomila, čo robí, ovinula mu ruku okolo šije. Pritisol ju ešte tuhšie k stene a vychutnával jej ústa. Jeho fúzy ju škriabali na brade. Jeho ústa mali chuť šampanského a okolo neho sa vznášala vôňa pomarančovníkov.
Bolo to krásne… opojné. Ako v raji.
Celia zabudla na pištoľ, ktorú zvierala v ruke, zabudla na to, že ich môže uvidieť každý, kto bude prechádzať okolo zimnej záhrady. Zabudla, že Pinter jej len pred chvíľou vyčítal ľahkovážnosť a naivitu. Lebo ju práve bozkával, ako keby bola anjel. Jeho anjel. Boh nech jej odpustí, želala si, aby ju tak bozkával naveky.
No v peci zapraskalo drevo a pri tom zvuku sa Jackson akoby prebral. Odtrhol od nej pery a zahľadel sa na ňu. Pohľad mal neprítomný a prudko dýchal.
Tvár sa mu zmenila – akoby bola z kameňa. „Vidíte, slečna Celia?“ povedal chrapľavo. „Muž môže robiť, čo sa mu zachce, ak je s ním žena sama.“
Všetky príjemné pocity boli zrazu preč. Vari to urobil len preto, aby jej uštedril ďalšiu lekciu?
V Celii sa zdvihol hnev. Ako sa opovažuje? Spomenula si na pištoľ a priložila mu ju pod bradu s prstom na spúšti. „A ak to urobí, žena má právo brániť sa, súhlasíte so mnou?“
Na tvári sa mu zjavilo prekvapenie, ale potom prižmúril oči, sklonil sa k nej a zasyčal: „Tak to skúste. Len strieľajte.“
Celia prehltla. Hoci v pištoli nebol náboj, aj pušný prach by narobil vážne škody. Nikdy by…
Kým váhala, vzal jej pištoľ z drevených prstov a prevŕtal ju pohľadom. „Nikdy nevyťahujte zbraň, ak nie ste pripravená použiť ju.“
Prekrížila si ruky na prsiach s nejasným pocitom bezmocnosti. „Väčšina mužov by sa zľakla už len pri pohľade na pištoľ,“ zašomrala.
„Ja nie.“
„Vy nie ste ako väčšina mužov,“ ozvala sa priškrteným hlasom.
Krátko prikývol. Potom podišiel k jednému kvetináču, namieril a vypálil doň. Keď sa dym rozplynul, zistil, že v hline nie je dierka. Obrátil sa k Celii.
„Len prach. Uvedomujete si, že ak nestrieľate naostro, môžete muža, na ktorého mierite, len rozzúriť?“
„Tú zbraň potrebujem na mužov, ktorí sa odvážia ku mne priblížiť,“ vyhŕkla.
„Aj tak, ak sa nabudúce budete chcieť brániť, zabudnite na pištoľ a radšej ho poriadne kopnite kolenom do rozkroku. Je to oveľa účinnejšie a budete mať dosť času na útek.“
Celia očervenela. Keďže mala bratov, vedela, o čo ide, ale čosi také by jej jakživ nenapadlo. Škoda, pri Nedovi by jej to bolo pomohlo. „Prečo mi to hovoríte?“
„Chcem, aby ste sa vedeli brániť, ak si na vás niekto trúfne.“
„Aj keď to budete vy?“
Oči sa mu zvláštne zaleskli, keď odkladal zbraň. „Najmä ak to budem ja.“
Čo tým chce povedať? „Pán Pinter, čo sa týka toho bozku…“
„Chcel som vám to len názorne ukázať,“ odvetil stroho. „Nehľadajte v tom nič viac. Posťažujte sa bratom, ak chcete, nech ma prepustia, ale nebojte sa – čokoľvek urobíte, už nikdy sa to nezopakuje.“
Celia zadržala dych. Ako sa môže tváriť tak ľahostajne? Veď ju bozkával tak presvedčivo, tak sladko…
Aj s Nedom sa to tak začalo, ani preňho to nič neznamenalo. Urobil to len preto, aby urobil dojem na svojich priateľov.
Pinter vykročil k dverám.
Celia, zadúšajúc sa ponížením, za ním vykríkla: „Kam idete?“
Zastal a premeral si ju ľadovým pohľadom. „Prehľadať izby vašich nápadníkov a vypočuť ich sluhov, spomínate si?“
„Chcem naspäť svoju zbraň!“ vykríkla.
