A budú šťastné…

Hanka sedela na kraji postele a pozorovala spiace dieťa. Hruď sa mu pravidelne dvíhala v pokojnej tichej atmosfére detskej izby. Fialkové farby dievčenskej komôrky sa prelínali s množstvom pestrofarebných hračiek, ktoré zaberali každý kút, každé voľné miestečko. Malý raj, dievčenský sen.

Milované dieťa, schúlené k bábike oblečenej do nadýchaných ružových volánov z hodvábu tvrdo spalo, no napriek tomu sa usmievalo. Drobné trojročné dievčatko s kučeravými lokničkami, v nočnej košieľke, ktorá pripomínala šaty princezien. Bolo šťastné tak ako len na Vianoce môže dieťa byť.

Z vedľajšej izby až sem doliehali tiché tóny vianočnej piesne, sviečky na stromčeku veselo blkotali, za oknom sa chumelil sneh. Atmosféra domácej pohody dýchala z každého kúta, trblietavé vianočné ozdoby,  vôňa ihličia, vanilky a škorice.

Mala by byť šťastná. Mala by byť spokojná. A predsa jej hruď gniavila nekonečná bolesť . Slzy jej stekali dolu tvárou, pevne stískala konček ružovej prikrývky. Nekonečná radosť a trýznivá bolesť v jednej jedinej sekunde. Spomienky ju strhli do minulosti a Hanka sa s nimi rútila ako papierová lodička na spenených kalných vodách divokej rieky . Nie, na to sa nedá zabudnúť, je to v nej príliš hlboko zakorenené, ako burina, ktorá sa vždy dostane cez škáru medzi haldami balvanov tam hore, na slnko. A na Vianoce kvitne.

Manželove ruky ju zozadu objali, akoby presne vedeli, kedy to najviac potrebuje.

 

Hanka sa ponáhľala domov. Úzka ulička na konci mestečka viedla pomedzi staručké domy. Poniektoré boli krásne zrenovované, radosť pozerať, poniektoré už pamätali lepšie časy. No v každom sa svietilo a vianočné stromčeky sa  za oknami  nádherne ligotali. Hanka by sa bola rada pristavila a pokochala sa nádherou, no ponáhľala sa domov. Bolo toho treba ešte toľko urobiť!

Ruky aj nohy ju strašlivo oziabali, sneh vŕzgal s každým krokom, akoby jej pripomínal, že vychodené botasky sa do zimy vôbec nehodia. Vari si ona mohla vyberať? A predsa sa radovala, boli Vianoce a ona domov niesla plnú tašku potravín, ba dostala aj žiarovky na stromček a sviečky a rolku ozdobného papiera! Aká to vzácnosť. Ani nedúfala, že bude môcť doma pripraviť obrovské prekvapenie. A mohla za to stará teta Ondrejková, ktorej každý boží deň chodila venčiť psa a na nákupy, len aby si privyrobila pár drobných.

Mala len šestnásť rokov a na pleciach niesla balvan z olova. Otca vo väzení, matku alkoholičku a štyroch mladších súrodencov. Domov v rozklade, ale strecha nad hlavou, pod ktorými sú všetky deti spolu.

Sotva otvorila obité dvere, jej nadšenie spľaslo ako bublina.

„Kde si toľko bola?! Ako si to predstavuješ, dievčisko jedno nepodarené! Stále sa len niekde túlaš! Ty už nemusíš pomáhať s ničím, či čo!“ Matkin vresk sa niesol po dome plnom cigaretového dymu, páchnucom po alkohole a niečom pripálenom.

Hanka schovala tašku pod hromadu kabátov, vzdychla si a vstúpila do kuchyne. Na piecke sa vrstvila pripálenina z prevrhnutej polievky, matka sa motala s cigaretou v ústach, s pohárom vrchovato naliatym lacným vínom, neustále bedákala nad zničeným životom a prelievala potoky sĺz. Hanka bez slova prešla okolo nej do izby. Na diváne pod dekou sedeli všetci štyria, Jožko, Malvínka, Alenka a Jakub. Najstarší, Jakubko zlostne zatínal päste, ale v náručí zohrieval štvorročného brata, kým Malvínka čítala rozprávku o snehovej vločke. V izbe bolo chladno a neútulne, ale čisto a nesmrdelo tam za cigaretami.

Hanka vedela, že matka do hodiny zaľahne, ale už nemala času nazvyš. Neochotne, netrpezlivo, ale prinútila sa čakať. Keď sa matka prespala a trochu vytriezvela, bola znesiteľná.

