Valerie Bowmanová píše historické ľúbostné romány z obdobia devätnásteho storočia. Čitatelia si ich obľúbili najmä vďaka brilantným dialógom, pútavému príbehu a hrdinkám, ktoré neváhajú vziať osud do vlastných rúk. Vyštudovala anglický jazyk a literatúru a písaniu sa profesionálne venuje už viac než pätnásť rokov.
Historická romanca Náhodne grófkou je po Nečakane vojvodkyňou druhá časť série ľúbostných príbehov Hravé nevesty.
Sedem dlhých rokov čakala lady Cassandra Monroeová na muža svojich snov napriek tomu, že vedela o jeho plánovaných zásnubách s pochabou sesternicou Penelope. Keby tak mohla zaujať jej miesto!
Svojej šance sa chopí vo chvíli, keď si ju jej vysnívaný pomýli s Patience Bunburyovou, fiktívnou kamarátkou, ktorú si sesternica vymyslela, aby sa vyhla spoločenským povinnostiam vrátane stretnutia so svojím nastávajúcim. Obetovala by čokoľvek, aby sa aspoň na chvíľu ocitla po jeho boku, a tak sa pustí do hry s neistým koncom.
Kapitán Julian Swift po víťazstve nad napoleonskými vojskami pri Waterloo a návrate domov ani trochu netúži po manželskom zväzku, ktorý mu pred rokmi dohodli rodičia. Najmä po tom, keď sa náhodou zoznámi s tajomnou Patience Bunburyovou, krásnou, vtipnou, nezávislou a vášnivou dámou.
V hlave mu však máta aj Cass, mladá priateľka, s ktorou si celé roky na vojne písal a do ktorej sa na diaľku zamiloval. Situácia sa zamotáva a zúfalý Julian dokonca uvažuje o odchode do Francúzska…
V sérii historických romancí Hravé nevesty vychádza druhá kniha s názvom Náhodne grófkou a médiá sa opäť rozplývajú, aký zábavný, sexi a romantický príbeh dokázala napísať sympatická Valerie Bowmanová. „Jeden z najsexi zábavných ľúbostných príbehov všetkých čias,“ napísala jedna čitateľka na Amazone. „Vkusné, vtipné, drzé a absolútne úžasné!“ napísal o sérii portál Romantic Times.
Prečítajte si 1.kapitolu z novinky Náhodne grófkou:
PRVÁ KAPITOLA
Londýn, začiatok októbra 1815
„Nechápem, ako chceš ísť na večierok k niekomu, kto neexistuje!“ Cassandra Monroeová sedela v salóne rodičovského domu sesternice Penelope, popíjala čaj a nechápavo hľadela na príbuznú, ktorá sa bezpochyby zbláznila. Potom odložila šálku a pošúchala si spánky. Bolesť hlavy, ktorá sa ohlásila pred niekoľkými minútami, pomaly, ale isto prerastala do záchvatu migrény.
Lucy Huntová, čerstvo vydatá vojvodkyňa z Claringdonu a Cassina najlepšia priateľka, sedela vedľa nej a nedočkavo visela Penelope na perách. Bolo to absurdné. Pen im dosiaľ nedala ani jedinú zmysluplnú odpoveď na otázky týkajúce sa jej iluzórnej priateľky menom Patience.
„Kto vlastne je tá Patience ?“ spýtala sa opäť Lucy.
Penelope si vložila do úst kúsok čajového koláčika a dôkladne si poutierala prsty obrúskom. Prevrátila oči. „Veď vám to celý čas opakujem,“ otrávene vzdychla, akoby sa rozprávala s párom slaboduchých školáčok. „Nijaká Patience neexistuje.“
Lucy si poklopala po líci. „Zdalo sa mi, že to hovoríš. Práve preto sa ti snažím vysvetliť, že je to nezmysel.“
Cass prikývla a znovu uprela oči na Pen v nádeji, že dostane lepšiu odpoveď. Vďakabohu, že je tu Lucy. Pen ju odjakživa miatla tak, že občas nevedela, ktorá z nich je väčší blázon. Ani tentoraz to nebolo inak. Je tu však Lucy a tá na to určite príde.
Pen mykla plecom a napravila si živôtik šiat. „Vymyslela som si ju ako výhovorku.“
Cass naklonila hlavu a ostražito sa na sesternicu zadívala. „Nevravela si, že ste minulý týždeň s Patience nakupovali na Bond Street?“
„Presne tak!“ pritakala Pen.
