Nespoznaná dáma

 

 Nespoznaná dáma

 

 

 

„Kam si sa tak náhlil?“ opýtal sa ho Derek, keď sa k nemu Jason vrátil.

„Poďme ku mne domov, dlho sme sa nevideli a chcem sa s tebou porozprávať,“ odvetil Jason ignorujúc Derekovu otázku.

No Derek sa len tak nevzdal, no na verejnom mieste sa ho už nič nepýtal. Svoju otázku zopakoval, len čo Jason zavrel dvere na svojej pracovni.

„Tak, kam si to šiel?“

„Poďme pekne po poriadku,“ odvetil Jason.

„Máš pravdu. Tak, kde si bol tak dlho?“

„Vieš, že pred troma mesiacmi som oslávil dvadsiate ôsme narodeniny. Môj otec sa rozhodol, že ako dvadsaťosemročný mám prevziať to, čo mi patrí. Tak som šiel do Grandwoodu, ktorý mal doteraz na starosti správca. Tam som strávil dva a pol mesiaca. Musel som všetko skontrolovať a o všetkom byť informovaný. Od účtovníctva až po rovnošatu služobníctva.“

„Vážne? Zdá sa, že vojvoda Bradford sa ťa buď chce zbaviť z domu alebo donútiť ťa utiecť,“ so smiechom povedal Derek.

„To nie je vôbec smiešne. Veď domov chodím už len občas, väčšinou som tu v meste. Veď si ani nepamätám, kedy som naposledy videl Jacqueline.“

„Áno, tvoja sestra. Tuším, že má 12 rokov, nie?“

„Pre tvoju informáciu Derek, Jacquie oslávi o mesiac osemnásť a na budúci týždeň v sobotu ju uvedú rodičia do spoločnosti,“ odvetil Jason.

„Naozaj? Kedy stihla vyrásť? Dúfam, že som pozvaný.“

„Odkedy sa dobrovoľne zúčastňuješ plesov plných debutantiek, ktorých matky ťa naháňajú?“ začudoval sa Jason.

„Prosím ťa, ty veľmi dobre vieš, že sa im snažím vyhýbať, ale tvoju sestru mám rád. Som ako jej starší brat a musím ju ochraňovať.“ dodal vážne Derek.

„Ak si nespomínaš, tak ja som jej starší brat a ja mám tú povinnosť ochraňovať ju.“

„No nikdy si sa tak nesprával. Pokiaľ si pamätám, vždy si jej robil napriek a ja som bol ten, kto ju tíšil. Vieš, čo mi teraz napadlo? Možno to je ten dôvod.“

„Aký dôvod a načo?“ spýtal sa zmätený Jason.

„Dôvod, prečo ťa vojvoda spratal z domu.“

„Otec ma nespratal z domu, a čo má byť dôvodom? Sestrin debut v spoločnosti? Prosím ťa, čo ja s tým mám?“

„Nejde o jej debut, ale o to, čo z toho vyplýva.“

„A to je to, že je dospelá?“ úplne zmätený Jason nalial brandy do dvoch pohárov a jeden podal Derekovi. Ten nevšímajúc si pohár pokračoval.

„Nie, keď sa objaví v spoločnosti tak sa určite čoskoro vydá, nie?“

„A čo ja s jej vydajom mám?“

„No tak, dnes ti to nejako nepáli. Je predsa jasné, že vojvoda sa rozhodol oženiť aj teba, keď je pravdepodobné, že Jacqueline sa vydá.“

„To by mi otec neurobil. Poznám ho a rozumieme si. Keby o niečom takom rozmýšľal, povedal by mi to.“

„Zapni mozog, chlape. Poslal ťa do tvojho vidieckeho sídla, aby si tam všetko prevzal. Prečo by to inak robil, keď tam mal vynikajúceho správcu, ktorý ho o všetkom informoval?“ dokončil Derek a vypil svoju brandy.

„Máš pravdu, máš úplnú pravdu. Prečo som na to neprišiel sám? Pri najbližšom stretnutí s otcom si s ním musím o tom pohovoriť.“ povedal Jason a tiež vypil svoju brandy.

 

 

     O pár ulíc ďalej Jack na svojom koni vošiel do stajne. Kým sa dostal domov prešla hodina od skončenia pretekov. Nie preto, že by býval ďaleko, ale preto, aby si bol istý, že ho nikto nesledoval. Postava v mužskom oblečení s dlhými hnedými vlasmi, ktorá vyšla zo stajne, sa pomaly blížila k domu tak, aby  ju nikto nezbadal.

„Konečne si doma dievčatko,“ povedala osobná komorná postave, ktorá vošla do izby a hneď išla za španielsku stenu, aby sa prezliekla.

„Nehovor mi dievčatko, už nie som malá,“ odvrkla Jacqueline a otočila sa ku svojej komornej chrbtom, aby jej zapla šaty.

„Jacqueline Maria Sinclerová Bradfordová, nerozprávaj sa so mnou takýmto tónom. Som od teba staršia a môžem ti hovoriť, ako ja chcem.“

„Možno si, ale ja nie som už žiadne dievčatko, o mesiac mám osemnásť.“

„Z čoho máš takú náladu, zlatko. Nevyhrala si?“ spytovala sa už ustarostená komorná.

„Ach Betty, samozrejme, že som vyhrala, veď som najlepšia jazdkyňa široko–ďaleko.“

„Až na tvojho brata, ten ťa vždy porazil,“ oponovala jej Betty.

„Áno, tak až naňho, inak som najlepšia.“

„Tak potom, čo ťa trápi?“

„Jason sa vrátil do mesta…“

„To je skvelé,“ prerušila ju Betty, „veď ste sa nevideli viac ako rok. Na tvoje minulé narodeniny nemohol prísť. A teraz síce navštívil otca, ale hneď odišiel a vy ste sa nestretli.“

„Betty, Jason bol na pretekoch. Bojím sa, že ma spoznal.“

„Bol sám?“

„Nie, bol s Derekom, sám by tam nešiel.“

„A čoho sa bojíš? Vikomt ťa tiež veľmi dobre pozná a bol mnohokrát na pretekoch, no nevšimol si, že jazdec Jack si ty. Prečo by to mal zistiť markíz?“

„Neviem, no Jason sa na mňa tak čudne pozeral, dokonca sa za mnou vybral, no ušla som mu.“

„Tak vidíš, neni sa čoho báť. V sobotu ťa uvedú do spoločnosti a na jazdca Jacka sa zabudne, lebo ho nahradí krásna lady Jacqueline.“

„Hádam si nemyslíš, že keď ma uvedú do spoločnosti, prestanem jazdiť?!“ zvolala Jacquie.

„A nie?“ ustrašene zvolala komorná, „to predsa nemôžeš. Dosť, že ti to tolerujem teraz, ale potom? Už nebude tak ľahké vymyslieť, kde ste, keď budete na pretekoch.“

„Neboj sa, Bett, niečo vymyslíme. No to je ešte ďaleko. Zajtra sú ďalšie preteky a ja sa chystám na nich zúčastniť. Počula som, že tento týždeň budú ešte ďalšie dvoje a jazdec Jack sa ich musí zúčastniť.“

„Prečo?“ spýtala sa Betty.

„Pretože aj napriek tomu, čo si myslíš si uvedomujem, že po vstupe do spoločnosti budem musieť účasť na pretekoch obmedziť.“

 

 

„Tak preto si tu chcel ísť? Kvôli nemu? Už som ti o ňom predsa hovoril a teba to nezaujímalo,“ odvetil Derek.

„Áno, ale ja som ťa ani nepočúval. A keď som ho včera uvidel, zaujal ma. Zdá sa mi na ňom niečo zvláštne a ty vieš, že neskončím, kým nezistím, čo to je.“

„Takže, objavil sa asi pred dvoma mesiacmi. Nikto nevie odkiaľ prišiel, ani kto to je. Predstavil sa ako Jack. Vyhral všetky preteky, ktorých sa zúčastnil. Po nich vždy zmizol a nikdy nikto nevie či bude pretekať, kým sa nepostaví na štartovaciu čiaru. Stačí?“

„Áno, ďakujem. Len pre istotu. Už si na nič nespomínaš? Na nejaký detail,“ naliehal Jason.

„Nie, už som ti povedal… síce počkaj, spomínam si, že raz som počul hovoriť nejakých chlapov, ktorí boli na jeho prvých pretekoch, že jazdí síce obkročmo, ale ako žena. To ma dosť zarazilo, tak som sa rozhodol pozrieť sa na to. No nezbadal som nič také, jazdil ako ktorýkoľvek chlap.“

„Ako žena vravíš? Áno, to je ono. On je určite žena.“

„Nepreháňaš to? Žena a tak jazdiť? Ktorá by sa na to podujala?“ oponoval Derek.

„Neviem ktorá, ale prisahám, že to zistím. A som si celkom istý, že je žena. To mi na ňom nesedelo. Nie je muž, ale žena a som si istý, že dnes vyštartuje,“ zamyslene povedal Jason.

„Prečo si to myslíš?“

„Neviem, proste to viem,“ povedal Jason a pozrel na štartovaciu čiaru.

 

 

„Hej, zlezte zo mňa. Čo to má znamenať?!“ zvolala na postavu, ktorá ju tlačila k zemi a ani si neuvedomila, že hovorila svojím hlasom a nie vymysleným – mužským.

„No tak srdiečko, upokoj sa nechcem ti ublížiť,“ povedala postava nad ňou. Jack spoznala ten hlas, bol to Jason. Dvihla hlavu a uvidela krásne oči, modré ako obloha za jasného dňa, orámované dlhými čiernymi mihalnicami. Nikdy nevidela Jasonove oči tak zblýska. Fascinovali ju. Zrazu pocítila niečo zvláštne. Pocítila triašku, ktorá vznikala v jej tele. Vystrašená kopla Jasona, ktorý sa z nej okamžite odkotúľal, no ostal na zemi. Jack sa nepozerala, čo je s ním. Vyskočila na Bleska, ktorý chvalabohu neušiel a odcválala domov.

 

 

 

„Tak čo?“ spýtal sa, len čo si Jason sadol oproti nemu. „Zistil si niečo?“ nedočkavo sa pýtal Derek.

„Áno, zistil,“ odvetil Jason, „je to naozaj žena a má najkrajšie oči, aké som kedy videl.“

„To len podľa očí si usúdil, že je žena?“

„Nie, ale také oči určite nepatria mužovi,“ odvetil Jason.

„Tak rozprávaj, čo sa stalo? Nenúť ma, nútiť ťa,“ riekol Derek.

„Nejako ťa to začalo zaujímať, Derek.“

„Za to môžeš ty, ale koho by to nezaujímalo, keby zistil, že Jack je žena?“ odvetil Derek.