„Dostanete ju zajtra. Ak sa domnievate, že v prípade nebezpečenstva použijete zbraň, bude lepšie, ak ju nebudete mať. Možno tak odoláte pokušeniu stretnúť sa s nejakým chlipníkom osamote.“
Celii ešte väčšmi očerveneli líca. „Jediný chlipník, pred ktorým by som sa mala brániť, ste vy. Ak sa ku mne ešte raz priblížite, zastrelím vás.“
„Len aby ste trafili,“ posmieval sa jej. „Lebo ak na mňa ešte raz namierite zbraň, dám vás zatknúť za napadnutie muža zákona v službe.“
Celia naňho vytreštila oči, keď vychádzal zo zimnej záhrady. Schmatla kabelku a hodila ju do dverí vo chvíli, keď sa za ním zatvorili. Bastard jeden! Monštrum! Dokonca sa ho zabudla opýtať, či má pre ňu nejaké nové informácie o jej nápadníkoch!
Do očí sa jej tisli slzy. Bolo preňho napokon… typické, že jej vravel také hrozné veci, len aby ju vyprovokoval. Určite to urobil zámerne. Vždy k nej bol drsný. V jednej chvíli ju vášnivo bozkával, a v druhej sa jej vyhrážal, že ju dá zatknúť. Šialenec!
Zosunula sa na lavičku a usilovala sa potlačiť slzy. Predsa preňho nebude plakať. Určite nie! Muži sú príšerní! A stará mama chce, aby sa za jedného z nich vydala?
Preboha, čo si počne? Lord Devonmont očividne nemá záujem o manželstvo. Vikomt príde až zajtra, a ak ju požiada ruku, stará mama možno ustúpil od svojho ultimáta, aby sa do rodiny nedostal cudzinec.
Ešte tu bol vojvoda. Možno ju jeho bozk nevzrušil, ale aspoň hľadá korektný vzťah a stará mama by bola dojatá, keby jej vnučku požiadal o ruku. Len si nebola istá, či ho tak môže využiť.
Nejako to vyrieši. A pán Pinter trpko oľutuje, ako sa k nej zachoval.
Jackson vošiel do bočnej chodby, aby sa vyhol sluhom, čo utekali na nádvorie k zimnej záhrade, vyľakaní výstrelom. Nech si s nimi poradí Celia. V tej chvíli nemal chuť s nikým sa rozprávať.
Bože, aký je len idiot! Naozaj si myslel, že mu to prejde, keď pobozká markízovu dcéru? A nielen markízovu dcéru! Celia v tých purpurových šatách predstavovala preňho veľké pokušenie. Krásna Celia, keď jej z očí šľahali blesky!
Slečna Celia! pripomenul si v duchu. Nikdy na ňu neprestane myslieť. Všetkými zmyslami dosiaľ vnímal jej chuť a vôňu.
Keď za sebou začul hlasy, bleskovo vkĺzol do prázdnej miestnosti, aby trochu potlačil nápor citov. No darmo sa usiloval, ďalej spomínal na jej telo na svojom, stále počul jej prudký dych.
Dopekla s ňou aj s jej sladkými perami a vzdychmi! Spomenul si, ako ho objala okolo šije a on by ju v tej chvíli najradšej zložil na lavičku…
„Dočerta!“ vykríkol a prešiel si prstami po vlasoch. Čo mal vlastne v úmysle?
A prečo mu dovolila, aby ju pobozkal? Prečo čakala, kým zo seba neurobí absolútneho blázna, a až potom vytiahla tú prekliatu zbraň?
Samozrejme! Je to jasné. Aby sa pred ňou zhodil. Aby nadobudol falošný pocit istoty, a potom mu ukázala, že má situáciu pod kontrolou.
Nuž, prekazil jej plán, ale to bola malá útecha. Zachoval sa ako hlupák, vychutnával jej pery, akoby bol vlk a ona korisť. Keby jej dal možnosť, akiste by mu vyhodila na oči jeho nevhodné správanie. Upozornila by ho, že sa to už nikdy nesmie zopakovať.
Nemusela by mu to hovoriť. Lekciu už dostal.
Presne tak, dostal.
Znova si vybavil jej pootvorené ústa a nevdojak zaťal päste. Nie, nedostal príučku. Len si uvedomil, že po nej túži ešte väčšmi ako predtým…