„Presne tak, zlato?“ zamračila sa Lucy a Cass pohľadom naznačila, že chápe, čo sa jej celé roky snažila vysvetliť –Pen skutočne má o koliesko viac.
Pen vstala a prešla k veľkému oknu s výhľadom na ulicu. Prstom rozpačito pohladila okenný rám. „V podstate je to veľmi jednoduché. Patience Bunburyovú som si vymyslela, aby som nemusela robiť to, čo sa mi nechce.“
Cass prižmúrila oči a premerala si sesternicu od hlavy po päty. „Aby si nemusela robiť to, čo sa ti nechce? Napríklad ísť so mnou do divadla?“
Pen prikývla. „Presne tak.“
„Vymyslela si si Patience a mne si tvrdila, že si sa s ňou dohodla na niečom inom?“ pokračovala Cass.
„Vidíš, už rozumieš!“ prikývla Pen so širokým úsmevom na okrúhlej tvári. „Vymyslela som si ju minulé leto,ale nie pre to divadlo. Keď si ma pozvala, len som sa na ňu znovu obrátila. Nie je to úžasné? Patience je dokonalá výhovorka na všetko!“
Cass sa na sesternicu zamračila. Migréna sa zhoršovala každou sekundou. „Prečo mi to hovoríš práve teraz?“
„Lebo potrebujem tvoju pomoc,“ odvetila Pen prosto.
Cass nechápavo naklonila hlavu. „Pomoc s Patience?“
„Nie. Vlastne áno. Ako sa to vezme,“ mykla plecom Pen.
„Prepáč, zlato, ale vôbec ti nerozumiem,“ pokrútilahlavou Lucy.
Cass si zahryzla do pery, aby sa nerozosmiala. Odkedy sa Lucy vydala, všetkým hovorí zlato ako stará dáma, ktorá toho neúrekom prežila. Roztomilé.
Pen sa otočila k návšteve a vzdychla. „Požiadala som vás, aby ste sem dnes prišli, lebo potrebujem vašu pomoc. Ide o kapitána Swifta, ktorý sem čoskoropríde.“
Cass sa prudko nadýchla. Kapitán Swift? Julian? Čoskoro? Nevdojak si uhladila vlasy, vzpriamila sa a pomykala lemom rukavičky.
Kapitán Julian Swift bol Penelopin takmer snúbenec. A ešte najdokonalejší, najkrajší a najúžasnejší muž na svete, ktorého si Penelope nielen nezaslúži, ale o ktorého dokonca ani veľmi nestojí. Posledné tri mesiace sa zotavoval zo závažného, takmer smrteľného zranenia, ktoré utrpel v bitke pri Waterloo. Cass mu po celý čas posielala listy a vrúcne sa zaňho modlila. Pen však bol jeho osud celkom ľahostajný. Cass vedela, že sa Julian vracia domov. Len nečakala, že práve dnes. Namáhavo prehltla.
Lucy, hoci nespúšťala z Penoči, nenápadne stisla Cass ruku. „Nemyslí to doslova, zlato,“ šepla. Cass pomaly vydýchla. Lucy vedela veľmi dobre, čo Julian pre Cass odjakživa znamenal a znamená.
V živote by neprebrala sesternici snúbenca. To určite nie!K čomusi natoľko ohavnému by sa nikdy neznížila. Chcela by ho len znovu vidieť. Presvedčiť sa, že je živý a zdravý. A potom… ho nechá ísť. Zaželá im dvom všetko najlepšie do ich spoločného života a urobí všetko, čo je v jej silách, aby naňho viac nemyslela. Aspoň nie takým spôsobom ako doteraz. Odíde do kláštora alebo niekam veľmi ďaleko… Vzdychla si.
