Valerie Bowmanová píše historické ľúbostné romány z obdobia devätnásteho storočia, ktoré si čitateli obľúbili najmä vďaka brilantným dialógom, pútavému príbehu a hrdinkám, ktoré neváhajú vziať osud do vlastných rúk.
Jej knihy získali mnohé ocenenia. Historická romanca Nečakane vojvodkyňou je prvá časť série ľúbostných príbehov Hravé nevesty.
Lady Lucy Uptonová má ostrý jazyk, ktorého sa desia všetci džentlmeni, no zároveň srdce zo zlata. Zosnuje dokonalý plán, aby najlepšej priateľke Cassandre pomohla zbaviť sa neželaného nápadníka, vojvodu z Claringdonu.
Vojvoda Derek Hunt je vzdelaný a šarmantný. Nemá aristokratický pôvod, šľachtický titul získal za zásluhy v boji proti napoleonskému Francúzsku a mravy vyššej vrstvy sú mu cudzie. Ukáže sa, že vojvoda je omnoho tvrdší oriešok, než sa na prvý pohľad zdalo.
Lucy s prekvapením zistí, že v súboji s tým tvrdohlavým chlapom treba tasiť tajné zbrane, ako sú dômyselné intrigy, britké slovné prestrelky a napokon bozky. A tak prehry striedajú malé víťazstvá a napokon sa bojuje o to najcennejšie, o lásku. Tej sa však stavia do cesty čestný sľub a zmysel pre povinnosť…
„Vkusné, vtipné, drzé a absolútne úžasné!
Dávame 4,5 hviezdičky!“
Romantic Times
„Tento príbeh je príliš rozkošný na to, aby ste si ho nechali ujsť,“ vyznala sa svetoznáma autorka historických romancí Lisa Kleypasová o novinke Nečakane vojvodkyňou.
Začítajte sa do novinky nečakane vojvodkyňou:
PRVÁ KAPITOLA
Londýn na konci júna 1815
Lady Lucy Uptonová odfúkla konárik, ktorý sa jej vytrvalo dobýjal do úst, a pred ďalším si zaclonila oči. Lístie v tvári a úlomky vetvičiek vo vlasoch, boli, žiaľ, nevyhnutnou daňou za to, že strčila hlavu do živého plota. Nehovoriac o tom, že dnešná noc bola nezvyčajne chladná. Bol to však napokon jej vlastný nápad, a tak sa pevne rozhodla dotiahnuť ho až do konca.
Čupela bezpečne ukrytá v okrasnom kríku záhrady rodiny Chambersovcov, len zopár krokov od svojej drahej priateľky Cassandry Monroeovej. V honosnom panskom sídle sa konal bál, no tu, v záhrade, boli celkom samy… aspoň zatiaľ. Lucy natiahla krk, ako len vládala, aby prestrčila hlavu na druhú stranu ku Cass.
Tá stála na druhej strane živého plota a roztrasenými rukami si šúchala ramená. „Čo ak ťa nebudem počuť, Lucy?“ zašepkala.
„Len pokoj, Cass. Budem ti po celý čas nablízku.“
Cass s námahou prehltla a prikývla.
„Vidíš, teraz si ma počula, však?“ upokojovala ju Lucy.
Cass znovu trhane prikývla.
„Výborne,“ vyhŕkla Lucy.
Svetlo sviečok, umne rozostavených po celej záhrade, mäkko dopadalo na štrkom vysypanú cestičku, kde stála Cass. „Čo ak vôbec nepríde?“ spýtala sa a pomykala hodvábnou rukavicou s lemom, ako to robievala, vždy keď bola veľmi rozrušená.
„Príde. Povedal predsa, že príde, no nie? Napokon Jane zostala vnútri a na všetko dohliadne. Teda predovšetkým na tvoju matku, rozumieš.“
„Iste. Idem sa prepadnúť od hanby. Keby mama vedela, že postávam niekde v záhrade s dospelým mužom, určite ma vydedí.“
Lucy odfrkla. „To sotva, ak jej povieš, že ten muž je vojvoda z Claringdonu.“
„Mama sa riadne nazlostí, keď sa jej donesie, že som ho odmietla.“ Cass si zahryzla do pery.
