Mel lásku nehľadá, v tú pravú totiž neverí…
A hoci jej muži ležia pri nohách, kašle na ich city i slepú zamilovanosť, a pozornosť, ktorú jej dennodenne venujú, vyslovene zneužíva. Je mladá, krásna a taká bezstarostná!
No len do chvíle, kým nepríde on…
Nebezpečne očarená je novinka slovenskej autorky Ivany Ondriovej, ktorá má na konte už 6 kníh ako Milovanie po mexicky, Nezvestný, či Cudzinca nemiluj.
Nový príbeh má detektívne pozadie, no ako vždy, nechýba v ňom láska a city. Mel sa zahrávala s citmi mužov a teraz musí doslova bojovať o život. Bojuje o svoju česť, o pokoj svojej rodiny a napokon aj o krehkú lásku, ktorá sa v tom čase objavila a zaliala ju celú…
Záhadný podnikateľ Bavaria, ktorý ju natoľko očarí, že je červenovlasá Mel odrazu klbko nervov prosiace o jeho bozky a slová obdivu. Žeby toto bola skutočná láska?
Pri Bavariovi sa jej prvýkrát trasú kolená a srdce tlčie ako opreteky. Až natoľko, že si vôbec neuvedomuje nebezpečenstvo, v ktorom sa vzťahom s tým mužom ocitá.
Ale kto je v skutočnosti ten zvodný pracháč?
A prečo sa rozhodol podmaniť si práve Melániu?
Naozaj k nej niečo cíti, alebo ju len využíva pre vlastné ciele?
Mel začína o Bavariovych úmysloch pochybovať a už nebojuje o jeho lásku, ale o svoj vlastný život! No na záchranu je už možno príliš neskoro…
Príbeh Nebezpečne očarená ukazuje, ako sa občas môžu zvrtnúť vzťahy. Niekto vás spočiatku očarí a potom vás zrazu pripraví o všetok pokoj a zdravý rozum. Chce vás mať pod kontrolou a urobiť si z vás tajnú milenku… Až v takých chvíľach prichádza prebudenie, podobne ako u Mel – už nechce byť tou prefíkanou divoškou, ktorá využíva chlapov. Už nepotrebuje zvádzať, zabávať sa a dokazovať si niečo. Len milovať a byť milovanou ženou…ale nie je už príliš neskoro?
Začítajte sa do novinky Nebezpečne očarená:
PROLÓG
„Mel, neblázni, toto ti nevyjde!“
„Prečo by nevyšlo? Neveríš mi?“
Pozrela som sa na svoj obraz v zrkadle a spokojná prikývla. Okamžite sa mi husté červenkasté kučery roztancovali okolo srdcovitej tváre, ktorá sa pri pomyslení na dnešnú noc celá rozpálila. Ktovie, aká bude… tá noc.
„Tak neveríš?“
Obrátila som sa k Zuzane, ktorá vystrašená sedela na našom malom zelenom gaučíku. Bola v pyžame. V takom chutnom kockovanom, asexuálnom… Odkedy sa rozišla s Lukášom, spávala len v tomto. A ja som pri pohľade naň jasne vnímala jej bolesť a sklamanie, ktoré ju neprešli ani po šestnástich mesiacoch od rozchodu.
„Ty dokážeš všetko, čo si zaumieniš,“ šepla smerom ku mne, obdivujúc moju zaoblenú postavu v ultrakrátkych flitrovaných šatách. „Len sa bojím, že ti to časom ublíži.“
„Čo akože?“ afektovane som zatiahla.
„No… to všetko,“ mrkla na mňa tými svojimi psími očami.
„Zuzi, sorry, ale ja nie som ako ty. Keby mi Lukáš urobil to, čo tebe, zničím ho. A nebudem sa tu umárať. A fňukať… Fakt mu zo života urobím peklo. Bastardovi. Nechápem, prečo by si mal on užívať a ty tu len tak sedieť, akoby si už nemala právo žiť.“
„Nechajme to. Tisíckrát sme to už rozoberali. Teraz to nie je o mne. Ale o tebe,“ unavená klesla do perín a zamotala sa do nich až po hlavu.
„Nie, je to aj o tebe,“ povedala som trochu prudšie, než som mala v úmysle, a priskočila k nej. Kruhy v ušiach mi zacinkali a kučery ma pošteklili v očiach. Odhrnula som si ich z tváre a siahla po končeku Zuzaninho paplóna. Bola ako malá. Mala dvadsaťosem a správala sa ako dieťa. Veru tak. Strhla som ten paplón jedným pohybom a nepekne fľochla na jej bledú tvár.
„Je to o nás všetkých. Nebudú sa s nami stále len zahrávať.“
„Tak sa s nimi budeš zahrávať ty…“
„Áno! Presne tak. Dostanú len to, čo nám robia oni sami…“
„Och, Mel…“
„Neochkaj mi tu.“
Bola som mrzutá. Doslova zlá… V tej chvíli som nechápala, ako to môže Zuzi so mnou vydržať a ako môže byť už toľké roky mojou najlepšou priateľkou. Boli sme odlišné ako nebo a zem. Odlišné výzorom, zmýšľaním, správaním… Ale aj tak. Mala som ju rada a urobila by som pre ňu aj posledné.
