Bea Bazalová
Nemiluješ, zomrieš
Ikar 2012
Prózu Nemiluješ, zomrieš napriek veľmi vážnej téme prečítate na jeden dúšok, hoci každému, kto pozorne sleduje slovenské masmédiá, bude koniec už vopred známy. Bea Bazalová so znalosťou tých najintímnejších detailov čudného mileneckého vzťahu majstrovsky zobrazila peripetie lásky, vášne, posadnutosti a nenávisti. Príbeh neláskavej lásky totiž dôverne poznala. Vražda zmiznutej učiteľky z mesta na juhu Slovenska zásluhou Bazalovej pera nezostala len vyriešeným policajným prípadom, ale prerástla do výkričníka pre všetky osamelé ženy. Slobodná mamička Elena pracuje v dvoch zamestnaniach, aby dôstojne vychovala syna Viktora. Romanova vrúcna láska sa spočiatku javí ako zázrak. Kým Elena odhalí Romanove temné povahové črty, sieť okolo nej je zatiahnutá príliš pevne.
Román Nemiluješ, zomrieš je štvrtou knihou Beatky Bazalovej (treťou vo vydavateľstve Ikar) a oproti predošlým sa odlišuje nielen žánrom, ale aj tým, že príbeh sleduje skutočné udalosti, ktoré by nechcel prežiť nikto z nás na vlastnej koži… Bea spracovala dianie okolo svojej dobrej kamarátky a jej vzťahu s chorým a nebezpečným človekom, ktorý vyústil do tragického konca. Správa o dvoch aktéroch obletela pred časom Slovensko. Mnohí by na ňu pod vplyvom vlastných starostí zabudli, ale vďaka obľúbenej autorke bude spomienka na milovanú ženu žiť večne. A tiež môže poslúžiť ako výstraha pred ľuďmi, ktorí skrývajú svoju pravú tvár…
Elena sama vychováva svojho syna Viktora a hoci nemá šťastie v láske, žije si relatívne spokojným životom. Sústredí sa na výchovu, prácu a stretnutia s blízkymi priateľmi. Cez syna sa spoznáva s Romanom, ktorý ich začne čoraz častejšie navštevovať, až sa medzi ním a Elenou vytvorí vášnivý vzťah. Ako sa hovorí, láska býva slepá, a Elena si spočiatku nevšíma varovné signály. Premenlivé nálady, neochota pracovať, manipulácia, živočíšny sex a špehovanie partnerky sú len vrcholom ľadovca. Pod vodou je ukrytý temný spoločník, v nestrážených chvíľach derúci sa na povrch.
Keď si Elena začne uvedomovať, že s Romanom nie je všetko v poriadku a rozhodne sa ukončiť neperspektívny vzťah, ukáže sa, že už je na to prineskoro… Elena má síce po svojom boku ochotných príbuzných i priateľov, ale nemôžu ju strážiť na každom kroku… Musí navyše myslieť aj na šťastie syna, nielen na svoje vlastné.
Nemiluješ, zomrieš vo vás po prečítaní zanechá veľmi intenzívny pocit bezmocnosti. Prinúti vás zamyslieť sa nad tým, aký dokáže byť osud vrtkavý, keď nám prináša do cesty ľudí schopných ísť za hranice morálky a spáchať aj zločin, ak si niečo vezmú do hlavy a uveria utkvelým predstavám. Beatke sa podarilo vykresliť vnútorné pocity hrdinky tak dokonale, že až do poslednej stránky dúfate, že príbeh bude zakončený happyendom. Roman ako psychopat vám bude vyvolávať husiu kožu a Bea má môj obdiv za to, s akou statočnosťou sa musela popasovať pri písaní tejto knihy. Nehľadajte v nej romantiku, ale posolstvo, ktoré by malo pretrvať, rovnako ako obyčajný zdravý rozum…!
Spracoval Marek Zákopčan
Úryvok:
Sedela oproti nemu a dívala sa na cudzieho muža. Ešte na jar ho milovala, tým si bola istá. Rovnako ako si bola istá, že teraz ho už nemiluje. Všetko na ňom ju odpudzovalo – chudá postava, vypúlené oči, bezkrvná čiarka pier, ktoré ukrývali pokazené zuby. Dráždil ju rozpor v jeho správaní, keď sa pred známymi hanblivo skrýval za jej sukne a doma sa menil na despotu. Úporná Romanova snaha získať ju späť v nej vyvolávala opačnú reakciu. Ako keď oddelíte magnetky a jednu z nich obrátite, viac ju nepriťahoval, naopak, sprotivil sa jej. Čím viac na ňu naliehal, tým viac bola presvedčená o tom, že urobila dobre, keď ho opustila. Viac by si nerozumeli. Mali celkom odlišný pohľad na svet, na hodnoty, ranilo ju, že spochybňuje jej vzťah k synovi, k priateľkám, zabehnutý spôsob života. Sudca, čo súdi všetkých okrem seba. Tvrdohlavý somár. Skoro sa rozplakala. Keby zostal taký ako na začiatku, mohli byť šťastní.