„Dobre, išla cez park, tak ako som predpokladal. Keď bola v strede parku, skočil som na ňu a zhodil ju z koňa. Spadli sme na zem, prevalil som ju na chrbát a priľahol ju. Aj cez vrstvu oblečenia som cítil jej obliny. Začala na mňa kričať, prezradila sa aj tým, lebo kričala ženským hlasom. Odvetil som jej, že sa nemusí ničoho báť a hneď, ako začula môj hlas, pozrela na mňa. Pozerala na mňa a zrazu sa v jej očiach objavil strach. Kopla ma rovno do slabín. Takže sa jej podarilo ujsť,“ dokončil Jason.

„Je teda dosť pravdepodobné, že pozná tvoj hlas, keď sa hneď upokojila. Aj teba. Naozaj ťa kopla? Z čoho dostala strach? Neubližoval si jej, že nie?“

„Samozrejme, že nie. Veď ma poznáš a vieš, že by som nikdy žiadnej žene neublížil. Ty si myslíš, že ma pozná?“

„Áno, určite. A možno sa zľakla toho, že ju spoznáš. Naozaj nepoznáš nikoho s hnedými očami? Spýtal sa Derek.

„Poznám veľa žien s hnedými očami, ale nespomínam si, že by som videl tie oči. Keď ich znova uvidím, hneď ich spoznám.“

„Haló, hádam si sa nezaľúbil?“ smial sa Derek.

„Prosím ťa, čo si vypil veľa brandy? Radšej mi povedz, kedy sú ďalšie preteky.“

„Najbližšie sú pozajtra, teda v stredu. Hádam si nemyslíš, že znova príde. Nikdy, neprišiel dva dni po sebe. Už to, že prišiel dnes bolo pre všetkých prekvapením.“

„Neprišla Jack, nezabúdaj, že je žena, ale ja mám taký pocit, že príde. A musím vymyslieť plán, ako si s ňou pohovoriť. Veľmi ma zaujíma, kto to je,“ doplnil Jason.

„Prečo myslíš, že príde?“

„Neviem, ale v sobotu večer, keď Jacquie debutuje, sa spoločenská sezóna naplno rozbieha. Tak myslím, že predtým si chce naplno vychutnať preteky, lebo potom už asi nebude môcť,“ povedal svoju teóriu Jason.

„Ty si myslíš, že patrí do spoločnosti?“ začudoval sa Derek.

„Som o tom presvedčený, keď ma pozná a k tomu jej kôň. Je to prvotriedny žrebec. Niekto, kto nepatrí do spoločnosti, si ho nemôže dovoliť.“

„Máš pravdu,“ zamyslene povedal Derek.

 

 

„Čo je, čo sa stalo?“ rozrušila sa Betty.

„Ach Betty, určite ma spoznal. Bojím sa, určite ma spoznal.“

„Jacquie, upokoj sa. Kto ťa spoznal a čoho sa bojíš? Vysvetli mi to,“ naliehala Betty.

„Jason predsa. Bol znova tam. Najprv bol pri ohrade a pozeral sa. Keď som vošla do cieľa, už tam nebol, myslela som, že odišiel. No on, Betty, on na mňa skočil v parku a zhodil ma z koňa. Spadli sme na zem a on sa na mňa tak uprene pozeral. Pozerali sme si dlho do očí, no potom som sa zľakla, kopla ho a ušla.“

„Čoho si sa zľakla? A nespoznal ťa. Keby áno, oslovil by ťa menom, nie?“ spýtala sa Betty.

„Áno, asi máš pravdu. A čoho som sa bála? Neviem, Betty, neviem. No keď sme si hľadeli do očí, uvedomila som si, že ich má krásne modré. A potom som zacítila takú triašku,“ riekla Jacquie.

„Triašku vravíš?“ zamyslene povedala Betty a pozrela von oknom.

„Čo to znamená?“ spýtala sa Jacquie.

„To znamená, že už sa nesmieš zúčastniť žiadnych pretekov. Markíz ťa určite bude hľadať, ale Jack sa už nesmie ukázať. A snaž sa nepozerať markízovi do očí zblízka.“

„To nemyslíš vážne!“ zvolala Jacquie, „Samozrejme, že sa zúčastním ďalších pretekov a to už v stredu. S bratom sa aj tak stretnem až v sobotu večer a ako Jack sa mu budem vyhýbať. Dám si pozor.“

„Prečo markíza neoslovuješ titulom?“ spýtala sa Betty.

„Pretože je môj brat!“ zvolala Jacquie.

„Prepáč prosím, ale musím ísť. Uvidíme sa neskôr. Vojvodkyňa ma volala, tak idem za ňou,“ povedala Betty a náhlivo opustila izbu.

 

V utorok sa nič nestalo, a tak sa Jacquie prezliekla a šla v stredu na preteky. Cestou si dávala veľký pozor, či neuvidí Jasona. Ale nevidela ho. Pre istotu išla dlhšou cestou. Išla cez park, ale nie po cestičke, lež pomedzi stromy. Išla veľmi pomaly. Strhla sa na každý zvuk. Obzrela sa za seba, lebo niečo začula, no nič tam nebolo. Pozrela späť dopredu a skoro spadla z koňa. Pred ňou stál Jason a držal Bleska za uzdu, ktorú ona tiež zvierala v dlaniach.

 

 

„Neboj sa ma, nechcem ti ublížiť,“ riekol a pozeral sa jej do očí. Nič. Žiadna reakcia. Ani sa nepohla. „Chcem sa s tebou porozprávať,“ povedal. Pokývala hlavou zľava doprava. „Prečo nie, Jack? Viem, že si žena a veľmi ma zaujíma, prečo sa prezliekaš za muža a pretekáš na koni,“ povedal a pomaly sa približoval k chrbtu koňa, no stále držiac uzdu, aby mu neušla.

„Nie som žena,“ povedala zmeneným hlasom. Jason ju zrazu chytil okolo pása a zložil z koňa. Oprel ju o konský bok a postavil sa pred ňu tak, aby nemohla ujsť.

„Hádam nechceš, aby som ti ukázal, že si naozaj žena?!“ výhražne sa jej opýtal Jason a Jacquiene oči sa rozšírili, keď pochopila zmysel jeho slov. Jason si v duchu vynadal, že to tak povedal. Nechcel jej predsa ublížiť. „Neboj sa,“ zopakoval, „odpovedz mi na otázku. Prečo sa zúčastňuješ pretekov prezlečená za muža?“ V jej očiach uvidel,  že kapitulovala.

„Milujem rýchlu jazdu na koni a keďže som teraz v meste, nemala som inú možnosť, ako si ju vychutnať,“ povedala, no nie svojím pravým hlasom. Jason premýšľal, či sa bojí, že spozná jej hlas.

„Ty rada jazdíš rýchlo?“ začudoval sa. „Neuvedomuješ si aké je to nebezpečné takto jazdiť a k tomu na pretekoch? Prečo radšej nesedíš doma a nevyšívaš alebo nenakupuješ?“ opýtal sa jej.

„Pretože nie som nejaká hlúpa hus, ktorú zaujímajú iba nákupy, vyšívanie a klebety,“ odsekla mu Jack.

„Aha, takže vravíš, že nie si hlúpa, ale to, čo robíš je veľmi hlúpe!“ kričal už Jason.

„Po prvé, nemáš právo na mňa kričať. Po druhé, len pre tvoju informáciu jazdím už od piatich rokov. A po tretie, prečo to vlastne teba zaujíma?“ tiež kričala Jack.

„Po prvé, netykaj mi, pretože som markíz z Grandwoodu. Po druhé, aj keby si jazdila od narodenia, je to pre teba veľmi nebezpečné. A po tretie, neviem prečo, ale nechcem aby svetlo v tvojich očiach zhaslo.“

„Veľavážený markíz, ak ja nesmiem vám tykať, tak potom ani vy mne, pretože ja som…“nedopovedala.

„Noo, pokračuj, kto si Ty? Preto tu som, chcem to zistiť. A keď mi to povieš tak sa už nemusíme stretnúť,“ povedal Jason, aj keď vedel, že klame, pretože ho začala príliš fascinovať. A rozhodne sa s ňou chcel znova stretnúť.

„Máte pravdu, ja som nikto. Som iba jazdec Jack a môžete mi tykať.“

Jasonovi zrazu v hlave skrsla myšlienka, že ju musí pobozkať. Nezaoberal sa tým, ako vznikla. Jednoducho ju vypočul.

„A čo ešte môžem? Napríklad, pobozkať ťa?“ povedal a predtým, ako sklonil hlavu k jej perám uvidel v jej očiach šok. Svoje pery priložil na jej. Plánoval jej dať len letmý bozk. Plány však mení skutočnosť. A skutočnosťou bolo to, že mala mäkké a poddajné pery. Tak jej najprv prešiel špičkou jazyka po kútikoch pier, a tak ním vkĺzol medzi ne. Zrazu sa ocitol na zemi a ona uháňala preč. „Má poriadnu silu, keď do mňa strčila tak, že som zase na zemi,“ pomyslel si Jason. Vstal a vybral sa k Derekovi, ktorý ho čakal pri dráhe. Vôbec nechápal, čo sa stalo. „Nijako sa bozku nebránila, tak prečo ma tak prudko od seba odstrčila?“ spytoval sa sám seba.

 

 

 

     „Čo som to urobila? Ako som mu mohla dovoliť, aby ma pobozkal? Veď je môj brat,“ úplne zmätená Jacquie prišla domov, a stále nemohla pochopiť, čo sa to vlastne stalo.

„Betty, Betty, si tu? Musím sa s tebou porozprávať. Betty?“ kričala Jacquie na svoju komornú, keď vošla do svojej izby.

„Jacquie, zlatko, tu som, čo sa deje? Prečo si prišla tak skoro? Nešla si na preteky?“ spytovala sa jej Betty.

„Ach, Betty, na preteky som ani nedošla. Cestou som stretla Jasona. Rozprávali sme sa. Chcel vedieť, kto som. Samozrejme, že som mu to nepovedala. A potom ma pobozkal. Betty, on ma pobozkal. Na pery,“ povedala a pozrela sa na Betty, ktorá bola v tvári biela ako stena. Zatriasli sa jej pery, keď otvorila ústa, neschopná vysloviť jediné slovo.