Lukáš…
To meno som premieľala na jazyku a premýšľala, ako mu dať za priateľku príučku. Zaslúžil by si. Ranu, akú dal on sám. Len vedieť, kde sa po tom nepeknom rozchode zdržiava, lebo akoby sa po ňom zľahla zem a žiadny podnik v Košiciach o ňom nechyruje. A pritom ho hľadám už pár mesiacov. Hanbí sa, skrýva… Tak to bude.
A možno je dokonca niekde hen, v Írsku, v Holandsku, na stavbe, zdúchol tam ako zbitý pes…
„Mali by sme bojovať rovnakou zbraňou a hotovo!“
„Veď ty aj bojuješ.“
Len som sa usmiala. Prečesala si prstami mierne rozstrapatené vlasy, zavlnila bokmi, schňapla taštičku položenú na toaletnom stolíku a vyslala k Zuzane v perinách veľavravný úsmev.
„Arrivederci, Zuzi. Ráno ti poviem, ako som sa znovu fajn zabavila.“
„Len aby, Mel. Len aby…“
Jej hlas sa za mnou niesol ešte aj potom, ako som vyšla na studenú tmavú chodbu v našom činžiaku a pustila sa dolu schodmi, klopkajúc svojimi lodičkami melódiu ďalšej víťaznej noci.
Dávid.
Dnes to bude on.
1. KAPITOLA
„Dosť, Dávid.“
„Dosť? Šibe ti? Teraz hovoríš dosť?“
Boli sme uňho v byte. Kdesi na Sídlisku Ťahanovce. Čo ja viem, kde presne. Bolo niečo po polnoci, keď som nasadla do jeho Opla a on ma vzal do svojho dvojizbáku. Chcel tak urobiť už včera, aj dni predtým, no ešte som si ho dostatočne nepreverila, ešte som si nebola istá, či je neškodný a nie nejaký úchylný násilník.
Zdal sa mi okej. Taký mladý, 27-ročný chalanisko, ktorý sa okolo mňa posledné týždne krútil ako o život. Dnes nastal ten deň, keď to rázne ukončím, pretože z jeho strany to naberalo priveľmi nebezpečný smer. Smer zvaný slepá zamilovanosť…
„Áno. Teraz. Daj tie ruky preč, Dávid.“
„Ale…“
Zavlnila som bokmi a prudko ho zo seba zhodila. Bol len v trenkách, jasne sa mu v nich črtalo jeho vzrušenie. Iste, aj ja som bola vzrušená… Ale tak po svojom. Celým telom sa mi šírila páľava z ďalšieho víťazstva. Dostala som ho presne tam, kam som chcela. Na kolená…
„Pusti ma, počuješ?“ zvolala som, keď sa ma stále pokúšal chytiť za boky a pritisnúť na svoje brucho. Ešte vždy som mala na sebe podprsenku a nohavičky. Ale aj tak, preňho som bola zjavne dostatočne odhalená, dosť na to, aby sa len tak nevzdal a dostal to, čo si zaumienil večer, keď sme sa stretli na rohu Agátovej.
„Dočerta, nie. Veď si ma chcela. Chceš ma. Aj teraz. A ja teba priam šialene. Tak čo trucuješ?“
Plesla som ho po ramene a kolenom kopla do rozkroku. Zaujúkal, nešetrne ma zdrapil za lakeť a priškrtene mi zasyčal do ucha.
„Fakt si krava. O to ti šlo po celý ten čas?“ nepekne zaklial a konečne ma pustil. „Dráždila si ma, nasľubovala takmer nemožné a teraz ma len tak odkopneš?“
„Sex sľúbený nikdy nebol…“
„Mel, preboha ťa prosím…“
Presne to… Presne to som chcela počuť. Usmiala som sa, upravila si rozcuchané vlasy, ladne sa postavila na studenú dlážku v jeho minimálne zariadenom byte a spokojná so sebou samou zašeptala.
„Dávid, prosím…“ zatiahla som presne ako on pred chvíľkou.
„Pochop ma. Ja taká nie som. Pred tebou stojí slušné dievča.
Naozaj slušné…“
Zaklipkala som mihalnicami a zatiaľ čo sa on spamätával z odmietnutia a z toho, že dnes nič také, ako je vlastné uspokojenie, nedostane, ja som si na seba natiahla čierne puzdrové šaty. A spokojne vykročila smerom k dverám.
„Mel!“ zavolal za mnou zlomený.
„Mel! Nechoď…“
Šla som. Presne ako vždy. Kráčajúc dole schodmi som si pred bytovku nechala zavolať taxík, ktorý ma odvezie domov. Ešte som si ústa pretrela rúžom, lebo som správne predpokladala, že z tej predošlej vrstvy na nich neostalo nič.
