Michal Slanička je známy najmä ako moderátor RTVS, ale vo voľnom čase píše a darí sa mu. Práve mu vyšla tretia knižka, ktorá je jedinečná tým, že do nej zakomponoval slovenské zvyky a tradície. Dokonca aj recepty 🙂
Základom je však romantický príbeh Marušky a Adama. Ich lásky a túžbe po dieťatku…
Maruška je ako prskavka.
Na pódiu spievajúc ľudové piesne žiari, v súkromí niekedy prská. Svojho Adama miluje rovnako ako Vianoce. Dala mu už všetko, čo žena dokáže mužovi dať! Lásku, pozornosť, inšpiráciu, opateru. Jedno mu však doteraz dať nedokázala. Dieťa! A pritom už skúsila všetko. Každý pokus sa však skončil jednou čiarkou na tehotenskom teste.
Už zostáva len posledná možnosť. Využije ju? Alebo sa premení na prskavku, ktorá naveky zhasne? Čo všetko sa môže stať, keď si na tri dni vypne mobilný telefón?
Sústredená na jediný problém prestáva vnímať všetkých, ktorí jej boli doteraz vzácni. A to všetko na pozadí vianočných zvykov, ktoré síce moderná doba zmenila ale nič im neubrala na príťažlivosti.
Na Vianoce mi nevolajte je vianočný príbeh, ktorý chutí a vonia presne ako tieto najkrajšie sviatky v roku.
Súčasťou knihy je aj príloha s fotografiami a receptami na tradičné vianočné a novoročné pochúťky, ktoré autor tým najpríjemnejším spôsobom zakomponoval do deja románu.
Michal Slanička je známy najmä z médií, pracoval v regionálnom rádiu a televízii. Aktuálne pôsobí v Rozhlase a televízii Slovenska, kde sa podieľa na príprave relácií Dámsky klub, Test magazín a On air.
Je autorom mnohých televíznych scenárov a románov Sex s ex alebo milujte ma ešte raz a Kódex: sex.
Okrem leta a relaxu na plážach, kde čiastočne vznikajú aj jeho knihy, má z celého roka najradšej advent a Vianoce v kruhu svojej rodiny.
Začítajte sa do knižky Na Vianoce mi nevolajte:
Moja rodina má jeden pekný štedrovečerný zvyk.
Máme ich viac, ale tento mám najradšej.
Na našej slávnostne prestretej tabuli nikdy nechýba tanierik pre dušičky.
Tento rok sme ju s mamou a mojimi sestrami prestreli pre piatich ľudí. Bez chlapskej ruky bolo celkom náročné roztiahnuť starý jedálenský stôl, ktorý si pamätal všetky dôležité stretnutia, oslavy a jubileá v našej rodine. Nebyť niekoľkých tieňovaných krúžkov, ktorými sa do jeho laku podpísali pretekajúce poháre, a najmä horúce hrnce, ktoré naň niekto z našej rodiny neopatrne položil bez podložky, pôsobil by ako nový. Bol masívny, nádherne lesklý a pevný. Aj napriek jeho úctyhodnému veku, ktorý z neho síce ešte nerobil starožitnosť, ale retro kúsok s dušou, pri rozťahovaní vôbec nevŕzgal. Ak nebol roztiahnutý, od iných štandardných jedálenských stolov sa v ničom neodlišoval. Pohodlne by sa pri ňom najedli štyria ľudia. Nacvičeným grifom sa však dala jeho veľkosť takmer zdvojnásobiť.
Pamätám si, ako počas štedrej večere sedával za vrchstolom otec. Hlava našej rodiny. Po jeho pravej ruke mala miesto naša mama. Krk rodiny. Sú to už roky, čo na jeho miesto zasadla mamička. Moje miesto bolo po jej pravici. Vedľa mňa sedela Lada a oproti Ruženka s malým Arturom. Konečne sa dostával do veku, keď náš vzťah teta – synovec prestával byť pre bezdetnú problémom. Teda aspoň čo sa týka jeho správania a pozornosti, ktorú si malé chlapčiatko vyžaduje.
Ešte minulý rok sedel za stolom aj Adam.
Môj Adam.
„Konečne úprimne!“ zaradovala sa mama, keď som sa zasmiala pri pohľade na Artura, ako sa silou-mocou snažil zapojiť do štedrovečerných príprav. Na štvorročné chlapčiatko usilujúce sa zastaviť cinkajúcu vrtuľku krútiacu sa nad kovovým svietnikom v tvare stromčeka a štyrmi horiacimi sviečkami sa nedalo zareagovať inak ako smiechom.
Spontánnym a úprimným.
Toho falošného bolo už viac ako dosť.
Na stole bol prestretý žltkastý obrus, ktorý si ešte zo svojich detských Vianoc pamätala naša mama. Bol to jeden z rodinných skvostov, z ktorých spomienky urobili rovnakú vzácnosť, akou boli staré rodinné šperky v šperkovnici. Pre niekoho kus látky, pre nás relikvia, ktorú sme my, tak ako aj naši predkovia, používali len raz do roka na Štedrý deň.
Prepálenú dieru veľkosti dvojeurovej mince sme už tradične zamaskovali svietnikom. Takto sa na obrus podpísal otecko, ktorému pri zapaľovaní sviečky vypadla z rúk zápalka. Aj keď som bola malá, dodnes si pamätám mamin pohľad, ktorý neprešiel do štipľavých výčitiek, ale do zhovievavého úsmevu.
Na znak okamžitého odpustenia.
Boli to naše posledné spoločné Vianoce.
Horiace sviečky na štedrovečernom stole boli pre mňa vždy strašiakom. Jedna z vianočných povier hovorí, že ak sa počas večere nakloní na niektorého člena rodiny plameň sviečky, ďalších Vianoc sa nedožije. Pre moju detsky dôverčivú dušičku to bol vždy stres.
„Darčeky ťa počkajú, jedz pomalšie, Maruška,“ upozorňovala ma každý rok mama. Náhlivo som totiž hádzala do seba dovolila sviečkam nič podobné.
V skutočnosti to však nefungovalo. Aj keď plamienky horeli vždy rovno, za štedrovečerným stolom nás bolo menej.
Tradične na ňom nechýbal ani cesnak posadený do hrste šošovice, aby sme boli zdraví a bohatí. V strede stola ležal pod svietnikom drevený tanier s oblátkami a trubičkami, ktorým starší členovia našej rodiny nikdy nepovedali inak ako trubelky.
Otvárali sme nimi dlhoočakávané vianočné hodovanie. Hneď vedľa neho bol vždy med a veľká misa s ovocím. Tanierik pre dušičky mal miesto pod svietnikom z druhej strany. Dodnes neviem, či si tento vianočný zvyk priniesol do našej rodiny otec, alebo pochádzal z maminej rodiny. „Pre dušičky,“ hovorievala som už ako malé dievčatko vždy, keď som naň z každého chodu bohatej večere odložila malý kúsok.
Tento rok však tanierik, ktorým sme si uctievali všetkých zosnulých blízkych, na štedrovečernom stole chýbal. Pri prestieraní som bola taká sústredená na vlastné problémy, ktoré chceli nasmerovať moju budúcnosť úplne inam, ako som si predstavovala, že som naň jednoducho zabudla. Keďže od štedrovečerného stola sa nevstáva, boli to prvé Vianoce bez tohto milého uctenia si našich predkov.
A to sa jednému z nich nepáčilo.