Pen pokrútila hlavou. „Samozrejme, že myslím. Bude tudoslova každú chvíľu.“
Cass si prekvapene pritisla dlaň na hrdlo. „Asi odpadnem.“
Lucy ju potľapkala po kolene. „To zvládneš, zlato.“ Potom namierila prst na Pen. „Tak moment. Chceš povedať, že si sem zavolala sesternicu presne v ten istý deň, keď sa vracia kapitán Swift, aby si jej predstavila svoju neexistujúcu priateľku?“
Pen prikývla, až sa jej tmavé naondulované lokne zatriasli pri bucľatých lícach. „Áno.“
Cass sa nemohla poriadne nadýchnuť. Julian je na ceste sem? A bude tu každú chvíľu? Nebola schopná tú informáciu spracovať. Tak dlho na ten okamih čakala, tisíckrát si ho prehrávala v mysli a snívala o ňom, no keď konečne nadišiel, prepadá panike. Ak by patrila k slečnám, ktoré upadajú do mdlôb, zaiste by to okamžite urobila. Vďakabohu za každú malú výhodu, očividne ju nič tak ľahko nezloží.
Pohľad jej padol na šaty, ktoré mala na sebe. Prečo si práve dnes obliekla tie fádne sivomodré? Na návštevu sesternice sa zdali dobré, no teraz jej pripadali ako lacné handry.
Ruka jej nevdojak vyletela k vlasom. Mala ráno komornú požiadať, aby ju učesala nejako krajšie. S vrkočom ovinutým okolo hlavy určite vyzerá ako nejaká slúžka. Škandál! Taká výnimočná príležitosť, a ona je tak nemožne upravená! Je to celé úplne zle.
„Dýchaj, zlato, pomaly dýchaj,“ zašepkala jej Lucy do ucha.
Všetko sa s ňou točilo. Takže sa predsa o ňu pokúšajú mdloby. Och bože! Ešte sa tu zloží! Za istých okolností sa to môže prihodiť každému.Myšlienky jej nekontrolovateľne vírili. Dlane mala zrazu vlhké. Úžasné! Ešte sa aj potí! Konečne ho po siedmich rokoch uvidí, a smrdí ako paholok. Potajomky si pričuchla k pazuche.
„Nemám pravdu, zlato?“ spýtala sa Lucy a otočila sa k nej.
Cass zamrzla. „Čo… čože?“ Vôbec nepočula, o čom sa tie dve rozprávali. Zmätene si hrýzla spodnú peru.
„Práve som tvojej sesternici vravela, že by ti to v každom prípade mala náležite vysvetliť.“
Pen si oprela ruky v bok. „Ale veď sa o to celý ten čas usilujem.“
„Tak to skús znovu, zlato, a usiluj sa ešte viac,“ odvrkla jej Lucy.
Pen sa zhlboka nadýchla. „Ako som povedala, kapitán Swift sem o chvíľu príde. Potrebujem od teba, Cass, aby si ho za mňa privítala a povedala mu o Patience.“
Cass nechápavo zažmurkala. Už nepochybovala, že onedlho prepadne hysterickému záchvatu. Prečo, dočerta, Pen znovu tára o tej neexistujúcej osobe, keď vraj do dverí o chvíľu vstúpi Julian?
„Čo s tou Patience stále máš?“ vykríkla, no vzápätí si pritisla dlaň na ústa, zdesená vlastnou nezdvorilosťou. Zhlboka sa nadýchla a pokrútila hlavou. „Ja len, že… nerozumiem, čo má, dofrasa, Patience spoločné s Juli… kapitánom Swiftom.“
Obe dámy sa spýtavo otočili k Pen. Lucy prikývla. „Presne to isté by zaujímalo aj mňa.“
Pen ich znovu obdarovala pohľadom typu neviem, ktojetu idiota vzdychla. „Napísala som kapitánovi Swiftovi, že odchádzam na vidiek za svojou priateľkou Patience, ktorá ma pozvala na celý týždeň k sebe. Zíde sa u nej malá spoločnosť a na záver organizuje pre hostí ples.“
„Ty odchádzaš? Teraz, keď sa kapitán Swift vracia z vojny domov?“ zapišťala Cass, akoby jej dochádzal vzduch. Pokrútila hlavou. Čosi také napadne iba človeku, ktorý nemá všetkých pohromade.