Lucy sa vo svojej skrýši v živom plote pomrvila. „Práve preto musíme zariadiť, aby sa to nikdy nedozvedela.“
Ďalšie myknutie rukavičkou. „Čo ak vojvoda príde na to, že si tu znovu so mnou, a nahnevá sa?“
„Naozaj sa musíš stále pre čosi trápiť, Cass? Jasné, že na to nepríde. A aj keby, nechápem, prečo by ho to malo nahnevať. To, že sa tak chrabro zachoval v boji, za čo mu, samozrejme, patrí všetka česť, predsa nezaručuje, že z neho bude dobrý manžel.“
„Určite bude niektorej tým najlepším manželom na svete, on len…“ Cass sa ostražito poobzerala.
Lucy rozumela každému nevypovedanému priateľkinmu slovu. Úprimne s ňou súcitila. Neopätovaná láska zrejme veľmi bolí. „… nie je Julian.“
Cass sklonila hlavu. „Sesternica Penelope vraví, že Julian sa každú chvíľu vráti domov, ale… jednoducho nemôžem…“
„Nemusíš mi nič vysvetľovať, Cass. Rozumiem ti. Láske síce nie, tej ani zamak, keďže som sama ešte nikdy zaľúbená nebola, no nejako si s tým poradíme, uvidíš. V prvom rade sa potrebujeme zbaviť vojvodu a hneď potom niečo vymyslíme, aby si dostala šancu u Juliana.“
Cass si o znovu pošúchala ramená. „Som hrozná. Akoby som nevedela, že Julian sa má oženiť s Penelope.“
„To je predsa jedno,“ namietla Lucy. „Ide o to, že keď sa nechceš vydať za vojvodu z Claringdonu, nikto ťa k tomu nemôže donútiť. Nech si tvoja mama hovorí, čo chce. Niečo také nedopustím! Nebudem sa nečinne dívať, ako na niekom páchajú bezprávie, a už vôbec nie, ak ide o moju najlepšiu priateľku. Či je to tvoja matka, alebo sám vojvoda. Okrem toho verím, že človek nemôže pochybiť, ak je k sebe úprimný a kráča za hlasom svojho srdca.“
„Och, Lucy, tak veľmi ťa zbožňujem za to, čo hovoríš. Hoci netuším, ako to chceš zariadiť s Julianom, tvoj optimizmus je skutočne obdivuhodný.“
„Len pekne po poriadku. Teraz sa sústreďme na vojvodu.“
Na terasu vedúcu do záhrady dopadol mužský tieň a obe mladé ženy stíchli. Ozval sa zvuk krokov na štrkovom chodníku.
„To je on,“ šepla Cass a hlas sa jej triasol.
„Nedaj sa vyviesť z miery. Odvahu, priateľka moja. Musíš byť statočná!“
Sotva stačila dopovedať, priestor, kde Cass stála, do posledného miesta vyplnila sila vojvodovej prítomnosti. Zbadal Cass a zastal. Lucy ho zo svojho úkrytu videla len od pliec dole. Teda od jeho neuveriteľne širokých a mužných pliec dole. Naprázdno prehltla.
„Lady Cassandra,“ predniesol vojvoda hlbokým hlasom a uklonil sa.
Cass nesmelo zapišťala a vystrúhala poklonu. „Ďakujem, že ste prišli, vaša milosť.“ Hlas mala neprirodzene vysoký a vystrašený. Keby ju tak mohla chytiť za ruku a dodať jej odvahu. Len smelo, Cass. Len smelo.
„Musím však priznať, že ma vaše pozvanie dosť zaskočilo,“ pokračoval vojvoda.
„To som naozaj nemala v úmysle, vaša milosť, len som chcela… myslela som…“
Lucy okamžite spozornela. Už je to tu. Musí zasiahnuť. Cass nenachádza tie správne slová. Ticho si odkašľala do dlane. „Dúfala som, že tu budeme mať viacej súkromia na rozhovor, môj pane,“ zašepkala.