„Ach, ach, ach. Dievčatko moje, čo mi to tu hovoríš? Ako ťa mohol pobozkať? Veď je tvoj brat!“

„Ale on to nevie, nevie že Jack som ja. A naozaj ma pobozkal, na pery. A ja Betty, ja som cítila takú triašku v žalúdku . A potom som cítila ako sa svojím jazykom dotkol mojich pier. Nevedela som, čo chce urobiť. Veľmi som sa zľakla. Tak som doňho z celej sily strčila až spadol na zem. Vysadla som na Bleska a uháňala domov.“

„To je zlé. To je veľmi zlé. Jaquie dúfam, že vieš čo to znamená?“ opýtala sa jej Betty.

„Áno, Betty, viem, čo to znamená. Už viac neexistuje žiaden Jack, existuje iba Jacqueline, ktorá bude túto sobotu uvedená do spoločnosti, kde si nájde vhodného manžela,“ zakončila Jacquie a smutne sa pozrela von oknom na ulicu.

„No tak, srdiečko, nesmúť. To ťa až tak trápi, že už nebudeš pretekať?“

„Nie, vlastne ma to až tak netrápi, skôr myslím na niečo iné.“

„A na čo konkrétne? Vieš, že mne to môžeš povedať.“

Jacquie pozerala na ulicu, no nevidela chodcov ani koče. Videla park a Jasona, ktorý ju bozkáva. Zavrtela hlavou, pretože nechcela na to myslieť.

„Áno viem, že ti môžem všetko povedať. Ale nie je to nič dôležité. Myslím iba na to, že od soboty budem mať dôležitú úlohu. A to nájsť si manžela. Prosím mohla by si ma teraz nechať samú?“ spýtala sa Jacquie a dúfala, že jej komorná uverí klamstvu, ktoré jej povedala a na nič sa jej už nebude pýtať. Betty vedela, že Jacquie netrápi hľadanie manžela, no rozhodla sa, že ju nechá chvíľu samú, nech si utriedi myšlienky.

„Samozrejme, zlatko. Keď ma budeš potrebovať nájdeš ma u svojej matky,“ povedala a odišla. Jacquie prešla od okna k posteli a ľahla si na ňu. Musela premýšľať, pretože nevedela, čo sa to s ňou deje. Ten bozk ju veľmi rozrušil, no jedným si však bola istá. Musí sa Jasonovi vyhýbať tak dlho, ako to len bude možné. Hneď ako sa tak rozhodla, trochu sa upokojila a zaspala.

 

 

 

 

 

 

 

9. kapitola

 

„Zdá sa, že tvoje stretnutie nedopadlo dobre,“ poznamenal Derek.

„Ani si nevieš predstaviť ako,“ odpovedal Jason.

„Takže to mám z teba ťahať? Alebo mi to sám povieš? Nie, počkaj, skúsim hádať, čo sa stalo. Dobre?“

„Ako myslíš, no som si istý, že na pravdu nikdy neprídeš. Tak, do toho!“

„Takže, stretli ste sa v parku. Spýtal si sa jej na meno, no ona ti ho nepovedala. Začal si naliehať, no ona ti ho nechcela povedať. Potom ťa zhodila na zem a ušla. Tak ako som dopadol, nemýlim sa?“ spýtal sa Derek.

„Až na jeden detail si to celkom presne uhádol. A mňa by zaujímalo, ako si na to prišiel.“

„No to je predsa jednoduché. Tváril si sa hrozne, takže ti určite nepovedala, kto je. A všimol som si, že máš zašpinené nohavice, takže si bol zase na zemi. A keďže si aký-taký džentlmen, tak si ju určite nezvalil na zem, aby si ju zneužil. Tak a môže byť zo mňa detektív,“ povedal so smiechom Derek a pozrel na svojho priateľa, ktorý sa vôbec netváril tak, že by sa smial. Vyzeral veľmi naštvane. Derek dúfal, že si svoju zlosť nevybije na ňom.

„Ako detektív by si musel mať menej známu tvár, pretože tvoju tvár pozná veľmi veľa ľudí. A k tomu prečo som bol na zemi. No, odstrčila ma od seba dosť silno, keď som ju pobozkal.“

„Ty si ju pobozkal? Čo si sa zbláznil? Veď to sa na teba vôbec nepodobá,“ zvolal Derek.

„Ja viem, no nemohol som si pomôcť. Aj ty by si ju pobozkal, keby si sa ocitol v takej situácii. Neviem, prečo som to urobil, no cítil som, že musím a že je to správne. A nepozeraj tak na mňa, akoby som sa zbláznil.“

„Omyl, prepáč. Ty si sa nezbláznil. Povedal by som, že si sa zaľúbil,“ s úsmevom povedal Derek.

„Ty si ten, kto sa zbláznil. Ja a zaľúbiť sa do ženy, ktorej ani len meno nepoznám? Veď neviem ani ako vyzerá, lebo v tom jej preoblečení vôbec nevyzerá ako žena. Jediné, čo je na nej nezabudnuteľné sú jej oči. Podľa nich ju spoznám, keď sa s ňou ešte niekedy stretnem a nebude preoblečená za Jacka. Na tie oči nikdy nezabudnem.“

„Vieš, ako sa hovorí: srdcu nerozkážeš. No nič, veď sa uvidí, či som mal pravdu. Určite sa s ňou ešte stretneš, keďže tvrdíš, že patrí do spoločnosti. A mám pocit, že to stretnutie bude veľmi zaujímavé.“

„Prečo, ty niečo vieš?“

„O nič viac, ako ty.“

„Prepáč mi teraz. Nechcem ťa vyháňať, ale mám dohodnuté stretnutie s otcom a nechcem naň meškať.“

„Jasné, tak odovzdaj prosím môj pozdrav vojvodovi. Maj sa,“ pozdravil ho Derek a odišiel preč.

„Ja a zaľúbený? Somarina,“ povedal si Jason, no prstami sa dotkol pier a spomenul si na bozk, ktorý dal Jackovi.

 

O pol hodiny neskôr sedel Jason v otcovej pracovni a čakal kým sa k nemu otec pridá. Už sa chcel postaviť, keď práve vošiel vojvoda dnu. Sadol si za svoj stôl a premýšľal ako má začať. Jason nevedel, prečo si ho dal otec takto zavolať. Naposledy tak urobil, keď ho posielal do Grandwoodu. Dúfal, že tentoraz ho nikam otec neposiela.

„Tak.“

„Tak,“ začali naraz a potom sa rozosmiali.

„Zdravím ťa, Jason, počul som, že si sa už vrátil do mesta, tak by som chcel vedieť, ako si sa mal,“ začal vojvoda.

„Ahoj otec, áno už som sa vrátil. A mal som sa celkom dobre, až na to, že som sa tam cítil ako vo väzení. A ako ste sa mali vy? Čo mama a Jacquie? Ešte som sa s nimi nestihol privítať, sú doma?“ spýtal sa Jason.

„Mali sme sa dobre, ďakujem. A je mi to ľúto no nie sú doma. Takže ty si sa cítil ako vo väzení. Tak to mám pre teba dobrú správu.“

„Dobrú správu?“ spýtal sa Jason a začínal mať čudný pocit, že sa mu tá dobrá správa ani trochu nebude páčiť.

„Rozmýšľal som, že máš iba dvadsaťosem rokov a na ženenie máš ešte čas. Tak som sa rozhodol, že by si mal spoznať svet. Lepšie povedané s tvojou mamou sme sa rozhodli, že ti zaplatíme cestu.“

„Cestu? A kam?“ spýtal sa Jason a zlý pocit sa v ňom utvrdzoval.

„Kam len budeš chcieť. Zaplatíme ti dvojročnú cestu svetom. Keď sa potom vrátiš budeš si môcť hľadať nevestu. A čo vieš, možno stretneš niekoho zaujímavého aj na svojej ceste. Samozrejme, že prídeš, keď sa bude Jacqueline vydávať a po jej svadbe sa budeš môcť vrátiť na cesty, ak si to ešte budeš priať,“ dokončil vojvoda. Veril, že Jasonovi sa jeho nápad bude páčiť.

„No tak to som vôbec nečakal, otec. No musím sa ti priznať, že teraz vôbec netúžim odísť niekam preč. Pravda je taká, že tu som stretol niekoho zaujímavého. Teda ženu, ktorá ma zaujala a chcel by som ju spoznať bližšie.“

„Žena vravíš? A môžem vedieť jej meno? Titul? Alebo ťa zaujala len na krátko?“

„Pravda je taká, že neviem jej meno ani titul. Viem len, že má tie najkrajšie hnedé oči, aké som kedy videl. Keď som sa do nich pozeral, mal som pocit, že sa v nich môžem utopiť. A na ako dlho ma zaujala to neviem sám,“ povedal Jason a znovu si spomenul na bozk, ktorý jej dal.

„A ako je možné, že nevieš ani jej meno? Smiem to vedieť?“ spýtal sa ho otec.

„Samozrejme, že to smieš vedieť. Hovorí ti niečo jazdec Jack?“ spýtal sa Jason.

„Už som to meno začul, prečo?“

„Pretože ten jazdec Jack je vlastne ona a svoje meno mi nechcela prezradiť. Asi sa bála, že urobím nejaký škandál, pretože je žena a prezlieka sa za muža, aby mohla pretekať. A musím uznať, že je naozaj vynikajúca jazdkyňa.“

„Vravíš mi, že Jack je žena a vynikajúca jazdkyňa?“

„Áno, presne to vravím. Už len musím zistiť, kto to je, ale myslím si, že patrí do spoločnosti. Takže ju začnem hľadať na večierkoch. Určite ju hneď spoznám, stačí sa mi jej len pozrieť do očí. Pretože na tie oči nikdy nezabudnem.“

„Zajtra, teda vo štvrtok, sa koná veľký maškarný ples u markíza a markízy Molinieových. Na ich maškarný ples chodia všetci. Ak je tvoja dáma z významnej rodiny, určite si nenechá ujsť tento ples. A po ňom sa môžeš rozhodnúť či pôjdeš na tú cestu.“

„Takže na ten ples pôjdeš aj ty s mamou a Jacquie?“ spýtal sa Jason.

„To neviem. Vieš predsa, že Jacquie uvádzame oficiálne do spoločnosti v sobotu, na plese, ktorý tvoja matka organizuje pre tento účel.“

„Ale povedal si, že nikto významný si tento ples nenechá ujsť. A ja si myslím, že Jacquie by mala na ňom byť, aby mohla spoznať niekoho aj tak, že bude skrytá pod maskou a nikto nebude vedieť, kto je. A na jej debute už nebude taká nervózna.“

„No, to je celkom dobrý nápad. Porozprávam sa s ňou o tom. Takže ty tam pôjdeš?“

„Áno, myslím, že áno. Pôjdem tam. Veď uvidím, možno budem mať šťastie. A teraz ak už nič nepotrebuješ pôjdem.“

„Dobre. To je všetko. Tak sa maj. Uvidíme sa pravdepodobne na plese.“

„Dovidenia otec a pozdravujte matku aj Jacqueline,“ rozlúčil sa Jason a odišiel do svojho domu. Tam ihneď rozkázal svojmu komorníkovi, aby mu našiel masku. A pripravil mu oblečenie na zajtrajší maškarný ples.