Bolo chladno…
Na také šaty určite, hoci bol len koniec augusta. Noci však už zvykli byť čoraz častejšie celkom iné ako dni, počas ktorých ešte stále svietilo silné letné slnko, čo dokázalo opáliť do čokoládova. V noci sa však zima drala až pod kožu. Zadupala som nohami na zahriatie a objala si ramená. Tušila som, že sa na mňa díva z okna. Ako mnohí pred ním. No ani som sa neobrátila. Ani potom nie, ako sa mi v kabelke rozozvučal mobil prichádzajúcim hovorom celkom určite od neho.
Koľko mu bude trvať, kým sa oblečie a vyštartuje za mnou? Verila som, že dosť dlho na to, aby som mala čas nasadnúť do taxíka a zmiznúť odtiaľ.
Lenže tento Dávid bol neodbytný. Normálne otvoril okno a spustil na celé sídlisko:
„Mel! Veď ja ťa odveziem. Je predsa noc! Preto ti aj volám. Počkaj ma dolu, hneď idem.“
Ďalej som tam postávala na obrubníku chrbtom k jeho oknu… Ešte to tak. Žiaden odvoz domov. Rýchlo, súrila som v duchu taxikára. Kde trčíš? Kde si? Už som ho videla bočiť na ulicu, kde som sa nachádzala. Od úľavy som si vydýchla. Minúta, dve, tri, vedela som, že tomu hore bude trvať minimálne päť, kým otvorí vchodové dvere na prízemí.
A tak aj bolo.
Bezpečne som sedela na zadnom sedadle taxíka, keď som ho videla vybehnúť von v rozopnutej košeli s teniskami v ruke. Stratený. Presne tak vyzeral. Stratený a zničený. Fajn. Zviezla som sa na sedadle o čosi nižšie a taxikárovi celkom pokojná vyrapotala adresu bytu, kde som už tretí rok bývala s mojou večne smutnou Zuzi.
Už spala…
Po špičkách som sa preto odkradla do kúpeľne a opláchla si červenkastú tvár. Zvláštne. Zdalo sa mi, že je taká iná… Dívali sa na mňa síce krásne mačacie oči, no sklenené, také bez duše. Zahryzla som si do vrchnej pery a nepekne zazrela na neposlušné vlasy, ktoré mi v detstve spôsobili nemálo starostí. Boli husté, nepoddajné, červené ako mrkva, hoci dnes už s mierne šarlátovým nádychom farby Wella. Vtedy všetci do jedného vraveli to nepekné slovo: odporné. Teraz to bolo celkom iné.
Teraz vraveli: ach…
„Mel?“
Rozospatá Zuzi vošla dnu zívajúc na celé kolo.
„Koľko je hodín?“
„Niečo po druhej, prepáč, zobudila som ťa…“
„Ty nie, tvoj mobil…“ hlesla, pretierajúc si oči svojimi drobnými prstami.
„Bože, zabudla som si vypnúť zvonenie.“
Okamžite som vyšla do prítmia vo vstupnej chodbičke a vydolovala som telefón z tašky. Jasné. Dávid. A jeho osem neprijatých hovorov… Mobil som okamžite vypla a zlostná ho šmarila späť.
„Kto ti toľko vyvolával? S kým si dnes bola?“
„Je to predsa jedno. Už volať nebude…“
„Je to ten, čo ti volal aj včera, predvčerom? Čo tu bol minule?“ stála na prahu úzkych dverí osvetlená jasom zo stropného svetla v kúpeľni, ktoré sa jej zakradlo až za ten trápny pyžamový kabátik a obkreslilo kontúry jej útleho tela.
„Áno…“
„Asi mu na tebe fakt záleží. Zamiloval sa?“
Mykla som plecami a vyštartovala do svojej izby.
„Zamiloval,“ počula som ju skonštatovať za svojím chrbtom.
„Ani trochu ti na ňom nezáleží? Nepáči sa ti?“
„Čo ja viem? Vlastne celkom ujde… Nie je zlý.“
„Tak potom? Prečo to s ním neskúsiš? Tak naozaj?“
Obrátila som sa za tým jej tenkým, nevinným hláskom a šokovaná na ňu vypúlila oči.
„To v žiadnom prípade!“
„Prečo nie? Keď sa tu vtedy zastavil, vieš s tými kvetmi…“
Mávla som rukou, aby mi tú trápnosť viac nespomínala… Ak chlap prinesie žene jediný raz kvety, azda si ju tým navždy omotá okolo prsta? Nie! Možno sa jej na moment zapáči. Na moment. Kratučký. Takú slabú chvíľku, keď žena zmäkne a nechá sa zmiasť jeho džentlmenstvom.
„Bol taký milý. Pekný a milý. V tvári som mu čítala dobro a…“
„Never prvému dojmu, Zuzi. Dnes sa jasne ukázal, o čo mu šlo v skutočnosti. Keby si ho videla… Ako prosíkal…“
„Prosíkal?“
„No o sex.“
Vtiahla do seba vzduch a rukou sa chytila za krk.