Cass jej slová roztraseným hlasom zopakovala.
„Tak je to teda,“ prikývol vojvoda. Pristúpil o krok bližšie a Lucy zalapala po dychu.
„Prosím, vaša milosť, nepribližujte sa ku mne. Ak by nás tu náhodou niekto zazrel, bola by som veľmi nerada, keby nadobudol dojem, že to nie je pri všetkej počestnosti,“ našepkávala ďalej čo najtichšie, aby ju vojvoda nepočul.
Cass zopakovala, čo počula.
Vojvoda sa rozosmial. „Takže podľa vás, lady Cassandra, stretnutie s mužom v záhrade uprostred noci nijako počestnosti neodporuje?“
Lucy sa zamračila. Dofrasa! Netušila, že ten chlap sa bude hádať o každé slovíčko. „Požiadala som vás o pár minút vášho vzácneho času len preto, aby som vám úprimne vysvetlila pohnútky svojho správania.“
Cass rýchlo zopakovala to isté.
„Nuž, nech sa vám páči,“ odvetil vojvoda.
Lucy sa zhlboka nadýchla. „Vaša milosť, hoci vôbec nepochybujem, že sú na svete tisícky žien, ktorým by vaša pozornosť nesmierne lichotila, musím sa priznať, že ja medzi ne nepatrím.“
Takmer fyzicky cítila, ako Cass pri tých slovách trpí. Zúrivo pritom poťahovala za lem rukavičky.
Lucy opatrne vykukla, aby zachytila vojvodovu reakciu. Znovu prehltla. Och, radšej to nemala robiť. Hoci ho už predtým videla a vedela, že vojvoda je veľmi pekný muž, jeho krása ju opäť zaskočila. Bol nielen pekný. Bol veľmi pekný. Ba príliš pekný.
„Rozumiem, lady Cassandra. Smiem sa vás len spýtať, z akého dôvodu ku mne prechovávate také city?“
Lucy nevdojak vypla hruď. Ale, ale! Tak on si pýta dôvody? Chce azda naznačiť, že sa mu stalo prvý raz, aby žena nebola jeho pozornosťou nadšená? Ešte pred chvíľou jej bolo vojvodu takmer ľúto, no v tejto chvíli jednoznačne víťazila jej potreba ochrániť priateľku. Bude musieť pritvrdiť. Jeho milosť si pýta riadnu príučku. A dostane ju, na to sa môže spoľahnúť!
„Možno ste ešte nestretli ženu, ktorá by nepodľahla vášmu kúzlu, môj pane, no ubezpečujem vás, že aj také jestvujú,“ šepkala Lucy a nahnevane prebodávala pohľadom statného muža pred sebou.
Cass znovu bezradne zapišťala a nečakane otočila hlavu, aby do kríkov zasyčala: „Lucy, to predsa nemôžem povedať.“
Lucy takmer vypadla zo skrýše na chodník. Vysvetlili si predsa, že úspech celej tejto šarády závisí len a len od toho, ako dlho Cass udrží formu. Len zopakuj, čo hovorím, v duchu dohovárala priateľke a ešte raz odrecitovala predchádzajúcu vetu.
Cass vrhla zúfalý pohľad ku kríkom a Lucy ani nedýchala napätím, či to tentoraz jej priateľka zvládne.
„To vám, žiaľ, nemôžem vysvetliť, pane,“ hlesla Cass namiesto toho. „Ja len, azda pochopíte…“
Lucy zaúpela. Cass to nepovie! Ech, keby bolo na nej, tak by mu to vytmavila! Možno by mohla… keby nejako šikovne strhla Cass do kríkov a postavila sa na jej miesto… Hlúpy nápad. To by si určite všimol. Škoda. No čo už. Bude musieť trochu ubrať na ostrosti svojich slov, ak chce Cass naozaj pomôcť. A to nepochybne zvládne, len… bude musieť chvíľu popremýšľať. Zhlboka sa nadýchla.