Pen si prekrížila ruky na prsiach a znovu sa obrátila k oknu. „V skutočnosti nikam nejdem. Aspoň nie hneď. Problém je v tom, že sa ohlásil omnoho skôr, než som ho čakala. Jeho list som dostala v dnešnej rannej pošte. Docestuje najbližším dostavníkom.“
Lucy prevrátila oči. „Pen, zlato, prepáč, ale netuším, o čo ti vlastne ide.“
Cass si nervózne žmolila prsty. „Áno, Pen, prosím, hovor jasnejšie!“
Pen sa namosúrene hodila do kresla. „Hovorím predsa, že potrebujem nejakú výhovorku– nejakú dobrú výhovorku–,aby som sa nemusela s kapitánom Swiftom stretnúť, keď príde.“
„Cesta na vidiek za neexistujúcou priateľkou je podľa teba dobrá výhovorka?“ spýtala sa Lucy a tentoraz ona venovala Pen pohľad hádaj, ktojetu idiot.
Pen mávla rukou. „Odkázala som mu, že som sa sľúbila už dávnejšie a že ma moja drahá Patience skutočne potrebuje. V lete ju poslal k vode jej bývalý Albus Albatross, a takdúfame, že týždeň strávený v spoločnosti blízkych priateľov a ples jej pomôžu na všetko zabudnúť.“
„Čože? Kto je zasa Albus Albatross?“ Cass si znovu pošúchala spánky. Všetky tie nezmysly jej na bolesť hlavy ani trochu nepomáhali, skôr naopak.
Lucy si odkašľala. „Som si istá, že nijaký Albatross neexistuje, zlato. Presne tak ako Patience.“
Cass zaťala päste. Nikdy v živote nebola nahnevaná. Nikdy!Možno rozladená, nešťastná, spočítala by to na prstoch jednej ruky. Azda i podráždená. Ale nahnevaná? Nie. Slušné mladé dámy predsa nikdy neprepadajú hnevu. A Cass slušná mladá dáma nepochybne je. No pri pohľade na Pen – ktorej vychádzali z úst samé nezmysly – zacítila, ako jej v žilách vrie pravý, nefalšovaný hnev a rozpaľuje ju dobiela. Pen sa s Julianom zahráva a to si muž, ako je on, ani najmenej nezaslúži.
„Prisahám, Pen, že ak ihneď nevysvetlíš, kam tým mieriš, odchádzam a už s tebou v živote neprehovorím!“ zapichla roztrasený prst smerom k dverám.
Lucy si s Pen vymenila prekvapené pohľady. „Teda, Cass, v živote som nepočula, aby si zvýšila hlas,“ poznamenala Lucy.
Cass sa triasla, ruky stále zaťaté v päsť. Prepaľovala Pen pohľadom. „Predovšetkým vôbec nechápem, prečo to robíš. Prečo sa nechceš stretnúť s mužom, ktorý sa zakrátko stane tvojím manželom?“
Pen v sebe našla toľko slušnosti, že aspoň o milimeter sklonila hlavu, no vzápätí mykla plecom a namrzene šklbla živôtikom šiat. „Ja… jednoducho to nezvládam. Bolo to veľmi ťažké, keď to vyzeralo, že umiera… a teraz… och, keď ja neviem! Potrebujem viac času, aby som o tom všetkom popremýšľala.“
„O čom všetkom?“ neodbytne vyzvedala Cass.
„Veď vieš. Bude chcieť, aby sme plánovali svadbu, vybrali dátum a ja… vôbec sa na to necítim pripravená.“
Cass stisla pery. Och, samozrejme, že nie je pripravená! Veď na to mala iba sedem rokov! A vôbec. Celá táto fraška je Pen tak veľmi podobná, že by ju to vlastne vôbec nemalo prekvapovať. Nie je to predsa prvý raz, čo od nej žiada nejakú absurdnú láskavosť. Doteraz ako slušná mladá dáma, dobrá sesternica a kamarátka jej Cass zakaždým poslušne vyhovela a urobila, o čo ju Pen požiadala. Tomu je však koniec. Toto je posledná kvapka. Tentoraz ide o Juliana. To predsa nemôže. A nechce.
Lucy sa pomrvila v kresle a odpila si čaju. „Ak tomu teda dobre rozumiem:aby si sa vyhla stretnutiu so snúbencom, ktorého si sedem rokov nevidela, vymyslela si si fiktívnu priateľku, ktorú akože navštíviš na časviac-menej neurčitý, až kým sa sama nerozhodneš a nevrátiš?“
Pen sa usmiala a nadšene prikývla. „Presne tak.“
„A čo na to tvoja mama?“ zaujímala sa Lucy.