 

 

10. kapitola

 

Jacquie sa zobudila, no vôbec sa necítila oddýchnutá. Ešte aj v spánku myslela len na ten bozk, ktorý jej Jason dal. Niekto zaklopal na jej dvere. Do izby jej nakukla mama.

„Poď ďalej mama,“ povedala Jacquie a vstala z postele. Posadila sa do jedného z kresiel, ktoré mala v izbe a čakala až sa jej mama usadí na to druhé.

„Stalo sa niečo, mama?“ spýtala sa Jacquie, pretože mama k nej do izby často nechodila.

„Ale nie, dcérka. No prišiel čas porozprávať sa s tebou,“ povedala vojvodkyňa s vážnou tvárou.

„Porozprávať sa?“ zmätená Jacquie nevedela o čom sa s ňou chce mama rozprávať.

„Vstupuješ do spoločnosti a je možné, že si čoskoro nájdeš manžela. Je však dôležité, aby si niektoré veci vedela a pochopila.“

„Aha,“ povedala Jacquie a už začínala tušiť, čoho sa rozhovor bude týkať.

„Vieš, stretneš veľa mužov, no nie všetci sú dobrí a hlavne čestní.“

„Ako to myslíš?“

„Viem, že nie si hlúpa. No musíš si dávať veľký pozor. Zajtra pôjdeme na maškarný ples ku Molinieovcom. Viem, že až do svojho plesu si nemala nikam chodiť, ale rozprávala som sa s tvojím otcom a dospeli sme k rozhodnutiu, že maškarný ples môžeš navštíviť. Keďže budeš mať masku nikto nebude vedieť, kto si. A ty to ani nikomu nebudeš musieť povedať. Samozrejme, niekto si možno domyslí, kto si, ale to vôbec nie je podstatné. To čo je dôležité a čo musíš vedieť, je to, že na maškarných plesoch sa ľudia zvyknú správať uvoľnenejšie. Všetci majú masky takže je to veľmi vzrušujúce, ak chápeš ako to myslím.“

„Myslím, že ti rozumiem. Máš na mysli krátke romániky, ktoré môžu vzniknúť, že?“

„Áno, presne to mám na mysli. No ty ako debutantka, ktorá vlastne ešte nedebutovala si musíš dávať veľký pozor na mužov. Niektorým nebude vadiť, že nevedia, kto si, ani ako sa voláš a radi ťa pobozkajú ak sa ocitnete niekde, kde vás nikto neuvidí. No dcéra moja, z jedného bozku, môže byť niečo viac, a to by bolo pre teba hrozné. Kým trochu viac nespoznáš hlavne mužov a nebudeš vedieť rozoznať, čo ktorý chce, prosím ťa, aby si v nijakom prípade so žiadnym nikam mimo sály nešla. Hlavne zajtra, prosím, neopúšťaj tanečnú sálu so žiadnym mužom. A keď sa pôjdeš nadýchať čerstvého vzduchu, čo určite pôjdeš, pretože tam bude veľká tlačenica, prosím ťa, ak sa pri tebe zastaví nejaký, muž ihneď sa vráť do sály. Môže ísť s tebou, ale vráť sa dnu. Zajtra budeš mať jedinečnú možnosť spoznať ľudí ešte pred tvojím debutom a som si istá, že potom to bude pre teba v sobotu ľahšie. Rozumieš?“

„Jasné mami a veľmi pekne ti ďakujem, že tam môžem ísť. A sľubujem ti, že si dám pozor. No môžem sa ťa na niečo spýtať?“

„Ak máš na mysli otázku týkajúcu sa toho, čo spolu robia muž a žena, tak na tú ti odpoviem až deň pred tvojou svadbou.“

„No vlastne, čo sa toho týka, tak niečo už viem,“ priznala sa Jacquie.

„Čo? A smiem vedieť odkiaľ?!“ zvolala vojvodkyňa.

„No vlastne…“ začala Jacqueline.

„Myslím, že nič mi nemusíš vysvetľovať. Zdá sa, že si sa rozprávala so slúžkami, je tak?“

„Áno, ale…“

„To nič, nie si jediná. Musím sa ti priznať, že ja som sa toho tiež dosť naučila od slúžok, keď som bola v tvojom veku, no aj tak to nebolo všetko. Neboj sa, predpokladám, že všetky mladé dámy sa čo–to dozvedia od svojich slúžok. Tak, na čo si sa ma chcela spýtať?“

„Ide o to, že slúžky mi síce približne povedali, čo sa deje medzi mužom a ženou. No mňa trápi otázka, ako žena zistí, že túži po mužovi? Čo cíti?“ spýtala sa Jacquie a dúfala, že jej mama nebude chcieť vedieť, prečo sa na to pýta.

„No musím priznať, že keby som sa ja toto opýtala svojej matky, asi by som sa nebola vydala za tvojho otca.“

„Čo tým myslíš? Povieš mi to, prosím?“

„Myslím, že áno. No najprv k tvojej otázke. Neviem, ako to cítia iné ženy, no myslím, že asi všetky približne rovnako. Keď som stretla tvojho otca, už len pri pohľade naňho sa mi rozbúchalo srdce. A to je prvý znak. Ďalším znakom je, že stačilo, aby sa na mňa pozrel a ja som ucítila také akoby šteklenie v bruchu. A každým jeho bozkom a dotykom sa to šteklenie zväčšovalo, až nakoniec som mala pocit, že horím. Tak to je túžba. Keby som však toto vedela, čo tebe vravím, asi by som sa tomu peknému, mladému vojvodovi vyhýbala na sto krokov.“

„Ale prečo? Veď otca predsa ľúbiš nie? Aj ste sa vzali. Tak nechápem, prečo to vravíš.“

„Vieš pravda je taká, že mi sme sa museli vziať. Myslím, že Jason na to nikdy neprišiel, ale keď som si brala tvojho otca pod srdcom som už nosila Jasona. Neplaš sa, samozrejme, že tvoj otec o tom vedel, veď nakoniec splodili sme ho spolu. A preto vravím, že keby som vedela to, čo ty, asi by som sa nikdy za vojvodu nevydala. Dúfam len, že ma nebudeš preto odsudzovať.“

„Samozrejme, že nie. Ako by som mohla. Takže ty vravíš, keď pocítim šteklenie v bruchu, mám utekať na míle preč?“ spýtala sa so smiechom Jacquie.

„Šteklenie, no počula som, že niekto cíti motýle, teda akoby mal motýle v bruchu. A prečo vlastne sa ma na to pýtaš? Už si to cítila?“ spýtala sa trochu ustarostene vojvodkyňa.

„Šteklenie, motýle? Nie, nepocítila,“ povedala Jacqueline myslela pri tom na to, že matku neklame, pretože ona cítila triašku.

„No veď ani si nemala kedy, nie? Ešte si sa skoro so žiadnym mužom nestretla. Takže len nezabudni, že si máš dávať pozor. Viem, že si rozumná a veľmi múdra takže ti dôverujem a viem, že nespravíš nič, čo by si mohla neskôr ľutovať. A teraz ťa nechám,“ povedala vojvodkyňa, vstala a odišla z izby.

Jacqueline ešte dlho sedela a rozmýšľala, ako je možné, že cíti túžbu k bratovi. Pretože si bola istá, že túžba je to, čo cítila, keď sa na ňu Jason pozrel a hlavne keď ju pobozkal. Nakoniec si to odôvodnila tým, že keď mala masku Jacka, nebola sama sebou. Neverila tomu, ale už nad tým nechcela rozmýšľať. Radšej premýšľala nad zajtrajším maškarným plesom. A niekde v jej hlave sa objavila aj otázka, či príde Jason na ten ples.

 

 

 

 

Na druhý deň vstal Jason až pred obedom, čo uňho nebolo vôbec zvykom. Naobedoval sa a vybral sa navštíviť Dereka, aby mu povedal, o čom sa rozprával s otcom.

„Takže on ti navrhuje dvojročnú cestu?“ spýtal sa ho Derek po tom, čo si všetko vypočul. „Nezdá sa ti to trochu čudné, lebo mne áno. Vyzerá to tak, že sa ťa vojvoda chce naozaj zbaviť. Lepšie povedané odpratať ťa z cesty. No otázka je, prečo ťa chce odpratať z cesty,“

„Áno, je to veľmi zvláštne. No povedal mi, že sa porozprávame po plese, teda zajtra. A nemyslím si, že ma bude nútiť, keď nebudem chcieť. Teraz však na to nemyslím. To má čas.“

„Veď ja viem, na čo teraz myslíš. Si však presvedčený, že tam bude? Čo ak sa mýliš a ona nepríde?“

„To nechám na osud,“ povedal Jason sa usmial sa pri pohľade na Dereka, ktorý sa zatváril zhrozene pri vyslovení slova osud.

„Vážne si povedal osud?“ opýtal sa Derek. „Odkedy veríš na osud, priateľu?“

„To neviem, asi od chvíle, keď som stretol Jack,“ odvetil Jason.

„Takže priznávaš, že si do nej zamilovaný?“

„No je to možné, ale istý si budem až sa s ňou dnes večer stretnem. Dúfam, že aj ty prídeš.“

„Takú zábavu si nenechám ujsť a to nemyslím na ten ples.“

„Ja viem, ako to myslíš. No asi ťa sklamem, lebo nemienim zisťovať, či som zamilovaný na verejnosti, ale v určitom súkromí. Teda len ja a ona.“

„Uvedomuješ si, že môže byť aj debutantka a také stretnutie s tebou na súkromnou mieste, hoci aj úplne počestné, čo v tvojom prípade určite úplne počestné nebude, ju môže zničiť? A teda si ju budeš musieť vziať, keďže sa vyhlasuješ za džentlmena?“

„Debutantka? To mi vôbec nenapadlo. Naozaj si to myslíš?“

„Áno, myslím si to.“

„Keď tak nad tým uvažujem. Vravel som ti, že ma odstrčila, keď som ju pobozkal. Ale bolo to tak, že ma odstrčila až keď som chcel bozk prehĺbiť. Ak chápeš,“ usmial sa Jason.

„Samozrejme, že chápem. Odstrčila ťa až vtedy, keď si jej chcel vopchať jazyk to úst. To znamená, že ju tak ešte nikto nepobozkal. Takže je debutantka.“

„Nechcel som to povedať tak vulgárne, ale máš pravdu.“

„Takže sa s ňou oženíš?“ spýtal sa už vážne Derek.