„Nuž, ak dovolíte, budem k vám veľmi otvorená. Jednoducho nemám najmenší záujem stať sa budúcu vojvodkyňou z Claringdonu,“ vysypala nakoniec zo seba Lucy. „Najmä ak je vojvoda, ktorého sa to týka, neskutočne arogantný a namyslený.“
Cass pobúrene skríkla: „Lucy!“
Vojvoda to začul a zaostril zrak na kríky. Inštinktívne sa prikrčila práve vo chvíli, keď rozhodným krokom podišiel k živému plotu, naklonil sa zaň a prudkým pohybom ju odtiaľ vytiahol. Vyletela z úkrytu ako zátka z fľaše, strapaté vlasy aj dekolt plné lístia. Na líci mala škrabanec, ktorý utŕžila pri tom prudkom odhalení, šúchala si ho dlaňou a obviňujúco gánila na vojvodu.
Ten naklonil hlavu a s arogantným úsmevom si ju premeral. „Zdalo sa mi, že vás počujem dvakrát, lady Cassandra. Teraz však vidím, že ako Eva v raji aj vy máte našepkávača. No váš hadí jazyk má dokonca meno. Dobrý večer, slečna Uptonová.“
DRUHÁ KAPITOLA
Derek Hunt si prižmúrenými očami prezeral mladú ženu, ktorú práve vytiahol z kríkov. Aj skúpe svetlo sviec rozmiestnených v záhrade mu stačilo, aby ocenil všetky jej prednosti – bohaté čierne vlasy a žiarivé modré oči. Počkať, vlastne len jedno oko, to druhé má hnedé. Tvárila sa veľmi pobúrene, takmer nevedela lapiť dych, a keby sa pohľadom dalo zabíjať, dávno by bolo po ňom.
Lady Lucy Uptonová.
Bola medzi prvými, ktoré si dnes večer na plese všimol. A určite nebol jediný. Vyzerala totiž úchvatne. Aj s vetvičkami vo vlasoch a popadaným lístím v záhrení. Povrávalo sa, že na jej zovňajšku je čosi nezvyčajné, no nikdy predtým si neuvedomil, čo by to malo byť. Najskôr tie jej oči. Napriek ich nezvyčajnému sfarbeniu to bola výnimočná kráska.
Neodolal a hneď na jej adresu položil pár zvedavých otázok lordovi Chambersovi.
„Tá tak skoro z výkladu nezmizne,“ pokrútil hlavou Chambers. „Nikto ju nechce.“
„Naozaj?“ spýtal sa vtedy Derek s predstieraným nezáujmom. „Pochybujem, že by pre to, ako vyzerá. Je predsa dosť pekná.“
Vysvitlo, že mladá dáma má jazyk ostrejší ako saracénsky meč. Na útok používa substantíva, verbum jej slúži ako štít a adjektívami sa oháňa ako skúsený žoldnier. Vždy pripravená do boja, hotová v sekunde rozsekať na kúsky akéhokoľvek horlivého nápadníka. Podľa lorda Chambersa s ňou už nechcú nič mať ani tí najzúfalejší starí mládenci. Lady Lucy je vraj jednoducho postrach.
Nemohol od tej tmavovlasej krásavice odrhnúť oči. Len prednedávnom dovŕšil tridsiatku. Práve sa vrátil z vojny. Má za sebou roky strávené na bitevných poliach pevniny a jeho život visel na vlásku toľkokrát, že by to na dvoch rukách sotva zrátal. Vojny má už plné zuby. Teraz hľadá pokoj.
Na lady Cassandru dostal tie najlepšie odporúčania. Je tichá a poslušná. „Dokonalá manželka,“ ako sa vyjadril Swift. Muž, ktorý túži po pokojnom rodinnom prístave, si nemôže vybrať lepšie. Milšiu a pokornejšiu manželku nenájde.
Lady Lucy Uptonová bola jej presný opak.
„Vaša milosť,“ spustila lady Cassandra, aby nejako zachránila situáciu. „My sme len…“
Derek si prekrížil ruky na hrudi a spýtavý pohľad namieril na obe dámy. Lady Cassandra bola vývojom udalostí očividne zdesená. Utešená tvárička jej horela a určite netúžila po ničom inom, než odtiaľ čo najrýchlejšie zmiznúť. Lady Lucy sa, naopak, tvárila, akoby sa poriadna zábava ešte len mala začať.