"Ja viem, že si dobrý človek,“ hovorila zmierlivo, aby sa zasa nerozzúril. "Je to aj moja vina. Potrebujem viac slobody. Príliš ma zväzuješ,“ vysvetľovala mu svoje rozhodnutie, ale jej slová sa opäť minuli účinkom. Zdalo sa jej, že k Romanovi sa dostávajú zlomky vypovedaného, prefiltrované jeho vlastným vnímaním.
"Ako chceš. V pondelok. Všetko uzavrieme v pondelok. V kaplnke.“
"Dobre,“ poddala sa, lebo ho už mala plné zuby.
Nedvíhal sa na odchod, za jeho stiesňujúcej prítomnosti prijala Bibin aj Stankin telefonát, hovor od Aleny zrušila. Neskrývala, že je u nej Roman. Vedela, že sa na ňu hnevajú, lebo sa o ňu boja. Mala ho už dávno vyhodiť, lenže Elena nebola taká rázna ako ony. Všetko sa vyrieši postupne, všetko bude dobré, nahovárala si.
Objal ju, keď mu stála chrbtom a v dreze oplachovala tanieriky. Pritisol sa k nej zozadu a mocne, tuho ju stisol, chvíľu mala pocit, že ju zadusí. Musel byť zúfalý. Chcelo sa jej plakať, tak veľmi ho ľutovala, preciťovala jeho bolesť a bezmocné zúfalstvo, ale zároveň v nej jeho objatie vyvolávalo odpor. Chcela ho ľúbiť ako predtým, no už sa jej to nedalo.
"Tak veľmi po tebe túžim, až ma to bolí. Poď ku mne, prosím ťa,“ žobronil.
"Nie, Romanko. Naozaj nie, prosím ťa, pusti ma.“
"Už ma vôbec nemáš rada? To ti neverím!“
"Mám ťa rada, ale len ako priateľa.“
"Pusti ma do seba. Len trošku. Naposledy,“ kňučal ako pes. Aj sa správal ako pes, keď zacíti fenu.
"Nie, to nie,“ chcela sa otočiť, aby ho mohla odtlačiť. Nedovolil jej to. Držal ju pevne pritisnutú k linke, vo vyziabnutom šľachovitom tele sa skrývala veľká sila.
"Dovoľ mi to. Naposledy, prosím ťa,“ fučal jej do ucha, na kostrči ju tlačilo jeho vzrušenie.
"Roman, prosím ťa, nechci to nasilu.“
"Len trošku, len na chvíľočku,“ prestával sa ovládať.
Zbytočne odporovala, ak sa s ním nechcela pobiť, musela sa podvoliť.
"Počkaj,“ pozhasínala všetky svetlá, aby sa naňho nemusela pozerať, a ľahla si na gauč. Pasívne prijímala jeho láskanie, kým sa neukojil. Netrvalo to dlho. "A teraz vypadni,“ zasyčala, keď skončil. Prisahala si, že toto bolo naposledy, čo mu umožnila dotknúť sa jej.
"Elenka, nechaj ma u seba. Milujem ťa,“ privinul sa k nej. Striasla sa odporom.
"Odíď! Hneď!“
Bez slova sa obliekol. Podľa zaťatej sánky a známych vrások medzi obočím vedela, že len ťažko premáha hnev. "Nezabudni v pondelok,“ povedal predtým, než konečne vypadol.
Zamkla na dve zámky, osprchovala sa a zaliezla do Viktorovej postele. Voňala po jej synovi, čistom a milovanom. Vdychovala jeho vôňu, plakala a myslela naňho. Budeme zasa spolu. Len my dvaja ako predtým. Láska moja, už sa o moje srdce nebudeš musieť s nikým deliť, sľubovala. Má takmer päťdesiat, je čas vzdať sa snov o láske a normálnom mužovi. Všetku energiu a emócie venuje výlučne synovi. Len na ňom záleží. Len on je dôležitý. A odporný zlodej, čo ju okrádal o čas a dôstojnosť, nech zmizne z jej života. Bola nahnevaná. Viac nespomínala na pekné chvíle, konečne videla ich vzťah bez príkras. Pôjde do tej poondiatej kaplnky a rozvedie sa s ním, keď mu len to chýba ku šťastiu. Potom ho s bratovou pomocou prinúti odsťahovať si veci a vymení zámku. Hnusný, odporný parazit. Plakala, vstala a išla si po ďalšiu vreckovku. Viac mu nedovolí, aby ju ponižoval, zaprisahala sa. Bola plná jedu, ktorý jej do žíl vstrekol on. Ani sa nečudovala, keď v noci dostala esemesku s číslom sedem.