„Neviem, ak sa stane niečo, čo by ju mohlo spoločensky zničiť, tak určite. Ale inak, to zatiaľ neviem.“

 

 

Večer sa Jason obliekol, nasadil si čiernu masku na tvár, ktorá mu zakrývala polovicu tváre, takže vidieť bolo iba oči a pery a odišiel na maškarný ples. Keď ta prišiel ples bol už v plnom prúde, keďže prišiel asi hodinu po oficiálnom začiatku. Boli tam už asi všetci. Hneď ako vošiel, pridal sa k nemu Derek, ktorý mal na sebe tiež oblečený čierny smoking a čiernu masku na tvári.

„Asi tá maska ani mňa veľmi nezakrýva,“ poznamenal Derek, „keďže ja som ťa spoznal okamžite a sme oblečení rovnako.“

„Máš pravdu. Ale to vôbec nie je dôležité, pretože ja chcem, aby ma istá dáma hneď spoznala.“

„Otázkou ostáva, či ty spoznáš ju.“

„To je naozaj dobrá otázka, ale riešiť ju budem až nastane tá chvíľa. Teraz ma ospravedlň, ale idem hľadať svoj osud,“ povedal Jason a s úsmevom na tvári odišiel od Dereka. Ten sa tiež zasmial a vybral sa opačným smerom.

„Možno budem mať aj ja dnes šťastie a stretnem svoj osud alebo Jasonov,“ pomyslel si Derek a usmial sa ešte viac.

Jason sa prechádzal pomedzi hostí a hľadal tie správne oči. Kútikom oka zbadal mihnúť sa postavu v marhuľových šatách, ktorá opúšťala tanečnú sálu. Nevedel prečo, no vybral sa za ňou. Nejako cítil, že žena, za ktorou ide, je tá, ktorú hľadá. Žena išla pomaly a smerovala do záhrady. Poobzeral sa naokolo, no nikoho nezbadal, takže sa s nikým nemala stretnúť. Išla ďalej po cestičke lemovanej živým plotom osvetlenej horiacimi fakľami. Zahla za roh a sadla si na lavičku, ktorá bola dobre skrytá, no bola pri nej fakľa, takže si ju mohol poobzerať. Mala dlhé hnedé vlasy upravené do zložitého účesu. Šaty mala marhuľovej farby. Výstrih nebol vôbec veľký no aj tak si myslel, že odhaľuje priveľa. Plecia mala odhalené a celkovo vyzerala nádherne. Pre istotu chvíľu počkal, či sa niekto neobjaví. No nikto neprichádzal. Pomyslel si, že asi chcela byť len sama. No ak je tá, ktorú hľadá osud mu naozaj praje, pretože tu sa s ňou môže nerušene rozprávať a nikto si ich nevšimne, ak sa len nepôjde prejsť. „A môžem,“ pomyslel si prv ako k nej podišiel, „môžem si aj nerušene ukradnúť bozk.“

 

 

„Dobrý večer,“ povedal. „Som naozaj rád, že sa znovu stretávame,“ urobil malú pauzu, aby zdôraznil posledné slovo. „Jack,“ usmial sa na ňu a čakal, čo odpovie. Jacquie však bola ticho. „Takže ma spoznal. Teda spoznal, že som Jack, ale nevie, že som Jacqueline,“ pomyslela si.

„Neodpovieš mi? Čo si stratila s nohavicami aj jazyk?“ spýtal sa a usmial sa tak, že Jacqueline sa rozbúchalo srdce dvakrát rýchlejšie. Spomenula si na matkinu radu. Vstala a chcela odísť no Jason ju chytil za zápästie.

„Počkaj, prosím,“ povedal a Jacquie začula v jeho hlase naliehavosť.

„Prepáčte, ale matka ma upozorňovala pred situáciami, ako je táto. Takže ak dovolíte, odchádzam,“ povedala a modlila sa, aby nespoznal jej hlas.

„Takže si debutantka,“ poznamenal trochu sklamane. To, že počula v jeho hlase sklamanie Jacquie dosť nahnevalo.

„Áno, som debutantka. A ak sa so mnou nechcete oženiť, tak by ste ma mali nechať ísť,“ povedala, hoci dobre vedela, že sobáš je neprípustný. Vlastne ani nevedela, prečo to povedala.

„A čo ak áno?“ opýtal sa.

„Vy ste sa asi zbláznili! Ako môžete povedať niečo také? To neprichádza do úvahy,“ rozhorčila sa.

„Prečo? Ak mám byť úprimný už som rozmýšľal nad sobášom s tebou. Najprv však, samozrejme, by som chcel o tebe niečo vedieť. Na začiatok postačí meno.“

Už, už mu chcela povedať svoje meno, no rozmyslela si to. Nechcela mu ublížiť.

„Je mi ľúto, ale to vám nemôžem povedať. Jediné, čo vám môžem povedať je to, aby ste ma už nevyhľadávali a zabudli na mňa,“ povedala a vykročila. No jeho ruka ju stiahla späť, až si sadla na lavičku.

„Dobre, meno mi nemusíš povedať, ale prosím ostaň tu so mnou. Porozprávaj mi niečo o sebe. Chcel by som ťa lepšie spoznať,“ naliehal.

„Ale prečo? Načo to bude dobré, keď nikdy nebudeme môcť byť spolu?“

„Prečo to vravíš? Je azda niečo, čo by bolo prekážkou nášmu vzťahu? Ak aj áno, rád prekonám všetky prekážky, ak by to bolo potrebné.“

„Prekážku, ktorá je medzi nami, by si nemohol odstrániť.“

„Dobre, nechajme to zatiaľ tak. Mohli by sme byť aspoň priatelia?“ opýtal sa s nádejou v hlase. Jacquie si pomyslela, že priateliť sa môžu, veď aj súrodenci môžu byť priatelia.

„Áno, priatelia áno.“

„Tak tu prosím ostaň so mnou, aby som mohol spoznať svoju novú priateľku,“ povedal a usmial sa.

„Dobre, ale len ako priateľka, nič viac. Súhlasíš?“

„Samozrejme. Milá moja nová priateľka, keďže mi nechceš povedať svoje meno, môžem ťa oslovovať Jack?“ spýtal sa.

„Myslím, že áno“ povedala a tiež sa usmiala.

„Takže povedz mi niečo o sebe.“

„Ja neviem čo, vôbec nemám zaujímavý život.“

„Tomu neverím. Začnime napríklad tvojím preoblečením.“

„To som vám už hovorila.“

„Áno, ale chcel by som to počuť zas, a môžeš mi hovoriť Jason.“

„Takže už vám smiem tykať, Jason?“ usmiala sa spomenúc ich predchádzajúci rozhovor. Aj Jason si naňho spomenul, no spomenul si aj na to, čo ho ukončilo. Keď videl ako sa usmieva zatúžil ju znovu pobozkať.

„Smieš a smieš ma aj pobozkať, ak budeš chcieť,“ povedal a usmial sa.

„To radšej nie.“

„Tak mi povedz, čo ťa k tomu viedlo, aby si pretekala.“

„Ako som ti už vravela, po príchode do mesta som sa veľmi nudila. Nechodila som na žiadne večierky, takže som sa rozhodla niečo podniknúť. Jazdím už od malička. A prechádzky na koni ráno v parku, neveľmi vyhovovali mojim predstavám o jazde na koni. Potom som sa dopočula o pretekoch. Tak som sa rozhodla, že to skúsim. Moja komorná mi pomohla s preoblečením a tak som šla. Nikto neprišiel na to, že som žena. Až ty.“

„Až ja,“ zopakoval.

„Povedz mi, ako si na to prišiel?“ spýtala sa Jacqueline

„Už keď som ťa zbadal, tak sa mi na tebe niečo nevidelo. Ale, že si žena, mi nenapadlo. Tú myšlienku mi vnukol môj dobrý priateľ Derek, keď poznamenal, že počul od niekoho, že jazdíš ako žena, Jack.“

„Takže si si nebol úplne istý, že som žena?“

„Bol som si istý tak na deväťdesiat percent. No potom, keď som ťa držal v náručí, som si bol už istý úplne,“ povedal a znova sa usmial.

„No to je vlastne už teraz jedno. Jack zomrel, teraz mám už o zábavu postarané.“

„To myslíš vážne? Už nebudeš pretekať?“ spýtal sa.

„Nie, moja komorná ma od toho odhovárala už dávno, no ja som nechcela. Teraz však už naozaj končím s pretekaním. Takže po dnešnom večeri už žiadneho Jacka nestretneš. Keď si dám masku dole, Jack zmizne. A to navždy.“

„Tak si daj masku dole teraz. Nech viem, kto nahradí Jacka.“

„Nie, to by nebolo dobré. Nechcem ťa zraniť a keby som si dala masku dole, trpel by si. Takto je to lepšie.“

„Nechápem to, ale dobre. Tak mi povedz niečo o sebe. Predpokladám, že o svojej rodine mi nič nepovieš. Tak mi aspoň povedz, čo robíš vo voľnom čase.“

„O svojej rodine ti poviem iba toľko, že ju nadovšetko milujem a nechcem, aby ktokoľvek z nej trpel. Čo robím vo voľnom čase? To je rôzne. Najradšej sa preháňam na svojom koni po otcových pozemkoch. Ak nie som vonku, tak rada čítam.“

„Čo čítaš?“

„Vlastne všetko. Od filozofie až po cestopisy. Vždy, keď ma mama chcela naučiť vyšívať, tak som sa jej skryla. Väčšinou som mala pri sebe nejakú knihu. Takže vyšívať vôbec neviem. Ale veľmi rada som sa učila variť.“

„Ty vieš variť?“ začudoval sa.

„Áno, viem. Moja mama tvrdí, že nikdy neviem, čo sa môže stať a variť by som mala vedieť. Rada sa tiež starám o záhradu. Keď som bola malá, vždy keď som prišla zo záhrady, bola som celá špinavá, pretože som sa, ako vravela mama, váľala v špine,“ povedala a zasmiala sa. Jej smiech Jasona vzrušil. Bol taký radostný a plný života. Skôr ako pomyslel na svoj sľub, sklonil sa a pritisol svoje pery na jej. Jacqueline nevedela, čo má robiť. Vedela, že by ho mala hneď odtlačiť, vylepiť mu a ujsť. Ale nemohla. Zabudla na všetko a nechala sa unášať pocitmi. Bozk bol sladký a ona zacítila triašku, ktorá sa v nej rozširovala. Jacqueline vzdychla a Jason to využil, aby vošiel svojim jazykom do jej úst. Trochu ju to vystrašilo, ale strach pominul a ostala len triaška, ktorá sa je rozšírila do celého tela. Vôbec nerozmýšľala. Nechala sa unášať krásnymi pocitmi. Prestal ju bozkávať na ústa a svojimi perami vybozkával cestičku až k jej výstrihu. Zrazu pocítila jeho ruku ako jej kĺže po nohe. Od lýtka a smerovala nahor. To ju prebralo. Uvedomila si, čo robí, ale hlavne s kým. Odskočila od neho ako srnka.