„Viem veľmi dobre, čo ste tu vy dve stvárali,“ povýšenecky si ich premeral. „Ak môžem usudzovať z toho, čo som videl, potom sa domnievam, že slečna Uptonová sa skrývala tuto za kríkmi a našepkávala vám, čo mi máte povedať.“ Pozrel sa lady Lucy rovno do očí, z ktorých vyčítal, že by mu najradšej vylepila zaucho. „Mám pravdu, slečna Uptonová? Mali ste azda pocit, že lady Cassandra nemá na túto príležitosť dostatočnú slovnú zásobu?“
Krásna semetrika otvorila ústa a celá sa triasla od hnevu. Och, to si s radosťou vypočuje. Už sa nevie dočkať.
„Je smutné, že si vyberáte slabšieho protivníka. Mali by ste si trúfnuť na niekoho, kto vám je roveň!“ vypálila lady Lucy.
Prekvapene zodvihol obočie. „Niekoho, ako ste vy?“
Z očí jej vyšľahali plamene. „Presne tak. Zjavne sa vám nevyrovnám výškou, váhou ani namyslenosťou, no ubezpečujem vás, že sa nijakou z týchto vašich kvalít nedám zastrašiť. A keď sme pri tom, dovoľte mi, aby som vám pripomenula, vaša milosť, že som dcérou grófa, a teda lady Lucy, nie slečna Uptonová.“
Musel si zahryznúť do jazyka, aby sa nahlas nerozosmial nad jej karhavým tónom. Vedel veľmi dobre, že sa rozpráva s lady. Nikdy si však neodpustil akúkoľvek, hoci aj malú provokáciu na adresu týchto aristokratických nafúkancov, ktorých nič nerozhádzalo viac, než keď im niekto náhodou odoprel ich vzácny titul. Sám bol najstarší z troch synov vojaka. V podstate niktoš, ktorý sa k titulu vypracoval len a len vlastnou zásluhou. No teraz ho má aj on – titul vojvodu ako poďakovanie koruny za výnimočné veliteľské schopnosti a odvahu preukázanú na bitevnom poli, ako mu bolo povedané – a zrazu sa všetci predháňajú, aby si získali jeho náklonnosť. Prevracia sa mu z toho žalúdok. Z duše tú hru nenávidí a odmieta ju hrať. Hoci v tejto chvíli musel uznať, že ani lady Cassandru, ani lady Lucy jeho honosný titul ani trochu neohúril.
Derek si ďalej zvedavo prezeral Lucy Uptonovú. Posledné roky strávil medzi vojakmi. Nikto z tých chlapov by sa neopovážil neposlúchnuť jeho rozkaz, ba pochybuje, že by to niekomu z nich čo len napadlo. No teraz tu pred ním stojí toto útle žieňa a nielenže mu jasne dáva najavo, že ju do pozoru za nijakých okolností nepostaví, ale v očiach sa mu zračí nefalšovaná radosť z toho, že ho môže provokovať. Hoci nerád, musel priznať, že ho očarila.
Ako vojak obdivoval jej odvahu. Váhavo musel priznať aj to, že jej hlboká lojálnosť voči priateľke naňho rovnako zapôsobila. No ak si lady Lucy myslí, že ho tým odradí od vytýčeného cieľa, tak sa veľmi mýli.
„Prijmite moje úprimné ospravedlnenie, my lady,“ povedal s posmešným úklonom a neušlo mu, ako povýšenecky si ho premerala.
„Aj my sa vám ospravedlňujeme, vaša milosť,“ vyhŕkla lady Cassandra. Hlas sa jej ešte triasol, rozpačito prešľapovala na mieste, akoby sa práve priznávala k smrteľnému hriechu.
„Ale veď nemáme za čo!“ takmer vykríkla lady Lucy a nahnevane si založila ruky cez prsia. Bruškami prstov netrpezlivo poklopkávala po ramenách.