„Och, mama o tom nič nevie. List od kapitána som pred ňou schovala. Našťastie s otcom odišli kamsi na návštevu, takže celé popoludnie nebudú doma.“ Obrátila sa k sesternici. „Potrebujem tvoju pomoc, Cass. Teba Julian pozná. Má ťa rád. Celý čas si mu písala. Ste priatelia, nie?“
Cass prikývla, no nebola schopná pozrieť sa sesternici do očí. Áno. Sú priatelia. Aj keď veľmi túži, aby medzi nimi bolo omnoho viac. Och, je najhoršia sesternica pod slnkom. Pen by ju bez váhania vyhodila, keby tušila, ako veľmi jej Cass tú svadbu nepraje. Prinajmenšom by ju určite nežiadala o tú pochybnú láskavosť.
Lucy pomaly odložila šálku a starostlivo si osušila pery obrúskom. „Mám ešte jednu otázku.“
Pen netrpezlivo prikývla. „Áno?“
„Prišla si o všetok rozum,“ spýtala sa Lucy a prísnym pohľadom prebodla Pen, „alebo ti z neho niečo zostalo, zlato?“
Cass sa rýchlo odvrátila, aby neriskovala, že Pen zazrie jej úsmev, ktorý nedokázala ovládnuť.
Tá nechápavo zaklipkala očami. „Netuším, čo máš na mysli.“ Znovu vstala, tentoraz aj so šálkou čaju v ruke, vybrala sa späť k oknu a vyzrela na ulicu. „Len potrebujem, aby si…“
Šálka s treskom dopadla na drahý aubussonský koberec. „Och bože! Už je tu!“ vykríkla.
Všetok hnev sa bleskovo stratil. Cass v okamihu premohla mrazivá úzkosť. Pritisla si dlane na brucho. „Tuším sa mi prevráti kabelka.“
Lucy vzala Cass za ruku a nahlas sa spýtala. „Kto prišiel?“
Pen sa k nim prudko otočila, v modrých očiach záblesk paniky. „Kapitán Swift! Už je tu! Práve prišiel!“ Rozbehla sa k dverám a trhnutím ich otvorila. V poslednej chvíli sa otočila. „Cass. Cass, prosím,“ naliehala. „Musíš to pre mňa urobiť. Musíš mu vysvetliť, že som odišla na vidiek za Patience. Musíš!“
Cass sa roztriasla, až jej zacvakali zuby. Pokrútila hlavou. To nezvládne. Nie, nezvládne. „Veď som ho sedem rokov nevidela, Pen. Keď som sa s ním naposledy stretla, bola som dieťa…“
„Prosím!“ hystericky zvrieskla Pen. „Musím zmiznúť. Vykradnem sa zadným schodiskom, aby ma nevidel. Cass, prosím ťa, urob to pre mňa. Prosím!“ Vo dverách sa mihol cíp jej fialovej sukne a už jej nebolo.
Cass nepohnute sedela a nemo civela na šálku na kraji koberca. Zaklipkala viečkami, akoby si v duchu prehrávala, čo sa za posledných pár minút udialo. V kozube čosi zapraskalo, salón naplnila vôňa dreva. „To nemôže byť pravda. Určite sa mi to len sníva,“ opakovala polohlasom.
Lucy sa zhlboka nadýchla a rozhodným pohybom si uhladila sukňu na kolenách. „Ale nesníva,“ utrúsila, skôr než sa vo dverách zjavil Penin komorník.
„Kapitán Julian Swift,“ zahlásil.
„Pozvite ho ďalej,“ rázneprikázala Lucy, akoby bola paňou domu. Potom sa obrátila ku Cass a chytila ju za plecia. „Pozri sa mi do očí.“
Cass k nej neisto zodvihla zrak. Migrénu vystriedal zvláštny pocit prázdna a otupenosti. Kŕčovito zovrela v dlani látku Luciných saténových šiat.
„Vyzeráš na smrť vydesená. Spamätaj sa!“ Lucy ňou jemne zatriasla.
„Som na smrť vydesená! Och, Lucy. Čo mu, preboha, poviem? Čo urobím?“ Upierala na priateľku zúfalý pohľad. Lucy je predsa vždy taká rozumná, rozhodná a výrečná. Určite vie, čo treba v takej situácii urobiť. Alebo nie?
Lucy prikývla a láskavo sa jej zahľadela do očí. „Neboj sa, Cass. Nechaj to na mňa. Mám skvelý nápad!“