„Jakubko, choď po stromček a podáš mi ho dnu cez okno,“ oslovila ho Hanka, ale on len britko odvetil.

„A načo, čo chceš naňho navešať, há? Mne je to jedno, ale netráp tých troch, lepšie, keď nebude nič!“ Mal štrnásť, čas búriť sa proti svetu, dosť na to, aby si pamätal sviatky z minulosti.

Hanka pokývala hlavou a s autoritou najstaršej sestry prikázala: „Choď! Už aj!“

O malú chvíľu už teperil do vnútra cez okno stromček, ktorý bol deň pred tým vyrúbať v hore. Kradol, no a čo! Hanka ho za to nekárala, aké žeby to boli sviatky bez stromčeka. A skade by naň bola vzala peniaze, hoc aj by bol celkom maličký? Bolo to jediný raz, keď ocenila jeho iniciatívu, aj keď to bolo zlé. Veľmi zlé!

Všetci sa tešili. Drobizgu len žiarili oči a Hanka dúfala, že tie Vianoce budú výnimočné. Spoločne ho vyzdobili všetkým, čo doma vytvorili. Anjelikmi z papiera, mašličkami, guľôčkami z alobalu. Nakoniec Hanka s Jakubom zavesili tých pár vianočných gúľ, ktoré im ostali z dávnych dôb. Aj rachot v kuchyni nakoniec ustal a Hanka usúdila, že matka si konečne šla vylievať srdce do ríše snov.

„Poď, Malvínka, pomôžeš mi v kuchyni,“ vyzvala mladšiu sestru a dodala: „a vy ešte vymyslite, ako skrášlime dom, a zatopte, nech je tu trošku teplo,“ žmurkla na Jakuba, ktorý sa konečne prestal mračiť a pochopil jej nevyslovenú prosbu, aby postrážil mladších. Bez slova prikývol. Veril jej, veril, ako nikomu na svete.

 Hanka poriadne vyvetrala, upratala nekonečný chaos, poriadne rozkúrila v piecke. Malvínke prikázala pripraviť miesto na stromček a pustila sa do štedrej večere. Na stôl vyložila chlieb, hoci včerajší, ale o polovicu lacnejší, pár koláčikov, ktoré dostala od tety Ondrejkovej, postavila na kapustnicu s hubami a klobáskou,  a pustila sa do vianočnej torty, recept si už dávnejšie našla v kuchárskej knižke v hypermarkete. Hm… jednoduché, piškóty kompót, šľahačka. Na vrchu stromček z tenkých keksíkov, napichnutých do požadovaného tvaru na špajli, ozdobené cukríkmi. Vydarila sa!

Malvínka len vyvaľovala oči a sliny sa jej okato zbiehali.

„Ty si čarodejník, Hanka!“ chválila sestru.

„Ale, choď! Nie je na tom nič zložité!“

„Nie, tak som to nemyslela… nebyť teba…“

„Nechaj tak, Malvínka, nekazme si Vianoce, tým čo by mohlo byť a nie je,“ šepla a očami lesknúcimi sa od sĺz, objala svoju sestru.  

Kapustnica sa dovarila, Hanka prestrela stôl. Zapálila sviečku a zavolala na Jakuba, aby preniesol stromček do kuchyne a hneď ich všetkých poslala zasa späť do izby, kde už bolo príjemne teplučko. Rýchlo vytiahla zo skrýše žiarovky a nastrojila ich na stromček.  Zablikali. Bolo to prekrásne! Ako v tých susedných domoch. Ako v celom meste!

Chvíľu sa len kochala a až sa dosť vynadívala, zabalila darčeky, drobné pozornosti, ktoré zbierala či potajme vyrábala už pár mesiacov. Musia byť! Naozaj pod stromčekom musia byť!

 „Tichá noc, svätá noc…“ zanôtila a jedného po druhom púšťala k prestretému stolu. V očiach ju pálili slzy a stiahnuté hrdlo nedokázalo ďalej spievať.

Jakub s ústami do korán, Malvínka s ústami dokorán, Alenka s Jožkom sa držali za ruky a civeli na stromček.

„Aj k nám zavítal Ježiško?“

Celý ten desivý rok stál za jeden jediný okamih. Hanka si sadla za stôl.

„A nezavoláme aj mamenku?“ nevinne sa opýtal Jožko a pozeral na prázdne miesto pri štedrovečernom stole.

Nastalo ticho. Jakub pozrel na Hanku, Hanka na Malvínku a Alenku.

Sú Vianoce.

Je čas odpúšťať.

Je čas zmierenia…