Anjelsky belasé oči lady Cassandry sa rozšírili hrôzou. „Lucy!“
Derek zmierlivo zodvihol ruku. „Nie. Nie, lady Cassandra. Prosím nechajte lady Lucy hovoriť. Jej vysvetlenie si veľmi rád vypočujem.“
Oprela si ruky v bok a vykročila k nemu. Potom sa zarazila, akoby si na niečo spomenula, a rozhodným pohybom si vytiahla z vlasov suchý konárik. „Nijaké vysvetlenie vám nedlhujeme, vaša milosť. Pravda však je, že lady Cassandra nemá o vaše dvorenie záujem. A to je vlastne všetko.“
„Naozaj?“ pochybovačne sa uškrnul.
„Naozaj.“
„A to je váš názor, lady Lucy, alebo názor lady Cassandry?“
Takmer počul, ako zaškrípala zubami. „Prečo sa jej nespýtate?“ odsekla lady Lucy.
„Rád by som, my lady, no obávam sa, že za ňu znovu odpoviete vy,“ jedovato sa na ňu usmial.
Lady Cassandra vydala zvuk, akoby sa jej nedostávalo vzduchu. „Navrhujem, aby sme sa všetci vrátili dovnútra, a…“
Lady Lucy sa však nadýchla, akoby jej priateľka nikdy neotvorila ústa, a spustila: „Ako sa opovažujete spochybňovať konanie dámy?“
Derek jej nevzrušene pozrel priamo do očí. „A ako sa vy opovažujete hovoriť za lady Cassandru?“
Pochopil, že oči lady Lucy menia farbu podľa jej nálady. Farba jedného sa v tej chvíli zmenila na zafírovú a to druhé nadobudlo odtieň lesného machu. „Keby ste boli džentlmen, vaša milosť, prijali by ste rozhodnutie lady Cassandry a nijako by ste ho nespochybňovali.“
Ani na sekundu nespustil oči z tváre lady Lucy. „Lady Cassandra, pýtam sa vás teda celkom priamo, ste azda zasľúbená niekomu inému?“
„N… nie,“ pípla vystrašene.
„Znamená to, že mám u vás stále nádej,“ odpovedal a nespúšťal oči z tváre lady Lucy.
Hodila po ňom zničujúci pohľad. „Vy vôbec nepočúvate, vaša milosť,“ precedila pomedzi stisnuté zuby.
„Práve naopak. Počul som až veľmi dobre. No pripomínam, že som bojoval v mnohých bitkách, ktoré sa zdali vopred prehraté, a predsa som nakoniec zvíťazil. Ja sa len tak ľahko nevzdávam.“
Prečo sa s nimi vlastne ešte baví? Dvorenie nebolo súčasťou vojenského výcviku, a teda ani jeho silnou stránkou. Len ho neskutočne provokovalo, ako nástojčivo sa ho obe chceli zbaviť, a prebúdzalo to jeho vrodenú súťaživosť. Okrem toho bol pevne rozhodnutý popasovať sa aj s touto výzvou, tak ako s každou inou. Lady Cassandra už síce bola súca na vydaj dobrých päť sezón, no to mu ani najmenej neprekážalo. Mladučké dievčence ho ničím nepriťahovali. Jeho záujem o lady Cassandru z nejakého dôvodu privádzal lady Lucy do stavu nepríčetnosti, a to bol malý bonus navyše. A čo bolo hlavné, sľúbil to Swiftovi.
„Cass nemá záujem,“ pokračovala lady Lucy. „Myslela som, že som sa vyjadrila jasne.“
„Vy ste sa vyjadrili veľmi jasne, my lady, a naozaj sa vám ospravedlňujem,“ povedal, keď si ju povýšenecky premeral, aby ju vyprovokoval.
Smelo vystrčila bradu a spoza ucha si vytiahla ďalšiu suchú vetvičku. „Za to, že obťažujete lady Cassandru?“
Drzo sa zaškeril. „Nie, ospravedlňujem sa vám, ak som vo vás nevdojak vzbudil dojem, že mi čo len zamak záleží na vašej mienke, slečna Uptonová.“