„To nie. To sa nemalo stať. Sľúbil si, že sa to nestane. To je zlé, veľmi zlé. Prosím nevyhľadávaj ma, zbohom,“ povedala a rozbehla sa preč.

„Jack, počkaj, prepáč mi. Počkaj,“ počula, ako kričal no neobzrela sa, trochu spomalila. Už bola pri terase. Vyšla po nej a zamierila rovno do sály. Tam našla matku, ktorú poprosila, aby hneď odišli. Tá sa jej na nič nepýtala a išla s ňou. Vojvoda však ešte ostal.

 

 

 

 

 

„Môžem sa s tebou porozprávať na terase?“ spýtal sa ho. Jason vedel, že je márne hľadať Jack, už bola preč.

„Áno, prečo nie,“ odpovedal a vyšiel za otcom. Nechápal síce, čo otec od neho chce.

„Je tu s tebou aj mama a Jacquie?“ spýtal sa Jason, lebo nevedel, čo má povedať.

„Mama spolu s Jacquie práve odišli. Nevieš, čo sa jej stalo?“ spýtal sa ho otec.

„Ja? Prečo by som to mal vedieť?“ začudoval sa Jason.

„Pretože vošla do sály pár sekúnd pred tebou a vyzerala rozrušená. Nerozprával si sa s ňou? Alebo si videl s kým bola?“

„Pár sekúnd predo mnou?“ Jason začal mať pocit, že niečo je zle.

„Áno, pár sekúnd pred tebou. Nevidel si ju? Mala oblečené marhuľové šaty. Nie veľmi hlboký výstrih, odhalené plecia,“ povedal. Jasonovi sa vytratila farba z tváre. Musel hneď odísť. Ospravedlnil sa otcovi. Povedal mu, že nevie, čo sa stalo Jacquie, hoci to dobre vedel a odišiel domov. Celou cestou ani nemohol rozmýšľať. Keď prišiel domov, zamieril do svojej pracovne a nalial si riadnu dávku brandy. Vypil ju na jeden raz, nalial si znovu a sadol si za svoj stôl.

„Sestra, je to moja sestra. Jack je Jacqueline. Ako je to možné? Ako sa mohla tak zmeniť? Ja som ju vôbec nespoznal. Ona ma určite spoznala, vravela, že nemôžme byť spolu. Že nesmieme. No ja som ju nepočúval. Pobozkal som ju. Pobozkal som vlastnú sestru a ešte k tomu ako. Veď ja som… Ach Bože! Čo som to len urobil,“ vravel si Jason. Vypil ďalší pohár a potom ďalší. Po polovici fľaše sa nejako dostal do svojej izby, kde ľahol na posteľ a ihneď zaspal.

 

 

Na druhý deň vstal pomerne skoro, nebolo ešte ani osem hodín. V hlave mu síce búchal kladivom jeden otravný mužíček, no aj tak vstal, umyl sa, prezliekol a zamieril do svojej pracovne. No hneď ako si sadol za stôl, zaklonil hlavu a zaspal.

Zobudil sa asi o hodinu na to, že niekto klope na dvere.

„Ďalej,“ povedal a rozmýšľal, kto to k nemu asi prišiel a čo chce. Dvere sa otvorili a dnu vstúpil Derek. Už dávno ho majordómus neohlasoval, pretože Derek chodil k Jasonovi skoro každý deň.

„Ahoj, včera si odišiel dosť skoro. Večer nedopadol podľa tvojich predstáv? Našiel si ju?“ opýtal sa Derek.

„Môžeš prosím trochu tichšie?“

„Óh, zdá sa, že niekto má v hlave zlého mužíčka. Tak hovor, čo sa stalo, že si sa opil?“ zaujímal sa Derek.

„Predtým, ako ti to poviem, odpovieš mi na jednu otázku?“ spýtal sa Jason.

„Jasné, prečo nie. Čo je to za otázku?“

„Máš v rodine nejakú ženu, lepšie povedané debutantku?“

„Čo je, hádam sa s ňou nechceš oženiť?“ zasmial sa Derek.

„To vôbec nie je smiešne. Prosím odpovedz mi,“ naliehal Jason.

„No mám jednu sesternicu, ktorá minulý rok debutovala, ale o mesiac sa vydáva, takže máš smolu, kamarát,“ ešte stále sa smejúc povedal Derek.

„Vravím ti, aby si sa nesmial. Toto je vážne. Pozeral… pozeral si sa na ňu niekedy ako na ženu?“ opýtal sa s vážnou tvárou Jason.

„To čo má byť za otázku, jasné, že nie. Veď je to moja sesternica. Ani na tvoju sestru, Jacquie, sa nepozerám ako na ženu, musím uznať, že veľmi opeknela. Ale aj keby si ma žiadal, nikdy by som sa s ňou neoženil, pretože ju považujem skôr za sestru, ako za ženu, s ktorou by som mal spávať,“ dopovedal úplne zmätený Derek a pozrel na svojho najlepšieho priateľa, ktorý teraz vyzeral, akoby sa chcel zaškrtiť.

„Ako vieš, že opeknela?“ spýtal sa Jason.

„Rozprával som sa s ňou včera večer, ty nie? Mala také marhuľové šaty. Naozaj bola veľmi pekná, ale ako som vravel je mi skôr ako sestra.“

„Aspoň jednému z nás,“ zašomral Jason, no Derek ho počul.

„Čo to vravíš!“ zvrieskol Derek, „aspoň jednému z nás?! Čo tým myslíš? Ihneď hovor.“

„Mal si pravdu, keď si povedal, že som sa zamiloval do Jack,“ pokojne povedal Jason.

„A čo má Jack spoločné s tvojou sestrou?“ kričal i naďalej Derek.

„Včera som tam našiel Jack, bola vonku v záhrade, sedela na lavičke. Prihovoril som sa jej. Meno mi nechcela povedať a …“

„Mňa vôbec nezaujíma Jack. Povedz ako si to myslel s tvojou sestrou!“

„Moja sestra,“ zamyslel sa Jason. „Neprerušuj ma a všetko sa dozvieš. Takže nechcela mi povedať svoje meno a chcela hneď odísť. Vravela, že nemôžeme byť spolu. No ja som ju presvedčil, aby sme boli aspoň priatelia a ostala pri mne. Chvíľu sme sa rozprávali. Potom sa zasmiala a ja som sa neovládol a pobozkal som ju. Najprv akoby sa chcela brániť, no potom mi bozk aj opätovala. To ma povzbudilo tak som ju začal bozkávať na krk a nižšie. Rukou som jej zašiel pod šaty a hladkal ju po nohe.“

„Mňa vôbec nezaujíma tvoje milostné dobrodružstvo s Jack,“ prerušil ho Derek.

„Malo by, ak mi chceš pomôcť, pretože potom ako zacítila moju ruku na svojom lýtku odskočila odo mňa a ušla.“

„Takže ti zas zdrhla a to ma má zaujímať?“ rozčuľoval sa Derek.

„Derek,“ zvolal Jason, „Jack mala marhuľové šaty!“ povedal a pozrel na Dereka, ako mu to dochádza.

„Chceš mi povedať…“

„Áno, Jack je Jacqueline. Bozkával som vlastnú sestru. Čo je horšie. Túžil som, vlastne stále túžim po sestre.“

„Bože,“ povedal Derek.

„Presne tak.“

„Bože,“ zopakoval Derek. „Čo mieniš teraz robiť?“

„Neviem. Vôbec neviem. Ty si mi ohľadom Jack vždy dobre poradil, povedz, čo mám robiť.“

„Ja neviem, musím trocha popremýšľať,“ povedal Derek. A tak pozerali obaja nemo pred seba a rozmýšľali. Asi po piatich minútach sa ozval Derek.

„Myslím, že by si sa mal porozprávať s otcom.“

„To myslíš vážne? Mám mu povedať, že som sa zaľúbil do sestry?“

„Vieš Jason, tým sa mnoho vysvetľuje,“ riekol Derek.

„A napríklad čo?“

„Napríklad to, prečo ťa otec poslal najprv do Grandwoodu a teraz chce, aby si šiel na dva roky preč. Cestovať.“

„Nechápem, čo to má s tým spoločné.“

„Zdá sa, že okrem srdca si stratil ešte aj rozum. Ja si myslím, že vojvoda ťa posielal preč, pretože sa bál, že sa stane presne to, čo sa stalo. Že sa zaľúbiš do Jacquie. Preto ti radím, choď za otcom a spýtaj sa ho, ako je možné, že si sa zaľúbil do Jacqueline, keď je to vraj tvoja sestra.“

„Čo tým chceš povedať? Že nie je moja pokrvná sestra?“ spýtal sa Jason.

„Všetko je možné. Veď sa ani na vojvodu ani na vojvodkyňu nepodobá. Má hnedé vlasy aj oči, kto z vašej rodiny má také oči, alebo vlasy? A ešte som nepočul o tom, aby sa brat zaľúbil do vlastnej sestry a k tomu ešte po nej túžil ako muž. A ty si ju vôbec nespoznal. A to ste sa nevideli iba rok. Ja som ju hneď spoznal aj keď mala masku a zmenila sa. Vravím ti, choď ihneď za otcom.“

„Máš pravdu. Tak, ako v poslednom čase vždy. Idem hneď za ním. Ďakujem ti, si naozaj môj najlepší priateľ.“

„Nemáš zač, ak mňa raz bude trápiť láska, tak ty budeš radiť mne. Dohodnuté?“ spýtal sa Derek.

„Dohodnuté, len dúfam, že nebude taká zložitá ako moja.“

„Neboj sa, určite sa to nejako vysvetlí. Tak sa teda maj a daj mi potom vedieť, ako si dopadol,“ povedal, vstal a odišiel preč. Jason sa ihneď vybral za otcom. K domu svojich rodičov dorazil za niekoľko minút. Majordómus ho usadil v otcovej pracovni a šiel zavolať otca.

„Zdravíme ťa synček,“ riekla Jasonova mama, ktorá vošla s jeho otcom do pracovne. Jason ihneď vstal a objal matku. Zbadal, že rodičia sa tvária veľmi vážne.

„Podľa vášho vážneho výrazu tváre asi tušíte prečo som prišiel,“ povedal Jason.

„Sadni si Jason, áno, tušíme prečo si prišiel. Jacqueline matke včera nič nechcela povedať a dnes ešte nevyšla z izby. Bola veľmi rozrušená. A ty si včera tiež odišiel rýchlo po tom, čo som ti povedal, že to bola ona. Bol si s ňou však?“ spýtal sa ho otec.

„Áno bol som s ňou,“ po pravde povedal Jason.

„Synček, musíš nám povedať, čo sa medzi vami stalo,“ naliehala naňho matka.

„Otec,“ začal Jason, „ spomínaš si na tú ženu, o ktorej som ti hovoril? Na Jack?“

„Áno, spomínam si na ňu.“

„Vtedy som ti nepovedal, no raz som ju pobozkal. Včera na plese som sa s ňou stretol zas, teda lepšie povedané vyhľadal som ju. Rozprávali sme sa a ja som ju zas pobozkal. Potom ušla. Mala na sebe marhuľové šaty. Bola to Jacqueline,“ dopovedal Jason a sledoval ako sa tváre jeho rodičov menia z pokojných na šokované.

„Chceš povedať, že tá jazdkyňa, ktorá sa zúčastňovala pretekov preoblečená za muža, je naša Jacquie?“ zvolal vojvoda.

„Ach Bože,“ zvolala vojvodkyňa.

„Áno, jedna a tá istá osoba. A ja som sa do nej zaľúbil.“

„Stalo sa presne to, čo sme nechceli,“ povedal vojvoda.

„No v kútiku duše sme to chceli,“ namietala vojvodkyňa.

„Môžete mi, prosím, vysvetliť, ako je možné, že som sa zaľúbil do svojej sestry?“ spýtal sa Jason.

„Je to jednoduché Jason, Jacqueline nie je tvoja pokrvná sestra,“ povedal vojvoda.

„Nechaj nech mu to vysvetlím, drahý,“ povedala vojvodkyňa. „Jason, najprv ťa chcem ubezpečiť, že ja aj tvoj otec sme tvojimi pokrvnými rodičmi. Mal si desať rokov, keď som čakala druhé dieťa. Určite sa na to pamätáš,“ povedala a čakala na Jasonovu reakciu. Ten prikývol hlavou. „Asi mesiac pred termínom pôrodu som zašla tu v meste do sirotinca. Mali tam práve novorodeniatko. Matka k nim prišla v bolestiach, porodila tam, no zomrela. Nepovedala, kto je otec dievčatka. Hneď ako som ju zbadala, zamilovala som sa do nej. Mala jemné hnedé vlásky a krásne hnedé očká. Keď som sa vrátila domov, povedala som o nej tvojmu otcovi. Okamžite by som ju adoptovala, ale sama som bola tehotná a zvládnuť dve deti by nebola hračka. Nechceli sme hlavne teba zanedbávať. No rozhodla som sa, že budem dievčatku pomáhať. O tri dni neskôr som dostala pôrodné bolesti. Bol to ťažký pôrod. Dieťatko malo okolo hrdla omotanú pupočnú šnúru. Nedalo sa mu pomôcť. Dievčatko, ktoré som porodila sa narodilo mŕtve. Bolo to pre mňa veľmi ťažké. Aj pre tvojho otca. Veľmi sa tešil na druhé dieťa. Tú noc sme vôbec nespali. Ako som tak ležala, rozmýšľala som nad životom. Jedno dievčatko stratilo mamu a ja som stratila svoje dievčatko. V tom som dostala nápad. Čo ak Boh vedel, že stratím svoje dievčatko a poslal mi do cesty iné? Rozhodla som sa, že si to dievčatko z domova adoptujem a budem vydávať za vlastné. Nechcela som nikoho klamať, veď dosť veľa ľudí vedelo, že sa mi moje dievčatko narodilo mŕtve. Nepovedali sme to len tebe. Nechceli sme, aby si bol smutný. Tvoj otec so mnou súhlasil a hneď na druhý deň všetko vybavil. Večer sme mali dievčatko už doma, pomenovanú Jacqueline. Keď si ju prvýkrát uvidel, veľmi si sa tešil, že máš sestričku, tak sme ti ani potom nič nepovedali. Mysleli sme si, že sa nás opýtaš, prečo oslavujeme Jacqueline narodeniny týždeň skôr, ako sme ti ju ukázali. Ale ti si si to nevšimol. Oslavujeme totiž jej narodeniny v ten deň, ako sa skutočne narodila. A Jacquie sa nikdy nepýtala na deň, keď sa narodila. Preto sme jej nič nehovorili. No ako dospievala, začali sme sa báť, aby sa hlavne ona do teba nezaľúbila. Preto sme sa vás snažili držať od seba. Ale zdá sa, že sme boli neúspešní,“ dopovedala vojvodkyňa a pozrela na svojho syna. Jason nemohol od úžasu ani prehovoriť. Jacqueline nie je jeho pokrvná sestra. Môže ju ľúbiť, aj sa s ňou oženiť.

„Jason si v poriadku?“ spýtal sa ho otec.

„Áno, som. Len neviem, čo mám na to povedať. Mám však jednu otázku,“ povedal a usmial sa.

„Pokojne sa spýtaj chlapče,“ odpovedal mu otec.

„Koho mám požiadať o jej ruku? Teba, otec? Alebo matku?“ spýtal sa Jason. Obaja jeho rodičia vybuchli od smiechu.

„Myslím, že hlavne sa budeš musieť opýtať jej, či ťa bude chcieť,“ povedala jeho matka.

„To máš pravdu mama. Chcem vás však poprosiť, nič jej nevravte, chcem jej to povedať sám.“

„Dobre Jason. Nič jej nepovieme,“ povedal vojvoda.

„Prídem však až po večeri. Nebude vám prekážať, ak ju navštívim v jej izbe a budeme osamote?“ spýtal sa ešte Jason. Vojvodkyňa pozrela na svojho manžela, ten na ňu žmurkol a povedal: „Myslím, že to bude v poriadku ak sa s ňou chceš naozaj oženiť, a ak ju nebudeš do ničoho nútiť“

„Naozaj sa s ňou chcem oženiť a sľubujem, že ju do ničoho nebudem nútiť. No nesľubujem, že ju nebudem všemožne presviedčať, aby sa za mňa vydala,“ povedal a usmial sa.

„Si rovnaký ako tvoj otec,“ povedala vojvodkyňa a usmiala sa na manžela.

„Vážne?“ spýtal sa Jason.

„Áno, aj ja som tvoju matku presvedčoval, aby sa za mňa vydala. To si nikdy nepočítal, koľko je mesiacov medzi našou svadbou a tvojím narodením?“ spýtal sa ho otec a tiež sa usmial.

„To naozaj?“ spýtal sa Jason.

„Samozrejme, a tak to vyzerá, že namiesto debutantského plesu bude zajtra zásnubný ples, aspoň je už všetko pripravené ,“ zvolala a nechala manžela aj syna samých.

„Jason, nebude mi vadiť, ak sa budeš s Jacquie milovať. Ale pamätaj, ak uvidím na jej tvári alebo v jej očiach smútok či slzu, ver tomu, že ťa môj hnev neminie. Si môj syn, ale ona je moja dcéra.“

„Neboj, sa otec, ak uvidíš slzu bude to slza šťastia. Verím totiž, že ma tiež miluje. A teraz ak ma ospravedlníš, pôjdem. Nechcem, aby ma Jacquie videla skôr ako večer. Dovidenia.“

„Dovidenia a veľa šťastia večer.“ Jason sa otočil a zamieril do svojho domu. Cestou domov rozmýšľal, aké zmeny bude musieť v dome urobiť, aby sa k nemu mohla nasťahovať manželka. Keď prišiel domov, zamieril rovno do svojej pracovne. Napísal krátku správu: Moja sestra zomrela pri pôrode. Jacquie si rodičia adoptovali. Ak mi bude šťastie prať, tak o mesiac bude zo mňa ženatý chlap. Jason.

Zavolal sluhu aby list odniesol do domu vikomta Blytha. O pol hodinu neskôr dostal odpoveď: Gratulujem. A nezabudni, čo som ti povedal. Cítim sa ako jej brat, ak jej ublížiš, máš smolu. Derek.

Jason sa usmial nad priateľovou odpoveďou. Vstal od stola a odišiel do spálne. Išiel si trocha pospať, pretože ak mu je to súdené, dnes v noci sa veľmi nevyspí.

 

 

     Jacqueline skoro celý deň nevyšla z izby. Matka za ňou bola viackrát a chcela sa porozprávať, no ona nechcela. Musela premýšľať. To čo sa stalo včera, sa nemalo stať. Ako mohla dopustiť, aby ju tak pobozkal. Ešte stále cítila jeho ruku na svojej nohe. Nikomu nič nepovedala. Tak to bude lepšie.  Jason ju už určite nevyhľadá a nikdy mu nenapadne, že Jack je jeho sestra. Aj Betty sa snažila z nej niečo vytiahnuť. Spolu s matkou. Nakoniec to obe vzdali. Na večeru však už zišla dole. Večera prebiehala potichu aj keď mala pocit, že rodičia niečo taja. Tvárili sa tak záhadne. Teraz bola Jacquie zas vo svojej izbe a snažila si vyzliecť šaty. Betty nejako nechodila a sama si nedosiahla na dozadu na zapínanie šiat.

„Prečo si len dnes obliekla na večeru také šaty, ktoré sa ťažko vyzliekajú?“ pomyslela si. Potom si spomenula, že jej ich pripravovala Betty. Ako tak stála za španielskou stenou, začula, že sa otvorili dvere a niekto vošiel do jej izby. Vyšla na bok španielskej steny, chrbtom k dverám.

„Betty mohla by si mi prosím pomôcť vyzliecť šaty?“ opýtal sa Jacquie. Nezačula žiadnu odpoveď iba zrazu pocítila, ako jej niekto rozopína šaty. Keď cítila, že si ich už vyzlečie, vošla zas za španielsku stenu a začala sa vyzliekať.

„Čo si tak ticho?“ spýtala sa, no nedostala žiadnu odpoveď. Všetko zo seba zhodila a obliekla si nočnú košeľu. Keď si ju však obliekla, zistila, že je nejaká iná. Bola vyrobená z jemného hodvábu a zdala sa jej až veľmi priesvitná.

„Betty, odkiaľ si vybrala túto nočnú košeľu?“ spýtala sa a vyšla pred španielsku stenu.

„Neviem odkiaľ ju Betty vyhrabala, ale vyzeráš v nej úžasne,“ povedal Jason.

„Jason,“ zamrmlala Jacquie a skoro odpadla. Jason sedel na jej posteli. Sako zo seba už zhodil a rozopol si aj košeľu. Vyzeral úžasne. Srdce jej začalo biť rýchlejšie.

„Čo tu robíš? Tu nemôžeš byť. Prečo si prišiel?“ spýtala sa ho a vôbec nevedela, čo robiť.

„Prišiel som sa s tebou porozprávať, Jack,“ povedal a usmial sa na ňu úsmevom, ktorým by roztopil aj ľad. Zľakla sa. Nevedela ako sa má správať, keďže už vie, že je Jack. Povedala si, že sa bude správať ľahostajne.

„Takže už vieš, že som Jack. A to preto si teraz večer v mojej izbe?“ spýtala sa.

„Ak si si to nevšimla, tak som v tvojej posteli, Jack,“ odvetil a znova sa usmial.

„Všimla som si to, no to nevysvetľuje, prečo si tu?!“ zvolala. Jason sa postavil a zamieril k nej. Prv ako mohla protestovať, dal jej na pery sladký bozk. Potom ju chytil za ruku a ťahal k posteli. Potom si to zrejme rozmyslel lebo zamieril ku kreslám, ktoré mala v izbe. Do jedného ju posadil, potom vzal z postele prikrývku, prikryl ju a sadol si do druhého kresla.

„Oceňujem Bettynu snahu, ale musíme sa najprv porozprávať, a v tej košieľke ma veľmi rozptyľuješ,“ povedal s úsmevom. Jacquie si pritiahla prikrývku ku krku.

„O čom sa chceš rozprávať?“ spýtala sa.

„O čom asi? O nás dvoch, predsa.“

„Neexistuje žiadne my. Vieš, že nemôže. Sme predsa súrodenci,“ odporovala mu Jacquie a v duchu sa modlila, aby sa nerozplakala.

„To som si prišiel s tebou vyjasniť.“

„Nerozumiem.“

„To ani nemôžeš. Nechaj ma a ja ti všetko vysvetlím. Kým som sa neporozprával s našimi rodičmi, tiež som ničomu nerozumel. Jacqueline, to, čo ti teraz poviem, ťa možno zraní. No myslím, že nakoniec budeš rada.“

„Tak už začni.“

„Prepáč mi, ak ti to nepoviem citlivo, ale aj keď máš prikrývku veľmi ma rozptyľuješ,“ usmial sa, „ ešte kým naša matka čakala svoje druhé dieťa navštívila tu v meste sirotinec. Bolo to v ten istý deň ako si sa narodila. Našla ťa tam. O pár dní porodila dievčatko, ktoré sa však narodilo mŕtve. Tak sa s otcom rozhodli adoptovať ťa. Tvoja matka totiž pri pôrode zomrela. Všetci vedeli, čo sa stalo. Ja som mal vtedy desať rokov a nechceli, aby som smútil, tak mi nepovedali, že moja sestrička zomrela. Ukázali mi rovno teba,“ povedal a pozrel sa na Jacqueline. Tá naňho nemo pozerala.

„Chceš povedať, že nie sme pokrvní príbuzní?“ spýtala sa nakoniec.

„Áno, to chcem povedať. Takže to, čo sa medzi nami stalo, nebolo nič zakázané.“

„Som sirota. Nemám rodičov,“ vravela si Jacqueline. Jason vstal a čupol si vedľa kresla, na ktorom sedela.

„Počúvaj ma Jacqueline. Nie si sirota. Máš rodičov. Máme spoločných rodičov. Obaja nás ľúbia rovnako. Na tom sa nič nezmenilo,“ povedal a chytil ju za ruku.

„Naozaj?“ spýtal sa s obavou v hlase.

„Samozrejme, veď nikdy nikto nedal najavo, že nie si ich dcéra. Vedelo to veľa ľudí, aj služobníctvo. Určite to vie aj Betty. Nevedeli sme to len my dvaja. Naozaj sa nič nezmenilo, teda vlastne jedna vec áno.“

„Aká, čo sa zmenilo? Povedz mi to!“ naliehala.

„Zmenilo sa to, že ťa môžem pobozkať, a požiadať ťa, aby si sa za mňa vydala a nikto k tomu nič nepovie,“ povedal a usmial sa.

„Pobozkať ma? Vydala? Chceš sa so mnou oženiť?“ zmätene sa spýtala Jacquie.

„Samozrejme,“ odpovedal.

„Ale prečo?“ začudovala sa.

„Prečo asi. Lebo ťa ľúbim. Ľúbim ťa, Jacqueline. A budem naozaj veľmi šťastný ak sa za mňa vydáš.“

„Ľúbiš ma? Ja neviem…“

„Áno ľúbim ťa a viem, že aj ty mňa ľúbiš, tak by si mohla povedať áno, nech ideme do postele,“ povedal, zasmial sa, zdvihol ju do náručia a zamieril s ňou k posteli.

„A ako vieš, že aj ja teba ľúbim?“ spýtala sa ho Jacquie tesne predtým ako ju pobozkal na pery. Dal jej ďalší sladký bozk.

„Viem to, pretože si mi dovolila, aby som ťa bozkával, aj keď si si myslela, že som tvoj brat,“ usmial sa a čakal. Pozeral do jej nádherných očí a Jacquie pozerala do tých jeho.

„Ľúbim ťa,“ povedala. Jason ju znova pobozkal, no tentoraz to nebol taký rýchly sladký bozk ako predtým. Bozkával ju dlho a s narastajúcou vášňou…

 

Ráno sa otvorila Jacqueline oči a zbadala usmiateho Jasona, ako sa na ňu pozerá.

„Dobré ránko,“ povedala a usmiala sa.

„Dobré skutočne je,“ odpovedal, „si v poriadku?“ opýtal sa.

„Zatiaľ sa cítim výborne, no keby sa niečo zmenilo, dám ti vedieť,“ povedala a znova sa usmiala. Zrazu sa posadila.

„Jason, musíš okamžite odísť. O chvíľu sem príde Betty alebo ešte horšie – mama,“ zvolala a snažila sa ho vystrčiť z postele. Jason ju však chytil a prinútil ju naspäť si ľahnúť.

„Neboj sa nikto nepríde.“

„Ako to môžeš vedieť?“ spýtala sa s panikou v hlase.

„Viem to, pretože mama určite povedala Betty, že tu budem, takže nemá chodiť.“

„Chceš tým povedať, že mama vie, že si tu, že sme…“ nedokončila a začervenala sa.

„Nemusíš sa červenať. Včera som si vypýtal od otca povolenie, aby som tu mohol byť a…“

„Ešte aj otec? Ako sa mu teraz pozriem do očí. Ako si mohol?“

„No tak, miláčik, nesmieš plakať. Otec mi pohrozil, že ak uvidí, že si plakala, tak ma stiahne z kože.“

„To povedal?“

„Nepovedal, že ma stiahne z kože, iba že si ho nemám potom priať. Takže neplač. Náhodou, včera som sa dozvedel, že naši rodičia urobili to isté, čo my.“

„Ja viem.“

„Ty to vieš? Odkedy?“

„Mama mi to povedala pred dvoma dňami, keď sme sa rozprávali.“

„Aha, takže vidíš. Nemusíš sa vôbec hanbiť. Večer budeme mať zásnubný ples a do mesiaca sme svoji.“

„Dnes večer? Nemala som mať náhodou debutantský ples?“ spýtala sa Jacquie.

„A prečo by si mala debutovať, keď už máš svojho budúceho manžela? Keby ťa uviedli, vzbudila by si u všetkých mužov nádej a ja by som hrozne na všetkých žiarlil.“

„Vážne by si žiarlil?“ spýtala sa začudovane.

„Samozrejme, si iba moja a moja aj zostaneš. Ľúbim ťa a nikomu ťa nedám,“ povedal a pobozkal ju.

„Aj ja ťa ľúbim. Nemali by sme už vstať?“ opýtala sa.

„Ja by som radšej ostal ešte v posteli,“ povedal a usmial sa. V očiach mu iskrilo, tak ako včera večer. Jacqueline sa natiahla a pocítila miernu bolesť v podbrušku.

„Myslím, že to bude musieť trochu počkať. Predsa len cítim miernu bolesť,“ povedala a usmiala sa.

„Prepáč mi to,“ ospravedlňoval sa Jason a vyzeral by kajúcne, keby sa neusmieval od ucha k uchu.

„Keďže Betty nepríde, pomôžeš mi s obliekaním?“ spýtala sa Jacquie.

„Síce by som ťa radšej vyzliekal, ale  rád ti aj pomôžem obliecť sa,“ povedal, potom vstal šiel za španielsku stenu, kde sa umyl, obliekol si nohavice a košeľu. Potom prešiel na druhú stranu postele a pomohol Jacqueline vstať. Tá sa zamotala do prikrývky a vstala. Obzrela sa na posteľ a zhíkla.

„Čo je?“ zaujímal sa Jason.

„Na plachte je krv,“ povedala meravým hlasom Jacquie.

„Bola si panna, nevedela si, že prvýkrát budeš trochu krvácať?“ opýtal sa Jason.

„Slúžky sa o tom zabudli zmieniť,“ povedala Jacquie a už si s tým nerobila starosť. Odišla za španielsku stenu, kde sa umyla a začala sa obliekať.

„Čo tým myslíš, že slúžky sa zabudli zmieniť?“ opýtal sa Jason a rozmýšľal či to vôbec chce vedieť.

„To nič. Nechaj to tak,“ povedala Jacquie a usmiala a sama pre seba. Slúžky jej zďaleka nepovedali všetko o tom, čo sa deje, keď sa muž miluje so ženou.

„Dobre,“ povedal Jason a začal sa upravovať. Potom jej pomohol zapnúť šaty a spoločne zišli dolu, kde na nich už čakali rodičia.

„Deti moje, no konečne ste prišli dole,“ privítal ich otec.

„Ktorá matka môže povedať, ako sa teší, že sa jej deti zosobášia?“ poznamenala vojvodkyňa.

„Myslím mami, že veľa ich nie je. Ale ako si prišla na to, že si toho darebáka, ktorý ma celé detstvo len zlostil, zoberiem?“ spýtala sa Jacquie a tvárila sa pritom veľmi vážne.

„Prestaň, zlatko. Nechceš predsa, aby naši rodičia dostali infarkt. Jedno mi však asi v manželstve bude chýbať,“ povedal Jason.

„A čo to bude?“ spýtala sa Jacquie.

„No už ti nebudem môcť vravieť sestrička,“ povedal Jason a všetci sa rozosmiali.

„Od teraz ti budem vravieť všetky lichôtky, ktoré vymyslím, aby si nikdy nezabudla ako ťa ľúbim,“ povedal Jason.

„Nezabudnem,“ odvetila Jacqueline. Pozrela sa Jasonovi do očí a potom ho pobozkala.